Zlatý fond > Diela > Tiene i svetlo


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Tiene i svetlo

Dielo digitalizoval(i) Silvia Harcsová, Ivan Jarolín, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov



  • 1
  • 2
  • Zmenšiť
 

1

Prvá od Boha, druhá od ľudí, tretia od čerta…

Tento rebrík bol podložený osudom nášmu Ondrejovi Kutráňovie pod nohy. Začal od vrchu, zostúpil po ňom až na ostatnú stupaj, po hranicu zúfania. Kto by ho dnes poznal, sediaceho na prahu so šedivou, do dlaní pochovanou hlavou. Vlasy vyšmykli sa spoza ucha a voľným chumáčom visia a zahaľujú chudú ruku s nabehnutými žilami. Oblek zanedbaný, záplata na záplate. Krpce priviazané domácim výrobkom: konopnými motúzmi, lebo ,na remence sa nedostane, keď sa nezarobí‘, hovorieva jeho žena Mariena, keď jej to susedia vytýkajú.

Ostatne niet tvora, na ktorého by sa slniečko aspoň niekedy neusmialo. Usmieva sa i na Ondreja a ohrieva jeho staré údy. Minulej zimy hovorieval, že sa už neohreje na znovuzrodenom slniečku — hľa, ohrieva sa.

Vrzli dvere na izbe, do pitvora vstúpila žena. Mariena Kutráňová je práve v najlepších rokoch. Líca červené, dobre sa plameňom nechytia. Čepiec na hlave biely, široký, tvrdý ako šindeľ. Na hrdle kvetovaná, olejkovaná šatka; rukávy na oplecku načuchrené jagajú sa belotou v rannom slnku.

„Čože sedíš na tom prahu? Hore sa!“

Ondrej neodpovedal slovom, pohliadol na ženu tak výmluvne! Neporozumela mu. Vzdychol si.

„Len vzdychaj a vysedúvaj! Čo by si sa nepovaľoval, keď má kto za teba ťahať! Ale…“ Nedokončila. Čakala, že Ondrej dačo povie, že pôjdu potom z reči do reči i že sa rozvinie zas dáko rozjímanie, ktoré ani jedného rána nesmelo chýbať.

Ondrej mlčal.

„Ja hriešna žena, čo mám robiť? Sedí tu zanemený, akoby bol jazyk prehltol. Ale klebety roznášať: vtedy sa mu jazyk rozviaže!“

„Ja neroznášam, bol by to zbytok. Vidí Boh i svet, v čom som.“

„Tak, tak!“ pokývala Mariena hlavou. Jej oči zahoreli ako mačke, keď vidí, že sa myš ešte hýbe.

„Mňa nevidí, že hrdlujem od rána do večera, že sa trápim, sužujem, že som si mladý svoj vek pri tebe skazila a svet zaviazala. To nevidí! Kto ťa chová — čo by si robil?“

„Bodaj by si ma viac nechovala!“ vyšmyklo sa chudákovi Ondrejovi nevdojak z úst. V súžení mu ani nenapadlo, že sa rúhal proti riadeniu božiemu.

„Dobre! Aký si ty, taká budem ja. Vstaneš hneď a hneď pôjdeš narúbať triesok.“

„Nevládzem.“

Podvihol ruku, ktorá mu bez vlády klesla na kolená.

„Nevládzeš, keď nechceš. Musíš si chuti akomak pridať. Najtiaž sa len posošiť a uvidíš. To sú nie polená, aby si musel na ne kianicu dvíhať. To je haluzina, čo som ja včera doniesla. Sekeru zodvihneš, haluz je preseknutá. Ťažkú robotu ti nedávam; keď som ju ja mohla doniesť, ty veru ju môžeš posekať.“

Ondrej, utíšený trochu miernejšou rečou svojej ženy, pobral sa pod cieňu, k veľkej hŕbe haluziny. Ťažko veriť, že by to žena uvládala na chrbte dovliecť. No kto pozrie na mocnú Marienu, musí uveriť. Chytil sekeru do ruky, ledva ju podvihol. Podložil na klát haluz, sekera padla, haluz sa nepreťala. Čo mocnému chlapovi hračkou, to stalo sa Ondrejovi ťažkou prácou. Pot vystúpil na čelo a oblial vráskovitú tvár, tratiac sa v šedivých kostrnkoch dávno neholenej brady. Ruky klesli do lona ako z olova; sadol si na klát.

Dvere na izbe vrzli, pod stenou zastala si gazdiná.

„Len to porúb, aby bolo večer čo na oheň položiť. Obed máš pod ohniskom hotový. Na poludnie podojíš kravu, ja len večer prídem od sena.“ Uviazala si na chrbát batôžtek, vzala do ruky hrable a pružným krokom vyšla podstenou na ulicu.

Ondrej ťažko vzdychol. Vložil hlavu do dlaní a stratil sa v starých rozpomienkach.

Jediný syn bohatého Pavla Kutráňa strávil mladé časy v hojnosti, bez starosti. Všetko, čím môže osud obdariť človeka, všetko mal. Mladosť, zdravie, kamarátov, pole, hory, a nadovšetko rodičov. Pod ich krídlami vyrástol v krásneho junáka. Neokúsil, čo je žiaľ a čo je starosť. Ešte i to srdce, keď vzplanulo prvou láskou, bolo pred horkosťami chránené. Veď tá, ktorá mu bola drahou, skoro od kolísky bola mu rodičmi obecaná.

Dvadsiaty rok stal sa mu osudným. Richtár pojal ho do mesta a prívetivo s ním zaobchodil. Cesta nebola smutná; šli s ním všetci vrstovníci podperení, so spevom. On si tiež spieval, ale akýsi nepokoj zvieral jeho srdce. Keď došli do mesta, richtár sa ani neobzrel o ostatných. Pojal ho do hostinca a núkal mu všetko, čo si len duša zažiada. Hostinský založil celý stôl jedením a pitím, ale Ondrejovi chuť na nič neprišla. Richtár ho voviedol do jedného veľkého domu, ktorý sa volá vidieckym (akiste preto, že v ňom vidno mnoho pánov), tam ho v akejsi veľkej izbe povyzvŕtali, pán so šabľou potľapkal ho po pleci a zapísali ho do veľkej knihy.

Kamaráti vrátili sa hneď popoludní zas so spevom; Ondrej len večer so zvesenou hlavou, ostrihanými vlasmi a akousi ťarchou na duši.

Čo mu osožilo, že ho richtár celý večer traktoval,[1] rozhováral, že celá obec hľadela naň ako na dáku vyššiu bytosť, že mu bolo dovolené vprostred dediny obecný most rozhádzať, kamaráta bez príčiny ubiť, s každým sa vyvadiť a nebáť sa ani richtára? Zo všetkého mu nebolo nič. Prišla jeseň, mať napiekla bielych ako sneh koláčov, poliala ich horkými slzami a poukladala do novej tanistry. Tam boli i biele košele, vyhladené ako list, i richtár doniesol dar od obce: štyri nové košele mušlienové a peňazí toľko, že ich Ondrej ešte nikdy nemal. Pred domom zastal voz, sám richtár ho najal, v ňom zapriahnuté štyri kone ako lasice, stužkami a šatkami vykrášlené ani na svadbu. Skočil do voza, sadol k richtárovi a viezol sa dedinou, ktorá ho celá vyprevádzala. Ruky sa k nemu tisli; on nevidel nič, len stískal ruky občanov naslepo. Oči sa mu zaliali slzami. Iba na okamih videl jasný obraz cez svoje slzy. Na môstku pred domom stojí dievča, akoby ho bol prikoval k zemi. Netisne sa k vozu, ani neplače, hľadí za ním v nemom bôli, len jej oči vravia: „Ľúbim ťa, i budem ťa ľúbiť.“

Tri roky ťažkej vojenčiny minuli, Ondrej vrátil sa šťastný do svojej dediny. Otca už na svete nebolo. Ešte do Hôd slávila sa u Kutráňov svadba a Ondrej po troch rokoch odriekania tým živšie sa tešil svojej domácnosti, posvätenej láskou.

Bol by sa tešil dodnes, keby dedinu nebol navštívil čierny hosť. Ako každý hosť, tak i tento usalašil sa do najmilšieho domu v celej dedine, do Kutráňov. Snáď sa mu švárna, hodná nevesta popáčila, odvliekol ju sebou. Dosť sa mu ona bránila, dosť sa Ondrej naplakal: prvou obeťou horúčky, prinesenej z Pešti, stala sa Ondrejova mladá žena.

Tri roky pokoroval za ňou a bol by pokoroval dodneska, keby nebol musel svojmu domu dať súcu gazdinú. Vyhliadol si tichú, starú vdovu. Čo v nej hľadal, to i našiel. Keby bol hľadal viac, bol by našiel viac. No jeho srdce zostalo zamknuté, zámku od neho s prvou hrudou hodil za svojou prvou do hrobu.

Tichá vdova, skľúčená vekom, zomrela. Ondrej zostal druhý raz vdovcom. Urobila ho dedičom i svojho veľmi krásneho majetku.

Bol by snáď dodneska zostal vdovcom, ale ľudia nedali pokoja. Ondrej, hoci už skoro šesťdesiatnik, stal sa veľmi vzácnym ženíchom. Mnohé srdce vzdychalo potajomne za ním, vlastne za jeho dvojrynštiakmi, ktoré vraj meral na miery. Z otupelosti prebudili ho zrazu jazyky, i začal sa povedomejšie obzerať vôkol seba. Oko jeho nevdojak stretlo sa s čiernym okom dedinskej krásavice a mimovoľne spočinulo na ňom. Plameň, ktorý z neho šibal, roztopil ľadovú kôru; pod jasom čiernych očí vybledol v srdci jeho obraz prvej lásky. Ondrej cítil, že povinnosťou živých je zabúdať na mŕtvych a tešiť sa so živými…

Tak, hľa, prišiel k svojej Mariene. Nešlo to, pravda, tak chytro, ako sa to povie, alebo ako by bol Ondrej žiadal. Mladá žena kládla mnohé podmienky. Kto odolá láske, menovite ak sa hlási takými ružovými ústami ku starému, skoro šedivému vdovcovi? Ondrej podpísal všetko žene, jemu zostala z veľkého majetku len výživa.

Výživa u milujúcej ženy stojí viac než poklady Sardanapalove.[2] Ale výživa u mladej, krásnej čertice mení sa v číročistý jed. Týmto jedom kŕmila skoro od tej hodiny Mariena svojho starého muža. Žobrácka palica videla sa mu byť kráľovskou berlou. Bol by sa jej už dávno chytil, ale nemohol sa vymaniť z jarma, ktoré si sám na šiju zložil. Jediným východom zdala sa mu byť smrť; túžby jeho niesli sa jedine k nej ako túžby každého strateného žitia, oslabeného k tomu ešte starobou.

Koľko ráz zahrúžil sa takto do starých rozpomienok! To bolo jediné, čo mu ešte zostalo, i kde jeho duša našla trochu uspokojenia.

Pod stenou ozvali sa kroky. Ondrej sa strhol. Ak by to bola ona a pristihla ho trochu šťastným? Neopovážil sa podvihnúť hlavu.

„Čo tak sedíš, var si chorý?“

To bol hlas jeho sestry Žofie.

„Nie je mi nič, len oddychujem.“

„A načo máš oddychovať, či si dačo robil?“

Ondrej ukázal haluz položenú na kláte, a ešte nerozsekanú.

„A dala ti rúbať! Nebojí sa, že ju Pán Boh skára? Dala mu rúbať — a vládzeš?“

„Ruky sú už ťažké; nevládny som ako mucha, ale…“

„Ale — ale… A ty sa jej ešte trápiš! Ale má tá Boha pri sebe? Nedotkni sa tej sekery, lebo, lebo… A kde je ona?“

„Šla k senu.“

„K senu — za rosy! Tam je ešte rosa, a už šla. Čo tam hľadá? Nemohla si ona sama narúbať, taká mladica! Vieš, čo: nedotkni sa tej haluziny. Nech si kladie na oheň, čo chce. Keď ona nechce, nech si najme rubača; má za čo.“

Žofia hovorila chytro, rozochvenie opanovalo celú jej bytosť. Marienu nenávidela v základoch svojej duše. Proti sňatku bratovmu pracovala všetkou prudkosťou hneď od počiatku. Keď nemohla brata sklátiť v jeho láske, zanevrela proti jeho domu a na svadbe sa neukázala. No keď osud bratov chýlil sa vždy k horšiemu, nemohla odolať, prirodzená dobrota priviedla ju opäť k nemu. Ale vzdor všetkému nemohla mu odpustiť poklesok, a koľko ráz sa s ním zišla, zakaždým mu ho vytýkala.

„Ej, povedala som ti, povedala — ale nechcel si ma, na nešťastie, slúchnuť. Ako ti mohlo byť… Alebo keby si sa nebol aspoň podpísal — načo si sa len podpisoval?“

„Veď to, veď to! Keby si bol ruku radšej odťal. Ej, veď druhý raz by bol i ja múdrejší.“

„Tak, tak, ale vtedy si sa hneval. Povedala som ti, aby si sa nedal podviesť. A keby si bol býval mladý, ešte by ma nemrzelo: ale človek v rokoch, pri rozume! Kde sa ti len rozum podel, dať sa tak prekabátiť!“

„Dajme tomu pokoj, už je darmo. Pán Boh ma potrestal za moje hriechy. Načo som ho podkúšal; ale tá nešťastná ženba, tá ženba! Ako som sa zariekol po smrti tej prvej, že na druhú ani nepomyslím, a ja — takto…“

Ondrejovi slzy vystúpili v očiach. Kedykoľvek mu prišlo na um blaho prvého manželstva, nemohol ich zatajiť. Jeho sestra nebola tak mäkkého srdca. Plakať ju ešte nik nevidel, slzy bratove ju tiež nahnevali.

„Čo máš nariekať? Som len krehká žena, ale hanbila by sa. Chyť sa rozumu: nebuď paholkom v svojom dome, ale nauč ju, kto si. Najtiaž jej len raz ukázať.“

„Horký môj, horký! To sa už nedá napraviť.“

„Rob si, ako chceš, ale taký blázon… Eh, čo ti tu budem dotrízňať? Idem k senu. Dobre sa tu maj. Ale si zachovaj: ak takto budeš povoľovať, ešte nebolo zle, ale bude.“

Vyšla na cestu, a Ondrej zostal pod cieňou, pohrúžený v temných myšlienkach.



[1] traktovať — hostiť

[2] poklady Sardanapalove — Sardanapal bol podľa gréckej mytológie posledný asýrsky kráľ; mal neobyčajne veľké poklady




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.