Zlatý fond > Diela > Visitatio canonica


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Visitatio canonica

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Michal Belička, Silvia Harcsová, Andrea Kvasnicová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 70 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • Zmenšiť
 

1

[1]

Na fare v Hačkove vyvinuje sa ohromná činnosť, ako v dákom novomódnom arzenáli.[2] Javišťom práce sú dvor, podcieňa, humno, ale nadovšetko kuchyňa. Tu potkýna sa kuchárka o kuchárku — o slúžkach a všelijakých oblizajnách aj škoda hovoriť. Až je v kuchyni tma od toľkej čeliadky. Tu chlieb do pece sádžu, tam hrozienka do cesta sypú, tam tvarožníky potierajú, tam zas hus šklbú. Kto by to vedel všetko vyrátať? A nad touto činnosťou vznáša sa mohutné žezlo, ako generálska palica, vareška pani farárky.

Čo sa to prepánajána robí? Bude svadba, či krstenie a či —? Pán Boh ich tam vie! Ja len toľko viem, že pán farár voňahdy dostal veľký list, vprostriedku veľká pečať a okolo nej menších ako maku; lenže tieto už nie sú celé, ale poprelamované. Taký list — my, mendíci,[3] vieme, čo je to — taký list volá sa kurens.[4]

Ale toto nebol kurens ako kurens, lebo pán farár prečítal ho i päť ráz, nepohodil ho na stôl ako iné, ale nespúšťal z neho oka. Konečne potisol zlatom vyšívanú čapicu k tylu a uprel dlhý, vnímavý pohľad na pani farárku a povedal:

„Zas bude roboty!“

Pani farárka šípila tiež čosi neobyčajného.

„Kňazská spoveď?“

Pán farár chodil po svetlici, až kystky na župane jeho lietali, a hodil rukou, že nie. A dodal:

„Ešte viac!“

Pani farárka nevedela už ďalej hádať. Bolo jej vidno na tvári, že ju to trocha trápi, i pán farár to zbadal a vyslobodil ju z múk a povedal:

„Bude — — —“

Pán farár povedal, čo bude — ale ja som to nepochytil. Zabudol som to slovo, akoby ma bol zabil; len som to vedel, že je to lebo po nemecky, lebo po hebrejsky — koľko rečí tí páni vedia! — a že sa ponášalo, akoby povedali licitácia. Čo je licitácia, to som dobre vedel; už nejedna bola v našej dedine!

Tvár pani farárky zatiahla sa akoby mrakom. No nedala to na sebe znať, len sa spýtala:

„A kedy to bude?“

„O mesiac — koncom mája — dvadsiateho šiesteho mája. Tu to tak stojí.“

„To aby sa dačo vsadilo do krmníka.“

„Nezaškodí.“

To bolo všetko, čo som vyrozumel. Ale následky veľkého kurensu pocítili sme my, mendíci — vtedy som bol ešte len mendíkom. Zvolali sme do veľkého farského dvora všetok operený hyd, ktorému šiel chýr široko-ďaleko po celom velebnom senioráte[5] i dištrikte.[6] Pohodilo sa hydu čosi ovsa a pani farárka si prezerala, ako sa miešajú kačky so sliepkami, husi s morkami a ako sa to medzi sebou hašterí. My sme sa dívali na pani farárku a dávali pozor, kedy rukou kývne. Keď ukázala prstom, my sme skočili medzi hyd a chytili označenú našou paňou obeť. Veľká klietka pri kurníku bola preplnená úbohými obeťami, ktoré dodnes mohli po farskom dvore behať, keby nie ten kurens. Koľko ich bolo, už by ani nevedel dneska povedať, keby v kurátorových počtoch anno 18… nebolo to všetko zaznačené pod rubrikou

„keta welika hostina byla:“
geden weliky Amerikan,
štiri mlatki,
item štyri kacki,
dwa morgaci,
tri husy.

[7]

Od tých čias život všetkých obyvateľov fary hačkovskej sa prevrátil. Pán farár chodil zamyslený, málo hovoril — odmieňala ho pani farárka. Nabehal som sa ku kurátorovi[8] Ondrejovi Zabiakovi každý deň. A zakaždým dala ho pani farárka citovať. A čo všetko mu naložila!

„Dajte faru obieliť — i podstenia treba už raz vydláždiť. Dlážky vám vetrajú a necháte ich tam: to je hotová strata pre cirkev! A tuto pitvor — všetko je orýpané — ako sa takto ukážeme?“

Kurátor pokrútil hlavou — nezdalo sa mu to. Mne tiež nie. Fara bola biela, i pitvor neorýpaný, mohol na ňom dukáty čítať — i dlážky boli dobré. Ale kurátor neodporoval pani farárke. Len sa poškrabal za uchom a odplával domov v svojich veľkých krpcoch, ktorým pysky do neba trčali. Nestačil sa ani doma ohriať, už ho zas dali volať do fary.

„Tuto v kuchyni vypadla platňa — treba ju dať vložiť — akože sa bude na takej variť?“

„Veď tak — veď tak!“ A to bolo všetko. Náš kurátor bol dobrý človek; uznal všetko, čo mu povedali, ale keď prišiel nazad do svojho dvora, starosti hospodárske zatlačili ekléziu[9] vždy do úzadia. Čo deň väčšmi množili sa moje návštevy u Zabiakov, a kurátor, môj krstný otec — Pán Boh mu daj večnú slávu, lebo už prešiel do tej cirkvi triumfujúcej[10] — vždy sa ma zľakol. Len to, že som mu bol krstňaťom, oslobodilo ma od cesty do pekla, ináč by ma bol každý deň aspoň päť ráz — a to do horúceho — poslal. Konečne si vynašiel spôsob; keď ma videl, že idem k nemu, prekryl sa. Tu komora so svojimi kapustnými sudmi, tu humno, tu záčin, tu ovčiareň, ba i šop stávali sa jeho úkrytmi.

Cirkevníci šípili, že vo fare sa čosi snuje. Mysleli si, ktovie, čo to bude — možno zas dáka hostina. Iba tu v nedeľu po kázni pán farár oznámi svetu:

„Vtedy a vtedy bude v cirkvi vizitácia — vtedy som si to slovo už zachoval; vizitácia a nie licitácia — príde do dediny biskup i celý velebný seniorát i všetci stoliční páni i pán slúžny.[11] A preto bude v budúcu nedeľu cirkevný konvent.“[12]

Toto oznámenie urobilo na cirkev hlboký dojem. A nie bez príčiny. Čo je Hačkov Hačkovom, nebolo tam nikdy toľko pánov. Hačkov leží strán cesty, s hradskou spojuje ho poľná cesta síce, ale tá vedie veľkou riekou. Rieka sa rozvodní, i pretrhne Hačkovu spojenie s celou ostatnou Európou, ba aj so slávnym a velebným seniorátom. V inú stranu vedie tiež poľná cesta veľkými okľukami do Podbrežia, ale Hačkovania neradi ju užívajú. A to všetkým právom. Medzi chotármi hačkovským a podbrežským tečie malý jarok, ale keď trocha sprší, tiež rozvodní sa, vymieľa brehy, odnáša zem a necháva hlboké, skalnaté sluje.[13] Na tomto jarku vystavili obe obce spojenými silami most. Podbrežie dalo trámy, Hačkov dal pomostiny. Ale radosť netrvala dlho; zbehla veľká voda, pomostiny odniesla — zostali len trámy. Tu nastala veľká otázka, kto preloží na staré trámy nové pomostiny. Podbrežania nie — a mali pravdu — ich trámy sú tu, tie voda nevzala, keď ich poriadne založili. Hačkovania tiež nie — a mali tiež pravdu — oni už raz pomostiny dali, nebudú vždy len pomostiny dávať, oni tiež majú hory, môžu dať už raz i trámy! Slávne úrady oboch poctivých obcí dlho, dlho sa naťahovali; popustiť nechcel ani jeden. Konečne sa dohodli: dočkať, kým trámy buď nezhnijú, buď kým ich voda neodnesie, buď kým ich Cigáni nepopália. Potom, keď sa pominú, zas vystaviť most, a síce trámy dá teraz Hačkov a pomostiny Podbrežie. Paktát[14] podpísali oba úrady a pre lepšiu istotu i sadzové pečate udreli. No trámy, z dopustenia božieho — dodnes trvajú. Ani povodeň, ani Cigáni neodstránili dosiaľ túto hlavnú prekážku premávky medzi Hačkovom a Podbrežím.

No Hačkovania sú chvalabohu nie vrecom udretí ľudia. Vedia si cestu nájsť i bez Podbrežanov. Cestu ,k vode‘ opravili, vystlali ju na večnú pamiatku centovými balvanmi, cez rieku zariadili prievoz, ale len pre peších. Voz môže prebrodiť; niže prievozu je znamenitý brod. A to má veľké výhody. Ak ide voz ku príkladu z Hačkova, zvlášte furmanský — nesmejte sa, v Hačkove majú aj furmanské vozy — nuž ten voz bude iste vypočinutý a kolesá na ňom rozsušené. Neosoží im cesta cez vodu? A ak ide voz z furmanky domov, iste budú kolesá zablatené — nuž či sa neomyjú? A kone v Hačkove aké majú! Ak by bol daktorý dýchavičný a vojde do hlbokej vody, keď sa tak spotil, iste strasie kopytami. Preto hačkovské kone sú široko-ďaleko známe ako zdravé — hoci v celej dedine sú len tri páry, i to keď sa šesť gazdov spriahne.

Do Hačkova bolo stranným ľuďom ťažko ísť, a z Hačkova ešte ťažšie. Preto súdy citovali Hačkovanov najviac v zime, keď rieka zamrzla, alebo v lete, keď sa dala prebrodiť. Richtár so všechsvätskou porciou[15] musel často do Troch kráľov čakať, kým pritiahlo. Pani farárka obyčajne v žatve vybrala sa na veľkom furmanskom voze do mesta nakúpiť si všetkého na pol roka. To už mala takú malú knižočku, čo si do nej za pol roka písala, čo jej vyšlo, a čo treba prikúpiť. V zime doplnil zásoby vše pán farár, keď sa presánkoval do mesta.

Hačkovania sa zľakli, že im naraz toľko pánov príde.

„A prečo nepríde biskup samotný — ale toľko pánov!“

„Ľaľa — ten ti bude len tak sám chodiť ako dáky vandrovník!“ nadurdil sa pán notáriuš, ktorý už čosi skúsil sveta. „Slúžny je len slúžny a nepohne sa bez hajdúcha!“

„Ale to nebudú hajdúsi, to budú páni.“

„Pravdaže, lebo biskup je veľký pán — toho nebudú hajdúsi obsluhovať — —.“

„Joj — len aký je! Ja by ho rada vidieť.“

Notáriuš sa pohrdlive usmial. Ženička cítila veľkú prevahu jeho ducha i skúseností nad sebou. Preto spýtala sa ostýchavo:

„Var ste ho už dakedy videli?“

„Videl, ale iba na obrázku — veď ho potom uvidíš.“

„A čo bude jedávať?“

Notáriuš sa zas zlostne usmial a odsekol:

„Švábku s kapustou.“

„Ach hej — to len tak!“ pochybovala ženička. „Ja sa nedám oklamať.“

Notáriuš urobil zas vážnu tvár.

„Vieš, to je takto: sedliak sa len raz do roka naje — na Hody. Vtedy má i moc i dobrého. Taký pán sa každý deň naje, tak ako ty na Hody.“

Konečne sa ženičke všetko vyjasnilo.

„Každý deň jedáva opekance a pirohy?“ opýtala sa múdrej hlavy obce.

„Horký — i od toho lepšie! Keď ty na Hody napečieš, čo jedáva tvoj chlapec najradšej?“

„Ja — to je odmena! Keď mu dám zaliepanec, vyje z neho samý prostriedok, tvaroh alebo lekvár — ostatok mi tak nechá. A z baby tiež vyzobká najprv hrozienka, a babu zje, keď tvŕdza naň príde.“

Notáriuša to, ako vidno, veľmi uspokojilo. Zastal na ceste a vážnym hlasom povedal:

„Vidíš, biskup tiež iba to jedáva, čo býva v zaliepancoch.“

Ale ženička ešte nebola spokojná. Ona musí vedieť všetko od ,a‘ do ,z‘. I opýtala sa:

„A kto doje zaliepanec, keď ostatok tak nechá?“

Notáriuša to už domrzelo, i odchodiac odsekol:

„Načože budú tam tí ostatní?“

Od tých čias začali ženy do fary nosiť podarúnky. Nanosili maku, tvarohu, lekváru, masla, vajec, hrozienok: všetko veci, čo sa do zaliepancov dávajú.

Tak sa míňal čas pod rozličnými prípravami.



[1] Visitatio canonica (lat.) — kanonická vizitácia, návšteva biskupa v cirkvi; podľa cirkevných zákonov bol biskup povinný dozerať na duchovnú správu diecéz (cirkevných obvodov biskupských) a za určitý čas navštíviť osobne všetky fary

[2] arzenál (z tal.) — zbrojnica, sklad zbraní

[3] mendík (z lat.) — chudobný žiak, pomocník evanjelického farára alebo učiteľa

[4] kurens (z lat.) — okružný list; úradný príkaz, ktorý sa posielal s richtárskou palicou

[5] seniorát (z lat.) — cirkevný obvod evanjelickej obce

[6] dištrikt (z lat.) — obvod niekoľkých seniorátov

[7]

„keta welika hostina byla“…
geden weliky Amerikan
štiri mlatki
item štyri kacki
dva morgaci
tri husy

— „keď tá veľká hostina bola“… jeden veľký amerikán (kohút), štyri mládky (mladé sliepky), ďalej (lat.) štyri kačky, dva moriaky, tri husi

[8] kurátor (z lat.) — človek, ktorý predsedá evanjelickému cirkevnému sboru

[9] eklézia (z lat.) — cirkev, cirkevná obec

[10] prešiel do tej cirkvi triumfujúcej — umrel

[11] slúžny — predseda slúžnodvorského (okresného) úradu

[12] konvent (z lat.) — zhromaždenie, sbor

[13] sluje — výmole

[14] paktát (z lat.) — zmluva

[15] so všechsvätskou porciou (z lat.) — s výmerou, ktorá pripadá na Všechsvätých




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.