Zlatý fond > Diela > Z korešpondencie


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Z korešpondencie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Silvia Harcsová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Jaroslav Merényi.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov

List Jánovi Gáberovi

(Vo Sv. Jáne 9. VII. 1845)

Duša moja!

Nejeden raz už zavial vetríček z mojej strany do Tvojej ta ku Tebe, nejeden raz sa on už navrátil nazad od Teba ku mne a donášal obapolné pozdravenia duší večnou harmóniou srdca spojených, jednou myšlienkou a jedným citom nadchnutých. Počul som, počul som ja o Tebe od Lajka nášho, keď som bol v Levoči, ba i včera, keď ma on s Francom[1] na jednu hodinku navštívil, počul som i od Hroboňa Samka a čítal som Tvoj lístok, čo si mu písal a večne som sa zaradoval nad túžbou Tvojou za mnou. Vídam Ťa ja, duša moja, často tiež očami duše mojej, pozerám Ti do srdca Tvojho, do duše Tvojej a tak zanáram zrak môj hllboko-hlboko do vnútorností Tvojich, lebo koľkokoľvek na Teba myslím, vždy mi zíde na rozum: „Ja o twojej kochanke, ty mnie mówisz o mojej.“[2] Vídavam ja Teba, ako s hlavou zvesenou, oči rukami zakrývajúc, ležíš na lenoške vystretý a myšlienkou zalietaš do okrajov tých, za ktorými duša Tvoja sa nesie — ktoré sú teraz pre Teba krajinou večnej nádeje a smútku — smútku synovského. Viem sa ja vložiť do duše Tvojej, do toho ohniska citov búrlivých, citov večných, viem si myslieť a predstaviť si tie kontrasty, ktoré v ňom burácajú ako vulkány preplnené ohňom — ach, však to aj so mnou lepšie nejde.

Ty si utratil otca — on je mŕtvy a smútiš za ním; ja som utratil priateľa — on je živý a ja smútim za ním. Tvoj otec Ťa požehnal a vyronil slzu za Tebou, skrútil očami uhasínajúcimi v tie strany, kde si sa nachádzal Ty, syn jeho drahý, a vzdychajúc za Tebou, ducha vypustil. Môj priateľ žije a sám mi vypovedal všetko-všetko, čo nám sväté bolo, preč-preč za hory, za doly ma odstránil od seba. Teba začiahol plameň milosti a urobil prsia Tvoje oblakom striel a hromov plnými, ktoré do Teba ráňajú, dušu Tvoju ohňom a železom prenikajú — ah, i so mnou sa to stalo a dávno-dávno, že už ani myseľ čas ten nepamätá, kedy sa to stalo, ani srdce necíti, ani pamäť nerozpamätá: Ty dokonávaš beh svojho v cudzine prebývania a čerstvá nádeja preráža i smútok Tvoj, lebo čo deň, to sa úfaš byť bližšie k pokladu Tvojmu, k pokladu, za ktorým celá postať Tvoja túži, ktorá celý život Tvoj iste urobí krajším nad žiaru slnečnú. A ja, chudák? — Dávno som prišiel z cudziny — videl som a v duši nastala noc večná, lebo sa nikdy nenavrátim, nikdy nezískam to, čo by uspokojilo srdce moje, a ono nechce — nechce zabudnúť — nemôže — Pomysli, ako si šťastlivejší odo mňa.

Budeš čakať, aby som Ti dačo o našich veciach písal? Ach, nie, to ja neurobím; nač nám to všetko, keď sa my dvaja spolu zhovárame? Budem Ti písať len o sebe a o Tebe? Ale čo? Zas len expektorácie? Či to svet ľudí takých neznevažuje? Aj áno — ale srdce také, ako je Tvoje, nájde v nich potešenie, nájde pastvu pre dušu svoju, lebo sa ono v nich ako v zrkadle samo vidí — žiali a smúti v zármutku duše spriaznenej, umýva sa slzami druhého, chová sa vzdychaním priateľa, napája sa túžbami srdca známeho, srdca, ktoré s ním súzvučí melódiou večnou.

No kdeže začať? Veď som už skoro začal i dokonal. Moje prešporské prebývanie, o ktorom si si Ty vyžiadal, aby som Ti písal, ma nič-nič ďalej nepriviedlo, ako som bol predtým. Zanechal som ho bez nádeje, bez výhľadov naveky. Neviem, či sa kedy ta navrátim, a nemôžem naň zabudnúť; a hoc i pamäť i fantázia mi nedostačuje na predstavenie jej obrazu (bo si ju na žiaden spôsob ani teraz predstaviť neviem), predsa aspoň sny majú útrpnosť so mnou a ukazujú mi ju ako modlu dáku, ktorá je známa srdcu môjmu. — Do Prešporka ku Štúrovi nepôjdem. Pomysli si, on ma sám od seba odstránil — ba sa dobre ani so mnou nezhováral; a keď som odchodil, nuž mi hovoril: „Mal som vám mnoho-mnoho a veľké veci zveriť, pozoroval som vás, ale spoznal som, že ste na to neboli spôsobný. Píšte mi, kde sa podiete“ atď. Nuž dobre teda, ja som u svojich rodičov a rád by som čo skorej preč odísť. Triafalo sa mi s pedagógiou, ja ale pôjdem do Štiavnice, ba radšej na Vindšachtu pri Štiavnici z ohľadov Tebe iste známych. Peňazí tam nieto, len 500 zl. … ale vieš, čo tam mám? — Tomášek[3] z Levoče neodchádza a tak je zo všetkých mojich levočských plánov nič. Musíme čakať. Janko môj, keby som sa bol dakde dostal, bol by som si Teba k sebe vzal a boli by sme si rozprávali — „ja o twojej kochanke, ty mnie mówisz o mojej“ a boli by sme si tak ťažkosti z pŕs našich jeden druhému nakladali, lebo, ver mi, duša trpiaca nemá väčšieho obľavenia, ako keď vidí, že jesto pri nej druhá duša trpiaca, ktorá jej rozumie, ktorá objíma bolesť cudziu útlosťou a vierou svojou. Ja nemám nikoho-nikoho okolo seba; a veď kohože som mal aj predtým? Hádam Teba a svojho Julka a svoju fantáziu, ktorá ma často počúvala hovoriaceho ku nej.

Povedz Júliusovi, že som písal jeho p. otcovi, ba i odpoveď na môj list dostal, kde mi jeho p. otec píše, že mi vraj Július tiež bol dačo napísal. Ja som žiadneho listu nedostal. Musel sa na pošte stratiť. Povedz mu teda, aby písal dačo, pokiaľ som doma, že ho prosím o to. Píš mi i Ty, duša moja, a požaluj sa mi, obľahči srdcu svojmu a vedz, že Ti nik tak ako ja nerozumie. — Včera bol Franco s Lajom u mňa, Franco Ťa tiež žiada, abys’ mu do Hnúšte písal.

Poslal už Hoznek[4] peniaze? Keď som bol uňho, nuž mi sľúbil, že pošle i svoj dlh Lippertovi,[5] aj mojich 25 zl. Semianovi.[6] Ak neposlal, píš mi i to, lebo by ma mrzelo, aby Diviš mal ťažké srdce na mňa, bo som ja všetko urobil. Ak neposlal, tak povedz Divišovi, ktorého pozdravujem, že požiadam Štúra, aby mu ich v Prešporku vyplatil. Abys’ vedel, ako ja stojím, prepisujem Ti tu jednu z mojich básní — neukazuj ju nikomu — a prosím Ťa, pošli mi i Ty jednu alebo druhú z Tvojich, bo mňa to veľmi interesuje. Moje náhľady o básnictve sú teraz celkom iné ako predtým. Keď budeš tu i tu dumávať o svojej M., spomeň si Ty i na Tvojho, Teba milujúceho

Jana

Pozdravuj môjho Júliusa, všetkých našich, i Harteka i Natorpa(?) i Šmidáka.

List Ti posielam o päť dní neskorej, ako je písaný, ergo 9. červenca.



[1] S Francom — Jánom Franciscim

[2] „Ja o twojej kochanke“ atď. (poľ.) — Ja hovorím o tvojej milej, a ty mne hovoríš o mojej.

[3] Ján Pavel Tomášek (1802 — 1887) — buditeľ, činný aj literárne, učil na levočskom ev. lýceu dejepis, rečníctvo a niekoľko jazykov

[4] Ján Hoznek — patril medzi slovenských študentov, ktorí študovali v Halle vtedy, keď tam bol aj Kalinčiak (1843 — 1845). Hoznek bol neskoršie ev. farárom v Jelšave.

[5] Lippert — kníhkupec v Halle

[6] Semian — alebo Ľudovít Semian (1819 — 1891), neskorší ev. farár na Turej Lúke, alebo Dionýz Semian, ktorý pochádzal zo Sazdíc v Hontianskej a zákony bratislavského lýcea podpísal v školskom roku 1840/41 ako dvadsaťjedenročný poslucháč teológie




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.