ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa obyvatelia hradu toho rána prebúdzali a vyšli na nádvoria, videli, že bude smutný deň. Po kraji sa naširoko rozkladalo ticho, ticho také kalné ako mútna voda. Z neba sa ešte za úsvitu spustil drobný dážď; ťahal sa nad horami ako pletená sieť a dalo sa dobre rozoznať, že v diaľke hustne a že sa mieša s hmlou.

Dubina sa lisla a vlnila ako nekonečné more. Do výšky vyletel veľký havran, ale vietor ho zrazil späť nad machnaté skaly. Vyzeralo to v tej chvíli, akoby z oblakov padal mŕtvy vták. Vták, ktorého smrť zastihla tamhore.

Sprievod sa blížil. Bol priam taký mlčanlivý a taký čierny, akoby niekoho vyprevádzal na poslednej ceste k hrobu. Pomaly sa vynoril spomedzi stromov a prehýbal sa sťa telo húsenice. Boli na úbočí. Kopytá koní sa zabárali do vlhkého piesku a zanechávali v ňom okrúhle stopy, plné vody.

Mužovia, ktorých opojil naraz pocit voľnosti, obracali oči k oblohe. Sýtili sa svetlom. Lebo za dlhých pochodov horami, úžľabinami a priesmykmi nebolo nič, len tma, tma, tma. A tak sa im teraz zdalo (hoci ich obklopovalo len tmavosivé ráno, bez slnka a modrých nebies), že vychádzajú spod zeme, z dusných pár a štipľavého ohňa. Boli šťastní. Videli, že je koniec mukám, ktoré im tak ďaleko pôsobila hĺbka lesov, plesnivý zápach húštin a vržďanie starých konárov, čo sa treli o seba. Ustali kvílivé náreky lesných holubov a nebolo počuť jednotvárny šuchot lístia a tenký hvizd víchra. Mužovia mohli povedať:

— Radujme sa, priatelia, všetko je už za nami!

Do ich myšlienok zaznel hore na hradbách dutý a ťahavý hlas rohu. Vyšvihol sa nečakane do výšavy ako pás látky, ktorú nadnáša pohyb vzduchu. Vojaci pozreli na seba a vraveli:

— Zbadali nás.

— Trúbia nám na uvítanie.

— Naozaj, zbadali nás a trúbia.

Nastalo krátke ticho a potom vo svojej únave a otupenosti opakovali to isté: — Zbadali nás. Trúbia nám na uvítanie. Naozaj, zbadali nás a trúbia.

Viac slov im neprišlo na um.

Ale rytier Štefan sa neradoval s ostatnými. Cítil príliš dobre, ako sa mu sily, preniknuté zlou horúčavou, vyparujú z napätej, bledej kože. Po tvári sa mu roztekala ostrá bolesť. Hlavu mal zakrútenú do skrvavených obväzov a handier, takže videl len červenkasté šero, šero, aké má pred sebou ten, čo sa topí — je to také bledé, podivné zafarbenie vody, na ktorú svieti slnce. Ah, bolo to hrozné, hrozné! Nadchádzali naň chvíle, keď chcel kričať a zavýjať, a musel mlčať. Nemal v sebe dosť vlády, ležal teda na nosidlách, nepohnúc ani telom, ani údmi, a v hĺbke svojich myšlienok veril, že táto nehybnosť ho zbaví života a že to bude preň veľké šťastie, keď už nebude o sebe vedieť.

Keď prišli k samej bráne hradu, zvolal lekár, ktorý kráčal medzi prvými na čele družiny:

— Odstúpte sa z cesty, nesieme raneného!

Rytier načúval: cveng zbraní. Ktosi sa tlmene spytuje, ktosi odpovedá. Dupot kopýt. Mnoho ťažkých krokov na dláždení. Sipivý dych žoldnierov. Drobný dážď. A kdesi ďaleko ešte vždy znie roh.

Vtedy zástup cúvol a rozstúpil sa. Prichádza žena. Rytier ju hneď poznal po jej chôdzi, ktorá bola vznešená a plná lásky a bojazlivá.

Pod prikrývkou videla vystupovať telo svojho syna. Bolo meravé ako stará poškodená socha a matka sa musela v tejto trpkej chvíli zamyslieť nad životom, o ktorom ani nevedela, že azda práve vyhasol. Videla malého chlapca s kučeravými vláskami, viedla ho za ruku. Videla tmavé oči, ktoré sa smejú, a nachádzala v nich svoj vlastný obraz. Pozorovala, ako tielko dieťaťa rastie, ako sa rozvíja, ako v ňom pučia sily a prebúdza sa zmužilosť. A jasne počula mnohé Štefanove slová z minulosti, a najmä tie, čo ešte nevedel dobre povedať, a srdce sa jej zvieralo niečím ako ľútosť, pýcha a láska. Ale hneď ju naplnila i chvejivá a nesmierne pokorná úcta pred jeho neskorším hrdinstvom. Matka hlboko sklonila čelo a zložila ruky, v prstoch vyvíjala silu, ani čo by išla zápasiť; zadržala dych, pretože pri takýchto spomienkach z diaľky k nej začal prichodiť rozbúrený huk bojov, tresk zlomených kopijí, údery padajúcich tiel, erdžanie koní, kvílenie búrok, šum požiarov. Ale bolo to červené a belasé, po spáleniskách sa roztekali biele plamene. Ozývalo sa volanie: vojny! vojny! Korytá zápasov napĺňali plačom, plačom porazených. A on len víťazil, smial sa tvrdým žulovým smiechom, letel vo výške, podobný hmle, vode, lúču. Aké boli jeho činy? Dobré? Zlé? Bože, iba plaču bolo priveľa, priveľa. Predstavila si Štefana, ako sa brodí v slzách. Vraví: Je to slané ako voda v mori. A slzy fŕkajú sem i ta, on si ich stiera z líc, a len sa usmieva. Lebo tieto slzy nevytiekli z jeho očú a boli preň naozaj iba vodou.

Nuž čo mala matka robiť? Videla, že teraz i v budúcnosti bude musieť ponoriť svoju myseľ hlboko pod povrch tohto života, že bude musieť pohybovať rukami na všetky strany, aby zachránila jeho tajomstvo a aby ho vyniesla nad hladinu, k slncu. Prikrývala si tvár a svoje zúfanie zberala do dlaní, zúfanie, ktoré sa jej v očiach javilo ako kovové blesky a ligotanie.

A tu jej zreteľne prišli na um Štefanove hriechy; hoci ju nešťastie zaslepilo, takže si syna teraz milovala ešte väčšmi ako kedykoľvek predtým, nemohla naraz vyhnúť pohľadu na špinu a blato, čo z neho padalo. To je už tak, že nevieme natoľko ovládať svoje myslenie, aby nepríjemná predstava neprišla vo chvíli, keď túžime po príjemnej; ba naopak, tá prvá nás často premôže, aby sme tým väčšmi vábili k sebe druhú. Nepekné vidiny sa zjavili pred ženou; boli podobné ľuďom, ktorí vchádzajú do miestnosti jeden za druhým. A každý z týchto ľudí jej hodil do tváre obžalobu na Štefana. Takto vraveli: Je to zlodej. Je to vrah. Je to smilník. Je to bohorúhač.

Ozaj, čo mala robiť? Tak sa pýtala, a dotkla sa synovej hlavy. Dotkla sa tej biednej hlavy, pretože v tomto zlom zmätku sa jej zažiadalo pohladiť Rytiera po vlasoch a pretože si mívala, že by ho vari mohla jediným láskavým dotykom vykúpiť raz navždy. Odhrnula látku a na prstoch pocítila krv, krv teplú a lepkavú. Zbledla a nevedela sa viac ovládať. Akoby ona sama bola utrpela zranenie. Akoby mala na prsiach veľký otvor. Žoldnier, ktorý sa na to díval, povedal:

— V bitke mu rozsekali tvár, takže z nej visia len franforce čierneho mäsa.

Predstavila si to. Skríkla:

— Bože!

A iný žoldnier povedal:

— A tá jeho pekná, hladká tvár je na nepoznanie.

Ona zas:

— Bože!

Potom vošli do komnát. Rytiera uložili na lôžka z kožušín. Plakala.