ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na zemi leží Ondráš Machuľa, husár lenovský. Nie že by bol zabitý, alebo ranený — vyvaľuje sa po pašienku, lebo nemá roboty. Telo jeho mŕtva hmota, stopu života neprezradzujú len nohy, postavené v krosná — svojím občasným lúpaním sa. Nedbá ani na muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre padne mu odpočinok v dusnom úpeku: nevstal by ani za pol Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome, ale s lakotou, dychtivosťou. Pred zažmúrenými očima utvorí sa najprv malý, čierny bod, ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje sa na všetky strany. No jeden pohyb oka stačí, aby rozohnal prelud, ktorý hneď začne znovu a stratí sa — Ondráš sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti, o statok, o dom, o gazdovstvo — o nič. Tak mu je ako v raji.

Je husárom; no nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol, ani uniformy, že by zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody pochodia. Miesto toho vidno po celom boku^[1] rozlezené jeho husi, vo väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika nechce husára uznať za svojho zvrchovaného pána — len keď musí. No a on veru ani nepomyslí na to, aby im chcel bez poriadku vôľu lomiť: stálo by ho to mnoho práce, a výsledok by nebol žiaden. Zavrátené husi o krátky otčenáš rozliezli by sa zas po celom boku a husár mohol by zas zavracať.

Nuž dobre má, keď sa vyvaľuje, to je aj tak len jediná prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie po domoch sem a ta — keď je v poli, aspoň vtedy nech si pohovie. V dedine ho aj tak strcajú z kúta do kúta — všetkým zavadzia. Tu v poli nezavadzia nikomu, iba ak by tej tráve, na ktorej leží, že by jej odnímal svetlo. No do jesene — bože môj — ešte i tá strata vynahradí sa jej.

Ondráš Machuľa veru biedny tvor boží. Kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, zhŕbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy — celý človek málo ponáša sa na človeka. Ľudia s útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú sa k nemu, ako k malému, slabému dieťaťu. Len on sám nedrží sa za mrzáka, spokojný je sám so sebou, nikdy nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám seba drží za pekného, lebo často zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať pekné od mrzkého — no o svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človekom.

Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý ich rád videl, ako hodných, znášanlivých ľudí. Nikto ani zlého slova o nich nevedel. I veľmi ich ľutoval každý, keď narodil sa im tento syn, Ondráš. V dedine začalo sa pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné, podarené dieťa. Iní zas vytýkali šestnonedieľke, že načo sa na tom jarmoku na tú opicu zadívala…

Machuľa zúfal, jeho žena mala životom zaplatiť pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej a tým väčšou láskou privinula k srdcu dieťa svoje. Väčšmi ho milovala takto, než keby bolo bývalo takým, akým si ho predstavovala.

Tým väčšmi odpadlo otcovi od srdca. Ten nemohol naň ani pozrieť. Zakaždým zamrelo v ňom srdce, trápil ho žieravý bôľ. Často sedel zadumeno za stolom, oprúc hlavu o dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom. Žena neopovážila sa ho pýtať, čo mu je: dobre vedela, čo ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať:

„Jano, neželej si nič. To bola vôľa božia.“

Ten pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu, ktorý žena ešte nikdy nepocítila od neho. S tajeným bôľom vykríkol:

„Ako by si neželel, keď mám nie dieťa, ale — — Ach, čo,“ máchol rukou, „to nie dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne — na očiach im vidno, ako sa radujú z môjho nešťastia. Dobre sa mi srdce nepukne. Radujú sa mi za chrbtom — myslia, že ja nevidím ďalej od nosa.“

„Nik sa ti nesmeje — nie! Veď sú var nie pohania, aby sa z tvojho nešťastia smiali.“

Jano vypukol v zúfalý smiech. „Ha-ha-ha! Vraj nesmeje! Tebe dobre povedať, nesmeje, keď sa ani neukážeš medzi svetom — nesmeje! Šla by si len do poľa ako ja, alebo ku kováčovi: veru videla by si, ako sa nesmeje! A čo by sa nesmial rodič, čo má pekné dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené! Bože, keby ja mal dieťa, ako som si žiadal! Ach…“ Bolestný ston jeho otriasol celou dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu.

„Vidíš, ja ho i takto rada vidím: veď predsa len je tvor boží. I ty privykneš k nemu, najtiaž ho vziať na ruky. Jano, probuj… veď si mu otec…“

„Nie, Zuza, nie! Choď — nemôžem. Vidí boh i svet — nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bol by var lepšie, keby ho ani nebolo.“

Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala ho:

„Nerúhaj sa bohu, Jano. Dosiaľ sme len dobré veci prijímali od neho — a pre jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie — čo na nás dopustil, budeme trpezlivo niesť.“

„Ale všetky tie dobré veci sto ráz by opustil, keby sa toto nebolo stalo — sto ráz! Čo mi je zo všetkého, že mám všetkého dosť: keď to nemám komu nechať?“

„No, nám ľuďom nikdy sa nevyhovie. Keby sa ti teraz naplnila žiadosť a za to keby ti boh odňal dom, pole, lúky, statok, živnosť, zdravie: povedz, či by si sa mu nerúhal: že ti je z pekného syna nič, keď mu nemáš čo nechať? Ja viem, že by si si zas žiadal, aby ti všetko prinavrátil, i syn aby bol taký ako dnes. Ľudia pozerajú vždy len za tým, čoho nemajú. To, čo majú, nevážia si ani mak.“

Jano bol premožený, nevedel odpovedať ani slova. Cítil, že žena má svätú pravdu a uhádla navlas, čo sa deje v ňom. No práve to dopálilo ho. Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od ženy; k bôľu pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho. Oko blúdilo nepokojne po izbe, prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný, odišiel.

V krčme hľadal úľavu — po prvý raz.

Už bola tvrdá noc, keď dotackal sa domov. Žena vlastným očiam neverila, že by to bolo možné — veď to nie on, jej Jano. S utajeným dychom sledovala každý jeho krok. No on netrápil sa ani o ženu, ani o nikoho. Ustatý hodil sa za stôl na lavicu a šomral čosi nezrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste, ale žiadaný spánok nechodil. Dieťa v plachte pohlo sa a začalo plakať. Matka hneď skočila k nemu a hľadela ho učičíkať.

„No — čože nespíš? Ľahni a spi! Nech sa ziape, ak chce, i do rána…“

„Ľahni si i ty, Jano. Už je noc.“

„Ja? Oj, nie… nemám sna — tu mi je dobre… daj mi pokoj… oj, pokoj…“

Ostatné slová preniesol už z polosna. Jednou nohou stál ešte v skutočnosti, druhá kráčala tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou. Akoby vysmievať sa mu chcela, pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých povedomie vždy viac a viac tratilo sa. Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa, ktoré práve dnes nespokojne spalo. Jano skočil na nohy a poberal sa k žene. Čosi hrozného jej zašeptal. Ona s úžasom vykríkla:

„Preboha — Jano! Choď — choď! Nevzťahuj ruky na pacholiatko!…“

Jano podvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou. Jeho tvár vyrážala skôr surovosť, jed — bôľ. Matka, tušiac nebezpečie, skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou: ona, ako bola, prostovlasá, bosá utiekla s dieťaťom k staršej sestre.

Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho rána. Keď sa zbudil, hlava bola mu ako prázdna — nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnosť ženina a prázdna plachta, zavesená pod povalou, upravili jeho myšlienky do pravej koľaje. Ženy i dieťaťa mu bolo ľúto; zaplakal nad svojím skutkom; ľutoval ho, no nešiel po ňu, zavolať ju nazad do domu. Sám nevedel čo — ale čosi mu bránilo. Zostal sám. Nemá mu kto ani navariť ani poriadiť — ako smutno mu doma! Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť, kde bol včera.

Tak to trvalo rok — dva. Jano privykol tomuto životu; viac býval v krčme než doma. Prišiel o to málo-neveľa, čo mu otec nechal; i nemusel sa trudiť, komu to zas po svojej smrti oddá. V dedine nemal kde hlavy skloniť — pred zimou utiahol sa do pálenice. Tam dostane toho občerstvenia, koľko sa len uráči duši jeho. V jar stratil sa i z pálenice — nezostalo po ňom slychu, ani vidu. Bude akiste v Pešti, a tam dakde potuluje sa, ak mu pálenka ešte nepostlala.

Zuza bývala u sestry. Keď odučila dieťa, chodila na zárobky. Ale celý život jej už bol zhorčený; jej, potupenej žene i matke. Vyhýbala ľuďom, ako len mohla; urážku i tam videla, kde jej nebolo. Konečne smrť sprostila ju všetkých útrap života. Chlapec zostal pod opaterou totky.

A nemal biedy. Matersky ho riadila, i do školy vyprávala. A chlapec sa dobre učil; bolo znať na ňom, že predsa i v tom nekrásnom tele sídli duša, duša ako i u ostatných. A toto bolo bohatou potechou starostlivej totke — i odplatou.