ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tešili sa jarnému počasiu. Vysedávali pred domom na lavičke. Júlia robila nohou do piesku obrazce.

V záhrade niečo pisklo.

— Čo to bolo, Albín?

Na čerešňový konár, ktorý sa ligoce ako krv, priletel vták. Albín naň ukázal:

— Vták. Aha! Vták. Počuješ?

Vrátil sa práve z juhu. Šibal okolo seba očkom. P-pí, — vravel.

A potom niečo zacvrlikalo. Čo mohlo zacvrlikať? Dlho o tom hútali. Tu povie Júlia:

— Bolo to stebielko mladej trávy.

— Stebielko mladej trávy?

— Áno, vyhúklo spod zeme a zazrelo nad sebou ohromné slnko, okrútené rozžeraveným drôtom.

— Tak teda, — usmial sa Albín, — hej, to by bolo možné.

Vetrík sa rozbehne po lúkach. Fiú, fiú, robí jemne, ako keď niekto dýcha cez zuby. Fúka do korún starých vŕb. Ich listy sa pritom obracajú nahor svojou spodnou stranou, ktorá je sivastá, a vyzerá to tak, akoby sa všetky vŕby boli cez noc pokryli slabým mrazom.

Albín zavolal:

— Igor! Poď sem, Igor!

— Áno, áno, — odvetil, — hneď, len zavriem bráničku.

Prišiel zhrbený a akýsi neprirodzene biely. Sadol si k nim.

— No, — spytovali sa ho, — ako ti ide práca v dome?

— Ale, — vravel, — dobre, zajtra prídu murári, aby ešte kde-čo opravili. Ani by ste neverili, koľko s tým mám starostí. Na druhý týždeň bude všetko v poriadku, dúfam.

— A polia?

— Ó, to je moja najväčšia radosť. Siatie sa, myslím, vydarilo.

A potom vraví:

— Trochu ma dnes hlava bolí.

— Veru, — hovorila Júlia, — nevyzeráš dobre.

— Umorili ma tie roky a stály zhon za peniazmi.

Tu ho poprosili:

— Mohol by si nám o tom niečo rozprávať?

— Áno, — povedal, — budem rozprávať.

Taký bol život. Vo výške zneli zvony, a boli to celkom iste zvony modrej katedrály. Vo veľkom mestskom dome bola miestnosť, ktorú sa nikdy nepodarilo dobre vykúriť. Sedel a pracoval. Bežali roky a jeho pero behalo po nespočítateľných kusoch papiera. Drkotal zubami, natiahol ruky a bolo mu clivo za okrúhlym kopcom tam vonku medzi horami. Za priateľov mal len predmety alebo zvieratá, ktoré sa nebáli jeho ošúchaného kabáta. Tak sa pamätá napríklad veľmi dobre na malého pavúka. Rozpráva o ňom:

— Raz som ho našiel v okne. Visel na neviditeľnej pavučine, a ked naň svietilo slnce, bol červený ako kvapôčka krvi. Škriabal sa horevyššie, hojdal sa sem-ta a po skle sa pohyboval jeho tieň. I vravel som mu: „Vieš čo, budeme zadobre, hej?“ A tak aj bolo. Vídali sme sa každý deň a vyrozprávali sme si svoje príhody. Ja som mu najčastejšie hovorieval o modrej katedrále, aká je krásna a ako ma k sebe vábi. Počúval pozorne a mal som ho rád.

— A potom? — spýtala sa Júlia.

— A potom sa roky hnali ďalej. Neviem nič ďalej. Bolo to pre mňa veľmi smutné. Každý deň som myslel na Vyhnanisko, na dom, na dvor, na záhradu, na polia. A každý deň som po tom väčšmi a väčšmi túžil.

Pozreli naň naraz, akoby sa boli o tom predom dohodli.

— Čože, — spýtal sa, — vidíte na mne azda niečo neobyčajného?

— Áno, — vravel Albín za dvoch, — vidíme. Vidíme, že si sa stal poriadnym človekom.

Igor vravel s dojatím:

— Ďakujem, ďakujem.

Pohyboval rukami, a mal ich veru slabé a tenké ako nikdy predtým.

— Mám akúsi predtuchu, — povedal.

— Akú predtuchu? — spýtali sa.

— Takú, — hovoril, — že zomriem.

Bolo to nepochopiteľné. Nevedeli, či sa majú smiať, a nevedeli, či to myslí vážne.

— Preto je to tak, — pokračoval, — lebo som už všetko dosiahol a boh sa nado mnou zmiloval. Preto teda myslím, že zomriem. Veru, mám dojem, že môj život sa končí a zvony dnes počujem jasnejšie ako kedykoľvek v minulosti.

To dopovedal a tvár mal priesvitnú ako papier.

*

Popoludní Júlia naraz povedala:

— Hľa, Albín, aké žlté je nebo.

Áno, vskutku, nebo bolo celé žlté, ani čo by ho boli potreli mastnotou. Keď sa naň dívali, zreteľne mohli pozorovať, ako klesá vždy nižšie a nižšie a ako sa rozťahuje. Vtom čosi čľaplo.

— Ľaľa, — hovorí Albín, — čože to má značiť? Voda!

— Voda? Ah!

Bola to voda, čo čľapla. Spadla zvysoka, niekto ju akiste vylial z hrnčeka. Bolo počuť akýsi dlhý, nekonečný šum. Júlia obehla dom, po chvíli sa vrátila.

— Zvrchu, od hory sa to valí, — hovorila a prudko dýchala, — valí sa to ako rieka.

— Ako rieka?

— Áno, lebo nad pohorím sa spustil dážď a celý prúd sa teraz blíži sem, hučí a rozrýva zem!

Len čo to dopovedala, zas niečo spadlo. Teraz už celkom rozoznali, že to bol kus vody, veľký ako dlaň. Buchla na zem a rozprskla sa. A potom čoraz hustejšie sa spúšťala. Júlia vykríkla zdesená:

— Voda!

Celým stavaním to hučalo, ako keď noríme hlavu do ozrutnej morskej vlny. Peny špliechali dohora. Trámy pukli a škáry v okeniciach zapišťali. Vietor švihol mocným rozmachom po múroch. Ou! zreve široká strecha a v hustom vodovom prachu sa niečo mece a poskakuje. Vzduch sa trasie a mihá, práve tak, akoby sa zrazu bola celým krajom rozšírila horúčka a zimnica. Ou! zavýjajú stromy, ou, bolí to, prevaľujú sa a zbesnenosť nimi trepe do veterných vírov, odhadzujú konáre a všade čurčí ohnivá voda, ktorá sa lisne ako sklo.

V tú hodinu sa vracal Igor z poľnej roboty. Kráčal dolu svahom, a pretože sa to blížilo k nemu od chrbta, nič netušil.

Hvízdal si a pridržiaval si konce kabáta. — Hop-hop, — vravel a skackal ako hruda, ako tvrdá hruda, ktorá sa kotúľa po hrboľatom trávniku.

A tu niečo šibne povetrím. Preletí to ponad les, zadrapí sa do stromu, zvýskne. Igor cíti, ako ho vzduch tlačí na sluchách. Zdá sa, že mu niečo drví kosti. Hľa, voda, voda je tu. Je celá špinavá, sivá. Voda! vykríkne v ňom čosi zdesením. Voda! zhučí to celým krajom a zatrasie lesmi, trávou a oblakmi.

Teplo zhustne, lepí sa mu na líca, na obočie i na mihalnice. Vidieť ho, ako obletuje okolo Igora v pomarančových kruhoch a pritom všetko, všetko rozleptáva.

Zatočí sa mu hlava a padá. Čo je? Akoby odrazu mal pred sebou prázdnu jamu a akoby nebolo vidno jej dna. Prúd ho doháňa, hvízda dolu brázdami, už je tu, už to žblnklo. Igor sa obzrie, bože, aká ozruta! Pance sa mu okolo nôh a chladí. Kopme do povetria, vysoký závoj kvapiek sa vymrští medzi kríky a posýpa ich. Aký zver! Naraz povodeň skočí a zjajkne. Igor padá, padá, vzduch mu šumí okolo ušú; šumí a hrozne plače.

Zachytilo ho to okolo pása a vrhlo dolu do doliny; naklonil sa dopredu a videl ju hlbokú pod sebou, celá sa hýbala a ligotala. Padol pod mocným nárazom a začal sa kotúľať. Krútňavy ho krbáľali sem-ta, otĺkali mu hlavu o výmole. Nohami klepal do pňov a skál a znelo to ani starý mlyn na potoku.

Zastavil sa až dolu pri vŕbach, ktoré sa celé triasli, triasli sa zimou a triasli sa zdesením. Vietor z nich trhal úzke lístie, skučal a poskakoval.

Tenké prúdy mútnej vody sa krútili okolo jeho údov a švitorili.

Zazneli zvony: bim, bam a Igor pocítil ich kolembavý zvuk na perách a v očných jamkách. Bim, bam prenikalo k nemu cez ružové pary a cez kadidlový dym, ach, aká zvláštna vôňa, aká zvláštna kostolná vôňa! V prsiach cítil svoju dušu, prvý raz vo svojom živote ju cítil, bol to ten kolembavý zvuk a tá vôňa. Bim, bam — spievali zvony.

Pribehla vlna, valila sa s jakotom a na jej povrchu špľachotalo nesmierne množstvo iných vĺn, ktoré svietili bielou penou a priezračnými bublinkami.

Igor mal poslednú myšlienku: „Zbohom, idem.“

Zvony ešte raz zhučali a odnášali ho.

Dážď prestal a výšava je opäť modrá a zlatá. Zo zeme vyrastajú ohromné stĺpy a podpierajú klenbu krásnej a mohutnej katedrály.