E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Kuruci

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Katarína Sedliaková, Karol Šefranko, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 71 čitateľov


 

Kuruci

[1]Pred niekoľkými rokmi bol som viac ráz navštíviť v jeho kaštieli chorého pána Aurela Strážnického. Keď sa jeho stav zlepšil, starý pán — ozajstná živá kronika — poukazoval mi rozličné starožitnosti a medzi nimi i galériu dedovských podobizní. Boli to veru, z umeleckého stanoviska, slabé obrazy, ktoré vrhajú nie veľmi skvelé svetlo na našich maliarov minulých storočí. Robili vôbec dojem diel dnešných primitivizujúcich umelcov, ktorí, keď urobili tabulu rasu a odhodili nabok všetky výdobytky doterajších maliarov, hľadajú nové smery, poháňaní nie tak túžbou raziť cestu pravde, ako vyniknúť novotou. Medzi mnohými nemými tvárami bola podobizeň mladej ženy, z ktorej ani nezručnosť maliarova nemohla zotrieť všetku originalitu a akúsi prešibanú ľúbeznosť. Popri tomto obraze visela i podobizeň jej muža, ktorej tiež nebolo možno odtajiť istú inteligenciu. Starý pán ma pochválil, že som našiel najzaujímavejších ľudí z celej famílie, a vyrozprával mi dosť obšírne i ich históriu.

Zaumienil som si podať ju i širšiemu obecenstvu, nie pre jej obzvláštnu zaujímavosť, ale ako dôkaz toho, že charakternejší a rozvažitejší ľudia netvoria svoje politické a sociologické presvedčenie na základe azda nejakých hlbších štúdií a rozjímaní, ale skoro vždy tlačení alebo nesení pomermi, ktoré vyplývajú na ich beh života. Je to vážne memento pre ľudí, ktorí majú v moci osudy národa. Po druhé sa mi zdala i postava tej ženy, Sabíny Strážnickej, jednako natoľko zaujímavá, že v zhluku dnešných, aj vtedajších ľudí, uberajúcich sa len širokou cestou malicherného osobničkárskeho egoizmu, zasluhuje spomienku čo i len môjho skromného pera.

V priestrannej, ale nízkej izbe, zaplnenej všelijakým nábytkom, poukladaným ako v sklade, husto jeden pri a na druhom, sedeli pri ťažkom dubovom stole, blízko malých zamrežovaných okien, Imro Strážnický a Matej Byvar, dvaja už starí statkári z jednej dediny. Strážnický bol štíhly, vysoký plešivý muž, milej, vždy sa usmievajúcej tváre; Byvar prešedivene červenovlasý, zavalitý, tiež vysoký, medenočervenej tváre a odutých úst; ruky mal veľké, žilnaté, pehavé, zarastené i na prstoch chlpmi, robili dojem, že by nebolo dobre sa do nich dostať. Na stole bol pred nimi hlinený krčah s vínom a dva rozdielne poháre a na lopári veľká šunka s dlhým nožom zapichnutým do nej.

Mužovia sa zhovárali, zajedali a popíjali.

— Nuž už zasa nemáš peniaze! Si ty len ľahkomyseľný človek! Bolo by ťa zavrieť. Možno by i teraz bolo múdrejšie pre tvoju rodinu, keby si sedel vo vidieckom dome, — hovoril hrubým hlasom, s urážlivým prízvukom Byvar.

Strážnický sa smial, akoby ho šteklil.

— To je pravda, ty si už len dobrý priateľ. Pre teba by mohol človeka i parom uchytiť. Nuž ale, Maťko, pozriže, veď mi ešte i ty požičiaš tých dvetisíc zlatých, čo mi treba, — hovoril Strážnický posmešne a zatláčal si prstom tabak do penovky.

— Ja? Čo si o mne myslíš, veď som nezošalel! — skríkol Byvar najedovane a buchol päsťou na stôl.

— Aký si ty len prchký, Maťko. Pozri, celý kaštieľ mám hotový, chybí len strecha, obloky a dvere, a budem bývať ako gróf. Namojdušu, Pálffy sa mi nevyrovná.[2] Ale ja viem, čo teba mrzí, závisť ťa pasie, milý braček, závisť. Ty taký boháč a bývaš ani v stajni. Veď sa človek ide zadusiť v tvojej kúrii, keď len fajku vyfajčíš v izbe, keď otvoríš oblok, tak sa ti valí dym navonok, ani čo by horelo.

Byvar mu skočil s vreskom do reči.

— No, taký blázon som nie ako ty. Zdedí desaťtisíc zlatých a myslí si, že za to postaví grófsky kaštieľ! A teraz dlh na dlh. Dobre by sa ti boli zišli tie peniaze, dobre, veď vždy grošom smrdíš, ty hladoš, ty!

— Keby som bol mal tie peniaze ešte predlanským, keď tu chodili kuruci-labanci,[3] boli by mi ich krásne vzali, hahahá, hohohó, takto im klepli zuby naprázdno. Veru tak. Ale teba mrzí, že si musel i na našich drahých labancov rýpať tisíce. Hahaha! — smial sa Strážnický a prehol sa na stolici.

— Ale čo táraš ani na mukách. Labanci dostali odo mňa figu borovú a kurucov som vyplatil zo stoličných peňazí. A dobytok vzali aj tebe, len tak ako iným. Môžeš si i ty dlaň ofúknuť.

Imro sa usmial.

— Veru mi vzali, lotri. Šťastie, že len samé škopenice, dobré boli za hoľou. No ale, Maťko, krem špásu, požičaj ešte tých dvetisíc zlatých, dám ti Zábrežie do zálohu. Veď je hodno i päť ráz toľko, a už len musím, čo pre hanbu, ten kaštieľ dostaviť.

— Nedám, nedám, nedám! Všetko premárniš, škoda peniaze vyhadzovať.

— Keď nedáš, nedáš. Nájdem viac lásky u žida. Preto sa nehnevaj. Vypi si radšej! — núkal ho Strážnický pohárom.

Byvar, hoci sa i hneval, ale preto si vypil.

— Nedbám, vypijem, ale groší jednako nedám!

Vtom vošla dnu lenivým krokom vysoká tučná pani, veľmi nedbanlivo oblečená, črty jej tváre boli pekné, ale bez duše.

— Čože sa zasa vadíte, počuť vás kričať až v pitvore. Imro, akýže si ty domáci, keď sa s kmotrom vadíš?

Pani bola Strážnického žena. Pristúpila ku stolu a odrezala si kus šunky.

— Čože nejete z tej šunky, veď je dobrá. Nože, pán kmotor, no, — núkala Byvara, odrezala hodný rezeň a podávala mu ho koncom noža.

Byvar ho chytil špinavými prstami a vopchal do úst taký kus, že mu obidve líca vydulo.

— Hľa, veru by si sa mohla obriadiť, keď ideš medzi svet. Hanba pozrieť, aká si, — hrešil zasa ženu Strážnický.

Drgla plecom.

— Ale čo tam, — veď je kmotor nie cudzí; vie, že sa nemôžeme parádiť, keď žijeme teraz v tejto kutici. Načo si začal ten kaštieľ stavať, to keby si radšej nahliadol, to! A teraz sa ani neobzriete o tých chlapov vo dvore. Tak sa mi zdá, že nič nerobia, len sekerami po dreve vyklopkávajú.

Ozaj bolo počuť rúbanie a klopanie do taktu pracujúcich tesárov.

Vyšli von, pričom Byvar nezabudol naplniť a vyprázdniť pohár, lebo by mu šunka mohla zaškodiť.

Ohromný dvor bol založený hŕbami okrúhleho a už okresaného dreva, medzi ktorými bola pôda zahádzaná kresanicami. Na konci dvora stála na malej výšinke ešte neovakovaná, roštovaním obložená novostavba, na ktorú začali klásť stolicu strechy.

Budova, ktorú staval Imro Strážnický, zasluhovala meno kaštieľ. Bola poschodová, z oboch strán s vežami, naprostriedku s rizalitom,[4] silne vystupujúcim do popredia. Jedna veža už mala hotovú cibuľovitú barokovú strechu.

Mužovia podišli k domu a Byvar krútil hlavou a šomral pri chôdzi:

— Čo si si to ty len zmyslel! Taký veľkopanský dom stavať bez peňazí! Taký žobrák žobrácky!

Strážnický sa smial.

— Maťko, ty si blázon. Teraz, keď mi nechceš požičať, môžem ti i ja nadať. Pozri, v panskom dome bývajú vždy páni. A keď ja nie, ale pamätaj moje slová, moje deti budú pánmi. Keď budú bývať v takom kaštieli, tak sa pousilujú, aby si zaopatrili, čo treba k panskému životu. Ty si boháč, a nie si pán, ale skuhroš, lebo bývaš v takej starej chalupe. Ani by ti nesvedčilo byť pánom.

— To sú daromné reči, čo táraš. Žobrák je žobrákom, čo i v paláci býva.

Prišli k tesárom, ktorí pánov ponížene pozdravili a prestali na chvíľu pracovať. Byvar skričal na nich: — Robte, naničhodníci! — a jednému z nich skočil schválne podkutou čižmou na bosú nohu.

Mladý tesár zaskučal a sťa ubitý pes priskočil do práce a s ním i ostatní; neopovážili sa ani len mrzko pozrieť na Byvara, ktorý bol slúžnym okresu a veľmi radodajný v palicovaní.

Strážnický pokrútil hlavou a hodil rukou, lebo vedel, že každá poznámka by náramného človeka len väčšmi rozľútila.

— Tu ty máš ešte mnoho práce, — riekol Byvar, — dom je prázdny, nič tu ešte nemáš; okná, dvere, dlážka a zariadenie! Všetko chýba. Jojojój, čo je na to dvetisíc zlatých? To je ani psovi mucha.

— Eh, čo tam! Pomaly bude všetko, len by som bol pod strechou, aby mi na múry nepršalo. Pozri, už mám i címer hotový, — ukazoval Strážnický na vykresanú mramorovú tabuľu, stojacu v priestrannom pitvore kaštieľa. Na mramore bol reliéfne vykresaný címer Strážnických, a to muž s mongolskou hlavou v ruke a nápis: Has aedes aedificavit Emmericus Strážnický de Podhora et Porúbka annis Dominni MDCIV-MDCCVI.[5]

— Neverím, že by si bol toho roku hotový, neverím, — uškľabil sa Byvar.

— Budem s božou pomocou, budem, — riekol Strážnický, prekračujúc kamenný prah pitvora navonok; pritom sa potkol, padol na jedno koleno a udrel sa píšťalou o ostro okresaný prah.

— Eh, potvora, tuto mi bude podkladať nohu, — zvolal, vyskočil rezko a zasmial sa. — Bodaj ho, ale som sa dobre šuchol, — i zohol sa a pošúchal si sáru na udretej nohe.

*

Keďže nedostal od Byvara peniaze, Strážnický vysadol na druhý deň ráno na koňa a išiel do stoličného sídla, asi na míľu vzdialeného, vyhľadať žida Amšla, ktorému už bol niekoľko tisíc dlžen, aby si vypožičal od neho potrebnú sumu. Cestou ho udretá noha, na ktorú mu žena priviazala kúsok starého loja, pobolievala, ale nedbal veľmi na to. Bol už i väčšmi pokaličený a zahojilo sa. V meste išiel k sudcovi Borákovi, u ktorého bol patvaristom jeho syn Marcel. Mal chlapca rád a tešil sa vždy, keď sa s ním zišiel. Marcel sa ponášal na otca, lenže bol vážnejší, hoci mu do smiechu tiež nebolo ďaleko. Marcel bol asi dvadsaťštyriročný, usilovný šuhaj, ktorý sa však nevyhýbal ani zábavke v dobrej spoločnosti. Bol miláčikom župana, lebo znamenite aranžoval všetky jeho zábavy a kadejaké politické oslavy a manifestácie. Mával podarené oslavné reči pri víťazstvách kráľovských vojsk a viedol krásne bandériá.[6] Bol vôbec jedným z hlavných činiteľov kráľovi vernej strany, ktorá dominovala v stolici. I obecenstvo ho rado malo pre jeho vľúdne a priateľské spôsoby.

Strážnický zachytil chlapca v kancelárii a odviedol ho do hostinca do vidieckeho domu.

— Aký dobrý vietor vás dovial sem, pán otec? — spýtal sa Marcel, keď sedeli za stolom pri pohári vína.

— Horkýže tam dobrý! Už zasa niet groší. Ale myslím, že mi žid ešte požičia, keď Byvar už nechce dať.

— Nechce? — ozval sa Marcel a zapálil sa. — Čo robí Sabína?

Strážnický sa zasmial.

— Tebe je, pravda, Sabína prvšia ako otcove groše. Nezhováral som sa s ňou, ale keď som išiel popred ich dom, kývala mi hlavou i rukou na pozdrav. Iste nie pre mňa.

— Škoda, že ona nerozhoduje o otcových peniazoch; myslím, že by sme ich ľahšie dostali.

— Veru hádam. A ako si s ňou? — spýtal sa Strážnický a hľadel skúmavo prižmúrenými očami na syna.

— Nuž, radi sa máme. Ale starý vrčí na mňa ako dvorný pes na cudzieho, keď ma zazrie s ňou či v záhrade, či v poli.

— Je to ozaj zázrak, kde sa to dievča v tom dome vzalo. Taký otec a taká dcéra! Na koho sa to len podalo?

— Viete, otec, tak okolo prsta tú osobu neokrútite. S tou len to môžete urobiť, čo ona chce.

— Hm, taká je to osôbka? Nuž, pravda, ty ju lepšie poznáš, ja sa s ňou veľmi nezapodievam. Ku mne je vždy milá a vľúdna.

— O tom je nie reč, že by nebola milá, ale tú moc nemáte nahovoriť ju na niečo, čo raz nechce urobiť.

Strážnický sa zasmial, kývajúc hlavou, ale zrazu zjojkol a chytil sa rukou za nohu.

— Potvora akási, ako ma domŕza.

— Čože vám je, pán otec? — spýtal sa ustarostene Marcel.

— Ale nič. Udrel som sa včera na píšťalu a to trochu pobolieva. Teraz som sa šuchol o ňu, nuž som zjajkol.

— Počujte, pán otec, poďte k felčiarovi, nech vám nohu pozrie. Pôjdem s vami, — skočil Marcel zo stolice.

— Aleže ti je náhlo! Ani mi na um neprichodí peniaze vyhadzovať. Sadni si.

— Ja zaplatím za vás. Vyhral som včera v kartách. Mám peňazí ani pliev. Poďte, — chytil otca a ťahal ho.

Strážnický sa smial, že mu skoro slzy tiekli.

— Chlapče, čože sa ti robí? Veď by to bol posmech ísť k felčiarovi pre oškúlenú nohu.

— Posmech-neposmech. Starý Brezovický šesť týždňov vyležal pre oškúlenú nohu.

— No, duša moja, ja veru nemám čas šesť týždňov ležať, a ani nebudem. Kedy prídeš do Podhory?

— Ako len budem môcť. Viete, aký je starý Borák čudák.

Posedeli ešte chvíľu, rozprávali sa o rodinných veciach; potom vstali a odoberúc sa, každý šiel za svojou prácou. Strážnický mal ťažkosti s vypožičaním peňazí; židia žiadali veľké zálohy a veľké interesy.[7] Ale jednako vymohol od nich, čo chcel, viac svojím priateľským spôsobom a žartom, ako že by ich bol vábil obchod, lebo jeho majetok bol už dávnejšie dosť zaťažený. Malú časť peňazí dostal v hotovosti a odišiel s ňou domov.

*

Asi o dva týždne neskoršie dala vicišpánka[8] zavolať k sebe Marcela, ktorý hneď prišiel, lebo mu odkázala, že ide o vážnu vec. Marcel sa poklonil pred peknou a koketnou paňou, ktorá mu bola tetkou po materi.

— Marcel, dostala som list z Podhory, — povedala a mávala pred ním papierom. — Pekné dievčatko mi píše, aby som ti povedala, že je tvoj otec chorý a že treba urobiť s ním poriadok, lebo mama ho neurobí.

Marcel zbledol.

— Čo, chudák otec je chorý? To iste tá nešťastná noha. A kto píše? Sabína?

— Ako si uhádol! Bola navštíviť mamu a našla krstného otca v posteli. Áno, noha ho bolí. Nuž, čo urobíš?

— Strašní sú to ľudia, niežeby odkázali, čo sa deje! A náhodou som sa za celý čas nezišiel ani s jedným Podhoranom. Idem naskutku do Podhory a vezmem felčiara Frischa so sebou. Bože, bože, čo to len bude s tým otcom?

Vicišpánka ho potešila, ako vedela.

Za dobrú hodinu bol Marcel s felčiarom pri otcovi, s ktorého nohou bolo veľmi zle, celá bola opuchnutá a zapálená a bolela ho. Matka, ako vždy, hovorila mnoho a robila málo; probovala kadejaké domáce lieky, kto čo poradil, a Strážnický sa na všetko len smial.

— Toľké parády robíte pre takú hlúposť! Dajsamibože, veci!

Keď ho noha bolela, držal jej žartovné reči a tu i tam zaklial so smiechom, keď ho väčšmi zamrzela.

— Potvora akási, čo to vyčíňa, také fígle, niežeby bolo rado, že si môže oddýchnuť!

Keď Marcel vošiel do izby, v ktorej ležal otec, sedela jeho mať pri ňom na stolci a držala akýsi teplý obkladok na lone. Hovorila o čomsi, čo sa u susedov prihodilo tak dlho, dokiaľ obkladok nevychladol.

— Nono, veď mi vychladla tá kára, no! — i zozbierala sa lenivo zasa ho zohriať.

Felčiar obzrel nohu a krútil nad ňou hlavou, nebolo to dobré. Urobil na nej dva rezy, ktorými vyšiel hnis a krv; Strážnickému sa poľahčilo.

Marcel veľmi ľutoval otca, ale sa trochu rozveselil, keď uvidel, že je teraz ešte veselší, ako býva, i odišiel s poľahčeným srdcom. Zaumienil si, že ho čo najskôr zasa navštívi, a uložil mladšiemu šestnásťročnému bratovi, aby mu každý deň prostredníctvom posla odkázal, ako sa má otec.

Mladý Imro statočne odkazoval každý deň, čo mu otec povedal, že mu je zo dňa na deň lepšie. Strážnický, vidiac synovu starostlivosť, nechcel ho zarmútiť ani za svet, a preto ho klamal, hoci mu bolo stále horšie a horšie. Až asi o týždeň neskoršie povedal Imrovi, aby odkázal Marcelovi, žeby prišiel, keď bude mať čas.

Marcel, tušiac najhoršie, trhal si vlasy, že zanedbal otca, že sa dal klamať, hoci ho poznal; pribehol zasa s felčiarom a našiel otca na mukách, hovoriť už nevládal, len pohľadom a úsmevom privítal milé dieťa. Syn sa hodil na kolená pred otcovou posteľou a plakal prežalostne za dobrým človekom, ktorý nikdy nikomu neublížil a ktorého najväčšie previnenie bolo, že bol k svojej rodine pridobrý.

Strážnický dokonal, hladiac rukou synovu hlavu.

Zvesť o skone dobrého pána sa rozniesla ako blesk po celej dedine. Všade postávali hlúčiky žien a chlapov a s poľutovaním hovorili o ňom. Mnoho citu nebolo v rečiach tých ľudí, viac obavy, čo teraz donesie pre nich budúcnosť. Veď od povahy zemského pána záviselo celé ich blaho.

Strážnická prijala úder chladnokrvne, bola ona vôbec osoba flegmatická. Ktorúsi tú slzu utrela koncom zástery a poznamenala:

— No-no, že sa tak skoro pominul! Ako to už len teraz bude bez neho? Veď sa tak o všetko staral, a teraz kto už zaopatrí, čo všetko treba? Už, hľa, by bolo treba soli, a nemá ju kto zaopatriť. Ale bude mu treba vyhľadať nejaké poriadne háby na tú smrť, keď sa už tak pominul.

I zobrala sa s dievkami prezerať truhly a šatníky.

Marcel odpravil zbytočného felčiara a obzrel sa potom po izbe. Bola to tá istá izba, v ktorej si bol jeho otec pred troma týždňami popíjal s Byvarom. Nikdy mu to tak nevystúpilo na oči ako teraz, v akom strašnom neporiadku a nečistote bolo v nej všetko. Nábytok bol polámaný, nečistý, na ňom porozhadzované šaty, nečistá bielizeň, ba i staré zvyšky jedla a všade prachu až ťažko.

Marcelovi tlačil žiaľ za otcom srdce a teraz priľahla naňho i starosť pre beznádejný stav ich majetku. Mať je nedbanlivá a dlžôb — ako sa obával — vyše hlavy. Našťastie matkin majetoček v Porúbke zostal nezaťažený, lebo v starosti o seba nikdy ani na hrozby, ani na prosby nechcela privoliť, aby sa vzal naň dlh. O seba sa Marcel vôbec nestaral, ale osud brata a otcovho, ináč veľkého majetku, ho trápil. Veď chudák otec, optimista, čo sa preň nastaral, a to by malo byť všetko márne?

Stál, opretý o posteľ, na ktorej ležala otcova usmievajúca sa mŕtvola, a smutné myšlienky sa krútili v jeho hlave, keď po ľahučkom zaklopaní vošli do izby dve ženské. Bola to Byvarová s dcérou Sabínou. Počuli, že umrel pán z dolného konca, Sabínin krstný otec, i pribehli po susedsky pomôcť, poriadiť a poplakať. Na hlavách mali, na znak smútku, zahodené čierne šatky a prvá ich práca bola, ako vošli, kľaknúť pred posteľou mŕtveho a pomodliť sa. Marcel sa zapálil, keď vošli, kľakol tiež a pozoroval ich. Myslel na celkom iné, nie na modlitbu. Byvarová bola naoko a vystúpením možno najvšednejšia žena. Mohol ju niekto i viac ráz vidieť, i zhovárať sa s ňou, no iste sa nepamätal na ňu. Nebolo na nej črty, ktorá by utkvela v pamäti. Zato Sabínu nikdy nezabudol, kto ju raz videl. Bola trochu nadprostredne vysoká a robila dojem silnej osoby, hoci nebola ani hrubých kostí, ani tučná. Jej gaštanové vlasy zahrávali určite do červena a mala i krásnu bielu a ružovú pleť červenovlasých žien. Jej jemný orlí nos bol možno o myšlienku priveľký, ako i jej mäkké ústa, na ktorých spodná pera vyčnievala a ktoré, bohvieprečo, robili dojem zvláštnej dobroty. Bradu mala silnú, okrúhlu. Jej tvár nebola pravidelná, ale jej celý zjav bol akýsi povznesený a milý, a jednako sa každý prestal usmievať, keď pozeral na ňu. Možno to zapríčiňovali dve kolmé vrásky nad nosom, ktoré často robili jej pozor vážnym, skoro smutným.

Keď sa pomodlili, vstali. Marcel pristúpil k tetke, bozkal jej ruku a stisol Sabíninu, ktorú mu podala. Sabína prebehla pohľadom po izbe i zabolelo ju, že bola v takom neporiadku, lebo vedela, že Marcela bude mrzieť vedomie, že to musela spozorovať. Svojím láskajúcim hlasom mu vypovedala, ako ľutujú neočakávaný koniec krstného otca, a dala mu cítiť, ako bolestne účinkuje na ňu, že on trpí. Napokon sa spýtala:

— Kedy pochováte krstného otca? Iste v nedeľu?

Jej mať podotkla, že sa to rozumie samo sebou.

Marcel cítil podivné uľahčenie v pohľade na Sabínu. Jej oči mu hovorili, že ho má rada, že ho ľutuje, a mäkký stisk jej ruky ho uisťoval, že ho neopustí. Bolo mu ako blúdiacemu v tmavej noci, keď zazrie zrazu blízko svetlo. Nikdy si so Sabínou nepovedali, že sa majú radi; to sa im zdalo celkom prirodzené, akoby to inak ani nemohlo byť. Ich láska vyrástla nepovedome s nimi a zračila sa najmä v nekonečnej dôvere a v pocite spolupatričnosti jedného k druhému. Zaiste za tým túžili, aby si padli do náručia a splynuli v bozku lásky. Ale so Sabínou bolo vylúčené na to sa odvážiť, a ona sa vedela opanovať.

— Marcel, keď bude pohreb v nedeľu, rozpošli čiernych poslov, aby oznámili rodine a známym, čo sa stalo, — povedala Sabína.

Marcel vedel, prečo ho chce poslať preč. Chcela uviesť dom ako-tak do poriadku; veď na rozposlanie poslov bolo ešte dosť času. Ale išiel. Pozrel jej do očí a išiel. Ona mu hovorila pohľadom: „Si dobrý, ďakujem ti.“

Marcel nešiel zháňať poslov. Veď nebolo celkom isté, či pochovajú otca v nedeľu, keď do tých čias chýbali ešte štyri dni. Vošiel do záhrady za domom a sadol si v hustom lieskovom kroví na zem a rozmýšľal, ako to len teraz bude. Dlžôb je mnoho, kaštieľ nedostavaný, on nemá ešte nijaké postavenie, a mať, neborká, je viac na ťarchu ako na osoh. So Sabínou a s nimi sa to iste zle skončí, lebo starý Byvar mu ju nikdy nedá za ženu. Veď aká bola medzi tým haraburdím v izbe; bola pri všetkej skromnosti ako bohvieaká princezná medzi chudobou. A aký neporiadok, aká nečistota u nich! Nemožno, žeby ho i sama chcela. Potom si pomyslel i na rýchly odchod otcov, ktorý bol vždy taký dobrý, i prišla naňho taká duševná ťažkosť, že ju cítil ako prudkú telesnú bolesť.

Keď sa za hodnú chvíľu pozbieral a vošiel nazad do domu, našiel všetko v prekvapujúcom poriadku. O nečistote nebolo viac ani reči, otec bol už oblečený v peknom tmavohnedom zamatovom úbore a usmieval sa… Úbohý otec! Sabína s matkou už odišli. Marcel sa rozhliadol po izbe, potom sa hodil na stolicu a keď si oprel hlavu do dlaní, sklonil sa hlboko a žalostne plakal.

Pohreb jednako bol v nedeľu. Byvarová s dcérou všetko tak zariadili, že i smútočný kar, na ktorom sa zúčastnilo celé prednejšie zemianstvo širokého okolia, bol slušný. Malú ťažkosť robilo zaopatriť dvanásť zlatých, ktoré sa museli zložiť kostolu, aby Strážnického mohli v ňom pochovať. Keď sa Sabína dozvedela o veci, i tú zariadila. Pri pohrebe hovorili páni bratia a sestry o sláve Strážnickovcov, oslavovali ich pri dobrom víne, spomínali, aký bol nebohý znamenitý človek, a keď prešli na stoličné a krajinské veci, zabudli naňho ešte na kare. S tým i zapadla sláva Strážnickovcov na dlhší čas. Nebohého Imra spomínali len ako príklad ľahkomyseľného človeka, hoci nejednému urobil i veľmi cenné služby, ktoré vyžadovali od neho značnú obeť.

*

Strážnická žila s mladším synom v úradníckom dome, v ktorom jej muž umrel, a nestarala sa o nič, len aby mali čo jesť. Na to im stačilo hojne i z Porúbky.

Celá starosť, spojená s usporiadaním majetkových pomerov, padla na Marcelove plecia, ktorý chodil od dlžníka k dlžníkovi, z úradu do úradu a prosil, vadil, škriepil sa, aby mu poskytli nejakú výhodu alebo poľahobu, aké, ako on dobre vedel, bolo temer zvykom povoľovať zemianskym dlžníkom židovských veriteľov. Zabudol, že v takých prípadoch išlo vždy o vplyvných pánov, no a on teraz nijaký vplyv nemal. Naopak, začali od neho bočiť, zatajovať sa mu, ba starý grobian Vidovič ho vyhodil i z kancelárie. Takéto správanie zväčša porodinených úradníkov ho vo veľkej miere rozhorčovalo, čomu častejšie dal i výraz v kruhu svojich priateľov a nadával pritom i na vládne kruhy vôbec. Ale to už býva v takých prípadoch stálym zvykom.

Jedného popoludnia, ako to robievali denne, sedeli páni zemania a úradníci v dlhej izbe v hostinci vidieckeho domu a ako obyčajne hrali sa v karty alebo sa zabávali pri pohári vína. I vošiel do siene, v bedrách sa gavaliersky natriasajúc, mladý Rudolf Kandó, švihácky mladý zeman, a zvolal, keď zastal v prostriedku medzi stolmi:

— Páni bratia, pán župan chce mať poradu o tom, ako oslávime, ako sa patrí, deň svätej Anny; na tú poradu mi nariadil pozvať nasledujúcich pánov…

I prečítal dosť dlhý menoslov a vynechal pritom Marcelovo meno. Pri Marcelovi sediaci a s ním besedujúci Elek Brezovický zvolal:

— Ohó, a Marcela Strážnického si vynechal!

Zatým ozvali sa i viacerí, že Marcela nemožno vynechať, keďže on vždy vedie každú zábavu. Kandó sa obrátil k týmto pánom a riekol s urážlivou schválnosťou:

— Ferko báči výslovne povedal, aby som Marcela Strážnického nevolal, — i drgol k tomu plecom.

Nastalo trápne utíšenie, až ktorýsi zvolal:

— Možno preto ho nevolal, lebo je ešte v smútku za otcom.

Kandó pokrútil hlavou:

— Nemyslím, že preto. Nuž, ktorí ste pozvaní, poďte!

Mládež sa vyrojila a hanbila sa Marcelovi, ktorý bol každému dobrým priateľom, pozrieť do očí. Von rozčúlene o ňom besedovali; pred ním sa pretvárali, že je to taká malicherná vec, ktorú nehodno spomínať.

Marcel, keď sa videl takto opovrhnutý, zbledol. Tým skutkom bol vysúdený zo spoločnosti, lebo keď ho župan takto verejne urazil, neopováži sa ho viac nikto zavolať do domu. Nevedel napochytro, čo má urobiť, i pretvaroval sa, že si z celého nič nerobí. Zostal v sieni sám okrem starého Lotiaka, sediaceho v tichosti pri poháriku vína v druhom kúte miestnosti. Marcel oprel lakeť o stôl a hlavu o dlaň a díval sa rozľútene von oblokom na odchádzajúcich. Zrazu pocítil dotyk na pleci i obzrel sa. Za ním stál starý, maličký mužík s veľkou hlavou a okrúhlou, vytučenou tvárou samá vráska, s drobnými prežltnutými fúzmi. Starý šušlal, lebo mu chýbali zuby. Bol to starý Venduš Lotiak.

— Ale ťa sotili do boku, čo? — spýtal sa a urobil špatnoposmešnú tvár.

Marcel sa zamračene díval na starého pokušiteľa.

— Sotili! Háveď naničhodná! Medzi všetkými tými zvermi niet jedného človeka. A prečo? A čo som im urobil? Že mi umrel otec a nechal zadĺžený majetok!

Marcel nedôveroval Lotiakovi a jednako, nevedel sa opanovať, vybúšila takto z neho rozhorčenosť.

— Veru i preto, synku. Počkaj, pomkni sa mi. A dajme sem ten krčah s vínom.

Lotiak si nalial z Marcelovho vína a trasľavou rukou nadvihol pohár k ústam.

— Nielen preto ťa kopol župan, že si žobrák, ale i preto, lebo si tu predvčerom vychvaľoval kurucov. To ti, milý braček, neodpustia, a najmä nie tí, ktorí ich najšpatnejšie zradili. Župan je na teba nahnevaný pre tvoju nevďačnosť. Vždy a všade len vraj teba vyznačoval, a teraz sa takto držíš proti nemu. Že vraj hada choval na prsiach.

Marcel zhíkol, keď to počul.

— On mňa vyznačoval! Pracoval som zaňho vždy a všade, či sa mi chcelo a či nie, a keď som ho prosil, aby mi bol na pomoci, poslal ma k Vidovičovi, s ktorým sa vraj už dohovoril, čo treba robiť v mojej veci, a Vidovič ma vyhodil. Ale kto mu to len mohol všetko pohovoriť o tých kurucoch? Veď tu boli vtedy len moji najspoľahlivejší priatelia, za ktorých ručím! — skríkol Marcel s úprimným začudovaním.

— Ty si chlapec a nepoznáš život. Aby županovi zalichotili, zradia i vlastného otca. Chovanec ťa na smrť odsúdi, a priateľ ťa obesí. A potom, vieš, akí sú bohatí ľudia, tí ti s chudobnými nemajú cit. Ten ti neverí, že hlad bolí a zima že mrazí.

— Prekliati boháči, že vám to srdce skamenie, keď ste nakradli tých peňazí.

— Nebude na svete dobre, to ti vravím, ja som sveta skúsil, kým nebudú všetci ľudia rovní. Dolu s boháčmi, keď nie podobrotky, tak pozlotky!

Lotiak, trochu podnapitý, buchol päsťou na stôl.

— Ono je pravda, že s chudobným človekom nemajú milosrdenstvo, lebo len chudobný vie, čo je bieda.

— To si, vidíš, povedal pravdu. Ja žobrák, ja hej, ja cítim s tebou, ale taký magnáš by i ostatnú kožu zodral z teba. Nech žijú kuruci! Vivant![9] To je chudoba, tá vie, že chudoba bolí a má s ňou milosrdenstvo. Tí robia spravodlivo, tí berú boháčom a delia chudobe! — kričal šušlajúc Lotiak a nalial si vína.

— Keď si pomyslím, že ani jeden z tých magnátov neprišiel k svojmu bohatstvu statočným spôsobom. Veď župan svojho brata zničil, aby mohol dostať jeho majetok!

— Povedz mi, synku, a čo ty teraz zmýšľaš? Čo bude s tebou? Tu sotva prídeš k niečomu, tu ťa k ničomu nepripustia. Lebo veď vieš, že väčšmi ťa nenávidí ten, kto ti nevinne krivdí, ako ten, komu si zabil otca. Mňa, ako vieš, tiež nevaquistica pripravila o majetok, aby ho mohol zobrať gróf Magócsy. A či bol s tým spokojný, že ma zničil? Nie! I ženu i dcéru mi ten zloduch odobral. A ako som visel na nich! Ony boli mojím celým životom!

Lotiak sa zmŕštil a urobil plačlivú tvár.

Marcel pozrel naňho nedôverčivo, zdal sa mu akýsi podozrivý. Počul o ňom, že i ženu, i dcéru na Dolniakoch Turkom predal. Vedel o ňom, že je človek nespoľahlivý, pokušiteľ, že za peniaze všetko urobí, ale že má rozum až zvyškom, a preto bol zvedavý na jeho mienku. Myslel si, že bude voči nemu múdro opatrný, ale jeho mladistvý temperament ušiel s jeho rozvahou a starý cynik robil s ním, čo chcel. Marcela chválili jeho priatelia, obdivovali dievčatá a lichotili mu panie; nie div, že si namýšľal, že všetko vie lepšie ako každý iný a že, poznajúc Lotiakovu povahu, ani keby ju videl na dlani, bude vedieť, čo môže z jeho rečí držať za úprimnú radu a čo za prípadný podvod. Ale už Lotiakov zdanlivý súcit s jeho ťažkosťami mu zakalil objektívny pohľad na jeho nástrahy.

— Veru ťa tu, ako ti hovorím, nepripustia k ničomu, aspoň nie podobrotky. Tu všetko opanovali páni, držiaci s cisárom, a tí majú na všetky miesta ľudí, koľko chceš. Pozri, nechcem sa chváliť, ale mám toľko rozumu ako Podhorský alebo Vranecký, no a čo som? Preto, lebo netancujem, ako župan hvízda, nuž som len mizerný adlátus. Adlátus, ja! A ty, čo tu budeš bez peňazí so samými nepriateľmi okolo seba? A k tomu si ešte kurucov chválil!

— Prečo s nepriateľmi, veď som neublížil ani ja, ani moja rodina nikomu.

— Neublížil, neublížil. Ako to hovoríš? Pred chvíľou si sa žaloval, že sú všetci proti tebe, a teraz si myslíš, že ťa od samej lásky zjedia? Tvoj majetok je tvojím nepriateľom. Pravda, ty to nevidíš. Chceli by si ho rozdeliť, a tak je každý, kto by si chcel kus z neho vyraziť, tvojím nepriateľom. Myslíš, že je váš majetok nie omnoho viac hoden, ako je na ňom dlhu? Pozriže, hneď tvoj krstný otec Byvar vystiera ruku za ním. Počul som, že on je vymenovaný za vášho tútora.

— Byvar za nášho tútora? Bože na nebesiach, to sme dobre!

— No vidíš, teraz čušíš so svojimi drahými priateľmi!

Marcel sa o chvíľu zozbieral.

— Počujte, Venduš báči, čo by ste mi vy radili, čo by som mal urobiť?

— Hm, dobrá rada hodná groš. Počkaj, — vzal pohár a vypil, — trochu porozmýšľam.

Lotiak hmkal a ukazoval, že rozmýšľa, a Marcel sa díval smutne von oblokom na ulicu, kde sedeli dvaja okyptení a otrhaní žobráci. Pohľad mu zaťažil dušu; pomyslel si, že je i on blízko toho, aby si medzi nich mohol sadnúť.

Lotiak ho chytil zrazu za rameno.

— Pozri, vidíš, že jediní kuruci bojujú za chudobu, za spravodlivosť proti pánom. Lebo veď vieš, že skoro všetci veľkí páni držia s kráľom. Ešte i tí niekoľkí, ktorí boli pri Rákóczim,[10] po jednom od neho odskakujú. Synku, svoju pravdu len pri nich nájdeš. Tu nemáš čo robiť. Bezerédy[11] stojí len na deň cesty odtiaľto, choď k nemu.

— Ale ja by som mal ísť ku kurucom? Venduš báči, na to som nikdy nepomyslel. A tu nechať všetko svojim nepriateľom napospas? Ja, ktorý som i s otcom vždy verne držal s kráľom?

— No a čo vykonáš sám proti toľkým, čo chcú ťa rozdupať? Ty, chlapčisko, ani nie dvadsaťštyriročné, a sám, a tí mnohí a pomocní!

— Jednako pokladám za nerozumné ujsť; potom už vôbec môžu robiť, čo chcú.

Lotiak sa obzrel po izbe a potom mu zašepkal do ucha:

— Odpracú ťa. Urobili i horšie veci.

Marcel zatíchol a potom pokrútil hlavou.

— To už azda neurobia.

— Hovorím ti, videl som i horšie veci. Pomyslel si, čo urobil župan so svojím bratom, aby som iných nespomínal.

Chvíľu mlčali.

— Nuž a čo vyhrám, keď pôjdem ku kurucom? — spýtal sa Marcel.

— Čo vyhráš? Ľahko nahovoríš niektorého z ich menších vodcov, aby poslal sem nejaký oddiel, s ktorým ty budeš tu pánom!

— A čo mám z toho panstva? Veď jednako nemôžem dať všetkých svojich nepriateľov pomárniť!

— Môže sa všeličo stať. Ale hlavná vec je, že budeš v istote. Si súci chlapec; pri kurucoch máš možnosť sa vyznačiť. Ktovie, čo môže z teba byť, a tu budúcnosť nemáš. A veď si i tak presvedčený, že oni majú pravdu.

— Veď majú, majú, lenže sa kuruci sotva dlho udržia. Francúzov Eugen a Marlborough stále bijú,[12] a keď zostane Rákóczi sám proti cisárovi, tak si ten dá s ním veľmi chytro rady.

— Po prvé, Francúzi ešte dlho vydržia a po druhé, neboj sa, pánom sa nič nestane, a pri kurucoch budeš pánom. Rákóczi a jeho vodcovia budú dobre vedieť, kedy majú svoju vec draho predať. A potom, však je pri kurucoch spravodlivosť, voľnosť, bohatstvo a všetko, čo si človek žiada. Keby som bol mladší, šiel by som i ja a nemeškal ani chvíľku.

Keď sa rozišli, Marcel bol na váhach, čo má urobiť. Jedna malicherná okolnosť silne účinkovala na jeho rozhodnutie, stretol na ulici druhú vicišpánku, pozdravil ju úctivo a ona neprijala jeho pozdrav. Ako sa neskoršie dokázalo, nie schválne, ale ho nezbadala.

Marcelovi sa teraz zazdalo, že je celý svet jeho neprajníkom a že urobí najlepšie, keď odíde do Podhory, kde môže v tichosti a nerušene porozmýšľať, čo urobiť.

*

Byvarovský kaštieľ bol z troch strán obklúčený veľkou záhradou, ktorá v zadných častiach tvorila vlastne lesík, lebo tam pozostávala zo smrekov a bukov. Ohradená bola len žŕdkovým plotom, ktorý skôr ukazoval, pokiaľ siaha záhrada, ako zabraňoval príchod do nej. Marcel bol veľmi zriedka v Byvarovom dome, so Sabínou sa stretával vždy len náhodou v záhrade, a to v tej časti, ktorá ležala pri bočnej kratšej ceste, vedúcej do kaštieľa Strážnických.

I teraz zazrel Marcel, ktorý išiel z kroka na krok na svojom belúšovi, neďaleko plota sa belejúci Sabínin čepček, spod ktorého vyzerala jej ružová tvár.

Dúfal, že sa s ňou zíde; veď vždy túžil za ňou a keď ju teraz zbadal, zaradoval sa, a jednako z odporu k jej otcovi prešiel neďaleko nej a robil sa, že ju nevidí. Pravda, úfal sa, že ho ona zavolá. Sabína ho vyčkávala deň po deň v čase, keď obyčajne prichádzal; chcela s ním hovoriť; veď mala toho toľko, čo jej ležalo na srdci! Ona už vedela, že jej otec bude tútorom Strážnických, a nepochybovala o tom, že Marcel tomu nebude rád.

Teraz, keď ho videla prichádzať bez slova, usmiala sa trochu. „Hnevá sa môj milý Marcelko,“ pomyslela si a nechala ho prejsť niekoľko krokov. Marcelovi stislo srdce, že si ho nevšimla, chcel sa už obrátiť, keď začul jej výkrik:

— Marcel, Marcel, postoj trochu!

Marcel zoskočil z koňa a utekal k nej, keď koňa priviazal k plotu.

— Nuž ty si ma chcel obísť, drahý môj panáčik? Pekne od teba! — zvolala s usmievavou poklonou.

Marcel odvetil zamračene:

— Nevidel som ťa.

— Videl si ma, ale sa hneváš na otca, a preto i ja nevinná musím trpieť. Povedz, zaslúžila som si to od teba?

Marcel sa mlčky díval do zeme. Sabína nespustila z neho oči. Po chvíľke vzdychol a riekol:

— Pozri, aký som nešťastný! Ešte i to, čo by malo byť na potešenie, ma robí len nešťastnejším. Keby si ty nebola, bolo by mi ľahko odísť, či tu, či inde biedne zahynúť, ale pre teba mi ťažko preč odísť.

— Marcel, čo zmýšľaš s odchodom, kam chceš ísť?

Zasa chvíľku mlčal. Cítil, že ho ľutuje úprimne, i uľútostil sa aj sám nad sebou. Napokon vyriekol temne:

— Ku kurucom; veď som tu nie už ani životom istý!

— Bože milostivý, a čože sa stalo? — zvolala Sabína preľaknutá.

— To, že si páni chcú podeliť náš majetok medzi sebou a tvoj otec je naším tútorom. Stojím im v ceste. Šándor Ilavský bol väčším pánom, ako som ja, a — zmizol.

— Viem, že má byť môj otec vaším tútorom, a rada som tomu.

— Rada? — zvolal Marcel prekvapene.

— Isteže. Otec je statočný človek. Je trochu hrubý a ziskuchtivý, ale poctivým spôsobom, — povedala Sabína nie bez výčitky.

— No a ako prišiel k majetku Pernekovcov?

Sabína sa zasmiala.

— I ty veríš tým bájkam?! Marcel, to som od teba neočakávala, — i robila sa, že sa hnevá, ale sa pritom neprestala usmievať.

— Nuž nie je pravda, že ho tvoj otec priniesol na žobrácku palicu?

Sabína mykla plecom a hodila rukou.

— No a šperky Rožňavských, — spýtal sa Marcel ďalej.

— Milý Marcel, ak pokladáš za pravdivé všetky povedačky, čo o mojom otcovi roztrusujú, tak rozumiem, že sa ho bojíš. Ja ti len to hovorím: zostaň, nechoď nikde, všetko sa dobre skončí. Nemôžete mať lepšieho správcu majetku, ako je môj otec. Uvidíš, všetko sa urovná, čo sa ti v tejto chvíli zdá také strašné.

Marcelovi dobre padlo, že ho prosí, a preto niežeby sa bol tak dal jej slovami nahovoriť, naopak, tým väčšmi sa v ňom utvrdzovala myšlienka, že pôjde ku kurucom. Teraz sa mu to začalo pozdávať náramne výhodné. Je čistá vec, že sú to zástancovia utláčaných, bolo by hriešne nepoužiť ich.

— No, ja už len pôjdem, ako som si rozmyslel. Pozri, veď ma už nemajú za nič.

I vyrozprával jej udalosť o pozvaní k županovi, pri ktorom ho vynechali. Sabínu to veľmi mrzelo, ale sa pretvarovala, že to pokladá za maličkosť a zasmiala sa hlasne:

— Veď to môže byť len nejaké nedorozumenie. To ja ľahko napravím, napíšem tetke list a všetko bude v poriadku. Poslúchni, Marcel, nechoď. Ak odídeš, vydám sa ti za iného, — zasmiala sa mu nie bez koketnosti, čo bolo u nej veľmi nezvyčajné.

— I tak ty nikdy moja nebudeš.

Sabína, ktorá dosiaľ predstierala veselšiu náladu, než akú naozaj mala, veľmi zvážnela a pristúpila k Marcelovi celkom blízko.

— Marcel, vieš, že mám obyčaj svoje slovo dodržať. Počúvaj, čo ti poviem. Prisahám ti, že nikdy nijakého muža nebozkám okrem teba.

I oblapila ho okolo krku a bozkala na ústa. Zamĺkli a sklopili oči. Obidvaja sa cítili tak, akoby boli vzali na seba povinnosť spojenú s veľkou zodpovednosťou. Bolo im, ako keby boli v kostole. I pozreli sa naraz jeden druhému do očí, Marcel sa zohol a bozkajúc Sabíninu ruku, horúco zašepkal:

— Ty moja drahá, jediná! Nech ma boh potresce, ak niekedy pomyslím na inú ženu než na teba. Či kedy budeš moja, neviem, ale pre mňa niet inej ženy okrem teba.

— Tak zostaneš tu? — spýtala sa Sabína hlasom, akoby bolo už celkom isté, že zostane.

— Teraz už celkom nemôžem tu zostať, lebo nemám nijakú možnosť žiť tu tak, aby som ťa mohol dostať za ženu. Pozri, drahá moja: dnes-zajtra vyhodí ma z kancelárie i Borák, majetok náš je v rukách tvojho otca, čo tu mám robiť? U kurucov je rovnosť, boj za našu slobodu. Tam sa môžem vyznačiť a potom prídem po teba. Počula si, že Krman[13] požehnal v Žiline kurucké zástavy, no a Krman, hoci je i luterán, je veľmi ctihodný človek.

— Marcel, dosiaľ si tak nehovoril o kurucoch. Spomínal si naopak, že sú len nešťastím pre krajinu, že sú nástrojom niekoľkých veľkých pánov a že by krajina menej trpela pod jednou, čo i horšou vládou, ako keď ju trhajú na všetky strany. A mal si pravdu.

— Mýlil som sa. Teraz vidím jasne, že naším nešťastím je cisár. Odhodlaný som, pôjdem.

Sabína videla, že čím väčšmi ho teraz bude prehovárať, tým väčšmi ho utvrdí v jeho úmysle.

— Nuž a kedy by si chcel ísť?

— Pôjdem o niekoľko dní, ako tu všetko uvediem ako-tak do poriadku. Zbohom, moja drahá Sabína!

Zohol sa, bozkal jej vrúcne ruku a odbehol. Sabína ho chcela ešte raz bozkať, ale v náhlivosti nezbadal jej posunok.

Sabína si myslela, že Marcela vlastne oveľa väčšmi ľutuje, než ho miluje. No mýlila sa, ako sa v takých prípadoch vždy mýlime. Jej láska robila ľutovanie takým ostrým, až bolestným. Keď odišiel, dívala sa chvíľu za ním, nahliadla, že keby teraz tu zostal, mal by ozaj ťažké postavenie, v ktorom by mu nebola mohla pomôcť. Ale keď chce odísť, nech nejde ku kurucom. Mal dosť a dosť iných miest, kde mohol ísť. Bola presvedčená, že o krátky čas by sa jeho pomery museli napraviť, ale zasa i to bolo isté, že mladý, netrpezlivý muž, ktorého život dosiaľ len maznal, musí mnoho pokaziť, keď mu nejde všetko tak hladko, ako to on očakával. Zaumienila si, že ho nahovorí, aby šiel do Nitry ku strýkovi, len nie ku kurucom. Jedným si však bola istá, že ho do smrti neopustí, čo by sa čo s ním robilo.

Marcel, ktorý sa vlastne len rozhovorom so Sabínou utvrdil vo svojom predsavzatí, že odíde, už nasledujúceho dňa odcestoval, a ani sa nevidel so Sabínou, lebo dostal od Lotiaka kartičku, v ktorej mu oznamoval, že ho majú chytiť ako nebezpečného kuruckého buriča.

Marcela neskoršie v živote mnohé, čo urobil, mrzelo, ale nič nie tak ako to, že sa dal tomu zlému človeku vyplašiť medzi kurucov. Napokon to, že bol dva roky medzi nimi, neľutoval; skúsil tam mnohé a nadobudol si mnoho znalostí ľudí a pomerov. Ale že ubehol na nástrahy toho podplateného bedára, že sa dal tak nastrašiť, že opustil na celé dva roky najlepšiu ženu a že jej spôsobil toľko duševného bôľu a trápenia, to si nemohol nikdy odpustiť.

Po jeho odchode sa celá verejná mienka obrátila proti nemu. Nebránil ho nikto; nadávať mu však nadával Lotiak, ktorý tvrdil o ňom, že bol nebezpečný človek, ktorý nešiel ani medzi kurucov, ale ešte medzi horších ľudí. Sabína ho nebránila pred nikým, nehovorila o ňom vôbec, lebo vedela, že by mu teraz nič nepomohla. Bolo treba vyčkať premenu verejnej mienky, ktorá, ako Sabína bola presvedčená, musí prísť.

Asi rok po jeho odchode sa rozniesol chýr, že padol v jednej zo zrážok s Rabutinovým[14] vojskom. Bil sa vraj udatne a padol trafený mnohými guľkami.

Teraz, keď ľudia mysleli, že ho už niet, začali jednako len spomínať, že to bol milý, statočný, mladý človek, ktorého vyštvali z domu, aby si páni mohli strážnickovský majetok medzi sebou podeliť. Hľa, v Podhore gazduje na jeho majetku Byvar, v Dúbrave robia ľudia Brezovického, a tak v každej čiastke iný. No, nerobilo sa s tým mladým človekom, ako to pán boh prikázal. Neublížil nikdy nikomu, naopak, mal srdce i k biede. Veď keď starú žobráčku, hluchú Katru, mali psy roztrhať, nebránil ju nikto, len on psy rozohnal a nehľadel na posmech, ktorý robili z neho preto páni. Ako i preto robili z neho len posmech, keď Vranického paholkovo dieťa vytiahol z hnojovky. Ostatní páni a panie sa len dívali, ako sa to úbohé chlapča zalieva, nikomu sa nechcelo zašpiniť pre fagana, len Marcel Strážnický neľutoval krásne háby, ale skočil do nečistoty za hynúcim dieťaťom.

Tak sa minul zasa rok a o Marcelovi Strážnickom nebolo ani chýru ani slychu. Už i ľudia prestali o ňom hovoriť, len Sabíne vŕtala jeho spomienka bolestne v duši. Neprestala dúfať, že jej najmilší jednako len príde. Ale pri všetkom jej cnení a želení za ním na jej správaní nebolo badať zmenu, bola taká vážne milá a mala rovnakú náladu ako predtým.

Až konečne jednako len prišiel, ale nie, ako myslel, na čele hrdej čaty vyberaných bojovníkov. Prišiel len sám.

*

Roku 1708 bol november v O-skej stolici veľmi chladný a mokrý. I v to popoludnie, keď Sabína sedela v hlbokom okne svojej malej sklepenej, ale bieluškej izbičky a vyšívala krásnu vestu pre brata Pavla, ktorý bol ritmajstrom v jednom z plukov vo vojsku generála Heistera, padal sneh pomiešaný s dažďom a studený vietor otriasal oknami a nie dobre priliehajúcimi dverami, trepal všetko do blata, čo nebolo dostatočne pripevnené. Sabína hľadela nie bez záujmu na biedneho psa, zavýjajúceho pred zavretými vrátami náprotivného domčeka, do ktorého sa chcel dostať. Pomyslela si, že pošle sluhu, aby mu šiel otvoriť, i vstala. Od tých čias, čo odišiel Marcel, každé utrpenie, čo videla, dávala s ním do súvislosti, lebo sa bála, či i on podobne netrpí. Čosi ju nútilo pomáhať v nádeji, že sa tým i jemu uľahčí.

Išla k dverám. Dvere sa pred ňou roztvorili a vstúpil do izby otec. Bol nedbanlivo a nečisto oblečený, lebo prichádzal z dvora; čižmy mal samé blato a trus a v ruke držal veľkú vyfajčenú penovku.

Vošiel strmo a díval sa srdito na Sabínu.

— Tak už celkom neposlúchneš? Uvidíš, čo s tebou urobím! — kričal, akoby pokračoval v ďalšom, prv začatom rozhovore. Pritom pozoroval, aby zablatenými nohami čím väčšmi zašliapal biele plátno, čo pokrývalo na dlážke doma tkané koberce.

— Sadnite si, pán otec, hneď prídem, len Martina zavolám.

Sabína vybehla a prišla o chvíľu nazad. Hneď zatým bolo vidieť cez okno, že hajdúch vyšiel z domu a vpustil psa do dvora. Kým bola von, Byvar stál pred bielou vyšívanou záclonou a dúchal na ňu schválne dym z fajky, takže zostala na nej špatná škvrna.

— Tak čo rozkážete, pán otec? — spýtala sa Sabína takým tichým hlasom, akoby očakávala láskanie, a nie nadávky od neho, hoci videla i schválnosť jeho správania pri znečistení jej izbičky.

— Prečo si u župana netancovala ani raz s Aristidom? Čo si mu urobila, keď sa ani raz neobzrel o teba, ty, ty, ty potvora?! — i pristúpil k nej, škrípal zubami a hrozil jej päsťou nad hlavou.

Bolo na ňom vidieť, že by ju najradšej po nej udrel.

Sabína sa trochu usmiala.

— Pozrite, pán otec; veď sa jednako nepatrí, aby dievča behalo za mladým pánom. Čo ja môžem za to, keď ma Aristid nechce? Tomu sa lepšie vidí Alžbeta Vitálišovie ako ja. No a ja sa mu veru nedivím.

— Ty si falošná zmija. Mne povedal, že sa mu vidíš a že by si ťa vďačne vzal.

— Mňa, s mojimi mrzkými červenými vlasmi? Kedy vám to povedal? To muselo byť veľmi dávno.

Sabína tak chladnokrvne hľadela na rozzúreného otca, že jej tichosť začala i naňho účinkovať, keďže cítil, že všetok jeho krik je pri Sabíne úplne daromný.

— Pred troma týždňami som sa s ním zhováral v úrade. Celý bol uveličený, že budeš jeho ženou. A teraz by ťa už nechcel? Veď by to bol posmech i pre teba, i pre celú famíliu.

Sabína ľahučko pohla plecami.

— Mladí páni sú dnes vrtkaví. Ja veru nemôžem za to, keď ma viac nechce.

— Ty si musela s ním urobiť akýsi fígeľ. Hovorím ti, že ak tú vec nedáš s ním do poriadku, dám ťa zavrieť do komory. Tam potom…

Vtom bolo počuť na ceste ťažký, ustatý dupot koňa. Obidvaja sa obrátili a pozreli oblokom. Videli na biednom červenom koni zhrbeného, veľmi ošarpane oblečeného jazdca so zaviazanou hlavou a pravou rukou, ktorá mu visela v šatke na krku. Mal na sebe zodratú tmavohnedú mentieku s barančeným prámom a tmavozelené priliehavé nohavice. Vietor mu hádzal dažďový sneh do očí, a preto, ako i pre slabosť, klonil hlavu hlboko na prsia. Keď prechádzal popred kaštieľ Byvarovcov, dvihol trochu hlavu a pozeral do jeho oblokov.

— Marcel! Preboha! A aký strašný! — skričala zdesená Sabína a zalomila rukami.

Byvar ju odsotil od obloka a díval sa za jazdcom.

— Veru je to on. Všetci diabli ho dovliekli. Dám ho naskutku chytiť, — i kráčal dlhými krokmi z izby. Sabína zostala moment ticho stáť, kým jej otec nechytil kľučku na dverách. Všetka krv jej udrela do srdca. Čo teraz? Naraz zvolala:

— Dobre urobíte, pán otec, keď ho dáte zavrieť. Keď sa o tom dozvedia vicišpánka a tetka Lojzka, budú ho môcť aspoň opatrovať, keď bude v meste. Krstná matka by sa iste oňho neobzrela. Aspoň nie ako treba.

Byvar zastal a držal kľučku v ruke.

— Vicišpánka a Vitáliška? Parom to uchytil, veru máš pravdu. Tie baby by sa do toho iste zamiešali a trepali na mňa jazykom. Hm!

Byvar pustil kľučku a podišiel do izby.

— Keď som bola v nedeľu pri Gabriele, tiež sa veľmi vypytovala, či neviem, čo je s ním. Len či je to pravda, že ho zastrelili? I ostatné panie ho veľmi ľutovali.

Byvar sa díval s hnevným podozrením na Sabínu.

— Počuj, ty niečo kuješ. Ty máš niečo s tým lotrom. Ale hovorím ti, nech sa dozviem, že si s ním hovorila, či hocijaký iný cech s ním mala, tak nech ma pán boh skára, ak ťa nedám do komory zavrieť a jeho do temnice, a čo všetky baby z celého vidieka budú zaňho orodovať. Tak, to si zapamätaj!

Sabíne odpadla skala zo srdca; prikročila k otcovi a keď chytila jeho nepoddajnú ruku, bozkala ju proti jeho vôli.

— Aký ste vy len dobrý, pán otec!

Byvar sa díval s nedorozumením na ňu.

— Čert sa vo vás babách vyzná. Ale či ma budeš lízať, či nie, urobím, čo som povedal.

— Ale, pravdaže urobíte, pán otec, pravdaže, — doložila Sabína a zasmiala sa.

Byvar vyšiel z izby, chcel trepnúť dverami, čo Sabína vedela, a preto chytro zachytila kľučku, a keď ich zadržala, ticho ich zavrela. Počula ešte vonku otcovo zakliatie. Potom tichučko a zastávajúc podišla na svoju skromnú a tvrdú pohovku a hodila sa na ňu. Celá jej myseľ bola naplnená len biednym Marcelovým obrazom. Strašný bol, bledý, zarastený, chudý, oči mu len horeli. Ako sa dozvedieť, čo je s ním? Ísť k nemu i proti otcovej hrozbe? Vedela, že keby sa dozvedel, že bola pri ňom, bez milosrdenstva by ju dal zavrieť do tej strašnej komory, ktorej sa aj ona bála. Skoro v každom starom kaštieli je v hrubých múroch nejaká komora bez oblokov, postavená ktovie načo. I v starodávnom byvarovskom dome bola temná diera, ktorá dostávala svetlo len odspodku nedobre priliehajúcimi hrubými dverami. Komora bola obďaleč od obývaných miestností, do ktorých by neprenikol z nej ani veľký krik. Nebolo v nej nič okrem dlhej starej truhly, o ktorej si povrávali, že sú v nej umrlčie kosti. Že v nej mátalo, to bolo celkom isté. Podvečer i smelí chlapi len so zatajenou hrôzou prebehávali popri nej. I Sabína pokladala za celkom isté, že v tej komore zahynul jej praded Jób Byvar od hladu, kde ho dal zavrieť jeho surový otec preto, lebo sa nechcel oženiť, ako si on žiadal. No jednako ju nezdržiaval strach pred komorou od návštevy Marcela, ale len pomyslenie, čo by bolo s ním, keby mu ona, zavretá, nemohla pomôcť. Na jeho matku sa nemohla spoľahnúť, a tak by zostal bez primeranej opatery a zahynul by ako jeho otec.

Že teraz hneď nemôže ísť sama k nemu, s tým bola na čistom; možno neskôr večer alebo azda v noci. Ale čo má robiť do tých čias? Bolo jej do nevydržania čakať toľké hodiny. Nejako sa musela presvedčiť, čo je s ním. Niekoho poslať sa spýtať? I vybehla von, aby sa obzrela, koho by mohla na to upotrebiť, a chcela aj vedieť, čo robí otec. Otec sa preobliekal, teda ide z domu von. Kde? Pýtala sa šeptom matky, ktorá už tiež vedela, že Marcel prišiel v takom zúboženom stave, čo ju vcelku málo zaujímalo.

— Pani matka, kde ide otec?

— Ide do Strážnických pozrieť, čo je s tým mladým, — odvetila jej krátko a upratúvala šaty do skrine.

Sabína videla, že teraz nemôže nikoho poslať vyzvedať sa o Marcelovom stave. Možno aj otec sám povie, čo je s ním, keď príde nazad. Ale čas, čo otec nebude doma, chcela využiť. I zavolala hajdúcha, starého Martina, a jedného z paholkov, ku ktorému mala najväčšiu dôveru, a išla s nimi pozrieť komoru a dať ju do poriadku. Pomyslela si: „Uvidím, čo je s tou komorou, a nebudem sa jej azda tak báť.“

I Martin, i paholok už boli starí chlapi, jednako sa, krútiac hlavou, i dva razy spýtali, či ozaj majú ísť do tej komory.

— Áno, áno, nebojte sa, veď idem aj ja s vami, — hovorila trochu neistým hlasom Sabína, keď brala lojové sviečky.

Tak teda išli, oddaní do vôle božej.

Otvorili ťažké, okuté dubové dvere a zarazil ich nepríjemný vlhký zápach dávno zavretej miestnosti. Komora bola celkom tmavá, vysoká sklepená miestnosť asi na dva štvorcové láktre, ktorej pri slabom mihote lojovej sviečky nebolo vidieť ani povalu. V jednom jej kúte boli uzunké, strmé kamenné schodíky, čo viedli do hĺbky. Ináč nebolo v komore okrem podlhovastej, na ríf širokej truhly nič.

Sabína s chlapmi sa obzerali a stiesnene mlčali. Nebolo to príjemné miesto na bývanie.

— Tú truhlu musíme otvoriť, čo je v nej, — riekla Sabína, keď posvietila na ňu sviečkou. — Nože, Martin, a ty, Ondrej, zdvihnite vrchnák, — hovorila ďalej, nútila sa do úsmevu a prikladala i sama ruku k dielu.

Chlapi pozreli jeden na druhého a zdvihli opatrne vrchnák, akoby mal vyskočiť spod neho nejaký nebezpečný zver. Keď bola otvorená, zasvietila Sabína do nej, i nebolo v nej nič, len dve staré otrhané zástavky a jeden nad plecom preťatý dolomán. Všetci si vydýchli a teraz sa opovážili i nahlas hovoriť.

— Nuž vidíte, aké daromné strachy ste si robili, — povedala Sabína a vysmievala ich. — Takí chlapi, ako ste vy, čo toľko poskusovali!

— Veď je to tak, že popálené dieťa sa i ľadu bojí, — vyhováral sa starý Martin.

— Teraz doneste metlu a vyriaďte mi komoru, ale chytro, kým môj otec nepríde.

O chvíľu bola komora vyriadená, staré zástavy z truhly odpratané; na ich miesto dala Sabína naklásť do truhly periny a koberce, ktoré jej vraj inde vždy zavadzali. Chlapom rozkázala, aby nikomu nespomínali, že komoru vyriadili.

Sotva boli s komorou hotoví, prišiel domov Byvar. Vošiel do svojej spálne, kde obyčajne i bývali. Bola tam i jeho žena, i Sabína, na ktorú Byvar hľadel posmešne.

— No, pán otec, čo ste skúsili u Strážnických? — spýtala sa tak chladne, ako len mohla.

— Čo som skúsil, to i ľahko poviem, — i podišiel ku sitku s tabakom, napchával si fajku a zapaľoval dlho, aby Sabínu potrápil. — To som skúsil, že veru veľmi biedny prišiel tvoj Marcel z toho boja a že ho nebudem zavierať do nijakej temnice.

— Nuž tak, pán otec, rozmysleli ste si tú vec, — odvetila Sabína, pretvárajúc sa, že nerozumie narážke, ktorá zrejme mala znamenať, že Marcel čoskoro umrie.

— Nie preto, ale preto, lebo toho ešte možno sám pánboh zavrie do takej temnice, z ktorej nikdy nevyjde.

— Čože, myslíte, že umrie? — zvolali Byvarová i Sabína.

— Veru je taký.

Sabína zbledla a jej tvár mala taký tragický výraz, že keď sa nútila trasúcimi sa ústami usmiať, ešte i Byvar sa uľútostil nad ňou. Pýtala sa akoby žartom:

— Tak nám teraz dovolíte, aby sme ho s matkou šli navštíviť?

— Netreba vás tam! — zvolal Byvar, ale nie tak surovo, ako mal obyčaj.

— Pozriteže, veď bol vaším krstňaťom, už sa len patrí ho pozrieť, — odvrávala skromne Byvarová.

— Bol burič, kuruc; čo hľadal, našiel. Ešte môžeme i my prísť do zlého podozrenia. Nesmiete ta ísť! — Potom pozrel na Sabínu a sklopil pred jej pohľadom oči; obrátil sa a vyšiel.

— Čo urobíš? — spýtala sa matka dcéry.

— Pôjdem ho pozrieť, a čo sa nikdy sem viac nevrátim, — povedala Sabína ticho skoro šeptom.

Materi sa zatriasli ruky od rozčúlenia.

— Ak sa to otec dozvie, tak ti to neodpustí.

— Poručeno pánu bohu! Keď si pomyslím, že môže umrieť, že si ma iste žiada vidieť a že by som ho mala opustiť v jeho najväčšom kríži, tak radšej hneď skonám.

Byvarová dívala sa, slziac, na ustarané dieťa.

— Keby sa už len všetko dobre skončilo! A ako by si chcela ísť k nemu? Mám ísť aj ja s tebou?

Sabína sa dívala dojato na matku a hodila sa jej potom na prsia.

— Nie, mamička, neprijmem tú obetu od vás. Dosť, keď ja trpím. Vy mi budete skorej na pomoci, keď budete na slobode. Ako pôjdem k Marcelovi, ešte neviem. Musím si to rozmyslieť.

Vtom sa otvorili dvere a vošiel Martin s kartičkou v ruke.

— Urodzená panna od Meškov posielajú tento lístok. Sú tu dvaja husári, či majú čakať.

Sabína vzala bez vôle kartičku a odtrhnúc pečiatku na nej, otvorila ju. Frozína Mešková, jej priateľka, ju volala, aby ešte tento večer prišla k nim na niekoľko dní, lebo prišli k nej dve ich spoločné priateľky z kláštora. Sabína najprv chcela odrieknuť, potom jej naraz svitlo v hlave, že by bolo pre ňu omnoho výhodnejšie, keby bola v neďalekom Bukove, odkiaľ by mohla omnoho pohodlnejšie a istejšie navštevovať Marcela ako z ich vlastného domu, kde je pod stálym dozorom a kde by jej neprítomnosť mohla vždy byť podozrivá.

— Mamička, Frozína ma volá, aby som prišla k nim na niekoľko dní, nuž idem. Aspoň sa mi skorej čas minie.

Mať zadivene na ňu hľadela a myslela si: „Teraz si zúfala, a už zabudnúc na všetko, chce sa ísť zabávať. Nuž darmo je, mladosť — pochabosť.“ I riekla jej myknúc plecom:

— Choď, dievka moja, pravdu máš. Poviem otcovi, kde si šla; myslím, že nebude proti tomu nič namietať.

Sabína trochu rozmýšľala, či povedať matke, prečo ide k Frozíne, či nie. Potom sa rozhodla, že jej radšej nič nepovie, lebo by jej len narobila starosti. Preobliekla sa, a keď vzala so sebou i starého Martina, šla koňmo do Bukova. Bola už tma, keď prechádzali riedkym smrekovým lesíkom a z väčšej-menšej vzdialenosti bolo počuť zavýjanie vlkov, ktoré Sabínu práve tak nerozčuľovalo, ako prítomnosť starých vyslúžených hajdúchov. Keď boli pri zákrute celkom blízko strážnickovského dvora, mnoho nerozmýšľala a pustila sa smerom k nemu. O krátku chvíľu zadupkali kone pred biednym, nízkym domcom, v ktorom bývali Strážnickovci. Z obloka mihotalo slabé svetielko na mláky pred jeho dverami. Sabína uložila chlapom, aby sa na chvíľu utiahli do nejakej siene s koňmi; ona vošla do izby, ktorá bola osvietená len jednou lojovou sviečkou pred posteľou, na ktorej bol umrel Imro Strážnický a na ktorej sa teraz nepokojne metal jeho syn. V izbe sa pohybovali na tmavých miestach nepoznateľne Strážnická a jej mladší syn Imro. Sabína vošla ticho, takže ju pri posteli stojaci ani nezbadali, len keď pristúpila k nim.

— Krstná mamička, ruky vám bozkávam. Čo je s Marcelom? Zle je?

— No, veď zle, veď zle. Pomysli si, takto mi prišiel domov len na starosť. Vždy je len starosť s ním. A ako sme sa ho zľakli! Zastal pred dverami a spadol z koňa. Mala som zhynúť od strachu. Ja že to nejaký lotor ide na nás. A to ti môj milý syn. Potom sme ho s Imrom vovliekli do chyže a uložili. Ani sme ho nezobliekli; musí byť veľmi prechladnutý, preto ho hrejeme.

Osemnásťročný Imro podal Sabíne ruku a túžobným zrakom, hľadajúcim pomoc, na ňu hľadel.

— Pozri, Sabína, ja hovorím mame, že by sme ho nemali tak hriať, keď je taký rozpálený. Pozri, ako sa hádže.

Sabína zložila kožuštek, lebo bolo v izbe ukrutne zakúrené, a nešťastný Marcel bol ešte celou hŕbou vankúšov a perín obložený. Vzala sviečku do ruky a posvietila si na nepokojne stonajúceho a prehadzujúceho sa mladého muža. Stislo jej hrdlo a vstúpili jej slzy do očí, taký bol. Roztvorené oči sa dívali, ale nič nevideli, medzi popukanými perami ťažko sa obracal suchý jazyk, lícne kosti mu vystávali na zarastenej chudej tvári a z jeho pŕs zavše vyrážali hlboké stony. Mäkkou, milosrdnou rukou prešla po jeho tvári, aby pocítila, aká je rozpálená a aby mu poodňala páchnúci, nečistý obväzok, ktorý mal na čele.

— Krstná mamička, tu je prihorúco, tá ukrutná pálčivosť Marcela zabije. Musíme ho ochladiť. Imro, otvor obloky a káž doniesť studenej vody.

Imro vďačne poslúchol, ale Strážnická sa postavila rozhodne proti Sabíniným nariadeniam.

— Kto to kedy slýchal obloky otvoriť! Veď hneď dostane zapálenie. Ja nedovolím s ním nič robiť. A ešte i studená voda. Boh uchovaj!

Sabínu neočakávaný odpor prekvapil. Vedela, že s nahováraním so Strážnickou nič neurobí, i rozmýšľala, ako si pomôcť.

— Krstná mamička, veru máte pravdu, to by bolo zle, čo som chcela urobiť; necháme všetko, ako je. Ale to musíte uznať, že by Marcelovi bola na osoh dobrá tuhá polievka, veď bohvieodkedy nejedol. Pozrite, ako jazykom niečo hľadá.

Strážnickej jedenie bolo vždy milé, a preto Sabínina poznámka zdala sa jej veľmi múdra.

— Veru máš pravdu, dievka moja. Spravím mu dobrej kuracej polievky s mrkvou a so zeleným hráškom. Mám zelený hrášok zavarený, oj, mám ho dosť a dosť.

I odišla.

Sabína s Imrom úbohého, celkom bezvedomého Marcela zobliekla a studenou vodou poumývala, dajúc sa mu jej i napiť, čo jeho matka za nijakú cenu urobiť nechcela, lebo by vraj naskutku dostal zápal pľúc. Rany na čele a na ramene, ktoré boli zanedbané, opuchnuté a zapálené, predbežne aspoň vínom vymyla a čisto zaviazala.

Marcel zatým dýchal hlbšie a tichšie a prestal sa prehadzovať, ale neprišiel k sebe. Sabína dala Imrovi peniaze a kázala mu, aby ešte teraz naskutku vzal so sebou aspoň dvoch chlapov a aby šiel po lekára do mesta, čo Imro s veľkou dychtivosťou prisľúbil urobiť.

Sabína sa potom odobrala a odišla so svojím sprievodom do Bukova. Všetko za nepomerne krátky čas vykonala, takže jej sprievodcom ani na um neprišlo, že by sa azda boli dlho bavili. Ani cesta do Bukova netrvala dlho, ale celý život pamätala na tú bolestnú stiesnenosť, s akou ju prekonala. Bola presvedčená, že Marcel do rána nedožije a že ho posledný raz videla…

Frozína Mešková bolo asi dvadsaťtri-dvadsaťštyriročné krásne dievča. Mala tváričku ozaj ako anjel, bielu a ružovú, krásne belasé oči a lesklé pobelavé vlasy. Ale bola malá ako desaťročné dievča. V celej stolici bola najvzdelanejším dievčaťom, vedela dobre po nemecky, ba i po latinsky čítala. Zbožňovala Sabínu, nevedela ani prečo. Vedela o jej vzťahu k Marcelovi a bola by vďačne i veľkú obeť priniesla, aby im pomohla. Teraz netrpezlivo vyčkávala, kedy príde. Stála pri obloku, čo viedol na cestu, ktorou musela prísť Sabína. Konečne počula dupot koní i vybehla von. Otvorenými pitvornými dverami sa vyžiarilo na dvor trochu svetla, v ktorom zazrela Sabínu schádzať z koňa. Utekala oproti nej a hodila sa jej do náručia, v ktorom ju Sabína ako dieťa vniesla do izby, kde sa zložila, medzičím jej Frozína chytro rozprávala:

— Zlatá, drahá Sabínka, aká si smutná! Darmo sa chceš usmievať, vidím, že ti to nejde od srdca. Nehneváš sa na mňa? Oklamala som ťa, chcela som ťa tu mať, nikoho niet u mňa, nijaké priateľky. To bola len výhovorka, aby som ťa sem dostala. Počula som, že prišiel Marcel chorý; že ho budeš chcieť navštíviť a že ti to odtiaľto bude ľahšie ako z domu. Hneváš sa, drahá?

I skočila jej na prsia a oblápala i bozkávala ju. Sabína sa musela za celý čas opanúvať. Keď teraz videla úprimný súcit so svojím bôľom, poddala sa mučiacemu ju žiaľu, padla na pohovku a žalostne plakala. Frozína jej vzala hlavu do svojich malých rúčok a bozkávala a hladila ju, aby sa upokojila.

— Zinuška, umrie mi, umrie mi! — zalamovala Sabína rukami.

— Neumrie ti, blázonko, mladý človek mnoho vydrží.

— Keby si ho videla, aký je strašný, nič nevie o sebe. Chudák, čo musel vytrpieť, kým natoľko upadol!

— Zajtra včasráno pošleme Martina opýtať sa, ako sa má, a ty ho tiež môžeš navštíviť, keď budeš chcieť.

— Veď aj Imro sľúbil, že odkáže, čo je s ním.

— Neboj sa. I svätému Antonkovi sľúbime veľkú obeť, on mu pomôže. Svätý Antonko ma ešte nikdy nesklamal.

— Pravdu máš, drahá. Že som na to nepomyslela, — vyčítala si Sabína trpko, že takú vážnu pomoc nepoužila.

I Sabína, i Frozína boli šľachetné duše, i rady sa mali, a jednako prišiel v ich živote čas, keď sa vinou Sabíny chladne rozišli.

Ráno sa na buchot kúrenia zobudil Byvar a keď počul zvoniť umieráčikom, bol istý, že Marcel umrel. Pomyslel si: „Nech mu boh odpustí hriechy, keďže už umrel,“ a zavolal na ženu, ktorá odpočívala pri druhej stene:

— Zuza, počuješ zvoniť? To iste Marcel umrel.

Byvarová zdvihla hlavu a počúvala:

— Nič nepočujem, to vám len v ušiach zvoní.

Byvar načúval znovu a nečul viac nič. Pomyslel si: „No, keď ešte neumrel, ale umrie iste, lebo to zvonenie, čo i len v ušiach, je toho istým znakom.“

*

Imro odkazoval každý deň, že Marcel prichádza k sebe, a tak Sabína na Frozínino odrádzanie nešla k nemu, hoci ju i veľmi ťahalo. Až na štvrtý deň jej pobytu v Bukove, keď počuli, že už úplne precitol, zašli obe, Sabína i Frozína, popoludní do Podhory. Našli Strážnickú v kuchyni a Frozína zostala pri nej, zaujímajúc sa o jej varenie. Sabína za ten čas vošla k Marcelovi.

V tmavom kúte, kde cez malé zamrežované obloky padalo naňho len málo novembrového svetla, ležal pod tmavočervenou prikrývkou na bielych hlavniciach, od ktorých sa jeho bledá tvár málo odlišovala. Ležal so zatvorenými očami a myslel na Sabínu, o ktorej mu brat rozprával, že hneď pribehla k nemu a starala sa oňho…

Sabína vošla do izby potichučky a mysliac, že Marcel spí, kráčala ľahučkými krokmi k nemu, aby ho nezobudila. Zastala nad ním a hľadela na jeho ubiedenú tvár, ktorá teraz už oholená sa jej zdala taká malá ani detská. Boleli ju jeho zapadnuté oči a ešte vždy utrpením zbrázdené vrásky okolo úst. Dívala sa naňho chvíľku dojato a vystierala práve ruku, aby ho nežným pohladením prebrala, keď otvoril oči. Marcel, keď uvidel nad sebou milú usmievavú Sabíninu tvár, myslel v prvej chvíli, že je to prelud, stelesnený výtvor jeho fantázie, roztvoril naširoko oči a díval sa na ňu s nesmiernym začudovaním. A keď ho pohladila mäkkou, hladkou rukou po tvári, vzdychol a zašepkal, chytiac do svojich vychudnutých rúk jej hladiacu rúčku:

— Sabína!

— Prišla som. Mnoho som vytrpela pre teba, môj drahý, ale ťa už viac neopustím, — i zohla sa a bozkala ho na ústa.

Marcel držal len jej ruku a zašepkal ešte raz:

— Sabína moja, Sabína, — pričom mu tiekli slzy dolu lícami.

— Milý môj, mnoho si vytrpel za tie dva roky!

— Mnoho, ale všetko moje utrpenie je odmenené touto chvíľkou.

Je isté, že v živote ľudskom je málo takých chvíľ, akú prežívala Sabína a Marcel; vo väčšine životov ich vôbec niet.

Marcel sa chcel vypytovať Sabíny, ako sa jej vodilo, ale ona mu nedovolila hovoriť pre jeho slabosť. Keď sa chvíľku dívali jeden na druhého, Marcel zavolal Imra a pýtal od neho balík zakrútený do zeleného remeňa. Imro mu ho podal a Marcel ho odovzdal Sabíne.

— Vezmi to svojim rodičom. To som kúpil od jedného z mojich rajtárov.[15] Sú to veci, ktoré prináležali tvojmu bratovi Paľkovi. Ak bude chcieť otec vedieť, čo je s ním, tak mu povedz, aby ma niekedy prišiel navštíviť, keď budem trochu silnejší.

Sabína sa zľakla a trasúcou sa rukou vzala balík.

— Preboha, čo je s Paľkom? Veď azda nie…

— Nie, neboj sa, drahá. Ja aspoň neviem, že by bol zahynul.

— Iste nie?

— Ako ťa rád mám, tak iste!

Sabína vzala balík a odobrala sa od Marcela.

Cestou do Bukova hovorila s Frozínou, čo má s balíkom urobiť. Frozína ju nahovárala, aby ho poslala po poslovi Byvarovi a odkázala mu, žeby šiel k Marcelovi. Keď balík odovzdá sama, prezradí sa, že bola pri Marcelovi, a Byvar ju bude prenasledovať.

Ale Sabína vedela, že prv-neskôr bude musieť trpieť za Marcela, preto nechcela chvíľu skúšky odďaľovať a nechcela ani luhať otcovi, keď sa jej spýta, či bola s Marcelom. No dúfala, že keď otec dostane tie predmety do rúk, jeho duša zmäkne, lebo visel na synovi veľmi, a nebude ani k nej krutý. Bála sa, že keď Marcel i nevie o smrti Pavlovej, jednako musia byť v balíku veci dôkazom preňho nevýhodnej udalosti. Keď sa odhodlala, nemohla v Bukove viac vydržať, odobrala sa od dobrej Frozíny a jej vľúdnych rodičov a odišla s Martinom domov.

Byvar bol v ostatné časy nepokojný, lebo sa povrávalo, že kuruci po bitke pri Trenčíne,[16] kde Heister[17] ubil samého Rákócziho, sa rozišli vo väčších-menších čatách a prepadávajú a drancujú bezbranné obce. Jednotlivé menšie oddiely sa zatárali i do O-skej stolice, no stoličná pohotovosť ich dosiaľ odrážala. Ale môže prísť väčší oddiel a kuruci by mohli prevládať stoličné bandériá, a potom by bolo obciam beda. Pamätal sa na ich nábeh pred štyrmi rokmi, keď urobili takú škodu, vydrancovali toľko obcí, odohnali dobytok a zobrali peniaze, že to bolo ťažko nahrádzať.

Byvar rozmýšľajúc chodil hore-dolu po dvore, keď prišla Sabína s Martinom. Pozdravila otca a zavolala ho do izby. Nezobliekla sa, ale postavila sa pred neho a povedala:

— Pán otec, viem, že sa budete na mňa hnevať pre to, čo som urobila. Ale bola to vôľa božia, lebo, hľa, čo som doniesla.

— Čože si zasa popáchala?

— Bola som u Marcela a doniesla som od neho tento balík, ktorý patril nášmu Paľkovi.

— A myslíš, že mi tým balíkom zaslepíš oči a že ťa nezavriem do komory? — kričal Byvar a škrípal zubmi.

— Nemyslím, viem, že ma zavriete. Čo viac, zavrieť musíte, veď ste sa zaprisahali, že to urobíte. Len to vás prosím, dovoľte, aby som tu zostala, dokiaľ nerozkrútite ten balík, aby som vedela, čo je v ňom.

— Ukáž ho! — zakričal Byvar zúrivo a vytrhol Sabíne balík z ruky.

Roztrhal na ňom obal a vysypal jeho obsah na stôl. Boli v ňom dva listy — jeden od neho a jeden od matky — obidva so stopami krvi, jedna hodvábna vyšívaná šatôčka, vyšívaný meštek na peniaze od Sabíny a štyri strieborné gombíky z dolomána. Keď Byvar zazrel tieto smutné, tak mnoho znamenajúce predmety, udrel sa päsťami po hlave a zaryčal ani tur:

— Pavel, syn môj, čo urobili s tebou? Zabili, zmárnili moje drahé dieťa!

I hodil sa na predmety na stôl, plakal a trhal si vlasy. Sabína zbledla a slzy ju zaliali, ale jednako sa opanovala natoľko, že chytila otcovu ruku a hladiac a bozkávajúc ju, prosila ho, aby nezúfal, že sa jej Marcel zaprisahal, že Pavel žije.

Byvar sa vzchopil.

— A prečo ti nepovedal, čo je s ním? Iste ťa klamal, a Paľko môj drahý, jediný, viac nežije!

— Povedal, že žije a že vám povie, čo je s ním. Ale len o pár dní, lebo je taký slabý, že ani hovoriť nevládze.

— Ja budem čakať pár dní! A čo hneď zahynie, musí mi povedať, čo je s tým chlapcom! — kričal zúfalo Byvar a utekal von.

Sabína potom rozprávala matke, čo sa stalo. Byvarová bola životom taká ubitá, prestála toľko, bola nútená svoje city stále potláčať, že zlú zvesť s pomocou Sabíny ľahšie preniesla ako jej náruživý muž. I ona, i Sabína pevne dúfali, že boh ich ochráni od najhoršieho, a našli v tejto nádeji aspoň čiastočné uspokojenie.

Byvar utekal, čo mu dych stačil, k Marcelovi a odsotiac do cesty sa mu stavajúceho Imra, vbehol do izby k chorému.

— Marcel, — kričal, — čo je s mojím Paľkom? Čo sa s ním stalo?

Marcel sa prebral už na krik predo dvermi, podíval sa s prekvapením na Byvara a povedal tichým hlasom:

— Sadnite si, krstný otec. Pekne vás vítam! Čo je s Paľkom?

— Žije?

— No, ja som ho zanechal živého; poraneného, ale nie veľmi ťažko.

— Kde to bolo, hovor! Preboha ťa prosím, hovor už! — kričal zasa Byvar.

— Dva dni pred bitkou pri Trenčíne sa moja čata zrazila s niekoľkými dragúnmi z Heisterovho vojska. Moji ľudia — dragúnov bolo málo, azda šesť-sedem — ich razom zosekali z koní, a ako to už býva, dobili ranených a ozbíjali všetkých.

— Pre umučeného pána boha, to i Paľka dobili! — reval Byvar a trhal si vlasy.

— Nie, Paľka nie! Šťastlivou náhodou nie. Hneď po zrážke mi jeden z mojich chlapov ponúkol veci, ktoré som vám poslal, na predaj. Keď som ich prezrel, videl som, že sú Paľkove, a šiel som naskutku nazad na miesto zrážky a našiel som ho tam ozaj ležať bez vedomia ani mŕtveho. Mal rozbitú prilbu obuškom a pod ňou ranu na hlave, následkom ktorej zamrel, čo bolo jeho šťastie, a prestrelené ľavé stehno. Polievali sme ho vodou a dali mu trochu akvavitu prežrieť, i prišiel k sebe. Zohnal som od chlapov trochu bielizne, lebo bol tiež ozbíjaný donaha, a zaviazali sme mu rany. Potom sme ho zaniesli do hájovne neďaleko Istebníka, kde som ho zveril na hájnika, ktorý sa zdal poriadny človek. Povedal som mu, že keď ho opatrí, ako treba, dostane hojnú odmenu.

— No a čo bolo s ním ďalej, nevieš, vyliečil sa?

— No, čo bolo s ním ďalej, neviem, krstný otec, lebo nás odtiaľ cisárski razom odohnali, ledva sme so životom ušli. Viac sme sa ta nedostali. O dva dni bola bitka, v ktorej nás rozprášili na všetky strany.

Byvar v poľahčení — vzbudila sa v ňom nádej, že jeho syn žije — hodil svoje ťažké ruky na tvár a plakal. Marcel sa chvíľočku díval na neho, potom pýtal od Imra trochu vína. Vypil ho a tešil Byvara:

— Neplačte, krstný otec, ja myslím, že Paľko sa iste vyliečil. Pravda, potrvalo, dokiaľ sa mu rana na nohe zahojila, lebo mu guľa vytrhla dosť hodný kúsok mäsa. Ale ani kosť, ani žily nemal poranené. A potom, veď sa dostal svojim kamarátom do rúk, nuž ho len opatrili.

— Ale prečo už neodpísal alebo neodkázal, čo je s ním, keď žije?

Marcel sa usmial.

— Keby to bolo len tak ľahko! Pozrite, sedem týždňov som sa motal, kým som sa od Trenčína sem dostal! Poslovi teraz prejsť medzi tými všelijakými potĺkajúcimi sa vojskami skoro nemožno. A teraz ešte ťažšie, lebo sa naše rozprášené vojská potĺkajú po celom kraji.

— Môžeš mať pravdu, — pokýval Byvar hlavou, už trochu uspokojený.

Byvarovi len teraz zišlo na um, že Marcel vlastne zachránil Paľkovi život. Díval sa najprv na neho, nie bez zahanbenia, potom mu chytil naraz vychudnutú ruku a triasol mu ju.

— Ty si dobrý chlapec, že si Paľka neopustil, ja sa ti za to odslúžim; odstúpim vám z interesov, odpustím.

Marcelovi blyslo v očiach i usmial sa.

— Krstný otec, nemáte mi čo ďakovať, ani neprijmem od vás za to peniaze. Ja som už za to, čo som urobil, odmenený, a to stonásobne.

Byvar prišiel domov s ľahším srdcom, ako bol odišiel. Vyrozprával žene a dcére, čo bol počul od Marcela, a všetkým sa zas naplnilo srdce nádejou, že Pavel šťastne vyviazol z nebezpečenstva.

Keď Byvar, fajčiac, uspokojene chodil po izbe, spýtala sa ho Sabína s úsmevom:

— Pán otec, a kedy ma zavriete do komory?

— No, vieš, veľmi nedopekaj do mňa. Tentoraz sa ti to ešte prepieklo, už tomu Marcelovi kvôli, ale ak ešte budeš za ním chodiť, nuž ťa ani svätá Panna Mária, ani všetci svätí nevyratujú z tej diery, to si pamätaj. Ty falošná potvora, za Aristidom nemôžeš behať, a za Marcelom si ideš nohy zodrať!

— Pán otec, nemôžem za to, že ma Aristid nechce, — odvetila s ľahkým myknutím pliec Sabína.

Byvarovi prichodili na um ešte mnohé okolnosti, zaujímajúce ho pri Paľkovom poranení, a preto išiel i na druhý deň k Marcelovi. Naučil sa ta chodiť, veď Marcel vedel toho toľko rozprávať, čo poskusoval za tie dva roky.

Marcel sa svojím očakávaním, že je pri kurucoch sloboda, spravodlivosť, voľnosť a blahobyt, bolestne sklamal. Už keď sa mal zísť s ich prvou strážou, bolo jeho šťastie, že mal so sebou staršieho, skúseného chlapa Jura Kozáka, čo slúžil roky v stoličnom bandériu, ktorý ho nahovoril, aby ušli pred strážou, lebo že ich zoblečú donaha a možno i o život pripravia. Oni na to nič nedajú, že chcú ísť ku kurucom. Neskoršie sa presvedčil, že Juro mal pravdu. Na Marcela sklamanie v kurucoch iste tak zaúčinkovalo, že rozhnevaný nenechal na nich ani vlas dobrý. Rozprával, že prvotné oduševnenie, ktoré ich pohlo povstať proti cisárovi, vymizlo, a bola to už len svojich-nesvojich plieniaca, medzi sebou sa hašteriaca, od každej riadnej práce a od poriadku odvyknutá zberba, ktorú riadne cisárovo vojsko, hoci ho bolo omnoho menej, všade rozprášilo. Marcel rozprával Byvarovi, že celé víťazenie kurucov pozostávalo z toho, že keď boli vo veľkej presile, napadli či nepozorovane, či nocou labanské oddiely, ktoré niekedy pobili a vyrabovali, niekedy ich zas odrazili a vyplienili.

— Nuž a prečo si neprišiel prv domov, keď si videl, že tam niet ani voľnosti, ani blahobytu? — spýtal sa Byvar.

— Hanbil som sa, bál som sa posmechu, ako i, že ma doma dáte chytiť, lebo som vedel, že sú u nás labanci páni. A bol by som vďačne prišiel, lebo som nielen ja, ale i mnohí moji priatelia vedeli, že z toho celého povstania nemôže byť nič, keď dosiaľ nebolo. Cisárski generáli Heister, Herbeville[18] a Rabutin s malými vojskami chodili krížom-krážom po krajine, od jedného konca až do Sedmohradska, a my sme im to nemohli zabrániť; kde nás napadli, alebo kde sme sa im postavili, tam nás ubili, a keď nás bolo i omnoho viac, ako ostatný raz pri Trenčíne.

— Divná vec, že vás tí Nemci tak všade bili; to je veru hanba pre celú náciu, — krútil Byvar hlavou.

— To je tak, krstný otec, že našich je mnoho i v cisárskom vojsku a potom, veď sa u kurucov naozaj vážne ani nikto o vojnu nestaral. Riadnu pechotu a jazdu sme skoro ani nemali; tá troška, čo bola, nestála za reč. Peňazí nebolo, lebo páni sa len zabávali, tancovali, častovali a robili schôdzky, na ktorých navešali na seba šperky, čo boli hodny milióny, ale vojsko platili medenými libertášmi[19] namiesto strieborných toliarov a zlatých dukátov. Museli sme zbíjať priateľa-nepriateľa, ak sme chceli žiť… A tak nás Slovač v Hornom Uhorsku začala viac nenávidieť a prenasledovať ako Turkov.

— A videl si Rákócziho?

— Videl i viac ráz. Bol to i pekný, i milý pán, ale jednako veľmi nafúkaný — netýkaj sa ma, a práca mu tiež nevoňala. Myslel o sebe bohviečo, a naozaj nevidel ďalej od nosa. Raz — bolo to vari v Novohradskej a či v Tekovskej stolici — mali vojenskú poradu, či majú a či nemajú zastúpiť Herbevillovi cestu. Boli tam skoro všetci hlavní vodcovia i s Rákóczim a Bercsényim.[20] Sedeli okolo dlhého stola, kukali na mapy a trúsili múdre rozumy. Zrazu vbehne medzi nich s veľkým krikom pani — myslím, že to bola grófka Forgáčka[21] — že jej muž musí prestúpiť k cisárovi, ak sa jej pravda nestane. A viete, čo bolo vo veci? Ocskayova milenka[22] jej zastrelila chrta, lebo predbehol jej psa. Rákóczi vstal a nechal poradu poradou a šiel robiť poriadok medzi peknými paniami. Rozumie sa, že Ocskay tiež nezostal tam, ako ani iní, ktorých väčšmi zaujímali baby ako celá vojna. Pravdaže, o Herbevilla sa nikto viac nestaral.

— Na vaše šťastie, lebo by vás bol i tak vyprášil, — smial sa Byvar.

— Najskôr. A aký poriadok bol medzi vojskom, o tom vám poviem jednu rozprávku.

— Akýže mohol byť, keď vodcovia brali celú vec na žart. A takí ľudia nemilobohu márnili majetky a životy! — krútil Byvar hlavou. — Len keby nám ich diabol i sem nenasial!

— Veru, veru, nech nás ruka božia chráni od nich! V Satmárskej stolici sa nás zhŕklo zo tisíc chlapov. Bola to veru strašná spoločnosť. Boli tam Kúni, Jási, hajdúsi,[23] všetko ľudia bez milosrdenstva, a bolo tam ešte i dosť hodne nás Slovákov a čosi Rusínov. Nás bolo menej, lebo sa naši už veľmi začali roztrácať. Odišla nám už chuť od všetkého, lebo sme videli, že všetko len na našu kožu ide. Naším oberštom bol akýsi Baráth, ktorý mal dávny hnev na Marsayho, majiteľa obce, pred ktorú sme prišli. Nebolo groší, len mizerné libertáše, za ktoré ti nikto nič nechcel dať, len keď si mu pištoľ oprel o prsia. Ani jesť a piť nebolo čo. Obec bola vraj kurucká, ale Baráth a jeho dôstojníci chytro rozhodli, že je tam viac labancov ako kurucov, a tak nás pustili na tú nešťastnú dedinu, aby sme ju vydrancovali. Baráthovi záležalo najviac na tom, aby sme kaštieľ znivočili, lebo tam sú vraj najväčší labanci a tam sú i poklady v múroch a pivniciach zamurované; kto si čo nájde, bude jeho. Môžete si myslieť, ako ten kaštieľ prašťal; o niekoľko hodín skoro skaly na skale v ňom nezostalo. Ale čo tam kaštieľ, ale to nešťastné obyvateľstvo, to čo vystálo! Prišiel som pred jednu kováčsku vyhňu a videl som, že Kúni priviazali nešťastnú mladú kováčovu ženu k lipe pred domom; nakládli pred ňu ohňa a jej asi dvojročného chlapčeka pichali rozpálenými nožmi. Nešťastné dieťa kričalo: „Ujinko, bolí, nechcem ťa, choď preč!“ Môžem povedať, skala by sa bola zmilovala i nad ním, i nad materou, ktorá skoro zošalela od žiaľu. Naraz prišiel, akoby z neba spadol, medzi tých divochov kováč, otec dieťaťa. Bol to hodný, silný chlap. Mal v ruke mlat, a kým sa zbadali, roztrepal ním trom z tých katov kotrby. Chceli ho chytiť živého tí diabli, aby ho mohli mučiť, preto ho nik neodstrelil. Kováč sa bránil ako divý, nehľadel na menšie rany, ktoré dostal. Medzi obranou stihol zabiť i svoje dieťa, i svoju ženu jedným úderom kladiva. Konečne ho prevládli, keď ešte niekoľkých špatne doráňal. Priviazali ho o strom a radili sa, čo majú s ním robiť. Narádzali také trýznenie, že človeku i od spomínania tých ukrutností vlasy dupkom stávali. Držal som nabitú pištoľu v ruke a sám neviem, ako sa to stalo, či ma niekto drgol, či nie, pištoľ vypálila a zo vzdialenosti troch krokov dostal kováč náboj do hlavy. Bol hneď mŕtvy. Keby ste boli počuli, ako tí kumánski diabli vyčíňali! V tú minútu stál ich vodca predo mnou a nasadil mi nôž na krk. Ešte dnes vidím, ako sa blýskajú jeho čierne okále v tej opálenej tvári a ako mu visia hrubé fúziská až na prsia. Zuby ceril na mňa ani vlk. Keby mu môj Juro Kozák nebol vrazil napochytro halapartňu do rozďaveného hrtana, nerozprával by som vám to, to je isté.

— Nuž a čo, Kúni sa len tak dali od vás zabíjať? — pýtal sa Byvar, nedôverčivo krútiac hlavou.

— To už nie. Z celej veci sa strhla medzi Slovákmi a Kúnmi i hajdúchmi taká bitka, že nás s ťažkou biedou roztrhali. Môžem povedať, že sme sa zabíjali navzájom s omnoho väčšou chuťou, ako keď sme sa s labancami bili. Nemali sme sa vôbec radi, vrčali sme jeden na druhého ako cudzí psi. Vôbec sa naše nátury nerovnali; najmä už naostatok nemal Maďar na Slováka, a naopak, dobré slovo, ba ani pohľad. A čím ďalej, tým horšie. Dobre to vedeli cisárski vodcovia, a preto nás pri Trenčíne, hoci ich bolo omnoho menej, bez mnohého rozmýšľania napadli a rozprášili ani plevy. Pálffy udrel na Pekriho,[24] ktorý viedol naše pravé krídlo, a čochvíľa ho rozbil. Heisterovci rozohnali i našu slávnu pechotu a nastal taký neporiadok, že pri úteku i sám Rákóczi spadol z koňa a zamdlel.

— No, vidíš, Marcel, a ty si si myslel, že v kurucoch je spása všetkých opustených a ubiedených.

— Krstný otec, mnohí si to mysleli. Mnoho som sa naučil za tie dva roky. Naučil som sa, že je i poddaný človek celkom taký človek ako my. Naučil som sa na svojej škode, že keď páni chytajú bláznov, že je to nie preto, aby bláznom pomohli, ale sebe. A to tiež mnohí nevedia, kým sa nepresvedčia na svojej kožke. Ale za labancov, za cisárskych, si tiež nedám oči vyklať, krstný otec. Ako zmýšľate, neviem, ale tí veru tiež len za seba pracujú a nie za našu krajinu.

— Pravdu máš, chlapče, — vybúšilo mimovoľne z Byvara. — Jedinými priateľmi sme si len my sami!

— Krstný otec, keby sme to mohli nahliadnuť, ale takú prostú pravdu, aby sme sa len na seba spoliehali, nemôžeme porozumieť, a preto nás klamú všetci.

Byvar chodil takto skoro každý deň vyše dvoch týždňov k Marcelovi a spriatelil sa s ním. Marcel mal už teraz viac rozumu ako pred svojím kurucovaním a neškriepil sa s ním nikdy, ako to robieval predtým.

Sabína ho za ten čas ani raz nenavštívila. Vedela, že sa mu dobre darí, že už i vstal a že chodí už i povonku. Teraz bez vážnej príčiny nechcela riskovať, aby ju otec zavrel do komory, a vedela, že by to urobil už i preto, aby jej dokázal, že drží svoje slovo.

Marcel pri svojej prvej vychádzke videl, že je nový kaštieľ pokrytý, ako sa patrí, a zvonku ovakovaný. Matka mu porozprávala, že to všetko dal urobiť Byvar, ako i že sa o gazdovstvo stará, pravda, všetko na svoj osoh, ako bola presvedčená.

Marcelovi tieto zvesti ťažko zaľahli na srdce: Čo bude s nimi?

*

Medzitým sa povesti o vpádoch kurucov do stolice stále opakovali. Obyvateľstvo bolo nadmieru znepokojované, každý odpratúval cennosti na bezpečné miesta a v každej kúrii boli vždy pohotove záprahy a kone na rýchly útek. Rozbití kuruci boli rozhorčení i tým, že sa slovenský ľud teraz už skoro všade otvorene staval proti nim. Kde mohli, drancovali dediny a odháňali dobytok, a Slováci, kde mohli, robili na roztratených pohon ani na divú zver. Šetrenia nebolo; koho chytili, bol nebohý.

V jedno popoludnie pribehol na spenenom koni husár k Byvarovi so županovým rozkazom, aby sa bezodkladne dostavil k nemu. I on, i domáci cítili, že ide o vážne udalosti, a keď odišiel, čakali so stiesneným srdcom, s akou zvesťou príde.

Bola už noc, keď došiel, a vojdúc do izby, žena i Sabína videli na jeho ustarostenej tvári, že sa stalo vážne nešťastie.

Sabína trochu zblednutá sa ho spýtala, čo sa stalo. Byvarová sedela bez slova a čakala oddane úder, ktorý má na nich padnúť.

— Čo sa stalo? — hovoril Byvar temným hlasom. — Čo sa stalo? Kuruci so značnou silou idú na nás. Celá stoličná pohotovosť je zhromaždená pri Červenej Skale, i praesidiari[25] zo zámku sú tam. Môžete si myslieť, čo je to, keď nechali i zámok bez ochrany. Nech je nám boh milostivý, ak nás premôžu!

— Otec, na vašom mieste by som ozbrojila i sedľač proti nim! — zvolala Sabína.

— Pravdu máš, dievka moja, — zvolal a udrel sa po čele. — Sú obce, na ktoré sa môžeme spoľahnúť. Myslím, že aj naši Podhoranci vďačne pôjdu proti nim, keď si pomyslia, ako ich doriadili pred štyrmi rokmi. Dám ešte teraz zvoniť na poplach.

I šiel von, ale vo dverách sa obrátil.

— Pravda, je ešte jedna nepríjemná vec! Župan mi rozkázal, aby som Marcela dal chytiť a aby som ho zajtra ráno doviedol do mesta, kde ho ako kuruckého buriča bez akéhokoľvek ďalšieho súdu popravia. Čert to vzal, jednako mi je krstňa a pomohol Paľkovi! — zaklial a vyšiel zháňať hajdúchov, lebo skoro všetka čeľaď už spala.

Byvarovi bola povinnosť dať Marcela chytiť veľmi nemilá. O tom, či ho má azda nechať utiecť, ani nerozmýšľal, lebo že musí županov rozkaz vyplniť, bolo v jeho duši zakorenené ako železná nevyhnutnosť. Jeho duševný rozpor sa nevybavil mnohým mudrovaním o rozličných povinnostiach, ale mrzkým nadávaním a kliatím na celý svet.

Sabína na ten strašný chýr zbledla ako smrť a pozrela na mať tiež takú zblednutú. Na chvíľku ju opustila sila i padla na stolicu. Ale už sa vzchopila a zastala pevne so zaťatými päsťami.

— Čokoľvek sa stane, musím ho zachrániť, a to naskutku. Sama nemôžem ísť k nemu, lebo by ma moja neprítomnosť prezradila, pošlem Martina. Mamička, zavolajte ho!

Mať vyšla a hneď priviedla Martina, ktorý si obliekal v chôdzi mentieku.

Martin zostal pri dverách stáť; vekom a od rozčúlenia triasla sa mu šedivá brada.

— Martin, pôjdeš potajomky po mladého Strážnického a dovedieš ho naskutku k nám do mojej izby. Chcú ho chytiť a obesiť už zajtra. Musíš to urobiť chytro, aby ťa nepredbehli, lebo hajdúsi už idú poňho, a aby o tom nikto nevedel.

Martin len zamrmlal čosi a už bol vonku.

— Sabína, vo svojej izbe ho nemôžeš držať, — zašepkala matka.

— Nie, mamička, viem, že nie. Zavrieme ho do komory, tam ho nikto nebude hľadať, a Martin ho bude opatrovať. Predbežne môže byť tam deň-dva, potom uvidíme, čo urobíme ďalej.

Vtom už bolo počuť biť na zvon a čochvíľa dedina ožila svetlami a krikom. Ľud sa zbehol pred kostolom, všetko ta utekalo, čo malo nohy a vládalo chodiť. V bráne chrámu na schodíkoch stál Byvar, pri ňom z dvoch strán chlapi s fakľami.

— Chlapi, zasa idú na nás kuruci ako pred štyrmi rokmi, — volal Byvar pevným hlasom. — Stoličné i zámocké vojsko už stojí proti nim, ale ho je málo. Ktorí sa cítite, poberte, ak niet inej zbrane, sekery, kosy a pôjdeme na nich i my. Nebudeme čakať, dokiaľ prídu sem hanobiť naše ženy a nás zbíjať a rezať ani baranov. Zoberte sa a o hodinu sa tu zídeme, ja pôjdem s vami!

Stal sa huk medzi svetom, ženy kričali a plakali, chlapi pozerali jeden na druhého a sa pobádali:

— No, poďme. Ozaj, sťa s baranmi zaobchádzali s nami. Radšej skapať so sekerou v ruke, ako dať sa od tých lotrov katovať. — Spomínajúc, čo ktorý utrpel alebo utratil, rozbehli sa domov.

Byvar ešte predtým, ako vyzval ľud na obranu, poslal štyroch hajdúchov, aby chytili Marcela, sputnali ho, zavreli do rána do obecnej temnice a dávali naňho pozor, aby im neušiel. Potom šiel ustarostený do svojej kúrie, s pocitom nezvyčajnej ľútosti nad človekom, ktorého vo chvíli strachu a rozčúlenia jednako pokladal za vinného. Doma ho privítala Sabína s otázkou, čo sa bude robiť a či ľudia pôjdu proti kurucom.

— Kázal som Marcela chytiť, — riekol Byvar a neodpovedal na Sabíninu otázku.

Bolo vidieť, že mu v tej chvíli tá vec väčšmi tlačí dušu ako nábeh kurucov.

— Hajdúsi už šli poňho, čochvíľa ho privedú. Potom sa môžeš, pre mňa, s ním ešte raz zhovárať. Ja idem s chlapmi, pripravte mi, čo mi treba, a Martin nech sedlá Rapoša, pôjde so mnou.

— Pán otec, Martina neberte so sebou, je starý a kašle, nebudete mať z neho osoh. A vy by ste tiež nemali ísť. Pošlite mladšieho. Zasa vás bude lámka trápiť.

Byvar rozčúlený na ňu pozrel.

— Mlč! Pôjdem. Ty mi nebudeš rozkazovať. Pre mňa si nechajte tu toho starého trúpa; pôjde so mnou Ondrej. Rozkáž mu, nech sa zoberie!

V zhone, ktorý nastal chystaním na odchod, prišli hajdúsi, vyslaní zajať Marcela — bez neho. Najstarší z nich oznámil, že vraj, keď začali zvoniť, vyšiel i mladý Strážnický z domu a že sa od tých čias nevrátil. Hľadali ho, vypytovali sa, kde je; nikto nevedel nič povedať, vôbec ho nikto nevidel, ani keby sa bol prepadol.

Keď Byvara mrzelo pred chvíľou, že má Marcela dať chytiť, mrzelo ho teraz ešte väčšmi, že mu ušiel. Pomyslel si na županove výčitky, že ho mal dať už dávno zlapať, a klial šeredne. Nevedel sa teraz napochytro rozhodnúť, čo má urobiť, či ísť s ľuďmi na kurucov a či hľadať Marcela.

Napokon sa mu zdalo byť vážnejšie ísť s chlapmi a ponechať hľadanie Marcela adlátusovi,[26] po ktorého poslal posla do blízkej dediny. Trvalo hodnú chvíľu, kým prišiel Jób Nižniansky. Bol to ešte mladý, hodný šuhaj, veľmi chtivý do všetkého, ktorý si predstavoval všetko veľmi ľahko a tratil naraz vôľu, keď niečo nešlo tak, ako si on žiadal.

Dokiaľ Jób prišiel, pozeral Byvar s istou nedôverou na Sabínu, či ona nemá prsty v Marcelovom zmiznutí, ale bolo jasné, že z domu nebola nikde, že sa s nikým nestýkala a že z očí jej žiarila taká anjelská nevinnosť a taký smútok, že sa skoro ani neodvážil robiť jej narážky. Len chodil po izbe, klial na celý svet a rozháňal i sluhov, i zídených už sedliakov hľadať Marcela. V hľadaní sa vyznačil najmä starý Martin, ktorý spomínal stále tureckú krv, ktorá ho iste uspôsobí na to, aby ho vyňuchal. Ale ani turecká krv nemohla tentoraz nič vykázať.

Po Byvarovom odchode sa Jób s plnou chuťou pustil do hľadania. Rozdelil si ľudí a prekutali celú dedinu z domu do domu a nevynechali ani šopu, chlievec alebo stajňu. Byvarovský kaštieľ nechali bokom, lebo veď bolo úplne vylúčené, aby sa utečenec mohol tam skrývať. A že by mohol byť v komore, v tej hroznej komore schovaný, na to sa vôbec neopovážil myslieť, ani tým viac nie, lebo Martin rozhlasoval tajomným hlasom, že už od vyše týždňa videl z komory vychádzať, zavše i vo dne, chlapa s odťatou rukou, ktorému sa z úst svieti.

Keď sa Jób takto potrápil celý deň, hodil rukou a zobral sa do mesta hlásiť županovi, že sa veru Marcel kamsi podel. Najskorej vraj prebehol ku svojim starým kamarátom, keď sa dozvedel, že sú nablízku.

Celé štyri dni trvalo rozčúlenie pre vpád kurucov do stolice. Kolovali najrozmanitejšie zvesti, že sa bitka strhla, že naši vyhrali, a zasa že kuruci našich už ženú pred sebou. Boli chvíle, že ustrachovanejší už sadali na kone-vozy, aby utiekli pred hrozným nebezpečenstvom.

V piaty deň zrazu neočakávane prišlo rozuzlenie. Na podhorskej ulici sa naraz strhol huk, pokrikovanie a všetko obyvateľstvo sa vyhrnulo navonok; blatistou, širokou ulicou išli jazdci stoličnej pohotovosti a viedli ku koňom pripútaných zo tridsať kurucov, nemilosrdne poviazaných, dokrvavených a dokaličených. Surových, opálených kurucov nikto neľutoval. Mnohým z nich viseli dlhé vrkoče na sluchách až na prsia a ich pohľady, ktoré vrhali na občanov, prezrádzali divú nenávisť, a nie prosbu o zľutovanie. Skoro každému zo sedliakov a žien prebehol mráz po chrbte pri pomyslení, že by sa boli dostali tým ľuďom do rúk.

Napokon sa dozvedeli i to, čo sa stalo. Pri Červenej skale sa naozaj strhla bitka. Bohvie, ako by sa bola skončila, keby neboli prišli práve v najhoršiu chvíľu tri štandáry cisárskych rajtárov,[27] ktoré vpadli kurucom do chrbta. Vodcom jazdcov bol vraj akýsi podplukovník Byvar, ale nie z podhorských Byvarovcov.

Po jeho príchode sa všetko chytro skončilo. Čo z kurucov nevedelo ujsť, to pobili a polapali. Niekoľkých chlapov vliekli do mesta na ukážku; tam ich na postrach nespokojných buričov povešajú.

O niekoľko hodín neskoršie prišli i Podhoranci s Byvarom. Niekoľkí z nich boli poranení a traja zostali mŕtvi na bojisku. Príchod Podhorancov bol vcelku radostný, ale jednako priniesol i dosť smútku do domov, v ktorých boli ranení a mŕtvi. Ako v takýchto prípadoch ľudia robievajú, tak sa i teraz spytovali pána boha, prečo dopustil, že musel byť práve ich Jano alebo Mišo poranený alebo zabitý, a nie susedovie Ondro alebo Juro. Aká bola v tom spravodlivosť, že padol Mačucha, otec šiestich drobných detí, a Debnár, ktorý nemal ani jedno, prišiel zdravý nazad? Ako vieme, pán boh na takéto otázky nedáva odpoveď hneď. Časom ju dá často, keď ju chceme pochopiť.

Podvečer, keď sa mysle už koľko-toľko utíšili, bolo počuť zasa konský dupot a veselé trúbenie. Tentoraz prichádzali pod vedením podplukovníka Byvara cisárski rajtári z oddielu generála Pálffyho, ktorí sa oneskorili prenasledovaním kurucov. Jazdci šli v zovretých radoch a zostali na komando stáť na priestranstve pred kostolom. Tu ich rozdelili po domoch a dôstojníci odišli do byvarovského kaštieľa, kde ich prijali s otvoreným náručím.

Keď vošiel ako ostatný do izby podplukovník Byvar, domáci potrebovali istý čas, aby sa spamätali zo svojho radostného prekvapenia, že ich osloboditeľom je skutočne ich syn, respektíve brat Paľko. Koľko otázok, výkrikov, bozkov a láskania vymenili za niekoľko mihnutí!

Napokon sa natoľko utíšili, že si posadali okolo stola, ktorý bol naložený jedlami-nápojmi, na ktoré sa oficieri veľmi priateľsky usmievali. Rozprávali si potom navzájom všetky významnejšie udalosti, ktoré sa prihodili od času, čo sa nevideli. Byvarovci si pásli oči na Paľkovi, urastenom mužovi so šibalskými očami; akoby vždy na nejaké fígle myslel. A ozaj mal obyčaj, že rád podchytával a domŕzal, koho mohol.

Rozprával, že bol pred trenčianskou bitkou dosť povážlivo ranený, ale že ho jeho drahý priateľ Marcel zachránil, pričom málo chýbalo, že neprišiel o život, lebo len-len že ho dragúni, ktorí ho prekvapili, nezastrelili, o čo sa usilovať statočne usilovali.

Na Byvarovu poznámku, že má rozkaz ho chytiť, aby ho obesili, Pavel sa zamračil.

— Akože je to, pán otec? Veď, ako ste spomínali, Marcel ešte pred dvoma-troma týždňami prišiel sem sám podobrotky domov. Nechytil ho nikto so zbraňou v rukách, naopak, svojím príchodom sa vám vydal do moci dobrovoľne, a tak sa i naňho vzťahuje amnestia, ktorú v mene jeho cisárskeho a kráľovského majestátu Jozefa Prvého[28] vydal náš terajší najhlavnejší generál Pálffy po trenčianskej bitke. Podľa toho patentu každý z kurucov, ktorý sa dobrovoľne poddá, nesmie trpieť od nijakej vrchnosti nijakú škodu na zdraví, živote alebo na majetku. A vy by ste práve môjho najmilšieho priateľa a ochrancu chceli takto vyplatiť!

— Nuž akože je to, že my o tej amnestii nič nevieme? — zvolal Byvar, ktorého i mrzelo, že to nevedel, i tešilo, že Marcela do rúk nedostal.

— Spíte tu v tichosti, ďaleko od sveta, — smial sa Pavel so svojimi kamarátmi. — Nuž ale je istá vec, že teraz bolo ťažko každého o všetkom upovedomiť.

Podivným spôsobom sa i Sabína smiala, a to zo všetkých najzvučnejšie, takže najmä Pavel s potešením hľadel na neobyčajne veselú sestričku.

— Počuj, Paľko, nuž keby ste teraz Marcela chytili, nestalo by sa mu nič preto, že bol medzi kurucmi? — spýtala sa Sabína.

— Nič, celkom nič, keď nebol chytený so zbraňou v ruke, ale sa sám poddal.

— Nuž tomu sa veru o bitke nesnívalo, prišiel taký chorý domov, že ledva so životom obstál, — riekol Byvar. — S ním sme mohli robiť, čo sme chceli. Ja som bol u neho ešte v ten večer, keď prišiel.

— No a nestrieľal na vás, pán otec, však nie? — spýtala sa Sabína.

— Horký tam strieľal, — hodil Byvar rukou.

— Tomu sa nemôže iste nič stať, patrí celkom iste pod amnestiu. Však, páni? — zvolal Pavel.

Všetci oficieri boli v tom ohľade úplne zajedno, že sa mu nemôže nič stať.

Sabína vyskočila od stola, oči jej iskrili.

— Keby tak prišiel medzi vás, nechytili by ste ho?

— Ba veru by sme ho pochytali všetci za ruky, ba čo viac, i okolo krku a krásne vyoblápali a vybozkávali! — zvolal Pavel.

Byvar odul ústa a díval sa vytreštenými očami na Sabínu, z ktorej ani oficieri nespúšťali oči.

— Ty maškara akási, ty vieš o tom človeku, kde je. Povedz, kde sa schováva!

— Povedzte, pán otec, keby ste ho boli tak napochytro lapili a obesili, radi by ste boli teraz? — spýtala sa Sabína.

— Čert ho tam vie, ale myslím, že som radšej, že sme ho nedostali, aspoň sme sa neprenáhlili. Bolo by dosť bývalo i kadejakých opletačiek, — riekol Byvar s trochu pokonfundovanou tvárou a škrabal sa za ušami.

— No a čo zaslúžim od vás, keď som vás zachránila od takej nepríjemnosti?

— Čo zaslúžiš? To, aby som ťa pre neposlušnosť zavrel do temnej komory, ako som ti sľúbil, keď budeš s Marcelom do jedného mecha dúchať.

— Nuž, viete čo, pán otec, poďte a zavrite ma ta. Budem spokojná, keď i naveky zostaneme v tej tmavej komore pospolu, — hovorila rozjarená Sabína. — Poďme do komory.

Byvar i dôstojníci šli mimovoľne za ňou. Sabína ich viedla chodbami ku malým, pevným dverám, spod prahu ktorých vybrala kľúč a otvorila ich. Keď zasvietila dnu, videli tam na dobre postlanej truhle ležať mladého muža, ktorý prekvapene zdvihol ešte vždy obviazanú hlavu a díval sa žmurkajúc na spoločnosť. Pavel priskočil k nemu a kričal:

— Marcel, ty môj milý, drahý Marcel! — i oblapil a pobozkal ho.

Musel sa napochytro obliecť, i vtiahli ho do izby, kde sa veľmi chytro i s ostatnými dôstojníkmi spriatelil. Čo sa od rokov nestalo, to sa stalo v tento večer: Byvarová sa neprestala usmievať a slzila od radosti.

Byvar polovážne, položartom vyhrážal Sabíne päsťou, ale jednako o niekoľko dní, najmä rozhodným zaujatím sa Paľka za Marcela, odhodlal sa, že mu dá Sabínu za ženu.

Byvar negazdoval zle za tie dva roky, čo spravoval strážnickovské majetky. Strážnická so synom Imrom vyžili skromne z Porúbky a ostatný dôchodok obrátil Byvar na splácanie dlhu, no nezabudol zarátať i sebe poriadne úroky. Ale pri jeho dobrom gazdovaní z dlhu mnoho nezostalo.

Kaštieľ dostavali a krásne zariadili. Za dva roky vyrezávali okolití najlepší majstri nábytok a najšikovnejší zámočníci vykúvali krásne zámky, kľučky a mreže. Veru sú to krásne veci, hodno ich obzrieť i dnes, lebo slúžia vtedajším majstrom na veľkú chválu.

Z piety k otcovi zamurovali nad hlavný vchod mramorový címer, ktorý si Imro Strážnický dal vykresať. Kaštieľ dokončili len o tri roky neskoršie, a nielen pričinením Imra Strážnického, ale i Marcela.

Byvar sa poškrabal za ušami, keď videl krásny címer skvieť sa nad parádnym vchodom z kresaného kameňa.

— Jednako ten Imro len mal pravdu, keď hovoril, že hlavná vec je kaštieľ, panstvo k nemu sa nájde.

Marcel so svojou Sabínou ho počúvali, i musel im rozprávať, ako to bolo s tou výpoveďou nebohého Strážnického.

Obidvaja si s dojemnou vďačnosťou spomenuli na dobrého otca, a keď si pozreli jeden druhému do očí, čítali v nich jeden cit, že jeho pamiatka nevymizne nikdy z ich duše.

*

Marcel Strážnický sa stal časom najlepším prvým vicišpánom svojej stolice. Mnohé cesty, školy, chudobince sú naveky zviazané s jeho menom a s menom znamenitej Sabíny Byvarovej, jeho manželky. Umreli týždeň za sebou, oplakávaní nielen peknou rodinou, ale i celým krajom, ktorého dobrodincami sa stali. Pochovaní sú v spoločnom hrobe v podhorskom kostole, na ktorý im vďačná stolica dala položiť krásny kameň, čo chválil ich cnosti a odporúčal ich duše večnému Pánovi sveta. Nápis na kameni sa končí týmito slovami: Lux perpetua luceat eis, sicut ii lucebant nobis.[29]



[1] kuruci — z lat. crux (kríž, cruciati — z toho križiaci) vzniklo maďarské kurucz. Uhorskí povstalci proti Habsburgovcom v rozličných obdobiach. Názov vznikol r. 1514, keď sa ľudové masy, zmobilizované na križiacku výpravu proti Turkom postavili proti vlastným pánom (Dózsovo povstanie).

[2] Pálffy sa mi nevyrovná — narážka na grófsku rodinu Pálffyovcov, ktorá mala rozsiahle majetky v Uhorsku. Získala ich postupne od rakúskych panovníkov, pretože ostávala verná Habsburgovcom, nepripojila sa k žiadnemu odboju.

[3] labanci — prívrženci cisára, cisárske vojská v období kuruckých vojen

[4] rizalit — zvislý výstupok v priečelí budovyhas

[5] Has aedes aedificavit… — (lat.) Tento dom postavil Imrich Strážnický z Podhory a Porúbky roku Pána 1704 — 1706.

[6] krásne bandériá — vojenské útvary s vlastnými zástavami, ktoré utvárali šľachtici alebo jednotlivé stolice v časoch vojen

[7] interesy — (zastar.) úroky

[8] vicišpánka — žena podžupana

[9] Vivant! — (lat.) Nech žijú!

[10] pri Rákóczim — František Rákóczi II (1676 — 1735), sedmohradské knieža, ktorý sa roku 1703 postavil do čela protihabsburského povstania. Roku 1704 ovládol skoro celé Uhorsko a Sedmohradsko. V zahraničnej politike sa orientoval na Francúzsko a pokúšal sa získať pomoc i od Petra Veľkého. Po porážke pri Trenčíne (1708) uzavrela uhorská šľachta s Habsburgovcami mier. Rákóczi s tým nesúhlasil a odišiel do Turecka, kde zomrel.

[11] Bezerédy — Imrich Bezerédy, veliteľ jednej z kuruckých brigád. Po prehratej bitke pri Trenčíne chcel prejsť na cisárovu stranu. Ako zradcu ho r. 1708 popravili v Blatnom Potoku.

[12] Francúzov Eugen a Marlborough stále bijú — Eugen Savojský (1663 — 1736), francúzsky vojvodca, keď kráľ Ľudovít XIV. odmietol jeho služby vstúpil do služieb Habsburgovcov. Stal sa hlavným veliteľom vojsk, ktoré vyhnali Turkov zo strednej Európy. Bojoval aj proti Rákóczimu. — John Churchill Marlborough (1650 — 1722), anglický vojvodca a politik, bojoval na čele spojeneckej anglickej armády proti Rákóczimu.

[13] Daniel Krman — (1663 — 1740), ev. superitendent (hodnosť terajšieho biskupa), náb. spisovateľ a prívrženec Rákócziho. V rokoch 1709 — 11 putoval za švédskym kráľom Karolom XII., aby získal jeho podporu pre Rákócziho. Svoju cestu opísal v latinskom Cestovnom denníku (Itinerarium). Kurucké zástavy posvätil Krman v Žiline 8. marca 1707 a zanechal o tom spis Posvěcování zástav (Actus inaugurationes vexillorum).

[14] Johann Ludwig Bussy de Rabutin (1624 — 1717) francúzsky generál v službách Habsburgovcov, veliteľ cisárskych vojsk v Sedmohradsku.

[15] rajtár — (zastar.) jazdec

[16] po bitke pri Trenčíne — spomenutá bitka (1708) bola pre Rákócziho odboj rozhodujúca. Z tejto porážky sa už Rákóczi nespamätal.

[17] Siegbert Heister (1646 — 1718), velil cisárskym vojskám v bitke pri Trenčíne; generál pôvodom zo Štajerska.

[18] Ludwig Herberville (1635 — 1709), cisársky generál, po Heisterovi hlavný veliteľ cisárskych vojsk.

[19] medenými libertášmi — libertáše, medené peniaze, ktoré dal raziť Rákóczi. Mali malú hodnotu a ľudia ich nechceli prijímať.

[20] Mikuláš Bercsényi (1665 — 1725), dedičný župan užskej župy. Práve on získal Rákócziho, ktorý bol jeho priateľom, pre myšlienku protihabsburského povstania. Bol hlavným veliteľom kuruckých vojsk. Po porážke odboja emigroval do Poľska, neskôr za Rákóczim do Turecka, kde zomrel.

[21] grófka Forgáčka — Forgáchovci, jeden z najstarších uhorských šľachtických rodov. Jeho príslušníci zastávali dôležité politické a cirkevné funkcie v štáte. Šimon Forgách (1669 — 1730) bol generálom v Rákócziho vojsku.

[22] Ocskayova milenka — Ladislav Ocskay (1680 — 1710), jeden z vyšších veliteľov kuruckých vojsk. Bol cisárskym dôstojníkom, potom sa pridal ku kurucom, ale po prehratej bitke pri Trenčíne znovu prešiel k cisárovi. R. 1710 ho za zradu Rákócziho prívrženci v Nových Zámkoch popravili.

[23] Kúni, Jási, hajdúsi — Kúni alebo Kumáni (Plavci, Polovci), stepný národ tureckého pôvodu. Do Uhorska prenikli v 11. storočí. Usadili sa a prijali kresťanstvo. Ich vojenské družiny bojovali po boku Maďarov. Na Balkáne splynuli s Bulharmi. — Jási, turkotatársky kmeň usadený v dnešnom Rumunsku. — Hajdúsi (z lat. Haidones) v 16. storočí v Uhorsku vojaci za žold, ktorí bránili hranice proti Turkom. Mnoho oddielov sa zvrhlo na zbojnícke bandy. V juhoslovanských podmienkach to boli kresťanskí uprchlíci v lesoch, ktorí sa mstili na Turkoch a tvorili oddiely v protitureckých bojoch.

[24] Pálffy udrel na Pekriho — Ide o uhorského grófa Jána Pálffyho (1664 — 1751), ktorý zostal verný Habsburgovcom a bojoval proti Rákóczimu. Po potlačení povstania získal od cisára i významné funkcie (hlavný veliteľ Horného Uhorska, šarišský župan a i.) — Petrivinal Lórinc Pekri, uhorský gróf, generál v Rákócziho vojsku.

[25] praesidiari — (z lat.) hradná posádka

[26] adlátus — (z lat.) pomocník

[27] tri štandáry cisárskych rajtárov — jednotky cisárskych jazdcov

[28] Jozef I. (1678 — 1711), rakúsky cisár od r. 1705, člen habsburského panovníckeho rodu, vládol v čase Rákócziho povstania, ktoré potlačil.

[29] Lux perpetua luceat eis, sicut ii lucebat nobis — (lat.) Svetlo večné nech im svieti, ako oni svietili nám.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.