Zlatý fond > Diela > Jaríkovský kostol


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Jaríkovský kostol

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Daniela Kubíková, Ivan Jarolín, Ján Janovic.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 50 čitateľov


 

Jaríkovský kostol

Kráľ Matej[1] bol i múdry i spravodlivý, a jednako sa dosť nezdoby narobilo i pod jeho vládou. Po prvé, mal i on dosť starosti so sebou. Veru sa pre svoju druhú, pyšnú ženu, ktorú si až hen z Talianska doviedol, neraz škrabal za ušami a myslel na porekadlo, ktoré už i v jeho časy svätú pravdu hovorilo: Zďaleka kradni a zblízka sa žeň! Po druhé, viac chytal, ako mohol udržať. Mal na krku Turkov, a jednako naťahoval sa i so susedmi. Tu naháňal rakúskeho Fridricha,[2] tu zasa zapáral, celkom podaromnici, i do svojho bývalého tesťa Jura Poděbrada,[3] ktorý sa mu verabože nedal.

Kdeže by bol mal kedy starať sa o to, čo sa deje v oravskej dedine, blízko poľskej hranice, keď ani oravský župan nemal o tom poňatia?

A tak sa stalo, že si Jaríkovčania postavili kostol bez jeho vedomia, i že si ho, ako sa patrí, zariadili oltármi, obrazmi a sochami. Každý povie, že je to chvályhodný skutok. Pravdaže je, len v tom chyba: ako to urobili? Obávam sa, že keď to videl najoboznámenejší apoštol na zemi, svätý Peter, dosť sa nahmkal a natriasol hlavou. Nuž ale čo má vo svojej biede urobiť chudobný človek? Keď ťa bieda dotíska, pomáhaš si, ako vieš. A Jaríkovčanov okrem biedy dotískala aj ich vlastná nátura. Ktorýsi gróf kedysi osadil svojich zbytočných a pokaličených zbrojnošov tamhore, pánubohu za chrbtom, medzi horami, pri bystrom potoku, aby sa ich striasol, lebo mu prerastali nad hlavu. Tak vznikli Jaríkovce. Nuž nemohla to byť nejaká tichá a pokojamilovná čeliadka a ich potomci tiež nechodievali mnoho po súdoch a po prosení, keď sa im marilo, že si môžu i sami pomôcť.

Jaríkovčania sú i dnes urastení chlapi a ich ženy a dievky, ej, nežiaľ pozrieť! Keď idú vo sviatok vycifrované do kostola v drobných čižmičkách, kolíšu sa v bedrách a šibú ohnivými okáľmi, veru by si nespustil z nich očí, a čo by šiel tadiaľ i sám pán prezident.

Pravda, teraz im je hej, ale veru za čias kráľa Mateja nebolo. Čože ti pomôže i najkrajšia žena, keď nemáš čo do úst hodiť? Prišli neúrody, búrky, kamenec, choroby na dobytok, prasce, kapalo to všetko, ani čo by zmetal. A k tomu iné nezdoby: čary, kúzla všelijaké. Nebolo hodno človeku ani žiť na svete. I tak sa stalo, ako je to všetko opísané v kronike, ktorú opatrovali sťa sviatosť v sakristii jaríkovského kostola a ktorú teraz chráni ani oči v hlave tamojší pán farár, že vtedajší richtár Kuzma Matuščák zvolal jedného dňa radu, keď sa už najprv poradil — múdro! — so svojou ženou. Bolo sa uzniesť občanom o tom, ako by si mohli v tejto biede pomôcť. Sám Kuzma váhal medzi dvoma spôsobmi pomoci. Prvý, ktorý sa mu pozdával lepší a istejší, bol ten, aby sa chlapi zobrali so záprahmi a udreli na ktorúsi naporúdzi ležiacu poľskú obec a aby si odtiaľ doviezli, čo treba. Ak sa budú Poliaci brániť, nech potom sebe pripíšu, čo sa im stane. Druhý spôsob bol ten, aby si postavili kostol a vyprosili od pána boha všetko, čo im chýba. Veď ani ten spôsob nebol zlý, ale — Kuzma sa škrabal za ušami — vyžaduje viac času, a nech psom tráva rastie, keď kone podochnú!

Rada sa zišla v richtárovom dome, lavice okolo stien obsadili múdre hlavy obce. (Kto bol vo výbore, každý bol múdry, či chcel, či nechcel, lebo tak to žiada zákon a starodávny zvyk.)

Radu otvorila richtárka, lebo ani richtár nemá vo svojom dome prvé slovo. Kuzmová vyčítala slávnemu zboru všetky hriechy, ktoré nielen on popáchal, ale i jeho predkovia, a popášu potomci. Ona, pravda, tiež nebola lepšia ako ostatní ľudia, ale ono je to také milé hľadať smeť v cudzích očiach, keď má človek na to boží dar reči!

— Chorú Maru ste nechali pred samou kaplicou na ceste skapať, preto vás pán boh tresce; našu kravu ste nešli hľadať, takže ju v Lieskach vlci zožrali, našli sa z nej iba rohy a kus chvosta. Za to vás tiež musí pán boh trestať, ináč by musel o službu prísť, — pokračovala nezastrašene a pri hnevnom hundraní prítomných. — Do kostola nechodíte, pred kaplicou sa nemodlievate, nie div, že i náš svätý patrón krivým okom hľadí na vás… Keď ste prišli minule z trhu z mesta, drábi vás až do dediny hnali, čo ste tam toľko tovaru pobrali.

— No, do dediny nie, — zvolal Ondro Duda, — to už nie! Len do Jarkov išli za nami.

— Hej, lebo by ste im boli kosti polámali.

— A to sa im veru mohlo stať, a stane sa i tebe, ak tu budeš ďalej pyskovať, — skríkol na ňu starý bradatý Záklčiar. — Čo ty, baba, melieš toľké reči medzi nami? Richtár, vyhoď ju von!

Celé zhromaždenie začalo kričať: „Baba, von! Baba, von! Nepatríš medzi nás. Vezmi kúdeľ pod zadok! Sadni na omelo a choď do pekla!“ Richtárka, vidiac všeobecnú nevôľu, bila si päsťou do dlane, vyčitovala im s obdivuhodnou zručnosťou všetky nadávky, čo vedela — a bolo toho hodne — obrátila sa a zohnúc sa vo dverách s viditeľnou schválnosťou, uvrzla von tak šikovne, že Záklčiarova noha už len do dverí buchla.

— No, tak, — povedal richtár Kuzma a pošúchal si spokojne čelo.

— No, tak, — povedali za ním i niektorí prísediaci, — čo teraz?

— Teraz sa poradíme, čo urobíme proti biede. Či postavíme kostol, či pôjdeme na Poliakov? — zvolal Kuzma.

Bohabojné zhromaždenie zvolalo ako jeden muž: „Na Poliakov, na Poliakov!“ Len jediný hlas z kúta pri peci zvrieskol tenko a prenikavo: „Postavme si kostol!“

Nastala vrava, v ktorej sa ozývalo:

— Niet živnosti ani pre ľudí, ani pre dobytok. Poliaci nám kravy odháňajú. Barboru Uliakovú odvliekli. V mlyne nám zbožie pobrali a mlynára nám skoro zabili. Na Poliakov!

Keď nastalo malé utíšenie, zvolal hlas spoza pece:

— Kostol musíme mať, lebo nám kamenec všetko vybil, a len nám. Choroby idú na nás, dobytok kape. Mudrasa v hore zabilo. Musíme mať kostol, všetko nešťastie ide na nás, lebo nás boh opustil, keď nemá u nás stánok, v ktorom by prebýval.

Zasa nastala vrava, lenže sa už miešali v nej i hlasy za kostol a za výpravu na Poliakov. Kostol sa zdal niektorým potrebný i preto, lebo priveľa mátalo. Nebol nikto istý ani v hore, ani v poli pred kadejakým pokúšaním. Ľudia videli čiernych capov, mačky, čuli neobyčajné hlasy a ukazovali sa im dávno pomretí. Júda Mrňasová nemohla v noci spávať, lebo ju vždy cicalo dieťa pred rokom umreté. Darmo ju zariekala stará Mahútka.

Toto boli vážne veci, ale jednako Jaríkovčanov povaha väčšmi ťahala ísť na Poliakov, už i preto, lebo ich pobádala pomstychtivosť a nielen túžba za korisťou, a tak bol koniec porady skoro všeobecný výkrik: „Ideme na Poliakov!“

Za ním nastalo na chvíľku ticho, a tu sa prihodilo niečo neslýchané!

Obloky na izbe boli otvorené, na stene oproti nim visel ukrutne zlý obraz svätého Silvestra, pápeža, patróna obce Jaríkoviec. Pápež mal na hlave tiaru, dlhá brada mu splývala na prsia, nad fúzmi tmavočervená škvrna značila nos a načernastá čiara popri tvári zaznamenala prst, na napomenutie pozdvihnutý. Obraz bol namaľovaný na pergamene a obrúbený ľahučkým dreveným rámom. Tu naraz zadul oblokom tichý vetrík a div-divúci: pápežova prísna tvár sa pohla, jeho pozdvihnutý prst sa hrozivo zakýval a jeho ústa vyriekli tieto slová:

— Jaríkovčania, vy ste naničhodná zberba; dajte Poliakom pokoj, vy ste im pobrali oveľa viac ako oni vám; postavte si kostol!

Oproti obrazu sediaci chlapi rozjavili od údivu oči — ústa a pod ním sediaci vyskočili naraz na rovné nohy, ani keby ich vzpruha bola vyhodila, a obrátili sa k obrazu. V izbe zaznel všeobecný výkrik údesu!

Pápež zasa pohol prstom a zvolal:

— Na kolená, vydriduchovia, a pomodlite sa skrúšene!

Do jedného rútili sa všetci naraz na kolená a najväčší lotor zo všetkých, starý Záklčiar, začal svojím hrubým hlasom skrúšene: „Otče náš, ktorý si na nebesiach…“ Ostatné hlasy jeho druhov duneli za ním.

Pomodlili sa i „zdravas“ a „verímboha“ a zaspievali si i pesničku, ktorú znali ešte z detstva, úfajúc, že svätému zaslepia ňou oči.

Potom povstávali, neškriepili sa ďalej a začali rokovať o stavbe kostola. Na Poliakov predbežne nemyslel nik; len keď sa rozchádzali, dumal jeden-druhý, že keď už stavajú kostol, mohli by ísť i na Poliakov. Najlepšie by sa taká výprava práve teraz vydarila, lebo by im svätý Silvester[4] musel pomáhať, hoci by sa i trochu mrzel.

Muž, ktorý bol spoza pece vykrikoval, aby postavili kostol, bol Roman Burda, a jeho spoluobčania ho pokladali za čudáka. Bol ešte len asi tridsaťpäťročný, a už nemal ženu ani deti, lebo mu všetko bolo vymrelo pred niekoľkými rokmi na mor, keď z dediny zostalo, iba čo do hôr utieklo. Chcel sa druhý raz oženiť, ale mu nedalo. Vždy, keď mu nahovárali nejakú osobu, alebo keď si sám pomyslel, že ho nemá kto opierať a mu variť, zišla mu na um nebohá Cila a prešla mu vôľa od druhej ženy. Zdalo sa mu, že keby si i inú vzal, že by Cila len jednako bola s ním, a ako by mohol mať inú rád, keby sa Cila naňho dívala? Hodil rukou a nechal všetko tak.

Ale aby nebol celkom sám v dome, kde všetky kúty naňho vrčali, nachytal si kadejaké zverstvo a s tým sa bavil. Mal stehlíky, drozdy, veverice a dvoch psov. So svojimi zvieratami sa spriatelil a zhováral sa ako s ľuďmi. Držal im reč a predspevoval im. Nie div, že susedia hľadeli naňho s úžasom, keď počuli z jeho izby vyznievať rozličné hlasy, reči, a nebolo tam okrem neho nikoho. Roman zverom kvôli všelijako menil hlas a naučil sa nevdojak i „z brucha“ hovoriť. To sa mu zvidelo i zdokonalil sa v tom umení tak, že vedel napodobniť akúkoľvek reč, čo pochádzala z akejkoľvek strany alebo diaľky, a keďže mu jeho zvery boli milšie ako ľudia, nechodil ani medzi svojich susedov, a tak o jeho umení nevedel nikto.

Na zhromaždení on bol povedal tie slová, ktoré chlapi privlastňovali pápežovi.

Jaríkovčania sa uzniesli, že keď už musia postaviť kostol, že postavia taký, ako sa patrí na obec, ako je ich obec, a mysleli pritom, že im ho musí postaviť vrchnosť, ku ktorej pošlú posolstvo, a oni len tak trochu budú pritom pomáhať.

I vybrali štyroch chlapov s richtárom a poslali ich do zámku s poníženou prosbou o kostol. Ale nepochodili. Boli zlé časy. Gróf ani nebol doma; bohviekde sa so svojimi ľuďmi po Morave tĺkol, a či už jeho tĺkli. Bola vojna; groše, ktoré i tak vždy chýbali, bolo treba na iné veci, nie na kadejaké kostoly. V zámku im poradili, že keď chcú mať kostol, nech si postavia taký krásny, aký im len duša zažiada, ale nech si ho postavia sami, panstvu nech dajú pokoj. Potom ich poslali v čerty a zatrepli za nimi bránu, že sa v zámku len tak ozývalo.

Cesta zo zámku do Jaríkoviec je dlhá, nuž poslovia mali kedy spomínať grófa, sv. Silvestra i Poliakov. O grófovi mysleli, že keď je grófom, nech trčí doma a nech sa nespolieha so svojím remeslom na kadejakých potrimiskárov; o svätom pápežovi, že by lepšie urobil, keby sa nemiešal do cudzích vecí; má v Ríme kostolov dosť, čo ho do jaríkovského. A o Poliakoch sa ustálili, že keď i nie hneď a nie všetci naraz, ale zakrátko a po dvadsiati-tridsiati už len ich „pozrú“.

Keď potom v rade rozprávali, ako sa im povodilo, Jaríkovčania sa rozhnevali a ustálili: Keď tak, nuž tak. Oni si dajú rady i bez pánov a postavia si kostol sami, a to krásny, nevídaný — z dreva. Dreva bolo v panských horách dosť, rátané nebolo; chlapov, sekier, majstrov v Jaríkovciach nechýbalo, nuž postavia.

I postavili, a veru pekný, i so zvonicou, že bolo nežiaľ na ňu pozrieť. Taká strecha bola na nej, že z jej vrchu bolo vidieť až ďaleko do Poľska, ani zo Salatína nie lepšie.

Ale jednako bola vo veci chyba, a to veľká: peňazí bolo u Jaríkovčanov veľmi poriedku, a do kostola bolo treba obloky, kadejaké železné kotvy, zvony, o obrazoch a sochách ani nehovoriac. Tá vec robila hodne starostí nateraz pobožným Jaríkovčanom. Keby im pápež nebol zakázal chodiť do Poľska, boli by si vedeli rady. Ale takto? A ísť ta pre kostol? Ešte sa ktorési to vrece obilia alebo jedna-druhá krava len vychytila odtiaľ. Ale zvony, obrazy? To by bol sv. Silvester hneď zbadal, a čo by na to povedal?

Medzitým, čo dostavovali kostol, Romanovi pridalo sa vojsť včasráno do Kudejov, i zazrel tam len v košeli a v sukni oblečenú Faustu Kudejovú. Umývala sa v škopku. Keď počula jeho kroky, zdvihla hlavu a pozrela naňho. Blysli mu jej čierne oči a biele zuby z červenej, zdravej tváre. Zazrel jej nahé, okrúhle plecia a ramená a videl vysokú, súmernú postavu, ktorej boky kryla, ale nezatajovala ľahká suknica.

— Koho hľadáš, Roman? — spýtala sa Fausta.

— Tvojho otca.

— Išiel do obce, — povedala Fausta, pozrela naňho ešte raz a umývala sa ďalej.

Romanovi muselo nebyť nahlo zísť sa s Kudejom, lebo ho zabudol hľadať. Namiesto Kudeja motali sa mu v hlave tie čierne oči a Faustine okrúhle boky. Veď je to čudné, ako príde od niektorého pohľadu človeku „z očí“. Roman chodil ako očarovaný. Nevdojak zabudol i na Cilu.

O tri dni neskoršie, zohnutý nad klátom, kálal vo dvore drevo. Udrelo ho čosi po chrbte, i obzrel sa, a zablysli mu zasa tie čierne oči a biele zuby v červenej tvári. Vystrel sa ani struna.

— No, čo je, Fausta?

Bohvie, prečo sa Fausta usmievala, keď pýtala od neho požičať vozovú reťaz? Čo je na reťazi smiešne? Chlapi chcú ísť do hory a ich reťaz je u kováča.

Roman nepožičiaval ľahko svoje veci, ale jednako teraz Fauste dal vďačne, čo pýtala. Pritom bolo od takého pustovníka, akým bol on, podivné, že ju, keď odchádzala, ťapol i tri razy po okrúhlom pleci.

V ktorýsi deň neskoršie sa zdalo Romanovi, že by i on mal ísť po drevo do hory, hoci ho mal dosť. Ale keď ostatní chlapi idú? I zašiel si do Kudejov po reťaz. Už sa večerilo a divným spôsobom nenašiel v izbe nikoho, iba Faustu, ako chystala skromnú večeru pri ohnisku kozuba.

Romana ani keby niečo do pŕs buchlo, keď zazrel dievča samo, a Fausta tiež si zhlboka vydýchla a zastala s triesočkami v rukách, keď spoznala Romana. Možno sa zľakla, že ju ide kliať, keď mu reťaz ešte nevrátila.

Roman zostal obďaleč pred ňou a povedal čudne stiesneným hlasom:

— Sama si, Fausta?

— Varím kašu pre chlapov, — odpovedala a priložila triesky na oheň.

Boli ticho; Roman nespustil oka z Faustinej peknej postavy, ktorá sa pred ním obracala a vše hodila naňho pohľad, ktorý mu tak prechádzal dušou, že sa začal triasť na celom tele.

Fausta stála teraz nehybne pred kozubom a dívala sa do ohňa, ktorý osvetľoval polovicu jej tváre a pŕs.

Roman sám nevedel, ako sa to stalo, ale zrazu objal Faustu okolo drieku a pritisol ju k sebe. Fausta ho v prvom prekvapení odsotila, no potom mu ovinula okrúhle ramená okolo krku a pritisla ho tak na svoje pevné prsia, že mu skoro dych zastal.

Roman sa jej pomaly vymohol, držal ju oblapenú a hľadel jej do svietiacich očí a na biele zuby, blýskajúce sa medzi pootvorenými perami. Zašepkal:

— Fausta, budeš mojou gazdinou?

— Budem, budem, budem, — odvetilo dievča so zaťatými zubmi a pritislo jeho hlavu na svoju hruď.

Dohovorili sa, že sa zosobášia, len čo bude kostol v poriadku, a to musí byť skoro, keď už len obloky a obrazy chýbajú.

Toto bola príčina, prečo Jaríkovčania kostol skorej dohotovili, ako by si boli mysleli.

V najbližšej obecnej rade hovorili o tom, kde a ako vziať obloky a zvony, a tu im zasa sv. pápež Silvester pokýval prstom a povedal, čo všetci do jedného videli a počuli:

— Dostavte kostol! Obloky a zvony dovezte z Poľska!

Jaríkovčanom to nebolo treba dva razy povedať. Mysleli, že sa pri oblokoch a zvonoch zmestí na vozoch i trochu toho obilia a inej domácej potreby. Na tom si oni, bodrí chlapíci, nelámali veľmi hlavu, ako rozumie dovezenie z Poľska svätý pápež, či za peniaze, či ako. No pápež musel dobre vedieť, že peniaze nemajú, nuž iste rozumel, že „inakšie“. Jaríkovčania to aspoň tak rozumeli a tentoraz ani Roman nič proti tomu nenamietal.

Vypravili vozy, obložili ich na husitský spôsob hrubými doskami i povyše drabín, namiesto peňazí vzali kuše, luky, meče a okuté cepy a šli v mene božom do Poľska.

Boli to vtedy čudné časy, keď prekvital taký pohraničný „obchod“. No ani Poliaci našim nezostávali dlžni. Lenže navštevovali radšej iné obce, nie Jaríkovce. Po prvé, viedol ta úzky priesmyk, ktorý bolo ľahko brániť, a po druhé, Jaríkovce boli tvrdý orech, kde si nabral ľahko viac rán, ako ti bolo milé, ale živnosti nie veľmi. Poliaci si mysleli: „Nech ich tam boh opatrí, žobrákov akýchsi!“ a šli radšej inde.

Na druhý deň po odchode prihrčali v nočnom čase vozy nazad. Dlho sa tam Jaríkovčania nechceli baviť, lebo poznali nepríjemnú povahu Poliakov. Poliakov totiž bolo pre ich ľahkomyseľnosť ľahko prekvapiť, ale keď im dali čas, aby sa zozbierali, robili ľuďom veľké nepríjemnosti. Pre takú neopatrnosť bola často všetka práca daromná, lebo nielenže odobrali človeku všetko, ale veru s nejedným i tak zaobchádzali, že nechal v poľskej zemi aj svoje kosti.

Doviezli všetko, čo im bolo treba. Obloky pripravili na kostol a pekný zvon jasného hlasu vytiahli na zvonicu.

Udreli i na kaštieľ akéhosi statkára a odtiaľ doviezli všetko, čo len hrdlo ráčilo, i dve podobizne; na jednej bola pekná žena a na druhej fúzatý pán prísneho pohľadu so šabľou pri boku. Tých dvoch hriešnikov, ktorí takú poctu veru nikdy nečakali, vyhlásili za svätých a vyvesili v kostole. Na spiatočnej ceste im nadbehol mladý, hodný kapucín. Že nemali predbežne kňaza, vzali ho, na Kuzmovu múdru radu, ktorý na všetko myslel, so sebou, aby im zastupoval farára, kým nedostanú naozajstného. Darmo sa kapucín vyhováral, že je on len fráter, že ani nevie, ani nesmie omšu slúžiť. Aby ho, preboha, pustili, lebo že ho budú ukrutne trestať, keď príde neskoro do kláštora. Ale akí sú, hľa, ľudia podivní! Nebol kapucín v Jaríkovciach ani tri dni, a už ho tamojšie nevesty nahovorili, aby len zostal u nich a aby len slúžil i omšu, i odbavoval iné služby božie. A kapucín Nikázius, keď hľadel do očí jaríkovských neviest — je to zázračná liturgia — vedel zrazu všetko, i krstiť, i sobášiť, i omšu slúžiť. A to pekne, lebo mal hlas, že ho bolo až na Volovec počuť, keď ho popustil. Istá vec je, že by i pán dekan v Kútoch, čo viac, i pán biskup bol hlavou krútil a rukami zalomil, keby bol videl, ako mníško s omšou obskakoval. Ale čo robiť? Keď to bol i hriech, Jaríkovčania sa jednako skrúšene pomodlili pri jeho „oremusoch“ a nevesty nestačili ani chodiť k nemu na spoveď. Či sa spovedali skrúšene a či sa bili v prsia, že zhrešili? Ktože ho tam vie, aké boli nevesty za kráľa Mateja?

Romana s Faustou farár Nekaz, ako ho volali jeho veriaci, samých prvých sobášil. Naraz im bolo obom veľmi pilno, aby sa zobrali. Roman nemohol byť bez gazdinej v dome, hoci sedem rokov vydržal bez nej, a Fausta sa zrazu nemohla s bratom znášať. Zvery Roman vypustil, veď Fausta doniesla do jeho domu viac života a spevu, ako bolo v celom háji, hoci v najkrajšiu jar.

Minul sa rok, keď prišiel veľký príval a zobral Jaríkovčanom všetku úrodu zo svahov Salatína. V noci bola prietrž oblakov a včasráno utekala celá dedina na polia, aby na svoje oči videla, že ju čaká hlad a bieda, proti ktorej nemala inú pomoc, ako zasa len — hlad.

Ľahká hmla sa rozvaľovala po medziach i nad hájmi a lúče slnca sa začali teplo opierať o necitlivé polia a na hlboko rozrušený ľud, ktorý vybehol len spolovice oblečený podívať sa na svoj osud. Obilie ležalo na dohľad v radoch na zemi, vtisnuté prívalom do hlinatého blata; miestami bola celá prsť zobratá, že vytŕčala holá kamenná kostra zeme. Deti plačúc vyberali steblá ovsa z blata a hľadeli ich vyrovnať, sťa keď probujú beznádejne chorého postaviť ešte na nohy.

Čo mohol taký násilný, disciplíne nezvyknutý tvor, ako bol Záklčiar, iné urobiť, ako hroziť päsťou nebu a kričať:

— Postavili sme ti kostol s trápením a hriechom, obetovali i spasenie duše, a ty nám, bože ukrutný, ničíš i zrno, čo sme si odtrhli od úst svojich i od úst detí, aby sme ho tebe zverili! Veď i najhorší pán, keď i odtiahne mzdu, ale žiť dá svojim sluhom, ale ty ani to! Zašliapeš nás hladom do blata, ako si to urobil s našou úrodou! Ty si nie otec, ale kat! Poďme, rozváľajme, spáľme kostol, čo sme postavili, aby sme dosiahli milosť od takého, ktorý ju nepozná!

Záklčiar kráčal veľkými krokmi napred a celý, ako vždy, bezmyšlienkovitý národ išiel, s rozzúreným hromžením, za ním. Ale Roman ich predbehol niekoľkými krokmi, a zastaviac sa, zvolal:

— Stojte! Sami sme na vine, že nás boh tresce! My sme zhanobili meno jeho a jeho svätých obrazmi, ktoré sme vniesli do jeho domu. Na oltár sme postavili vycifrovanú frajerku a ako ku svätému sa modlíme ku zbojníkovi, ktorého ruky sú poškvrnené i krvou našich otcov. Boh nás napomína, že čo robíme, zle robíme, ale nás neženie do biedy, lebo nám na iných poliach požehnal viacnásobne, čo nám tu zobral.

Starosta Kuzma dal Romanovi za pravdu a rozľútený ľud sa utíšil natoľko, že sa uspokojil vyhodením obrazov, ktoré pred kostolom roztrhal na kusy. Dlhší čas sa okolo kostola medzi skálím a trávou ukazovalo či oko, či ústa alebo biela ruka peknej ženy, ako i fúzy alebo brada zbojníka, ani keby vyrastali zo zeme.

Hriešnikov vyhodili Jaríkovčania z kostola; tým ho však pozbavili okrasy. Nemali svätých, ku ktorým by boli mohli pripútať dušu pri modlení.

Bez obrazov, bez sochy nemohol kostol obstáť.

Roman mal okrem obecnej i svoju vlastnú vec s pánom bohom. Žil už rok s Faustou, a nemali výhľad na potomstvo. Mali sa radi, ani nevedeli, že je to láska, ktorá ich ženie padať si do náručia. Keď jeden z nich nebol doma, hľadali sa nepokojne ako zver, vyzerajúca svoj pár. Za ten rok sa viac ráz povadili a dva razy sa i pobili. Ako nikým nevychované deti prírody, popustili uzdu každému citu. Ale hneď po bitke sa i vždy pomerili. Obviňovali samých seba, plakali a sa oblápali. Ale ani láska, ani prosby ku svätým nedoniesli im dieťa, bez ktorého sa im život zdal pustý.

Roman bol raz v Kútoch v kostole a videl tam okolo oltára rozostavené sochy dvanástich apoštolov. Jedenásť sôch naskrze neúčinkovalo na jeho dušu. Mali len ako-tak ľudskú podobu; kusy dreva so zloženými nohami, s rukami pritisnutými k telu alebo skríženými na prsiach, bez života v tele a v tvári. Iba dvanásty — bol to svätý Ján — sa Romanovi pozdal. Díval sa hore do neba s rukami prosebne zdvihnutými. Roman cítil, že sa musí stať, čo svätý Ján prosí. Keby ho mohol dostať do jaríkovského kostola, pán boh by jeho prosbu vypočul. Vytušil, že by sa darmo modlil k nemu, dokiaľ je v kútskom chráme, lebo tam je povinný pomáhať len Kúťanom.

Na uspokojenie svojej duše pokladal Roman za potrebné vyškriabať sa v nočnom čase hore rebríkom do obloka nad sochou svätého Jána, hodiť mu odtiaľ slučku na krk a vytiahnuť ho za ňu dohora. Každý nahliadne, že Romanovo počínanie bolo vo zvrchovanej miere nesprávne, a za také ho pokladali i vtedajší ľudia, ktorí by ho boli za to mučili a kolesom lámali, keby ho boli lapili, aby si uspokojili svoju dušu a doniesli do poriadku svoj svetový poriadok.

S Romanom však nerobili takú komplikovanú procedúru, a to nie preto, že by ho neboli mohli chytiť. Bolo možné ho zajať. Kútski drábi dobehli Romana so svätým v predborskom háji, a jednako ho nechytili. Čo viac, pomohli mu odniesť svätého Jána až do jaríkovského chotára, čo je skoro poldňová chôdza od predborského hája.

Myslíte, že ich Roman uprosil alebo podplatil? Veru ani jedno, ani druhé.

Roman, potiac sa, vliekol svätého na chrbte, keď počul za sebou konský dupot. Chytro postavil sochu naprostred chodníka a hodil sa do hustého krovia.

— Aha, tu je náš svätý Janko! — zvolal jeden z troch, ktorí za chvíľu dobehli k soche, i zastanúc zliezol z koňa, a za ním i jeho kamaráti.

Obstali sochu, a poťapkávajúc i hladiac ju, obzerali si ju.

— On je to, on! Ale kde je ten lotor, čo ho odvliekol? — zišlo na um druhému jazdcovi.

Svätý Ján v tú chvíľu nepokladal za potrebné odpovedať na tú otázku, hoci len on vedel, kde je Roman. On tu stál, díval sa oduševnene k nebu a dvíhal pritom i ruky dohora.

— Nože, poprezerajte tie kríky, či sa zbojník tam neskrýva!

Teraz už sv. Ján uznal za primerané preriecť; zrejme len preto, lebo chcel drábom usporiť zbytočné hľadanie. I povedal jasne a zreteľne:

— Mňa nikto neodvliekol. Ja sám idem na svätú misiu k veľkým hriešnikom do Jaríkoviec. Tu oddychujem. Zaneste ma do jaríkovského chotára! Po Vianociach sa vrátim!

Drábom vstali vlasy dupkom od neslýchaného zázraku, že by drevená socha hovorila, a to tak jasne a ešte jaríkovským prízvukom — toho sa nikdy nenazdali! Drábi sa obzerali: široko-ďaleko nebolo okrem nich živej duše, len vetrík podúval v jedliach a ďateľ ďobal obďaleč do smreka.

Drábi nevedeli, čo urobiť, či sa hodiť pred svätým na kolená, či ho uchytiť a uniesť. Sv. Jánovi to bolo akiste nemilé, že váhajú, preto hovoril ešte takto:

— Naskutku ma odneste, ak sa nechcete v pekle naveky nosiť na žeravých koňoch!

Drábom nebolo viac treba; chytili sochu, preložili ju cez jedného koňa a šli s ňou vážne ani na procesii. Jednému zišla na um svätá pesnička, i zanôtil chrapľavým hlasom: „Pane bože z vysokosti…“ a ostatní za ním s nikdy necítenou zbožnosťou, s čiapkami v rukách.

Keď poodišli, Roman sa pustil už s ľahkým srdcom krížom cez horu na Jaríkovce. Celou cestou sa smial a plieskal si rukami po stehnách. Len to ho mrzelo, že sa nemôže s tým fígľom nikomu pochváliť. Najprv myslel, že to vyrozpráva Fauste, ale potom si pomyslel, že radšej nie. Čo taká žena, to ti melie jazykom…

Pomyslel i na to, či sa ozaj sv. Ján vráti do Kútov po Vianociach? Náhlo mu nebude. O tom potom.

Svätý Ján sa nevrátil. Lebo o dvesto rokov neskoršie darmo hľadal superintendent Kalinka[5] v kútskom, vtedy evanjelickom kostole dvanásteho apoštola, a hoci vtedy prísne naložil, aby ho naspäť priniesli, nebol na svojom mieste ani o sto rokov neskoršie. A neprišiel vôbec nikdy nazad. Lebo o sto rokov zatým zhorel jaríkovský kostol i so sochou svätého Jána i s peknými obrazmi, ktoré tam boli. Len kroniku zachránili.

Keď drábi, uznojení, utierajúc si pot rukávmi z červených, fúzatých tvárí, prišli so sochou do jaríkovského chotára, už ich Roman čakal za jedným kríkom, i vyspal sa za ten čas, lebo v noci ani oka nezažmúril.

Drábi sochu rúče postavili na trávnik, a kľaknúc okolo nej, pomodlili sa, ako vedeli. Svätý Ján bol vždy dobrého srdca, a tak ich na rozchodné i požehnal:

— Božia milosť bude s vami. Doma nájdete odmenu za svoj dobrý skutok.

Drábi uradostení bozkávali svätého, kde ho zachytili, a vysadnúc na kone, cválali veselo domov. Akú odmenu našli doma, to kronika nespomína. Akí sú už raz ľudia, možno, že neborákov i do temnice zavreli.

Roman počkal, dokiaľ sa zotmie, potom vzal svätého na chrbát a poľahučky ho zaniesol predo dvere jaríkovského kostola, kde ho postavil, a šiel spokojne domov. Nepotil sa pri nesení ako vtedy, keď cítil na chrbte nielen sochu, ale i drábov. Privítať ho v dedine neprivítali, len psi, štekajúc naň zo všetkých strán. Možno, že sa tešili, že nesie také paládium do rodnej obce. Iste bol ich brechot Romanovi milší ako tichý pohľad i najlepšieho priateľa, ktorý ho mohol doniesť prípadne na popravisko.

Keď ráno Jaríkovčania zazreli svätého Jána, mali ukrutnú radosť. Ako ta prišiel, kto ho ta doniesol? Fráter Nikázius, ako najučenejší medzi nimi, spomenul, že najskôr prišiel sám, keď videl, akí sú opustení. Lebo Nikázius vraj čítal v jednej svätej knihe, že niektorí svätí išli kázať ku kadejakým hriešnym ľuďom a uprávať ich na dobrú cestu. No, a Jaríkovčania sú veru hriešni, a Jaríkovčianky nemenej, ak nie viac. Tento výrok mu niektoré nevesty mali veľmi za zle; neviem, ako sa s nimi vyrovnal. Ktorási i zavolala, že ako ich bude sv. Ján naprávať, keď nevie kázať. Fráter nezostal odpoveďou dlžen:

— Robte, ako robí ten svätý. Vidíte, že sa modlí k pánu bohu. Modlite sa i vy a mlčte ako on, tak nezhrešíte.

Na to zasa mužovia prisvedčili, že fráter Nekaz hovorí pravdu.

Dievčatá potom nazbierali kvieťa a ovenčili svätého Jána tak, že ho spomedzi kvetov ani nebolo vidieť. Kostol tiež hojne zasypali kvetmi a okrášlili svrčinou.

Keď bolo všetko pripravené, najpoprednejší gazdovia vzali sochu na ruky a pri speve a vyzváňaní ju vniesli do chrámu a postavili na oltár.

I tešili sa v ten deň veľmi a ustrojili i hostiny na počesť svätého, akoby on mal z toho niečo, keď sa iní najedia a napijú a on na to hľadí o hlade a smäde. Dokiaľ v kostole nezvädli kvety a svrčina, boli Jaríkovčania spokojní, ale keď povymetali mŕtve kvety, kostol im spustol. Ani sv. Ján akosi nepristal na oltár, bol naň priveľký.

Jednako sa len pýtali do kostola i nejaké obrazy. Či nebolo škoda vyhodiť tú peknú Poľku a toho pána? Veď sa tak milo usmievala, veru bola radosť na ňu hľadieť. A teraz kde vziať iné?

„Také obrazy, ako by potrebovali, sú len v kostoloch, a už je len akosi otupno orabovať kostoly,“ hútali Jaríkovčania.

V tej ťažkosti im pomohol fráter Nikázius. Rozpovedal im, že pred rokmi vojaci arcibiskupa Rozgoňa vyplienili v Spiši Jiskrovi patriaci Červený Kláštor,[6] ale obrazy nechali v kostole. Načože sú takým ľuďom sväté obrazy? Len azda na to, aby im vstupovali do svedomia? A on tak vie, dosiaľ tie obrazy nepobral nikto. Mnísi z kláštora ušli a tie krásne veci tam len na skazu vyjdú. Bol by bohumilý skutok, keby ich odtiaľ doviezli do iného kostola.

V spomínanej kronike som čítal, že Jaríkovčania poslúchli jeho radu, lebo tam je pri roku 1486 zapísané toto: „Tohto roku zahynuli na výprave do Červeného Kláštora, kde šli po sväté obrazy do kostola, títo spoluobčania: Bazil Koláčnik, Kuzma Matuščák, Medard Hrubec, Roman Burda atď., dovedna šestnásti z päťdesiatich a jedného.“

Keď išli nazad cez Poľsko s obrazmi, čo predstavovali štácie Spasiteľa na Kalvárii a s krásnym obrazom Ukrižovaného, napadli ich zbrojnoši jordanowského starostu a obkľúčili ich zo všetkých strán. Poliakov bolo vyše dvesto, ale Jaríkovčania sa nepoddali. Bránili sa na svojich vozoch, ako im kázalo smelé srdce a pamiatka otcov. Šestnástoro z nich pojalo na druhý svet so sebou štyridsiatich troch Poliakov, a tu poľský vodca ostatným dal voľný prechod, zadržal len vozy, na ktorých boli pobití a pri nich niektoré obrazy zo štácií, preto Kalvária v jaríkovskom kostole nebola úplná. Fráter Nikázius namiesto chýbajúcich obrazov povpisoval krásnym písmom mená tých, ktorí na výprave zahynuli, lebo sa, podľa jeho mienky, dobre hodili na také miesto, kde malo byť zvečnené utrpenie pre vykúpenie ľudstva z večnej biedy a z pozemského žiaľu. Obraz Ukrižovaného priviezli a postavili na oltár a fráter Nikázius, keď naň ukazoval, mal príležitosť vysvetliť svojmu skormútenému stádu, prečo zahynuli toľkí, a to najlepší Jaríkovčania, pri konaní dobrého skutku.

Na oltári visel ukrutne ukatovaný Spasiteľ na dreve kríža, napred padnuté vlasy skoro celkom zakrývali jeho umučenú tvár, jeho kŕčovite pozatínané prsty na rukách a nohách poukazovali ešte i po smrti na strašné muky, ktoré pretrpel. Na obraze bol celý obzor zatemnený čiernymi oblakmi, len z ľavej strany padal na Spasiteľovu hlavu tenký-tenký svetelný lúč, ktorý ju ožaroval svätým svetlom. Fráter rozprával, čo mu vnukol duch posvätnej chvíle:

— Mnoho žiaľu musí byť tam, kde zablysne lúč božej milosti v ľudských srdciach. Nežijeme na svete na radosť, ale na trápenie a starosti. Hľa, náš boh vytrpel najviac zo všetkých tvorov. Stal sa človekom, aby mohol trpieť. Musíme znášať svoj kríž i my, lebo taká je vôľa Najvyššieho, ktorý ani svojmu synovi neodpustil, a to muky najukrutnejšie. Kde trpí boh, je radosť trpieť i jeho tvorovi. Najkrajšiu, najvznešenejšiu službu božiu konáme vtedy, keď trpíme v mene a na slávu Krista Pána, ktorý zasa trpel za nás všetkých, nehodných a biednych.

Takto v dojatosti a prostote duše svojej vyložil fráter Nikázius skromnými slovami svojim poslucháčom jedno z najväčších tajomstiev ľudskej existencie, a pozdvihnúc ich dušu a svoju, venoval ju ako najkrajšiu obeť večnému Otcovi.

Teraz pochopili Jaríkovčania, na čo je chrám boží a prečo je malá každá obeť, čo slúži na jeho povznesenie.

Keď sa Jaríkovčania ticho a so zbožnou mysľou vzdialili z kostola, zostala tam jedna kľačiaca postava s čelom schúleným na stupni oltára.

Bola to Fausta.



[1] kráľ Matej — Matej Korvín (1443 — 1490), uhorský kráľ od roku 1458, z rodu Huňadyovcov. Silný panovník, ktorý politicky zjednotil krajinu. S Jurajom Poděbradským, svojím tesťom, viedol vojnu a roku 1469 sa dal korunovať za českého kráľa. Podporoval vzdelanosť, založil Academiu Istropolitanu (roku 1467). V povedomí ľudu žil ako spravodlivý panovník.

[2] rakúsky Fridrich — ide o Fridricha III. Habsburského (1415 — 1493) od roku 1452 rímsko-nemeckého cisára. Politikou sobášov významne rozšíril moc Habsburgovcov.

[3] Juraj z Poděbrad (1420 — 1471), v rokoch 1458 — 71 český kráľ. Pochádzal z husitskej šľachty. Jeho dcéru Kunhutu mal za ženu Matej Korvín. Dostal sa do sporu s pápežom, ktorý vyhlásil proti nemu križiacke ťaženie. Na čele protičeskej koalície stál práve Matej Korvín.

[4] svätý Silvester — pápež (314 — 335), ktorý mal veľký vplyv na cisára Konštantína. Traduje sa, že ho pokrstil a on mu zato venoval mesto Rím. Jeho pamiatka sa oslavuje 31. decembra.

[5] superitendent Kalinka — Joachim Kalinka (1602 — 1678), ev. superitendent, tridsať rokov ilavský kazateľ, obvinený zo sprisahania musel odísť do vyhnanstva. Umrel v Žitave.

[6] Jiskrovi patriaci Červený Kláštor — Jan Jiskra z Brandýsa (zomr. po r. 1468), český vojvodca a politik, ktorý sa so zvyškami husitských vojsk (bratríkov) dostal na Slovensko, kde sa dal najímať rozličným pánom ako žoldnier. V polovici 15. storočia mu patrilo skoro celé Slovensko. Zasahoval aj do sporov o uhorskú korunu.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.