Zlatý fond > Diela > Slabí ľudia — mocná láska


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Slabí ľudia — mocná láska

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 61 čitateľov

Slabí ľudia – mocná láska

Lihotské nevesty a dievčatá vyzerajú ani keby sa mliekom umývali a ružami utierali: rovno na pokúšanie sveta ich stvoril pán boh. Ani keby si bičom práskal, tak vedia desatoro božích prikázaní. Ale či sa ich i pridržiavajú? To je iná otázka. Aj minule im pán farár, keď ho po kostole obstali, držal kázeň, že najmä s tým šiestym príkazom to akosi slabo vyzerá, slabo veru. A čo mu odsekla Blažena Kanderová? Myslíte, že bola nejaká skrúšená? Horký tam.

— A veru, pán farár, teraz, keď sú už šedivý ako holub, ľahko im je hovoriť. Sýty hladnému neverí. Keď boli mladší, nevyčítali nám také hriešky. Len teraz nehryzú oriešky, keď im zuby vypršali. Veru tak!

Čo mal urobiť pán farár, keď ho toľké obstali a všetkým z očí šibal ten zvodný oheň a z usmievavých úst blýskali biele zubále? Hodil rukou a chytiac reverendu z dvoch strán, utekal od toľkej skazy.

— Gagocete ako husi, ako husi!

A v kuruckých časoch, pred dvesto rokmi, to bolo ešte horšie. Darmo vykrúcajú starí ľudia, že sa svet kazí, horšie to bolo predtým, oveľa horšie. Ktože vtedy zabránil pánovi, keď sa mu zvidelo poddanské dievča alebo nevesta? Veru tá bola sťa tá holubička pred jastrabom. Ťažko tomu ušla. A keď vedela, že neujde, nuž ani veľmi nechcela. Kvokla ako sliepka a čakala na svoj osud.

Ono sa prihodilo, že sa jedna-druhá i bránila. Bránila do času.

Verona Pavnicová bola jedna z najhodnejších Lihoťaniek v tie časy. Keď zdvihla viečka s dlhými mihalnicami a pozrela sa milosrdne do očí, zaseklo srdce i v tvrdom chlapovi. A ako sa kolísala v tom štíhlom drieku! Ani tá ľalia vo vetríku. A tie boky! Panebože, chráň od pokušenia! A ako sa cifrovala! Vedela, potvora, aká je rúča! Vyšívané oplecká jej stískali okrúhle ramienka, riasnatá suknička šušťala okolo mäkkých kolienok pri každom vrtkom pohybe. Nie div, že syn kastelána zámku Šimko Rukovánsky potratil pre ňu rozum, hoc bol i mladým ženáčom a mal žieňa veru tiež nie na zahodenie. Ale ktože rozkáže láske? Pani Kamila mala belasé oči ani nevädza, líčka mäkké, ružové ručičky ani pampúšiky, hladučké ani ten najjemnejší hodváb, ale bola trochu priokrúhla, darmo sa sťahovala šnurovačkou, driečik by jej nebol mohol obopäť rukami, čo by jej hneď i dych zastavil.

Tak sa často prihodilo, že Verona zazrela pána Šimka i vtedy a tam, kde ho najmenej očakávala. Bola v poli na Máleníkoch. Koho tam nenájde? Pána Šimka. V susedstve bola i kastelánova zem. Pravda, ako dobrý gazda, musel ísť pozrieť, čo je tam s jačmeňom. Čo by ho boh skáral, ako prekrúcal tie okále, keď sa jej prihovoril medosladkým hlasom:

— Veronka, akože sa ti hrabe? Nemala by si v takej horúčave hrabať. Škoda tvojich pekných líčok!

Verona mala len krátku červenú suknicu a košeľu na tele a šatôčku od slnca na hlave. Bolo ju v tých háboch celú vidieť, skoro ani keby ich nemala, a Šimkovi sa len tak triasla duša v tele za ňou.

Nevesta fľochla naňho a odvrátila sa k nemu bokom a odpovedala, akoby každé slovíčko bola za drahé peniaze na trhu kúpila:

— Za dobré. Veď nám páni všetok jačmeň pokvasili. Otec ho musel zelený zoťať pre statok.

— Čo nepovieš! A ktože to urobil? — spýtal sa mladý pán s ukrutným poľutovaním, hoc veľmi dobre vedel, kto bol vinníkom.

— Pán gróf s ostatnými pánmi. Tadiaľto sa hnali za bravmi. Najskorej i pán urodzený bol medzi nimi.

— A veľa bolo toho jačmeňa?

— Býva ho tu i sedem-osem mier.

— Nuž, vieš ty čo, Veronka? Ak sa len raz na mňa pekne podívaš, ja ti tých sedem meríc na jeseň nahradím.

Nevesta mimovoľne pozrela naňho, zdvihla mihalnice na veľkých očiach, z ktorých skorej vyzerala nedôvera ako vďačnosť.

— Pán urodzený robí len žarty, — pokrútila hlavou.

— No, nech mi mráz oči vytisne, ak nedodržím sľub, — dušoval sa Šimko.

Nuž, na to sa už len usmiala a pozrela naňho milo tá pekná nevesta. — Čože, sedem meríc za jeden pohľad? To ani pán farár nemôže zakázať!

Šimon podišiel k nej a obzrel sa, či ho nikto nevidí. Nebolo v tú chvíľu široko-ďaleko človeka. Vystrel ruky za Veronou; tá sa mu však vrtko uhla a obrátila hrable proti nemu.

— Pán urodzený, poznáte môjho Toma, aký je náramný? Nech vás ruka božská chráni, aby sme sa dopustili hriechu. Ten nás pobije. Ten veru nedbá, čo ho i hneď budú za to kolesom lámať.

— N-no, tak chytro to nejde! — zasmial sa Šimko, — ale nedbám, pôjdem od teba, ak mi povieš, že ma rada máš.

Verona sa šelmovsky usmiala:

— A načo vy potrebujete moju lásku, veď máte tak krásnu paniu! Vyzerá ani tí anjeli na oltári v kostole.

— Ty si omnoho-omnoho krajšia!

Verona sa zapálila.

— Nuž, veď vás rada, rada, no. Ale teraz už choďte, hľa, tam idú chlapi. Uvidíte, že bude zle.

Šimko zazrel dvoch chlapov s jednou ženou sa blížiť. Rozmyslel si vec.

— Nuž, idem. Ale ma neoklameš? Rada ma?

— Rada, namojdušu, rada, len už choďte!

I obrátil sa a šiel. Verona sa oprela o hrablisko a hľadela za ním. Myslela si, že je pekný chlap, urastený, ako jej Tomo, ale v tvári sa jej zdal krajší ako jej muž, mal také smejúce sa oči a také červené pery ako malina. Ale hovoria o ňom, že je tiež náramný a že sa rád v karty hrá. Ale čože ju po tom? Len aby jej dal tých sedem meríc. Hej, páni sú falošní. Iba by sa jej vysmial.

Ale k svetu je nie zlý. Hľa, ako sa s tými chlapmi zhovára a ako sa smejú. Až sem ich počuť. Tak sa zdá, že je to Kata Svoreňovie, to sa z tej smejú.

Hľa, ako sa trhá a rozhadzuje rukami.

Šimon Verone nedal pokoj, kde mohol, sliedil za ňou. Nebola nikdy pred ním istá. Jednako nič nevysliedil, hoc by napokon Verona už i nebola veľmi hľadela na trochu tej lásky, lenže sa preukrutne bála svojho muža. To bol taký zázrak, celkom inakší ako iní chlapi.

Šimon sa tiež obával spáchať s Veronou nejaké násilenstvo. Jeho pani pochádzala zo Šariša a mala celkom inú náturu než tunajšie panie. Smiala sa všetkému, ale sa i rozplakala pre každú hlúposť. A keď začala nariekať, tak nedajbože ju uchlácholiť. Hneď písala rodičom, a tí — ako Šarišania — vyčíňali pre nič taký štabarc, že to človek ani neslýchal.

Myslel si, že však sa ona po troche poddá, len treba mať trpezlivosť.

*

V čase kuruckej vojny sa našim pánom zemanom ťažko žilo. Kastelán hradu Imro Rukovánsky mal pod sebou vyše sto obcí, v ktorých bolo panských krčiem a hostincov zo deväťdesiat. Každý krčmár držal za svoju povinnosť poslať ročne do zámku súdok-dva vína, a obce zas naznášali teliat, baranov, hydiny, prasiec, masla, vajec do vôle božej. A to museli páni zmôcť. Neboráci, ako sa museli obhadzovať, žeby do konca roka boli s tou prácou hotoví. Aby im to ľahšie šlo, držal pán kastelán i stálu cigánsku bandu a iných darmožrútov, ktorí museli kadejakými výmyslami zabávať panstvo. Rukovánsky mal svoj vlastný kaštieľ vo veľkej záhrade. Bola to poschodová budova s okrúhlymi vežičkami na každom rohu, krytými cibuľovitou strechou. Z každej strany bol na dome i balkón. Budova bola solídne vystavaná, s hrubými múrmi a malými, zamrežovanými oblôčikmi. Ono opatrnosti nikdy neškodí, lebo z času na čas sa pridalo, že poddanstvo dostalo vôľu pánov trocha poštekliť, a tak bolo dobre, keď sa mali páni so svojím služobníctvom kde uchýliť pred toľkou láskou.

Rukovánsky bol chlap ako hora, prsia mal ani skriňa, bradisko ako metlisko rozstrapatené po celých prsiach, pozorisko ani medvedisko nahnalo strachu i tuhému chlapovi. A ako vedel nadávať. V siedmich stoliciach mu nebolo rovného. Len žmurkol okom a hajdúsi už vystreli neboráka na lavicu a sekali po ňom nemilosrdne, kým zas jedným mihnutím nezastavil ich účinkovanie.

Bol mu dlhý čas, tak držal vždy hostí v dome. Pravda, škriepiť sa s ním nebolo slobodno, lebo keď cítil, že ho odporca tisne k stene, nadával mu, že len tak hrmelo, hosť-nehosť! Jedine stoličný fiškál, starý prešibaný Kubík, si dal s ním rady. Dával mu vo všetkom za pravdu, až ho priviedol k tomu, že opak toho vyšiel, čo tvrdil. Často ani nezbadal, aké pestvo s ním urobil ten nešemetník, lebo ostrovtipu nemal zvyškom, len keď sa celá spoločnosť začala na ňom rehotať, vtedy potom vygúlil okále a otrčiac pery, zareval: — Čože sa rehocete? Vari sa vám rozum čistí?

Každú sobotu sa zišlo uňho dvadsať-tridsať väčšinou mladých pánov s paničkami a niekoľko starších tatkov s penovkami. Pravda, nechýbali tam ani mladé, na vydaj súce dievčatká so svojimi mamičkami, ktoré hoci boli skalopevne presvedčené o ich neotrasiteľnej cnosti, jednako držali za istejšie dávať pozor na svoje zlaté húsatká. A veru potrebovali tie dievčatká ten pozor práve tak, ako by sa zišiel i dnešným. A najmä u Rukovánskych! V tej veľkej záhrade bolo toľko pascí na cnosť, že bolo ťažko vyhnúť sa všetkým. Boli tam húšťavy, besiedky, filagórie, staré zrúcaniny s kadejakými skrýšami na výber. Veru sa tam všelijako zaobchádzalo s manželskou vernosťou a panenskou poctivosťou. Koľko fígľov bolo treba, aby mladí oklamali svetaskúsené mamičky, ktoré sa veľmi dobre pamätali, aké boli samy vo svojej mladosti. Nuž, ale šlo to, s tým klamaním, najmä keď mladý pán bol hodný a bohatý. Veľmi vedeli v takých prípadoch mamičky i obidve oči zažmúriť, aby ich podľa potreby roztvorili celkom a chvatli dobrého ženícha.

Po obede sa páni obyčajne zdržali v izbách pri kartách alebo víne a mladé panie s dievčatkami sa rozišli po záhrade. Čo tam bolo rečí, rozličných úkladov, klebiet, smiechu, spevu, ale často i vzdychov a fňukania. Ako to už láska donáša so sebou.

Šimon sedel a besedoval s priateľmi pri víne. Radšej by si sadol ku kartám medzi starších pánov, ale pred otcom sa neopovážil.

Porecký sa smial:

— Šimko, akože to bolo s tým bačom?

— Ako bolo? Nuž strepal som ho na zem, tak bolo.

Nižňanský, syn vicišpánov, oprúc hlavu o päste a fajočku s dlhou trúbeľou o stôl, smial sa tiež a bafal, hoci mu to bolo tak i dosť nepohodlné. Zrazu sa vystrel a vytiahol fajku z úst.

— Ty sa budeš s tými chlapmi tak dlho pasovať, kým raz poriadne nevyhoríš. Vidíš, i teraz aký posmech urobili s tebou?

— Čo za posmech? — pozrel naňho pohrdlivo Šimon. — Však som ho trepol o zem, že sa i dvojtýždňová haluška v ňom obrátila.

— Ale ako to bolo s tou žinčicou?

— S akou žinčicou?

— Nuž, keď ťa ten bača stisol, všetku žinčicu si mu vyvracal za opasok.

— No, to sa stáva. Poď ty so mnou za pasy, uvidíš, čo z teba vypučím!

Šimon vstal a odišiel do záhrady. Keď nie karty, tak ho väčšmi vábili pekné panie ako jeho priatelia.

V obednej, nízko sklepenej izbe sedeli starí páni a fajčili okolo dlhého ťažkého stola, na ktorom svietili dve lojové sviečky. Pri sviečkach bolo položených hodne stružlín, ktorými si zapaľovali fajky. Besedovali o stoličnej politike, ktorá sa krútila len okolo záujmov zemianskych rodín. Nadávali i na Rákócziho. Sprvu boli zaňho, teraz nahliadli, že bol krajine len na škodu.

— Len nám kožu derie, hrom udri doňho, čo by ho psy zožrali tam, kde je, — volal Rukovánsky a trepal päsťou po stole.

Vošiel vycifrovaný, vypasený hajdúch.

— Veľkomožná milosť, prišiel akýsi valach spoza Magury, či ho mám predviesť?

— Čo chce? — zvolal zvedavo slúžny Janský.

— Nechce mi povedať, že mňa vraj nič do toho.

— Pusť ho dnu! — rozkázal kastelán.

Za okamih zavoňalo v izbe starým syrom a svrčinou, keď vošiel dnu ukrutne vysoký, štíhly valach s vrkočmi okolo líc a s ohromným opaskom na bruchu.

— Ktorý z vás je to ten pán? Ten najväčší? — spýtal sa a rozhliadol sa po izbe, kde od dymu nebolo veľmi vidieť.

Hajdúch potisol chlapa pred kastelána.

— Tento tu s tým bradiskom? — spýtal sa, keď sa obrátil k hajdúchovi a ukazoval paľúchom na Rukovánskeho.

— Chlape, daj si pozor na jazyk! — zvolal naňho ostrým hlasom Kubík, — lebo ťa pán kastelán tak naučia, že to do smrti nezabudneš!

— Ten, ten! — odvrkol hajdúch.

— Nuž, keď ten, tak dobre.

I hodil sa zrazu s neočakávaným pohybom pred kastelánom na kolená, schvatol mu ruku a bozkával ju s mľaskaním.

Rukovánsky, ktorý sa začal durdiť na chlapovej zurvalosti, zmäkol, keď videl jeho poníženosť. Potľapkal ho po vymastenej hlave:

— Len nechaj, syn môj. A čo chceš? — spýtal sa ho nezvyčajne vľúdne.

— Nuž, vaša jasná milosť, čože je to, že nám divina ide všetko obilie skántriť a medvede rozniesť všetky ovce a dobytok? Chlapi povedali, že keď páni nemajú inú robotu, mohli by aspoň divinu vystrieľať. Nik sa nechcel opovážiť vám to prísť povedať, nuž som ja prišiel, keď mi bača sľúbil päť funtov syra.

Rukovánsky vytiahol obrvy dohora:

— Akože, to chlapi tak hovoria o pánoch? A myslíš, že súdiť a poriadok udržiavať medzi svetom, že to je nič? Nech vás nedržíme na uzde, zožeriete sa.

— Veď je pravda, že sa s tým derešom a so šibenicami dosť naobhadzujete, hrom udrel do nich! — zamračil sa valach Juro Kurnota.

Páni sa zasmiali hlasitým rehotom. Kubík sa ho podchytavo spýtal:

— Povedzže, kto ťa poslal a vyučil, ako sa máš pred pánom správať?

Juro vstal na nohy, hlava sa mu takmer povaly dotýkala.

— Nuž, ktože by nás učil na salaši, ak nie bača? Bača, bača. To je náš majster, že ani to neviete. Ale ste len sprostí. A hovoria, že sú páni múdri!

Páni sa zas hlasito zasmiali.

— Dostal si, čo si hľadal, — zvolal Rukovánsky spokojne.

— Nuž, to ťa on vyučil aj, že sa máš pred pánom kastelánom na kolená hodiť? — spýtal sa Kubík, akoby bol s Jurovou odpoveďou celkom spokojný.

— Hja, veru mi to on kázal. Lebo, vraj, zapáľ diablu sviečku i na pravé poludnie, ak nechceš, aby ťa zožral. To je — vraj — ten najhorší zo všetkých. Dá človeka vytrepať, ani sa ti nepozdá, prečo a ako!

Páni sa ešte hlasnejšie zasmiali než predtým.

— No, Imro, ale ťa poznajú. Ten ťa vyplatil, — zadunel hrubým hlasom vicišpán Ubul Nižňanský.

— No, keď ma poznajú, nech ma pozná i ten lotor najlepšie, — zakričal jedovato Rukovánsky.

— Hajdúsi, lapte ho a vyplaťte mu štyriadvadsať! V obecnej izbe boli vtedy len dvaja hajdúsi, tí sa hodili na Jura. Ale bolo podivné, ako ľahko sa ich valach striasol; mykol jednou a druhou rukou a obidvaja odleteli bledí ani stena jeden chytajúc sa za brucho a druhý za bradu a nos, z ktorého sa mu cedila krv.

Kým páni zbadali, čo sa stalo, Jura už v izbe nebolo. Ľahko prekročil veľké psisko, čo mu stálo v ceste, a zvolal:

— Psia mať ma sem hnala. Skoro by som bol draho zaplatil za ten syr.

Keď utekali čo mladší za ním, nebolo o ňom ani slychu. Parom vie, kde sa podel.

Janský kričal: — Škoda, že tu nebol Šimko; ten by si bol s ním poradil.

*

O tri dni sa poberalo na koňoch zo desať-pätnásť pánov, niekoľko mladých paní a dievčat, sprevádzaných hojným služobníctvom, za Maguru, aby vykántrili tie divé zvery. Niesli so sebou i šiatre a hojne kadejakého jedla a nápojov, keďže sa vybrali na niekoľko dní a keď im šlo viac o zábavku ako o prácu. Veselo zaberali lúkami-hájmi. Bol krásny deň a spoza vrchov vychádzajúce slnce už citeľne prihrievalo a sušilo rannú rosu. Spoločnosť myslela len na kratochvíľu a rozličné ľúbostné dobrodružstvá, o ktorých si už teraz pošuškávali medzi sebou. Až popoludní prišli na zamagurský salaš, kde valašil i Tomo Pavnica, Veronin muž. Medzi pánmi, pravdaže, nechýbali ani mladí Rukovánskovci.

Salaš bol umiestený na peknej poľane, obkľúčenej smrekovými lesmi, nad ktorými sa v diaľke vypínali končiare Fatry. Spoločnosť poskákala z koní a keď sa utáborila, prišla chytro do styku s bačom, starým a prebitým Bušom, a s valachmi, medzi ktorými najmä paniam sa pozdával vysoký, silný chlap nápadne mužnej tváre. Pani Kamila Rukovánska, cmúľajúc červené, bujné pery, nespúšťala z neho oči.

— Ty, Kamila, — štuchla ju do boku závistlivá, už trochu vráskovatejšia mladá Nižňanská, — nože nezjedz očami toho valacha, nechaj niečo z neho i pre nás.

— No, veru, — mykla plecom Kamila, — ten stačí pre nás všetky. Poďže sem! — kývala na hodného chlapa.

Valach bol Tomo Pavnica. Pristúpil k panej a mimovoľne sa uškŕňajúc — tá ženská sa mu videla — spýtal sa jej, čo rozkáže.

— Odnesiem paniu na rukách i na samý vrch Stohu, — i vystrel ruky, akoby ju chcel chytiť.

Kamila sa začervenala, spoločnosť sa zasmiala.

— No, to nechcem, ale vyzuj mi čižmičku, myslím, že budem mať v nej skalku.

— Čo len to? — zvolal Tomo, priskočil a chytil ju náramne za nohu vyše čižmy, že by bola spadla, keby ju pri nej stojaci mladý Meško nebol zachytil okolo drieku, čo, pravda, vďačne urobil, a držal ju, kým Tomo nestiahol obuv, z ktorej nevypadlo nič, hoci ju natriasal, ako mohol.

— Nemáš tu nič, to vás, pani, musela šatienka tlačiť.

Vtom prišiel i Šimon k nim, ktorý sa o niečo ďalej zhováral s bačom o divine. Keď videl valacha, ako drží hoc už aj bezúčelne nôžku jeho ženičky, udrel ho dobre po chrbte:

— Čože tu vyčíňaš, chlape? A kto si ty?

— Tomo Pavnica z Lihoty. Doparoma, však vy by ste ma mali poznať. Moju Veronu poznáte, však?

Páni a panie sa zasmiali.

— Vidíš, ty klamár, ako vyjde šidlo z vreca! — zvolala Kamila.

Šimon sa začervenal a v rozpakoch chytil Toma za rameno, ktoré bolo ani zo železa.

— Nuž, Tomo, ty si chlap. Povedz, chytil by si sa so mnou za pasy?

Tomo obzrel Rukovánskeho odhora nadol.

— Chytil, a prečo nie? Keď rozkážete? Ale, ak sa vám niečo prihodí, nesmiete ma pokutovať, lebo ja sa vám pred toľkým svetom veru nedám!

— Takého chlapa potrebujem, — riekol Šimon. Zatým ho chytil za široký rukáv a vliekol so sebou obďaleč spoločnosti.

— Tomo, počúvaj, čo ti poviem. Chytíme sa do tretice, kto dva razy premôže druhého, ten vyhral! Ak vyhrám ja, môže ma tvoja Verona milovať.

— Hrom do toho páral! Čože vy chcete s mojou Veronou, veď vaša žena je krajšia než moja.

— Mne sa lepšie vidí tvoja žena ako moja. Ak vyhráš ty, dostaneš odo mňa päť dukátov. Pristaneš?

Tomo sa poškrabal za uchom.

— Je to špatná robota. Lepšie by bolo, keby sme išli narovno, pán urodzený. Ako vám, tak i mne: keď vám moja žena, tak mne vaša.

— Oh, ty lotor naničhodný, čo sa ti to neopováži! No, z tej raže nebude múky. Chceš tých päť dukátov, či nie?

— No, veď sa len nehnevajte. Ja som to len tak z fígľov povedal. Bez toho vás premôžem, a päť dukátov mi je viac hodno ako oblizovanie i tej najkrajšej ženy na svete.

Prešli k ostatným, kde Šimon oznámil, že sa s Tomom tri razy chytia za pasy. Ak ho Tomo premôže, dostane od neho päť dukátov. Keby mu Tomo ublížil, tak sa mu nesmie nič stať.

Spoločnosť vyhľadala príhodné miesto na zápas.

Šimon a Tomo sa zobliekli tak, že zostali len v nohaviciach. Všetci obdivovali pekných chlapov. Paniam sa videl Tomo ešte lepšie ako Šimon, ktorý bol mohutnejší, ale tmavšej kože. Valach mal telo biele a hladké ani panenka.

I chytili sa. Na prvý pohľad bolo vidieť, že sa Šimon lepšie rozumie do toho remesla, lebo neočakávane tak oblapil Toma, že mu pritisol rameno k telu, že sa stal takmer bezbranným.

Netrvalo dlho a Tomo bol na zemi a Šimon nad ním.

Kamile bolo divne okolo srdca. Tľapkala a smiala sa, ale sa jej zdalo, že by ju bolo väčšmi tešilo, keby bol Tomo vyhral.

Pri druhom raze si dal Tomo lepší pozor, ako chytiť svojho súpera. Krčili, naťahovali sa dlhšie, ale nakoniec jednako Šimon prevládal Toma. Ťažko oddychujúc a smejúc sa, stál voči najedovane vyzerajúcemu valachovi. Veru sa tomu celá vec nevidela.

— Čertovská robota! — hundral, — ani ženu, ani dukáty! A ešte ma vysmejú. — I zahrozil svojim najväčšmi sa smejúcim kamarátom, ktorí by boli radi, keby bol pána premohol a dostal tých päť dukátov. Ale zas by ich bolo mrzelo, keby bol tak ľahko zarobil toľko peňazí.

Starý Buša pichal paľúchom v zapekačke a ho posmešne tešil:

— Nič to, Tomo! Pán je pán. Žinčica sa vínu nevyrovná.

— Čušte! — zakričal naňho Tomo. — Však uvidíme, ako sa to skončí. — I popľul si dlane. — No, pane, poďte ešte raz, ak máte guráž!

Šimon drgol plecom. — Myslel som, že ti už bude dosť, lebo som už i tak vyhral. Ale keď chceš, poď ešte raz. — Umienil si, že keď už i tak vyhral, dá sa mu zvaliť, aby sa priveľmi nejedoval, že všetko prehral.

Chytili sa znova. Tomo zobral všetku silu, zamykal Rukovánskeho hore-dolu, až sa i ten rozčertil a staval mimovoľne statočne na odpor. Ale, ťažko povedať, ako sa stalo, spadli razom obaja, Tomo na Šimona, bolo počuť zaprašťanie a Šimon bolestne skríkol.

Tomo vyskočil. Šimon, chcejúc povstať, zjajkol a chytil sa za bok. Pribehli k nemu a keď ho prehliadli, našli, že má zlomené dve rebrá. Kamila — ako verná manželka — začala žalostne nariekať a na Toma nadávať. Nebolo jej ani zďaleka tak ľúto muža, ako ukazovala, bála sa možno ešte viac, čo teraz Tomovi urobia. Nuž, ale keď musela plakať, tak hovorila, že to robí pre muža.

Tomo zostrašený prestupoval z nohy na nohu.

— Všetci čerti mi to posvietili sa s ním naťahovať. Páni mi to neodpustia, — i škrabal sa za uchom.

Buša ho šťuchol do chrbta a zašomral mu:

— Strať sa odtiaľ, kým je čas. Aby ťa už nebolo tu vidieť!

Tomo poslúchol a zmizol spomedzi hajdúchov, ktorých veľmi svrbeli naňho dlane.

Šimon bol jednako dobrý chlap. Z celej spoločnosti sa on jediný a rozhodne zastal valacha, keď počul ostatných naňho nadávať, že mu nebolo treba sa pasovať ešte do tretice.

— Dajte mu pokoj! Nie je on vina, ale ja. Len ja som ho prinútil pasovať sa so mnou a dohovorili sme sa, že sa mu nič nesmie stať, keby sa prihodil nejaký úraz. Však ma pre dve zlomené rebrá parom neuchytí!

Pekné panie ho obstali, maňkali, ľutovali, nuž napokon ani neľutoval, že sa mu to pridalo. Poľovačky, pravda, mal dosť, a tak sa zobral i so ženou a so svojimi hajdúchmi domov.

Tomo vedel, že mu teraz iné nezostane, ako uhnúť. Aby bol na všetky prípady pripravený, zabehol horami k Verone, aby sa s ňou dohovoril, čo má robiť. Tá veru zhíkla, keď večer vhupol do chalupy.

— Huóp, tu som, žena moja! — Jej radosť sa však obrátila na žiaľ, keď počula, čo sa stalo. Tomo jej vyrozprával, ako sa zjednal na ňu so Šimonom. Teraz, keď bol v pomykove, ju nahováral, aby nebola k nemu zlá.

— Oči mu vyškrabem, tie okále nehanebné! — vrieskala, hoc jej i srdce radostne zatrepalo, keďže sa jej ten pán, čo ako, ale jednako len videl. Pravda, vyhovárala sa, že ani počuť nechce o ňom. Však vieme, ako je to s tými ženami; sú raz falošné, a to navždy.

Nad ránom sa Tomo pobral. Pri odobierke ťapol zo samej lásky Veronu po pevnom chrbte, že sa len tak prehla a celú svoju túžbu za ňou vložil do takého uštipnutia na tom najprimeranejšom mieste, že štyri týždne vše obzerala, aká jej zostala belasá škvrna.

— Hej, veru ma len rád má ten Tomo, — vzdychla si, šúchajúc boľačku.

Keď starý Rukovánsky počul, čo sa so Šimkom stalo, fučal ani zver a trepal všetko okolo seba ako šialený. Fúziská sa mu ježili od jedu a za niekoľko hodín sa nikto neopovážil prísť k nemu.

Napokon Kamilu nahovorili, aby sa vkradla do jeho izby a aby ho uchlácholila a uťapkala, čo sa jej i natoľko podarilo, že bolo možno sa s ním zhovárať. Ale darmo mu vykladala, ako sa všetko zbehlo — pravdu rečeno, zastávala valacha statočne — jednako ten starý medveď nechcel od toho odstúpiť, že ho dá priviesť a bude držať tak dlho v temnici, kým sa Šimon nevylieči. Po vyliečení mu dá len päťdesiat palíc vyťať, aby sa iný raz s pánmi nepasoval.

Viac nevedela vybojovať ani Kamila so všetkými svojimi ženskými fígľami a prekrúcaním očí. A bola i ako-tak spokojná, lebo sprvu nechcel nič iné, ako ho dať obesiť.

Kastelán hneď i poslal jazdných drábov, aby Toma priviedli. Chúďa Verona sa o všetkom dopočula, i utekala k Šimonovi orodovať, aby sa zastal muža. Šimon jej prisľúbil všetko možné. A Verona teraz hľadela naňho takými milostivými očami, že sa srdce v ňom len tak triaslo, a netrhala sa veľmi, keď ju či po tvári, či inde potľapkal.

Keď drábi prišli za Maguru, divili sa, ako sa každú chvíľu hora ozývala ostrým pískaním, hoc nikde nenašli ani stádo, ani pastiera. Prišli podvečer na Bušov salaš po Toma ako na hotové. Bača sedel pred kolibou na klátiku a pukal si spokojne z krátkej zapekačky, ktorá mu dobreže nos neopálila.

— Prišli sme po Toma Pavnicu, — oslovil ho zhurta jeden z drábov.

— Ťaj, kde je Tomo! Ten vás tu veru nečakal. Však sa ten hneď stratil, ako sa tá nehoda pridala. (A ono len pred štvrťhodinkou bol uvrzol, keď pribehol Kurnota mu povedať, že „už idú“.) — Toho tu, dieťatká, darmo hľadáte. Že kde šiel? Veru nám to na nos nezavesil. Ty, Juro, — zavolal na jedného neďaleko stojaceho valacha, — nevieš, kde sa podel Tomo?

Kurnota mykol plecom:

— Psia mať ho tam vie. — Ale mu prišlo na um, že by jednak neškodilo drábov trochu prehnať, i podotkol:

— Najskôr šiel do Strojného ku svákovi, lebo čosi bol spomínal.

Drábi šeredne kliali, lebo do Strojného bola ukrutne naničhodná cesta, horami, výmoľmi a k tomu nebola tam núdza ani o hôrnych chlapcov. A tí s drábmi nedržali veľké kamarátstvo. Ale čo robiť? Museli ísť, bo sa báli Rukovánskeho, keby neboli urobili všetko možné, aby Toma chytili. Vedeli, že i tak sa im môže pridať, že ich dá vytrepať namiesto valacha, keď prídu s prázdnymi rukami.

Odišli, kľajúc, že sa v háji ozývalo. Keď zašli kus, Buša sa obrátil k Jurovi:

— Ty, Juro, ale si ty jednako lotor. Ty si ich poslal na peknú prechádzku.

— Nech sa prejdú, nech sa prejdú. Bez toho perú statočného človeka, keď môžu, že mu koža praská. A nemuseli by. Psia mať ich sem hnala. Azda ich tí hôrni napáckajú; čo dostanú, to bude ich.

Buša prižmúril oko vo zvráskovatenej tvári a usmieval sa v tichosti a spokojne. Myslel si, ako je to na tom božom svete: Aký pozdrav pán boh, taký pán boh uslyš. Juro vedel, prečo im tiež dožičí ktorési to pohladenie, však nejednu zlízol — ako hovoril, celkom nevinne — od tých ozembuchov. Keby drábi boli mali rozumu ako za nechtom blata, boli by skôr hocikde šli, len nie do Strojného. Však mohli vedieť, že kamarát kamaráta len tak mne nič, tebe nič, na prvé slovo neprezradí. Ale kedy mal dráb rozum?

Tomo uhol do Fatranských hôr. Vedel, že je tam dosť takých neborákov, ako bol on, ktorých panská zloba, často pre nič vyhnala z rodných chalúpok do lesov, aby žili tam, sťa divé zvery v dierach, v daždi, v zime a živili sa tým, čo im dal dobrý svet podobrotky, alebo čo od neprajníkov vzali nasilu.

Osud poddaného závisel len od pánov. Tí súdili nad ním bez apeláty. A páni jeden druhému kvôli nerobili s takým chudákom dlhé parády. Pre hocakú maličkosť previnilec nevedel, ako sa skončí súd, či ho budú len biť, či žalárovať a či ho i neobesia, a preto radšej ušiel do hôr, ako by sa vystavil strašnej neistote. Ušli často do hôr zbojníčiť, hoc vedeli, že ťažký to bol život na tej „slobode“. Nech boh zachová každého od neho! Ale ťažko bolo zohnať pre viac ľudí potravu! Najviackrát sa len v krajnej núdzi dali na zboj, keď im bolo či tak — či onak skapať. Každého z nich ťahalo domov, a preto sa báli previniť sa tak ťažko, aby bol každý návrat, hoci za cenu palicovania alebo žalárovania, navždy znemožnený. A aký to bol neznesiteľný život, bez práce, pri biede tráviť týždne a mesiace odrezane od sveta a naháňaný hajdúchmi a drábmi často i viacerých stolíc. Dumať, sedieť v stálom strachu, či nerobia na nich pohon! Hej, nech to boh skára i so životom!

Tomo bol už vyše pol roka medzi tými chlapmi. Svojím rozumom, pevnou vôľou, ako i telesnou silou dosiahol, že ho z nich, zo štyridsiatich, uznali za vodcu. Tomovi duša pišťala za ženou a často sa mu prisnila i pekná pani Kamila s tou bielou nôžkou — hej, aká bola hladká a mäkká! — v tej červenej čižmičke. Veru si veľký pozor dával, aby sa zbytočne nepreviňovali a nerozdráždili pánov, žeby sa neoborili zo všetkých strán na nich. Ono pri takých lapačkách vždy niekoľkých dostali, a komu sa to pridá, ktože to vedel popredku.

Pravda, mali svojich zvedov a všelijakých špehov všade po dedinách, lebo však poddaní všetci držali s nimi, a tak sa často dozvedeli, čo sa deje v šírom svete.

Dozvedeli sa i to, že kurucké čaty pred niekoľkými dňami udreli na dediny za Magurou a že tam šeredne vyčíňali. Bili, ťali, koho zdrapili, so ženami mrzko zaobchádzali a dobytok, ovce, kone z viacero dedín dohnali a hnali ho teraz k hlavnému vojsku do Trenčianskej. Tomovi oznámili, že nejakých päťdesiat až šesťdesiat kurucov ženie veľké stádo rožného statku dolu Oravou a že pôjdu s ním popod Rozsutec cez Vrátnu na Žilinu.

Sprvu mysleli, že čo ako, už im len niekoľko volov a oviec odrazia pre seba. Ale keď si veci lepšie rozmysleli so svojím najlepším kamarátom Krištofom Záhorom, uzhodli sa, že sa pokúsia odobrať lotrom všetok statok. Však keď oni, päťdesiati-šesdesiati, z bokov Vrátnej doliny prepadnú tých sedemdesiat-osemdesiat kurucov, poľahky si dajú s nimi rady. Kým sa zbadajú, čo sa s nimi deje, odstrelia, pobijú skalami polovicu a ostatných dorazia.

Pán boh im pomohol!

Kurucov nebolo ani toľko ako hôrnych chlapcov. Tomovi ľudia obsadili najužšiu čiastku Vrátnej rozdelení na dve čiastky, lebo vedeli, že polovica kurucov pôjde pred a druhá polovica za dobytkom. Už zďaleka videli blížiť sa veľkú čriedu, medzi ktorou a popri ktorej kurucov bolo sotva rozoznať. Iba keď im boli na dostrel a na zavolanie, videli ich na uštrachaných koňoch, mnohých s akýmisi spravami, sťa krídla na chrbtoch.

— No, však poletíte rovno do pekla, — zvolal Tomo a na znak útoku vystrelil zo svojej búchačky. Čo by sa človek odmodlil dva otčenáše, bolo po bitke; čo kurucov nepadlo, to sa rozbehlo svetom.

I Tomovi i Krištofovi bolo čudné, že by kuruci toľký dobytok boli nechali len na niekoľkých chlapov, a preto z opatrnosti ho kázali naspäť zahnať pod Rozsutec a požiadali okolitých dedinčanov, aby ho strážili, za čo im sľúbili z neho niekoľko kusov. Hôrni chlapci zatarasili najužšiu čiastku Vrátnej doliny pováľanými stromami a balvanmi a obsadili ju podľa možnosti, lebo očakávali, že keď sa kuruci dozvedia od utečencov, čo sa stalo, iste sa vrátia v dostatočnom množstve, aby sa pokúsili o späť vydobytie svojej koristi.

A tak sa i stalo. Lenže ich nebol dostatočný počet, keďže nemali pri ruke dostatočné mužstvo na takú prácu. Prišlo ich pol druha sta chlapov, a s tými hôrni chlapci, ku ktorým sa pridalo i hodne dedinských mládencov, si dali ľahko rady, lebo urobili streľbou a váľaním bukov a skál takú šarapatu, že boli radi, keď ich aspoň čiastka ušla s viac-menej potrhanou kožou.

Keď sa minula noc a druhý deň bez nového útoku, medzi zbojníkmi bola veľká radosť.

Čo hlavnejší z nich sa zišli na poradu, čo urobiť s toľkým dobytkom. Mienok bolo hodne, až nakoniec prerazil Tomo svojou. Odporúčal, aby poslali Miša Dzúrika — bol to chlapík všetkými masťami mazaný — ku stolici s ponukou, že jej oddajú všetok ukoristený statok, keď páni dajú pardon všetkým hôrnym chlapom, ktorí sa nedopustili veľkého prečinu, ako je vražda alebo podpaľačstvo.

Stolica ich musí na papieri vyrátať všetkých podľa mena, ktorí sa môžu úplne beztrestne vrátiť, a papier musia podpísať všetci páni a potvrdiť svojimi pečaťami. Bohvie, prečo Tomo práve na pečate kládol najväčšiu váhu a privlastňoval im akúsi tajomnú moc.

Miško Dzúrik bol chlap krátky a chudý, ale rozumu mal viac ako mnohý stoličný fiškál. Dobre si porozmýšľal všetko. Vedel, že keby predstúpil pred Rukovánskeho, ten by ho dal jednoducho vystrieť na škripec, kým by nevyznal, kde sú hôrni chlapi s tým dobytkom, a tak ich samých, ako aj dobytok dostal do svojej moci. Preto počkal v háji do noci a len keď sa dobre zotmilo, prikradol sa k lihotskej fare a zaklopal ticho na oblok. Starý pán farár čujne spal a hneď na prvé zaklopanie vstal a pristúpil k obloku, v ktorom zazrel chlapovu hlavu. Myslel, že ho prišiel volať k chorému, i otvoril oblok.

— Čo je, kresťanský čeľadník? — spýtal sa svojím zvyčajným spevavým spôsobom.

— Boh vás pozdrav, pán farár. Mám vám čosi veľmi vážne povedať. Keby ste ma pustili k sebe do izby.

— Hneď, syn môj, ti otvorím dvere, — riekol a hodil na seba plášť a vpustil Dzúrika, ktorý mu v krátkosti porozprával, čo sa stalo a s akým posolstvom prišiel.

Kňaz si vzdychol:

— Sláva buď pánu bohu! Od veľkej biedy nás ráčil milostivo oslobodiť! Počkaj ma, ja prejdem hneď do kaštieľa, však sú páni skoro všetci i tak pohromade pri víne a kartách. „Ak nie i pri horšom,“ — pomyslel si, lebo poznal svoje ovečky.

— Čakaj ma pri starom kríži. Keď počuješ zapískať raz, tak je všetko dobre, ak dva razy, tak utekaj.

Keď sa blížil ku kaštieľu v záhrade, počul už zďaleka hluk z neho ani z jarmoku. Vošiel do prvej izby, kde sedelo niekoľko starých klebetníc, všetky skoro hovorili naraz a natriasali očepčenými hlavami. Chceli ho zadržať, aby im rozpovedal, prečo prišiel, muselo sa niečo prihodiť. Ale farár vošiel bez odpovede do druhej väčšej izby, ktorá pri tom všetkom bola len dvoma sviečkami osvetlená, ktoré tiež každú chvíľu zahášali. Tam sa zabávali mladé nevesty a dievčatá s mladými ľuďmi. Bolo tam škreku, smiechu a kriku; najmä keď bola tma, vrieskali dievčence, ani keby ich z kože dral; nevesty, tie boli ticho, ani nečuchli. Najskorej mali pre ústa zaneprázdnenie, pri ktorom sa nedalo kričať. Vicišpánovej Hermy hlas najväčšmi prerážal do susedných izieb, a mamičky každý raz poznamenali:

— Tá Herma, ako len piští! Čože sa jej robí, čo?

Farár vošiel do obednej izby, ktorá hoc i viac sviecami osvetlená, bola ešte tmavšia, lebo od tabačného dymu nebolo v nej skoro ani človeka rozoznať. Na vrchu dlhého, pánmi obsadeného stola sedel starý Rukovánsky červený ako túz. Všetko panstvo bolo viac-menej podnapité a vrieskalo a spievalo. Pri niekoľkých menších stoloch sa hrali v karty.

Farár vošiel s pozdravom hlasno a ostro vypovedaným:

— Pozdrav vás Pán Ježiš!

Na neočakávanú návštevu vrava razom zatíchla.

Starý, celkom šedivý kňaz rozložil pánom, o čo ide, a žiadal, aby vystavili pardon pre hôrnych chlapov. Medzi pánmi povstala dišputa, či sa ponuka má prijať, či nie. Vlastne boli všetci za to, aby ju prijali, len starý Rukovánsky nechcel o tom ani počuť. — Nie a nie! On lotrom neodpustí. Dobre, nech privedú dobytok, ale každý dostane z milosti len od dvadsaťštyri do sto palíc. To by bol pekný poriadok, keby taká zberba mohla beztrestne napádať pánov! — Niektorí pätolizači držali s kastelánom, čo vážnejšie však všetko uznalo, že je to neočakávané šťastie pre ozbíjané obce, keď dostanú svoj dobytok naspäť. A za čo? Že niekoľkým chudákom-priestupníkom ani nie zo zloby, ale z náruživosti dajú pardón!

Keď páni ostrejšie už útočili na kastelána, aby sa nešalel, začal ten zloduch trepať obidvoma päsťami po stole a revať ani byvol.

— Mňa svojím škrekom nepresvedčíte! Nech vás všetkých diabli uchytia. Fiat iustitia, pereat mundus! Nech sa svet zvalí, ale spravodlivosť musí byť! Ja pravdu za voly-ovce nepredám!

Nastalo všeobecné utíšenie. Ešte i v susedných izbách na ten krik všetko utíchlo a tislo sa do hodovne. Kastelán stál opretý a hľadel ani divý s vygúlenými očami na farára, stojaceho neďaleko neho.

V tichosti farár zdvihol oči, ruky dohora a zvolal:

— Pane bože, osvieť um tejto tvojej kreatúry a vyžeň antikrista z jeho srdca, aby sa aspoň trocha milosrdenstva v ňom zmestilo! — Pri tom akoby žehnajúc, vystrel svoju dlhú bielu ruku smerom ku kastelánovi.

Rukovánsky zrazu ukrutne zbledol, zachrčal: — Zabil ma! — a padol mŕtvy na svoju stolicu. Porazilo ho. Neskoršie tvrdili panie, že videli, ako sa zjavila nad jeho hlavou akoby ohnivá ruka, ktorá vystrela jeden prst smerom k nemu. Mali pravdu, lenže to bola ruka kňazova, ktorú v tom dyme a svetle tých sviečok nebolo čisto rozoznať. Páni obskočili mŕtvolu, drmali, natriasali ju a polievali vínom — vodou, ale bez každého výsledku. Rukovánskeho načisto porazilo. Chytili ho a keďže bol veľmi ťažký, viac vliekli, ako niesli do jeho spálne, kde ho oddali kadejakým babám a sluhom, aby ho obliekli.

Nebolo človeka, ktorý by ho ľutoval. Ešte i jeho syn Šimon nedržal za primerané robiť užalostenú tvár.

Keď ho viac nebolo, pardón pre hôrnych chlapov sa chytro vystavil. O hodinu ho už Dzúrik veselo niesol so sebou.

*

Keď sa Tomo vrátil, vzal ho Šimon do svojej veľkej záhrady za záhradníka. Za „kertisa“, ako ho po šarišsky volala pani Kamila. Mal v záhrade príjemný domček, kde sa Tomo so svojou Veronou usadil.

Šimonovi bolo trocha divné, že jeho Kamila nič nenamietala proti tomu, hoc musela vedieť, že jej pán manžel nielenže poškuľuje za Veronou. Časom, pravda, mu svitlo v hlave. Ale ako múdry človek mlčal, lebo nechcel rúbať strom pred sebou. Po niekoľkých rokoch sa ihralo hodne detí vo veľkej záhrade Rukovánskovcov. Podľa výzoru sa ponášali či na Šimona, či na Toma. A boli to aj ich detváky. Lenže by sa bol veľmi mýlil, kto by podľa podobnosti so Šimonom alebo s Tomom bol súdil, že je ten alebo onen chlapec alebo dievča, dieťaťom jedného alebo druhého. Malý Šimko Rukovánsky vyzeral len tak ako Jožko a Anička, ako keby boli deťmi Tomovými a zas Tomo, Marka a Pavko Pavnicovie mali tváričky, akoby boli Šimkovi z oka vypadli.

Pani Kamila dlhé roky vše volávala z balkóna:

— Kertisu, kertisu, poď poliať moje kvety! — Čo keď Tomo začul, nechal všetku robotu tak a utekal ozlomkrky, len aby sa pani urodzená nenahnevala. A ako utekal! Hore schodmi mal nohy rozdrúzgať. Tak sa zdá, že bol veľmi zaujatý kvetmi pani Rukovánskej.

Po čase sa ten záujem míňal a pridalo sa, že Tomo si i hlavu škrabal, i stobohoval, keď počul kedysi sladké: — Kertisu, kertisu!

Nuž ale tak býva na tom svete, čím kto hrešil, tým je i trestaný. Ako je i pravda, že príroda nepozná rozdiel medzi pánom a sluhom, keďže sme všetci jej deťmi.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.