ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naša škola stojí na vŕšku, vlastne na jeho úpätí, akoby sa bola k nemu prisala. Pod ňou sú školské pivnice, ktoré vydvihujú predok domu do výšky, akoby to bol jednoposchodový dom. Ten dojem ti vnucujú najmä pavlače, ktoré budovu zôkol-vôkol objímajú. Na pavlačiach je lavička upletená z vŕbových prútikov a stoličky tiež pletené, aby pán učiteľ a jeho rodina po denných námahách mali si kde oddýchnuť a pokochať sa pohľadom na krásy zapadajúceho slnca a večerného šera. Pred učebňou stoja dve staré rozložité lipy. Ich konáre slobodne sa rozkladajú pod stenou i nad krovom; jeden z nich ševelí sa práve pri obloku a keď vietor pofúka, nakloní sa doň, akoby chcel vedieť, čo sa v učebni deje. Do obeda by slnce rovno do učebne pražilo, keby jeho svetlo nepreciedzalo sa práve zeleňou týchto posvätných stromov.

Z toho vidieť, aká útulná je naša škola. Často ma ta vábilo, kým som ešte nebol žiakom. Raz ma žiaci ta i pojali — mal som nejaké štyri roky a celá izba mi je i dnes pred očami. Žiactvo sedelo vôkol dlhých stolov, lavíc ešte nebolo. To sa mi tak páčilo, že bol bych tu milerád ostal len kvôli tým dlhým stolom. Túžobne som čakal, kedy ma zavolajú do školy; čakaný deň prišiel — dlhých stolov už nebolo. Miesto nich stáli nové, novučké lavice, biele ako papier. Bola to hostina budúcim notáriušom našej obce! Tri ceruzky som zodral, moji spolužiaci nie menej — až sme lavice šťastlive zbavili tej, škole tak neprístojnej belosti.

Hoci škola zdala sa mi takou útulnou, musím vyznať, že najkrajšie chvíle nestrávil som v nej, ale pred ňou. Pred školou bolo veľké priestranstvo, čoho — ťažko povedať. Nebola to ani záhrada, ani roľa, ani lúka. Priestor bol zanedbaný, zarastený zelenou pažiťou. Z celej dediny schádzali sa sem husi a častovali sa na nej. Pred vyučovaním a po škole vyhrnuli sa zas ta deti a robili takú nezdobu, že pánu učiteľovi až uši opuchali. Tak sa zamieňali husi deťmi. V lete pri otvorených oblokoch bolo počuť do učebne husí gagot, ako aj husi mohli počuť mnohú múdrosť z našej siene, keby nás boli počúvali tak ako my ich. Najmä ja som ich pilne počúval. Neušiel mi ani jeden hlas; každú hus v dedine naučil som sa poznať už podľa hlasu. Hoci som sedel ako upečený, a to hneď v prvej lavici, i hľadel pánu učiteľovi na ústa, predsa bol som len medzi tými husami. Hneval som sa, nasilu som chcel pozorovať — hus zgagotala — nemožno! Pán učiteľ ma často prekvapil pri husiach.

„Chlapče, ty zasa nedávaš pozor. Pozeráš síce na mňa, ale rozum ti ktoviekade blúdi.“

„Ja dávam pozor,“ odvážil som sa tvrdiť.

Pán učiteľ sa mi usmial, akoby chcel povedať: ,Načo tajíš, synku, veď ja to viem!‘ I spýtal sa ma:

„Povedz nám teda, o čom som rozprával!“

Ja som sa strhol, napínal rozum i pamäť, darmo. Nevedel som, o čom bola reč. Veď vyše štvrť hodiny nerozoznal som slová, len šumot v škole, akoby hučala rieka a medzitým gagot husí. Aby som aspoň ako-tak zakryl svoju nedbalosť, odpovedal som mu smelo:

„O husi.“

Miesto odpovede celá škola dala sa do veselého smiechu, až husi pred školou zatíchli a zasa zgagotali. Pán učiteľ zvraštil čelo — bol nahnevaný. Smiech v škole utíchol akoby seknutím.

„Povedz mu ty, Janko Ružanovie!“

Jano Ružanovie, sediaci dvoma miestami vyše mňa, povstal a odpovedal:

„O mestách, ktoré ležia na pravom brehu Váhu.“

„Vidíš, vidíš,“ povedal pán učiteľ, prikročiac ku mne. „Ty z vyučovania nemáš nijakého osohu. Sedíš tu, ale myseľ ti lieta po pažiti za husami. Mohol by si dávať pozor ako tuto Janko Ružanovie.“

Toto slovo ma veľmi zamrzelo. Zasa som pocítil, aký som nanič žiak, ako ma Jano Ružanovie predbehol. Bol to syn chudobnej vdovice, môj druh od malička. Jeho matka bývala u nás v práci, lebo môj otec mal veľké gazdovstvo. Väčšiu čiastku roka strávila u nás; nie div, že i jej Janko býval u nás pečený-varený. Keď rodičia odišli do poľa, my sme sa obyčajne spolu zabávali doma. Znášali sme sa dobre. Nepohádali sme sa nikdy, o bitke ani nehovorím. Spomínam to nie preto, aby som sa chcel pred vami vynášať, aký som ja bol znášanlivý chlapec. Nie. Naopak; keby Janko bol býval taký ako ja, boli by sme si bývali vždy vo vlasoch. No, chudák Janko poddával sa mi dobrovoľne, ustúpil mi vo všetkom, ba i ústrky znášal bez výčitky.

Preto ho moja matka rada videla i chválievala. Na Trojicu alebo na Turíce obdarovala ho obyčajne šatami. Boli to, pravda, len odhodky po mne, ale Jankovi mohli slúžiť ešte za sviatočné šaty. Čo sa mi nepáčilo, to dostával Janko. A aký bol vďačný! Za tieto malé, mojim rodičom bezcenné darky hotový bol podkladať sa mne i mojim šialeným výmyslom.

Keď som mal ísť do školy, otec sňal z police starý šlabikár a začal ma učiť. Kúpil i tabuľku i papier — učil ma písať. Mať ma naučila napočítať do sto i všetky modlitby, ktoré sa od žiaka vyhľadávajú, Janka nikto nevolal a on neprišiel. Tu bol ten bod, kde sme sa rozišli. Ja som ho predbehol. Jeho mať nemala ho kedy učiť čítať; písať sama nevedela. Kde by vzala smelosti poprosiť môjho otca, aby i jej chlapca učil!

Keď som na Všechsvätých prišiel do školy, bol som jediný medzi prvoročnými, ktorý som vedel čítať a písať.

Mňa doviedli hneď v prvý deň, podľa zákona. Málo bolo takých, čo zákon navlas plnili. Čo chudobnejší rodičia zameškali týždeň i dva priviesť deti svoje. O dva týždne po mne prišiel i Janko Ružanovie. Nemal šiat a jeho mať nemala hneď čím od školy zaplatiť — preto sa opozdil. Musela najprv vyrobiť peniaze. Janko bol zasa v šatách, čo som ja minulý rok odhodil…

Sedel som na prvom mieste medzi prvoročnými. V škole som sa už cítil ako doma. S prvoročnými som sa ani veľmi nepriatelil; ponechal som im, aby sa dívali na mňa s tajnou hrôzou. Zoznámil som sa radšej so staršími z tretieho-štvrtého ročníka, ktorí sa už mluvnici a zemepisu učili a písali podľa jednej čiary do diktanda.^[1]

Janko, akoby sme sa ani neznali, neopovážil sa pozrieť na mňa. Na jeho tvári rozložil a udomácnil sa výraz, ktorý chudoba už od malička vtíska svojim miláčkom. Uníženie, pokora. Možno i to ho zdržovalo priznať sa mi, že som ho v učení prevýšil. Keď sa ho pán učiteľ spýtal: ,Ktoréhože znáš z týchto najmladších? To sú všetci tvoji druhovia; s nimi budeš sem chodievať,‘ Janko bál sa ukázať na mňa. Ja som sa mu tiež nepriznal. Hanbil som sa pred staršími uznať, že tento chlapec, taký sprostý a k tomu otrhaný, je mojím priateľom. No jeho matka ozvala sa miesto syna: ,Tamto sedí Jožko richtárov — spolu sa bavievali.‘

Pán učiteľ pozrel na mňa s výčitkou.

„Ty ho, Jožko, znáš? Čo si sa mu hneď nepriznal? Budete spolu sedávať.“

Tak odstránil pán učiteľ jedným slovom všetky hranice, ktorými nás múdrosť a bohatstvo delili.

Janko sadol si ku mne, oblečenému v mušlienovej košeli a nových, pekných šatách. Dobre som nezaplakal od hnevu; on má pri mne sedieť! Chudobnej nádennice syn pri jedináčkovi richtárovom! Škola stratila predo mnou hneď všetok pôvab. Či by nebolo lepšie, aby chudobných oddelili od nás bohatých? Načo má rúcať škola to, na čom spočíva ľudská spoločnosť: rozdiely medzi triedami?

Keď nás na poludnie púšťali domov, oznámil nám pán učiteľ:

„Deti, zajtra začnem vás už riadne vyučovať.“

Starší mali si doniesť príručné knihy, my mladší len tabuľky.

Ja som si vydýchol! Teda zajtra zvie pán učiteľ, že ja nielen bohatstvom, ale i múdrosťou vynikám medzi všetkými. Keď zničil jeden rozdiel, musí mi dať prednosť podľa druhého. A predsa musím ja byť na prvom mieste a Jano Ružanovie nebude pri mne sedieť! Vedel som totiž z reči starších žiakov, že neskoršie nás usadí pán učiteľ podľa toho, kto koľko vie.

Na druhý deň vyvolali nás k veľkej čiernej tabuli. Ja som sa hneď ohlásil:

„Ja už viem napísať a, b, i všetky litery. I čítať viem.“

Pán učiteľ sa podivil:

„Naozaj? Kedy si sa naučil?“

„Ešte v lete.“

„Kto ťa naučil?“

„Otec.“

„Vidíš, aké to šťastie mať dobrého otca. Len sa usiluj, aby i on mal z teba radosť.“

To ma už nahnevalo. Pán učiteľ nepochválil ma ani jediným slovom. Ja som čakal, že povie: ,Pozrite, aký to hodný chlapec; vie viac než vy všetci dohromady. Vezmite si z neho pekný príklad.‘ Miesto toho vytiahol zo stolíka šlabikár a otvoril ho, kde bolo k. Rozhorčený nad tým, že moja múdrosť nebola ocenená, pomýlil som sa. Miesto k povedal som h.

„No vidím, že čosi vieš. Môže ti byť učenie omnoho ľahšie než týmto ostatným.“

Tak nielen ma ponechali v prvom ročníku, ale i Jano zostal pri mne. Útechou mi bolo, že ja som bol najlepším žiakom. Čítal som ako ani jeden z môjho ročníka. Jano Ružanovie sa síce usiloval, že ma dohoní — nevládal. Nemal ešte šlabikára. Len písmo jeho chválil pán učiteľ — nuž mohol vedieť, vždy čarbal po tabuľke. Písané tiež vedel dobre čítať, lebo sa naučil z nástenných tabúľ. Často šibal očami do môjho šlabikára; raz si ho i pýtal požičať, ale ja som mu ho nedal. Nech každý pri svojej kope zbiera klasy a nie po cudzej roli — pomyslel som si — svoju múdrosť nebudem nikomu predávať, ani darúvať. Jano od tých čias nič nepýtal odo mňa, ani neprišiel do nás, ak šípil, že som ja doma. Spriatelil sa s krajčírovým synom, tiež s takým chudobným ako bol sám. Ja som si tiež našiel iných priateľov, oželel som jeho družstvo.

Začínal mi i tak byť protivným. A to všetkým právom. Keď sme čítali, pán učiteľ ma nikdy nepochválil a čítal som ja najlepšie. Jana zasa chválil, i keď v šlabikári len habkal. No, to ešte nebolo nič proti tomu, čo pán učiteľ onedlho urobil.

Jedno ráno doniesol do školy nový šlabikár.

„Včera bol som v meste,“ hovoril. „Zastavil som sa u knihára, u ktorého kupujete školské knihy. Rozprával som mu, že mám usilovného žiaka, ktorý by sa rád učil, ale nemá z čoho. Tu vytiahol knihár tento šlabikár a popýtal ma, aby som ho tomu žiakovi daroval. Tak ho dávam tuto Jankovi Ružanovie. Uč sa pilne, aby si bol hoden chvály i podpory!“

Malo ma zadusiť od jedu, keď som pozrel na Jana. Stál vám ako kolík — nepovedal ani: Ďakujem pekne, ani: Pán Boh zaplať! Taký bol ako kus dreva, iba do oka mu vystúpila slza a zviezla sa mu dolu lícom na lavicu. Divil som sa pánu učiteľovi, že ho nevyhrešil. Moja mať ma len rada videla, ale keď som niekomu za niečo sa nepoďakoval, to ma vyhrešila. Nie — pán učiteľ ho ešte pochválil a doložil:

„Vidím, že si hodný chlapec! Nemusíš ísť ani ďakovať ku knihárovi. Ja som zaďakoval za teba.“

Závidel som Janovi. Hľa — pán učiteľ mňa nepochválil ani raz a jeho hladí po líci! Ani sa nepoďakuje a nevyhreší ho — rád by bol chudobný, aby som si i ja mohol tak všeličo dovoliť ako Jano. No, ale sa domyslel. Ale čo vám neurobil: chytil pánu učiteľovi ruku a bozkal ju — pritom dovolil dvom slzám kvapnúť na ňu. Svedčí sa to — učiteľovi celú ruku zavláčiť? Sprostý, sprostý chlapec! A pán učiteľ ho nevyhreší — ešte ho pohladí po lícach…

A čo ešte o tom biednom šlabikári rozprávať! Chudák, vytrpel mnoho. Jano zabalil ho do starého papiera a všade nosil. Líhal i vstával s ním v ruke. Nepopustil ho ani na chvíľku. Svedčí sa to tak nešetrne zachodiť s knihami? Ja som ho napríklad celý deň držal v kapse a nebol by som ho za svet vytiahol na svetlo božie.

Ale chcel som aspoň knihárovi žalovať, aký nehodný chlapec dostal jeho dar. Môj otec raz išiel do mesta, pojal i mňa. Vošli sme ku knihárovi; otec mi kúpil zemepis i prírodopis. Knihára som sa spýtal, načo daroval šlabikár tomu sprostému chlapcovi. Knihár sa prisahal, že on nie. Konečne sa spamätal, že pán učiteľ raz kúpil uňho šlabikár i spomínal akéhosi chudobného, pilného chlapca…

Tak teda — šlabikár nepochodí od kupca, ale od samého pána učiteľa! Horkosť som cítil oproti učiteľovi, ktorá sa stupňovala tým, že otec veľmi chválil jeho dobrotu. Hneď v druhý deň ráno poslal k nemu paholka so vzkazom, či nepotrebuje zem pod konope zorať. A prepustil mu kone i paholka na celý deň do práce…