ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[28] J. Kollár spoľahlivo dokladá, že u Slovákov je to meno: 1. šaša, 2. bájneho mužíka, ktorý prináša šťastie. Z jeho poznámky, NZ I, 414 — 416, vynímame: Slováci hovoria o ženskom pohlaví prezývačne Pikulka, t. j. švihlé, nízkorastlé, všetečné, hnevlivé dievča. V Turci rozhnevané ženy prezývajú sa: ty Pikulka! ty Kika, Kikuška! Vo Zvolenskej stolici značí Píkulík mužíčka červeným kabátikom odeného, trojrohý klobúčik majúceho, z baní a dier na zem vychádzajúceho. Bazový, na jednom konci neviditeľne vpraveným olovom zaťažený, a preto akokoľvek vyhodený, predsa vždy na ten istý koniec padajúci dren, Slováci tiež Pikulíkom nazývajú. V Liptovskej stolici je Pikulík pachoľa asi na palec vysoké, ale neobyčajne silné. Kto ho má, tomu všetko prináša, zlato, peniaze, zbožie, stravu a i. I práce vraj jemu naložené so zvláštnou spôsobnosťou vykonáva. Kočišom kone kŕmi tak, že hoci by im nijakú krmu nedávali, predsa tučnejú a mocné bývajú. Kočiši, pikulíkov majúci, môžu sa celé noci po záletoch túlať, oni všetky ich povinnosti vykonávajú. Ľud verí, že je to diabolský pacholík, ktorý tomu, komu dary nosí, vopred za dušu platí, až ju naposledy aj vezme. Kto ho vraj prvý dostane, ten ho môže druhému odovzdať a druhý tretiemu, ale z rúk tretieho viacej nikam nepôjde, avšak až do smrti pri ňom zostane. Kto ho tak dostal a veci od neho prijímal, ten sa ho nijako viac pozbaviť nemôže, hoci by ho do vody alebo ohňa hodil, do truhly zamkol, on odvšadiaľ vylezie a za svojím známym príde. Odtiaľ i mnoho prísloví: Nemohel sem se ho striasti jako Pikulíka. — Asnad ti té kone Pikulík chová, keď sa ti také tučné. — Musí mať Pikulíka, že mu té kone tak skáču.

Ide tu o veľmi starú predstavu škriatka. Etymologia mena nie je jasná.

^[29] Pav. Michalko, Apollonia Baltazarová. St. Souček, Domnělá píseň, 49 — 50 sa domnieva, že táto pieseň „je nelidová svým motivem“. Jeho pochybnosti o ľudovosti tohto textu sú podložené slabo. ČČM VI, 1832, 386.