Zlatý fond > Diela > Veľkou lyžicou


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Veľkou lyžicou

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Mária Kunecová, Daniela Kubíková, Erik Bartoš, Iveta Brejcakova, Slavomír Kancian, Ivana Molitorisová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 331 čitateľov


 

1

„Jaj, ale je za úroda, ešte som jej takej nevidel. Čo sme žito zviezli a toto druhý voz jačmeňa, už sme nad zrubom. Záčin už dneska bude plný a nebude ani vôdor stačiť. Ovos nám príde do rezačky, aj do cieničky k ovčiarni uložiť. Nech nás len pán boh od nešťastia chráni a zavaruje, lebo teraz podjeseň je človek najbiednejší. Máš plné záčiny, a podchvíľou môže ti všetko zblčať. Ani sa nezobzeráš, a si na holej dlani.“

„No, ani ja nepamätám takéhoto požehnania božieho,“ prisviedčala Mišovi Ferancovie jeho žena Zuzka, ukladajúc v záčine jeden snop po druhom, ako jej muž vidlicami z voza podhadzoval.

„Hľa — včera zas horelo v Búranoch. Bože môj budeže zas žobrače, ani sa neobhrnieš pred ňou.“

„Starý, buď rád, že máš z čoho. Vieš: lepšie dávať že pýtať. Blahoslavený človek, čo sa nemusí tej palice chytiť.“

„Veď je pravda; ja tiež nerád zatváram ruku pred chudobou. Ale či sú hodni dobrého slova, čo sa sami podpália? Takého už nehodno len dákou palicou, alebo týmito vidlicami… Hôže, hô! Nuž ale kdeže si, Cyril? Čo ich nedržíš za retiazku?“

Oddola ozval sa ešte skoro detský hlas: „Hô, Sivoň, hejk hore, Turoň!“ a bolo počuť, ako bičisko dopaduje na pysky volom a ako tie ometajú hlavami.

„Nebiže ich bičiskom, ktože to kedy slýchal? Raz sa ti zduria a i s vozom ujdú do sadu; potom rob s nimi, čo chceš. Bitkou statok nenakriatneš, ba bude ti ešte horší. A čo by si ty povedal, keby ti po prstoch poklepali paličkou, že mrzko píšeš? Potom bys’ krajšie písal?“

„Ale keď ma nechcú slúchať! A tento podsebný ma vždy oňucháva a ofukuje.“

„Nie divota, Cyril; vieš, že ťa nezná. Hej, voly nerady vidia belasníkov. Tejto zimy, keď kupci prišli do nás, tiež ten podsebný mal ich večne pobiť, lebo boli v beláskach. Hja, i hovädo vie, že najviac mäsiarov býva v beláskach.“

„Ale ja som nie mäsiar, ja im neublížim. Aha, zas ňuchá.“

„Ved ťa on nezje; len mu daj pokoj.“

A Mišo ponáhľal sa s prácou, aby Cyrila vyslobodil z nemilej a jemu neprístojnej práce. Voz podchvíľou bol prázdny, drabiny a švorce pooberali zo stebál a klasov, ktoré sa na ne pozachytávali, a voz sa v sade obrátil. Cyril stál stranou a díval sa zvedavo na rodičov, čo robia. Všetko mu bolo tak novým, akoby len teraz bol videl narábať s volmi a vozom. A ono len pred troma rokmi poháňal ešte otcovi, keď ho boli vypýtali zo školy. Pravda, od tých čias zmenilo sa veľmi mnoho. Vtedy bol len dedinským školákom, a dnes je — nuž je študentom. Hja, veru — a to už študentom tretej latinskej! Ono tretej ešte neskončil, len po prázdninách — ak mu dá boh zdravia a života — príde do nej. Ale už má i teraz právo menovať sa treťotriednikom, a on toho práva užil hneď po skúškach, keď, píšuc domov, podpísal sa: Cyril Feranc, žiak III. gymn. triedy. Nuž odpusťme mu to. Všetko sa driape dohora a pritom málokto hľadí na urobenú už cestu, ale radšej na tú, čo je bezprostredne pred ním.

Mišo Ferancovie zarubol veru do hrubého stromu, keď si dal syna do škôl. Nuž nebola to jeho vôľa; ani sám nevie, ako na to prišiel. Pomery ho ta vohnali, a on bežal ako zajac — na ranu. Už samo narodenie chlapcovo bolo tak trochu čudné: chlapček sa v čepčeku narodil. Hej, málo tých, čo by hneď prírodou boli tak vyznačení. Nie div, že i celé Záhorie rozvlnilo sa rečami o tejto veci. Staré ženy prorokovali ako naisto, že ten chlapec, nech sa dá na čokoľvek, vždy bude šťastný. Ktorého rodiča srdce by nezaplesalo, keď počuje nad osudom svojho dieťaťa taký výrok? Kto opíše radosť Zuzkinu? Ona videla svojho syna v sláve, v zlate, v bohatstve, vysoko — vysoko. Ach, že nemôže za ním, že jej tak uniká z materinského náručia! Je šťastná, ale jej láska neukojenou zostáva, že len z diaľky môže sa dívať na vlastné dieťa.

Toto radostné rozochvenie pripravilo rodičov temer o všetku rozvahu, aká zvlášte v tomto páde vyžaduje sa. Tu je čas porobiť už prvé kroky za blaho dieťaťa. Každá vynechaná maličkosť, najmenší omyl mávajú veľké následky, alebo nahradiť sa nedajú. Otec bol ako bez rozumu. Svoje dieťa by bol ľahko večne nešťastným urobil: bol by vám ho zabudol vyložiť na prípecok! Ale na šťastie tu bola obecná baba, ktorá v takýchto veciach nedala sa ani čepčekom miasť; tá hneď naskočila naň:

„No, a chlapca si nevyložíš na prípecok?“

„A načo?“

„To je už len reč! Poznať, že nevieš ešte nič. Ak chceš z chlapca mať skrčenca, dobre; ale ak chceš, aby ti narástol, ukáž mu, koľký má byť. Za to, že sa ti v čepčeku narodil, nemusí ešte byť obrom.“

Mišo poslúchol babu, a tak nedávajme mu vinu, ak by jeho syn nenarástol. On už urobil všetko, čo mohol. Ba vyniesol ho ešte i do maštale, aby ho aj statok videl. Ten tiež patrí k domu; nech teda vie, že už jest mladý gazda.

I bolo by sa všetko v bázni božej dobre skončilo, keby si bola baba neublížila. Ale tá, ako šla pod cieňu po triesky, že šestonedieľke niečoho uvarí, stúpila na sekeru, čo bola o klát opretá. Nohu jej krv zaliala, a neborká baba nemohla ani pokročiť. Krv jej pavučinou a práchnom horko-ťažko zastavili a odniesli milú stvoru domov. Nuž ako stádo bez pastiera blúdi, tak i u Ferancov všetko išlo naopak. V dome, okrem chorej, inej ženy nebolo. Miško voľky-nevoľky chytil sa varešky a vymýšľal cele nové jedlá. Ale keď je gazda v kuchyni, kto bude vo dvore? Radil sa so ženou, čo by tu bolo robiť: bez pomocnice nezajdú sa ani deň. Uzniesli sa na tom, že poradia sa baby, čo majú robiť.

Baba si netrúfa, že by jej do krštenia noha k sebe prišla. Po veľkom duševnom boji poradila Mišovi, aby zavolal starú Katrenu, že tá vyzná sa trochu v babských veciach. Hovorila to s takým pocitom, ako keď nemocný jed berie: veď musela postúpiť pole svojej sokyni, ktorá jej chlieb odobrať chcela. No čo robiť, keď inej pomoci niet?

Tak hľa, Katrena vtiahla do Ferancov a istou rukou chopila sa vlády v izbe i kuchyni. Krátkym časom všetko sa vrátilo v riadne koľaje. Ba šestonedieľka a jej muž veľmi si pochvaľovali, aká je s ňou veľká poľahoda. Ona rozumela sa nielen do babstva, ale aj do pečenia kúskov a iného pečiva, čo pri krštení nesmie chýbať. Tak čím väčšmi blížilo sa krštenie, tým väčšmi stúpala starosť o kuchyňu a ustupovala o šestonedieľku a dieťa: Katrena točila sa viac vôkol koryta než vôkol šestonedieľky. A to bola veľká chyba, stará baba jej to tiež mala za zlé. No to už bolo potom neskoro!

Krštenie už tu, nuž všetko je už hotové! Vatra na ohnisku obložená je veľkými hrnci, akoby sa malo zvárať. Duchovní kmotrovci už v izbe, oba mladí manželia, ktorí ešte nikdy ku krstu neniesli. A Katrena ešte i teraz kutí sa kdesi v kuchyni. Hja, nie blázon na toľké hrnce dozerať! Konečne zamenili ju kuchárkou inou a vypravili i s kmotrovci k svätému krstu. To stalo sa tak naponáhle, že Katrena ani poriadne obliecť sa nestačila, ešte cestou si musela naprávať šatku na hlave. Prišli pekne do chrámu božieho; čas uhádli navlas, lebo ľudia práve odchodili preč. Obrad začal sa i postupoval pekne. Iba príde rad na otázku: „Aké meno žiadate dať dieťatku?“ Tu zostali všetci akoby im nohy podrazil. Kmotrovci pozerali na babu, Katrena zas mihala na nich. Ale takto to nemohlo zostať, otázka sa opakovala; no odpovede nič. Konečne sa osmelí Katrena a povie, že ona veru nevie. Nazdala sa, že ju pošlú chytro do Ferancov, opýtať sa, a že ju dočkajú s odpoveďou. Ale pán farár nedal sa mýliť. Dal chlapčekovi meno sám, a síce Cyril. Práve vtedy bol jubilejný rok pokresťanenia Slovanov.[1]dákala baba. „Čo nám len povedia u tých Ferancov.“

Kmotor si to tak hlboko nepripúšťal k srdcu:

„Ja som tomu nie vina. To je povinnosť babina, aby sa opýtala, aké chcú dieťaťu dať meno. Čo ste to len zmysleli, stvorička!“

Katrena bola cele zničená. Chrbát zhrbil sa jej pod ťarchou previnenia, ktorého celú hĺbku ponímala citom opravdivým.

„Čo som len zmyslela, čo som zmyslela! Boh ma ranil slepotou a hluchotou, keď som odchodila. Bola som v kuchyni, dozerala som tam verne a svedomite; ani obliecť som sa nestačila. Ach, keby kmotrovia boli skúsenejšími bývali, boli by sa tí opýtali. Ale takto — jedno k druhému.“

„Kto by sa bol pozdal, že vy na to zabudnete. To mi ani do päty nevošlo. No už sa stalo, darmo si budete želieť.“

Ale s takouto chudou potechou nemohla sa uspokojiť. Jej tu išlo nielen o hnev Ferancov, ale i o chýr. Keď ju ta volali, len preto išla, aby ukázala, že ona vie ešte viac než stará baba. A dosiaľ darilo sa jej všetko ako dobrému kalendáru; pochvaľovali ju ako skúsenú osobu: a teraz, keď už má dielo zakončiť, terajšiu babu zrútiť — pridá sa jej takýto omyl. Slzy jej vyhŕkli z očú, pomysliac, ako stará baba bude sa radovať a ľudia smiať.

U Ferancov čakali návrat svojich hostí netrpezlivo, lebo pred chvíľkou im zišlo na um, čo za chyba sa stala. Trnuli starosťou, čo sa to tam robí. Či ich pán farár nevráti vyzvedieť meno dieťaťa. Alebo či ich nevyhreší, že na takú hlavnú vec nemilobohu zabudli. Zvlášte Miša to mrzelo.

„Ani som nepil, ani nič — a takto zabudnúť!“

„Ba mne že nezišlo na um, keď som im oddávala dieťa. Ale tu ležím ako kus dreva!“

„To bola moja starosť; ja len neviem, ako mohlo sa to pridať. Len vo fare čo si budú myslieť o nás! A keby sme sa neboli ešte včera o tom radili. Ale radíme sa peknerúče, a oba zabudneme.“

„Možno Katrena počula, že ho dáme pokrstiť po starom otcovi Janom. Var sa len dovtípi.“

„Horký jej dovtípil! Ani jej vtedy v izbe nebolo. Vidí sa mi, že sádzala do pece.“

„No nech sa stane vôľa božia! Darmo je, ešte toto v našom dome nebolo; každý môže nám uznať, že po prvý raz sa to ľahko prihodí.“

Ako vstúpili s dieťaťom do izby, rodičia jednými ústy pýtali sa ich:

„Je pokrstené?“

„A akože? Prečo by nemalo byť pokrstené? Či pre to meno?“

„Ó, veď som ja len sprostá, keď som sa vás tak neopýtala,“ začala zas svoju nôtu baba.

„Ba my — my, že sme vám nepovedali. Ozaj, akým menom ho krstili?“

Všetci traja zas len pozerali jeden na druhého sťa vtedy pred tou krstiteľnicou. Kmotor si trel čelo z celej sily — no darmo. Kmotra si ani netrúfala hlavy lámať nad tým; vedela, že by to nikdy neuhádla. Konečne zahanbený kmotor vyznal za všetkých:

„No, my veru nevieme. Čo nám hneď poodtínate hlavy — nerozpamätáme sa naň.“

Miško sa zadivil nad tým. Trochu s nevôľou nad týmto novým pádom, i vyznal to:

„A akože by to bolo? Veď ste predsa tam boli.“

„Veď boli, veď boli! Ale to meno vám je také, že hneď vyjde z pamäti. Nikdy som ho ešte nepočul.“

„Ani vy, Katrena, nepamätáte sa naň?“

„Ja? Ja som ho od ľaku ani dobre nepočula: nieto že by som si ho bola i zachovala.“

„A zišlo by vám na um, keby vám ho dakto napomenul?“

„Možno, že by len po biede zišlo — ale kto vám ho tu napomenie!“

„A nie je Jano?“

„Nie. Povedám, že je to nie sedliacke meno. Ani u pánov som ho ešte nepočul.“

„Adol?“

„Adol — tak každého žida volajú.“

„Viete čo,“ povie Miško, „v kalendári sú vraj všetky mená, hľadajmeže ho tam.“

„A veru je pravda,“ zaradoval sa kmotor. „Máte kalendár?“

Chytili kalendár a slabikovali v ňom rad radom tie neznáme mená. Nad každým skoro strhla sa hádka, či je to nie to hľadané. Konečne zunovalo sa im i to. Kmotre nadišla veľmi dobrá myšlienka.

„Viete, čo — choďte do fary a opýtajte sa. To bude ešte najlepšie, a tam vám vďačne povedia.“

Konečne naviedli na to Miška, lebo nik nechcel podobrať sa na to. Pán farár mu meno povedal, ale on netrúfal si, že by ho nezabudol. Dal si ho napísať na papierik.

„Hm, Cyril — Cyril. Ja som o takom mene ani nechyroval.“

„No a to je, vidíte, veľmi pekné meno. Tak sa volal jeden z tých mužov, čo obrátili našich predkov na vieru kresťanskú.“

„No? Tak je to už iné, to je iné.“ A Miško celkom spokojný vrátil sa domov.

„No — čože je zaň?“ spytovali sa ho jedným dúškom.

„Cy — ril!“

„Aha — Cy — ril! Teraz mi, vidíte, už huplo do hlavy. Divné meno! Komu by aj zišlo na um! Len ako ho mohli ten pán farár tak chytro vymyslieť. Pane bože, Cyril! Počul to kedy ktorý človek?“

A všetci zdieľali podivenie kmotrino. Šestonedieľka nebola by mala proti menu nič; len to nevidelo sa jej, že je také nové, neslýchané. Ona sa nechce od iných ľudí deliť, a preto bola by radšej, keby jej chlapca boli obyčajným menom krstili. Vzala nemluvňa na ruky a vykladala nad ním:

„Nebožiatko — veď sme ti dali dar do vena! Ach, to ešte nepridalo sa žiadnej živej duši na svete. Nebudeš mať v dedine nikdy poctivosti. Ach, že som zabudla!“

„Zuza, majže trochu rozumu!“ káral ju muž. „Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. My sme tomu veru nie vina. Zabudli sme ako zabití — nuž zabudli sme. Leťže čelom do steny! A už veru ja myslím, že meno ako meno: to ešte nezabilo nikoho. Nech len bude hodným človekom, vždy mu bude dobre na svete. Čo len pre meno — pre to môže mať vždy poctivosť.“

„Horký bude! I tie deti na ceste ho budú prezývať. I v tej škole sa ich musí strániť ako zbojník. Každý sa mu doň zadrapí. A keď narastie — no potom ešte len bude! Ako sa mu budú smiať pri prvej ohláške. Nebožiatko — zhynie mi tam od hanby a potupy.“

„Hej, do tých čias koľko ešte vody ujde! Ešte sme len v plienkach. Ono je to meno divné, pravdu poviem, nikdy som ho nepočul. No ale zas smiať — to sa nik nemusí na ňom. A ani sa nebude, nie veru! Do tých čias ešte — bože môj — ľudia privyknú naň, ako nič. Keby to bola dáka prezývka, veru by mu ho pán farár neboli dali; ale že mu ho dali, už musí byť pekné. No — a Cyril, veď to nebol tiež potáraný človek: to bol pobožný muž, našich predkov obrátil na vieru kresťanskú.“

Šestonedieľka odhrnula plachtu, ktorá bola pred posteľou spustená, a hľadela na muža. Len kde to nabral toľko tej múdrosti, veď o tom jej dosiaľ nikdy nerozprával. A ako krásne to vie všetko vypovedať — hneď jej je ľahšie na srdci, tak ju potešil.

Tak sa konečne uspokojili všetci a krštenie skončilo sa vo mene božom dobre.

No príhoda táto i v dedine spôsobila obdiv a hnev. Ľudia to považovali práve za taký zázrak ako zatmenie slnka. Veď aj akoby nie! Už je dosť všelijakých mien, ale takéhoto ešte nepočuli. Na druhý deň, keď išli na lúky, ženy o inšom ani nehovorili.

„Háj — bože môj — zdúpnela som, keď mi povedali, čo za meno dostalo to dieťa.“

„Nuž človek paromaže nezdúpnie! Koľko ľudí sa už v našom kostole krstilo, ale ešte ani jednému nedali takého mena. Všetkým boli starootcovské mená pekné, len týmto v tom kaštieli nie. Chcú sa už povyšovať nad nami, ale ono môže sa to i zvrtnúť, — ó, môže!“

„Ba, ženy — ja povedám, že sa čosi stane! Ľaľa, keď tá hviezda bola sa tiež ukázala s tou dlhou metlou: nebola vám hneď vojna? Už čosi bude.“

„Oj, už veru vojny pre Ferancovie chlapca nebude; mala by to byť aj prečo. To veru len tak vojna!“

„No, ale sa čosi v našej dedine stane, lebo u richtára tiež sliepka zakikiríkala. Hej — a keď vám raz sliepka zakikiríka — pamätajte, dedina neobíde nasucho. Ľaľa, i zalanským zakikiríkala nám sliepka — pravda, iba raz, lebo ju môj muž hneď zabil — a zápäť za tým neskydol sa celý most do potoka? Len títo nehanblivci — ba veru mi je taká protiveň na nich, čo nikdy — keď si tak dieťa zohavia na posmech svetu.“

„Ale veď si ho nezohavili — len mu zabudli dať meno. A keď ho pán farár tak pokrstil, či ho oni majú odkrstiť?“

„Ej, nech si to verí, kto chce, ale ja nie. Ten chýrny gazda prehrebá sa vždy v tých knihách. Ja večne neviem, čo má toľko v nich. Toť raz som sa ho spýtala, no reku, akýže bude čas, bude pršať? Ani len to vám nevedel. Nuž načo sú tie knihy, keď ani len o čase nič nestojí v nich. Keby to bol môj muž, ja by mu ich o hlavu pohádzala. Veď aj načo je to sprostému človeku? Keď vieš si tú pesničku v tom božom chráme nájsť a zaspievať — to ti je dosť. A nezháňať po knihách tam kadejaké daromnice.“

„Veru svätá pravda. Ten je nie súci za gazdu, len za dákeho hvezdára. Čo len má z toho? Iní chlapi potriznia si na ceste, zabavia sa alebo si pospia a on sa len večne v tých knihách prehrebá.“

„Veď nech sa tam prehrebá, ale dedinu nech neuvaľuje do takého posmechu.“



[1] jubilejný rok pokresťanenia Slovanov — tisícročné jubileum sa oslavovalo u nás roku 1863




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2014 Petit Press, a.s.