ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1] J. K., NZ I, 442 — 445: Vohľady. Zálety. Odkiaľ vohľady pochádzajú, samo sebou zrejmé je, totiž od hľadím, ohliadam, čo nielen obzerať a skusovať, ale i navštevovať znamená, nemecky Liebchenbesuch. Slov zálety, záletník, zaliečať sa koreň je zal, ktorý sa i vo francúžštine nachádza, gal, odkiaľ galant, galanterie, s ktorým sa aj nemecké Kilt, geil, Geilheit porovnať môže (litera g mení sa v z, napr. Gold — zlato, granum — zrno, gignosco — znám); chybne teda iní etymologovia koreň kladú let. (Táto etymologia je správna, nie Kollárova. Koreň je, pravdaže, lět-, ktorý však nesúvisí s koreňom slov leto a lietať, E. P.). U Moravanov na zálety a na galandu chodiť jedno znamená. U Čechov sa táto pekná, nevinná starostlivá obyčaj nepríjemným menom nazýva, totiž žebrácka noc. Aby sme bludnú mienku cudzincov o našom národe v tomto ohľade napravili, kladieme tu obšírnejšie vypísanie tejto obyčaje od očitého svedka, totiž J. Čaploviča, Gemälde von Ungern, sv. II, 285: „Slováci sa chovajú pri sobáši tiež zčiastky podľa svojej zvláštnej obyčaje. Úvodnú známosť k manželstvu preťahujú často na niekoľko rokov. V Trenčianskej stolici nie je napr. nič nového, že sa zamilovaní poznajú 4-6 rokov a celé noci spolu trávia. V sobotu večer možno nájsť iste každého mládenca pri jeho milej. Rodičia nevidia nič nemiestneho v tom, že k ich dcére si ľahne vohľač. Ale nemohol by som ani jednému takémuto mládencovi radiť, aby si voči svojmu dievčaťu dovolil nejaké dôvernosti, lebo by vyskočila ako posadnutá, vyskočila by von a bola by pre netrpezlivého mládenca navždy stratená; veru taký by sa už nemohol viacej v dome ukázať. Aj vo Zvolenskej, Tekovskej a iných slovenských stoliciach navštevuje mládenec svoju milú cez noc a spí s ňou, ale o nejakom prirodzenom následku tohto spoločného spania niečo počuť je niečo neslýchané, lebo Slováci cudnosť ctia ako svätú. V Gemerskej stolici bolo za 15 rokov (1786 — 1800) len každé stodvadsiate, v banskobystrickej diecéze (1809 — 1919) každé šesťdesiate prvé, v Nitrianskej stolici r. 1818 každé deväťdesiate piate, v Malohonte r. 1819 každé 177 dieťa nemanželské. Medzi ostatnými národmi je omnoho viac nemanželských detí. Túto nápadnú mravnosť napomáha všeobecná váženosť nevinnosti a opovrhnutie, ktorému sú vystavené osoby, ktoré v tejto veci prídu do nešťastia. Ľud to takej nikdy nezabudne, a keď sa aj vydáva, vtedy ju s kancľa neohlasujú ako „poctivú“, ale len ako „uctivú pannu“. … Len ponemčením odstúpily niektoré slovanské kmene od onoho chválitebného zvyku zdržanlivosti a staly sa v chlípnosti „den edleren Celten“ podobní, ako o tom svedčí Anton, Versuch über die Slawen I, 125: „Doteraz požaduje väčšina slovanských kmeňov pri sobáši znaky panenskosti. Ale je pozoruhodné, že Slovania bývajúci v Nemecku zabudli na tento starootcovský zvyk a skúšobné noci svojich premožiteľov pokladajú za vhodné.“