ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už po polnoci jedna hodina,
už mne má milá odprovodila.
Pres ten zelený háj,
za ten tichý Dunaj,
choďže, milý, sám!

Nemá náš cisár toľko vojakov,
koľko mne dala milá nocľahov,
ani mať nebude,
kým svet svetom bude,
toľko vojakov.

Už po polnoci druhá hodina,
už mne má milá odprovodila.
Pres ten zelený háj,
za ten tichý Dunaj,
choďže, milý, sám!

Nieto na nebi toľko hviezdičiek,
koľko mi dala milá hubičiek,
ani to nebude,
kým svet svetom bude,
toľko hviezdičiek.

Už po polnoci tretia hodina,
už mne má milá odprovodila.
Pres ten zelený háj,
za ten tichý Dunaj,
choďže, milý, sám!

Nieto na zemi toľko kamení,
koľko mi dala milá znamení,
ani to nebude,
kým svet svetom bude,
toľko kamení.

Už po polnoci štvrtá hodina,
už ma má milá odprovodila.
Pres ten zelený háj,
za ten tichý Dunaj,
choďže, milý, sám!

Nieto na zemi toľko papieru,
čo by popísal tej lásky mieru,
ani to nebude,
kým svet svetom bude,
toľko papieru.

Dobrá noc, dobrá noc, ale nie každému,
len tomu diovčatku, čo ja chodím k nemu.

Dobrá noc, dobrá noc, ale len do Vianoc,
po Vianocach týždeň, zasa k tebe prídem.

Dobrú noc, má milá, spi zdravá do rána,
a ve tvých sladkých snách spomeň si i na mňa!

Na kopečku rastie rož, pod kopečkem tráva,
zostávajže, moja milá, zostávajže zdravá!

Nebol som tam len jedon raz,
už je diovča ako obraz!

Nebol som tam len dva razy,
už to diovča ledva lazí.^[90]

Nebol som tam len tri nuocky,
diovča vraví, že tri ruočky.

Nebudem tak robiť, ako som robievau,
žeby ja k mej milej frajerov vodievau.

Oni sa ihrali a ja som sa dívau,
od veľkého žiaľu len som tak omdlievau.

Keď som prišiou domou, sadou som si na pec,
tak som sa vyplakau ako malý chlapec.

Matka sa spytuje: „Syn muoj, čože ti je?“
„Krava ma kopila, ta stará mršina.“

Ani som sa nevyspal,
ani som nič nezískal
pri frajerce.

Zochabil^[92] som pipku,^[93]
žačkov^[94] i ocieľku
na postielce.

Čože sa mi stálo u Babušky ráno?
Pozrem do mešteka, tu peňazí málo.

Dobrú noc, má duša, dobrú noc vinšujem,
veľa vody ujde, kým ja k tebe prídem.

Veľa vody ujde, aj veľa pribudne,
počím moje líčko ku tvojemu príde.

Naništ je to láska, čo je kupuvaná,
čo ju kupuvalo diovča od šuhaja.

Zdravy ostávajte, vy voľačie kľučky,
čo vás otváraly moje biele rúčky.

Jak som išol od svej milej, bol mesiačik vysoko,
milá za mnou vše patrila, či som ja už ďaleko.

Keď som už bol na pol míli, milá za mnou volala:
Vrať se milý, najmilejší, čím som te rozhnevala?

Hnevalas mne, hnevalas mne, už mne více nebudeš,
vrať se do svej komorečky, probuj, jak mne zabudneš.

Keď som išiou z Ondrašovej
od Žofičky Jonášovej,
keď som išiou cez lavice,
rozdrapiu som nohavice.

Keď som išiou z Pribyliny,^[96]
spadou mi kuoň do bariny,
pomuož, Bože, z tej bariny,
zarečiem sa Pribyliny.

Milá, milá, rád ťa vidím,
každý vraví, že ťa chybím,
keby som ja teba chybiu,
nikdy by ťa nenavštíviu.

Jak ja išol popod hory, popod les,
i len ty mne, múj koníčku, dobre nes!

Ohledni se, múj koníčku, na sebe,
jaký pekný chlapec sedí na tebe.

Jak ja išol zo Sečovec^[97] zo dvora,
odpadla mi z mojho koňa podkova.

Lenže ty mne, múj koníčku, dobre nes,
dám ja tebe podkovičku ešte dnes.

Keď som išiou, išiou, z Krakova, z Krakova,
odpadla mi z mého
koníčka vraného
podkova, podkova.

Išli za mnou, išli, dva Ráci,^[98] žebráci,
azda sa mi z mého
koníčka vraného
podkova navráci.

Dosti som sa nachodiu,
tmavých nocí nablúdiu,
bolo zima, blato,
nič som nedbau na to,
len som diovča navštíviu.

Nebou som pri Bete, chyba^[99] o pou lete,
ale som sa vyspau, fikom teremtette!^[100]

Ty hodiny veselské,^[101]
však sú oni cigánske!

Kázala mi milá príť,
že keď budú štyri biť.

Ja som prišol, peť bilo,
doma milej nebolo.

Bola ona v hájičku,
žala ona trávičku.

Nebolo jej doma, bola v hájku,
chodila mládencom na fijalku.

Nebolo jej doma, bola v lesi,
chodila s perečkom za juhásy.^[102]

Nebolo jej doma, bola v Debrecíne,^[103]
nebúchaj, neklopaj, nech si odpočine.

Kebych ja bol o tom vedel,
radnej bych bol doma sedel,
že mi milá nevstane,
za mnou dvere nezavre.

Kebych ja bol o tom vedel,
radnej bych bol doma sedel,
že ty za mňa nepojdeš,
že ty moja nebudeš.

Prišiou som k vám, nechcela si vstať,
šiou som k druhej, počalas plakať.

Prindi, milý, prindi k nám,
veru ti ja čosi dám,
rozmarinček zelený
a prstýnek stríberný.

Až ja svetlo zahasím,
potom sa ti ohlásim,
poď, moj milý, poď ke mne,
moje srdce uprimné!

A tá moja premilá,
nedala mi pokoja,
nedala mi v noci spať,
mosel som ju objímať.

Hula! hula, po mestečku,
každý se svú kochanečkú.^[104]
Ja sem bol u mej včera,
a ona mne vyprela.

Počkaj, milá, mám ti čosi hovoriť,
nechcelas mi včera večer otvoriť,
ani dverí ani vrát,
ani se mnou shovárať.
Počkaj, diovča, ty to budeš ľutovať!

Čože sa ti, milá, má láska neľúbi?
Však sme sedávali ako dva holuby;

ako dva holuby, ako dve hrdličky,
tak sme štebotali ako lastovičky!

Ak ja puojdem domov, neprídem už viac sem,
tam si ja pomeškám až na tvrdú jaseň.

Keď budem za mostom, budeš volať na mňa:
Janíčko, zlatý vták, nechoďže odo mňa!

Ale ja nebudem taký blázon veľký,
žeby som sa vrátiu k nevernej frajerki.

Oči jej rosily, keď som sa odberal,
a líca jej zbledly, keď som jej ruku dal.

Pozde ti je plakať, pozde ti je achkať,
mohla si dobrá byť a mňa netrucovať.

Keď som išol okolo vrát,
našel som tam mú milú stáť!
Okolo, okolo,
srdce ma bolelo,
museu som tam hneď zaplakať.

Keď som šeu zo zálet, poberau som sa preč,
moja frajerečka nešla za mnou zaprieť.

Keď nešla, nech nešla, dobre urobila,
ona sa nazdáva, že mi uhrozila.^[106]

Dosť som sa nachodil, namiloval som sa,
ach, natoľko prišlo, neoženil som sa.

Dosť som sa nachodil, našliapal sa blata,
bodaj sa presedla,^[107] frajerka kdejaká.

Vodička, povodeň, ako ťa preplujem?
Frajerečka moja, ako ťa zabudnem?

Zabudnem večery, zabudnem obedy,
ale teba, diovča, nezabudnem nikdy.

Toto je tá cesta pod té vinohrady,
kde som ja chodievau k milej na vohľady.

Keď som ja chodievau, chodievali všetci,
keď som ja zanechau, zanechali všetci.

Keď som ja chodievau, bou chodníček pravý,
keď som ja zanechau, chodia po ňom kravy.

Toto je tá šatka, čo mi milá dala,
musím jej ju vrátiť, žeby neplakala.

Keď som išol hore jarky,
porúbaný od frajerky,

porúbaný do chrbáta:
Otvor, milá, otvor vráta!

Veru ti ja neotvorím,
lebo sa ja teba bojím.

Vtedy si sa nebojala,
keď si dary odberala.

Dal som ti ja na sukničku,
vráť mi z toho polovičku!

Vráť mi z toho i ten peniaz,
čo mi bude medzi čeľaď.

Jako je to pekne v mojej milej dvore,
červené jablko na zelenom strome!

Červené jablko, než odpoly hnilé,
už sa pominulo, čo mi bolo milé.

V mojej milej dvore studienka vyviera,
povedajú ľudia, že ona umiera.

Bože muoj, otče muoj, na tejto doline
žiadon sa nepýta: Šuhaju, čo ti je?

Čo mi je, to mi je, len mi je voľačo,
neplakaly by mé oči za ledačo.

Plačte, oči, plačte, však darmo plačete,
čo ste rady maly, to mať nebudete.

Noci moje, noci, veď som vás márnievau,
veď som lecikomu dievča vyvartúvau.

Dosť som sa nachodiu, i sveta nablúdiu,
ešte som tam nebou, kde mi Boh odsúdiu.