ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spím, spím, spala by,
keby prišiou, dala by
koníčkovi sena,
koníčkovi obroku,
žeby skákau do skoku
jako mladá žena.

Spím, spím, spala by,
keby prišiou, vstala by
z postielečky hore.
„Už som prišiou, vstaň, milá!“
Hned z postieľky skočila,
otvorila dvere.

Červená ružička príjemnú vuoňu má,
neprišol mi milý, azda sa mi hnevá.

Príďže ma, milý muoj, navečer potešiť,
len jednu ručičku na oblok položiť.

S tým ťa ja, má milá, s tým ťa nepoteším,
kým ja moje líčko k tvojmu nepriložím.

Neplač, dievča, neplač, nerob si srdcu žiaľ,
veľa vody ujde, pokým ja prídem k vám.

Neušlo tej vody ani pou okovy,^[41]
už moj milý kričí: Diovčatko, otvor mi!

Keď si chcela frajera mať,
bolo tebe v noci nespať.
Nespala som, čakala som,
kým si prišol, zaspala som.

Keď si prišol, čo si robiu?
Prečo si ma nezobudiu?
Len som sedeu, len som čakau,
žeby som ťa nenaľakau.

Šuhaj, šuhaj, dávnos nebol,
iste si už na mňa zabol?

Nezabol som, nezabudnem,
chodieval som, chodiť budem.

Tuším si sa, moja milá, nevyspala,
tuším si ty po tri noci ma čakala?
Čakala som, nespala som po tri noci,
a preto sa nevyspaly moje oči.

Darmo si ty, moja milá, mňa čakala,
nebolo ma po tyto tri noci doma:
Za horami, za vodami sem byt musel,
v samotnosti, duša moja, kone pásel.

Ach, jaj škoda, že som o tom nevedela!
Bola bych som v noci k tobe priletela,
tvé koníčky do režičky a i voly,
bola by som obracala Sokolovi.

Dobre si ty, moja milá, urobila,
že si za mnou tam do pola neletela,
nič nebanuj, len sa raduj, že som prišel,
ja sa teším, že som ťa len zdravú našel.

Povedzže mi, milá, ako sa ti spalo,
či sa ti tej noci se mnou nesnívalo?

S tebou sa mi, milý, každú nuocku sníva,
s tebou moje srdce ve dne v noci býva.

Keď sa mi nesníva, však ťa v srdci nosím,
za tvoj život, zdravie, Pána Boha prosím.

Jeden, dva, tri, štyri, peť, šesť,
sedem, osem, devet, desať,
jedenásta hodina,
neboj sa ma, má milá!

Keby sa ja teba bála,
nikda by sa nevydala,
ale sa ťa nebojím,
smele ti ja hovorím.

Široký jarčok, bystrá vodička,
napoj mi, milá, muojho koníčka!
Ver ja nenapojím,
lebo sa ho bojím,
keď som maličká.

Tvoj koník vraný, ostro kovaný,
pokopal by ma podkovičkámi,
ja bych nenarosla,
za muž bych nepošla,
medzi horámi.

Palíčok, lastočok,^[46] sedni si na stolčok!
Zuzička, perla má, sedni si vedľa mňa!

Nepovedzže, milá, že sme vedno boli,
ver by nás obidvoch do Haličky^[47] dali.

Čo by nás aj, milý, do Haličky dali,
len by jedno pútko na nás okovali.

Palíčok, Palíčok, kde je tvoja balta?
v Bystrici u kata v javore zaťatá.

Čo ty, diovča, za srdce máš,
keď k vám prídem, vždy sa hneváš?
Ako by sa nehnevala,
keď som sa ja nevyspala.

Dosť ti bude času spati,
keď ja puojdem vandrovati.^[49]
Keď ty puojdeš, puojdem aj ja,
puojdeme my obidvaja.

Keď sa my dva rozlúčime,
dve srdiečka zarmútime,
dve srdiečka, štyri očká,
budú plakať do polročka.

A z polročka do celého,
budú plakať pre milého,
a z polročka do jeseni,
budú plakať mladé ženy.

Spime, milá, do dňa, keď nemáme ohňa!
Čo ja dbám, muoj milý, trebárs do poludnia.

Frajer muoj uprimný, kdes včera večer bou?
Frajerečka moja, len tu u súsedov.

Frajer muoj úprimný, čo ti tam dávali?
Frajerečka moja, teba omlúvali.

Frajer muoj uprimný, čo si na to riekou?
Frajerečka moja, len som k Bohu vzdychou.

Už je, milá, zle s nami,
zlámala sa pod nami,
zlámala sa tá deska,
maľované kolieska.

Mám ja brata stolára,
spraví on to do rána,
do ranička raného,
pre šuhajka švárneho.

Keď prídeš k nám, šuhaj, nechoďže ty v noci,
že si nevykoleš tvoje čierne oči.

Čo vykolem, diovča, čo vykolem obe,
predsa prídem, ver mi, nezadlho k tebe.

Boloraz, boloraz, zelený boloraz,^[51]
nechoď, šuhaj, ďalej, len tu nocuj u nás.

Veď by som nocoval, sivá holubička,
kebys ma zbudila, keď vynde zornička.

Hory, sivé hory a zelené žitá,
nepuojdem od milej, však ešte nesvitá.

Svitaj, Bože, svitaj, žeby skoro deň bou,
aby som ja zvedeu, či som pri peknej bou.

Keby som ja mala klúče od svitaní,
nedala bych svitať krome o polední.

Vysoko lieta slávičok,
domov, hoj, domov, Janíčok!
Kosy^[53] zapadajú,
zore znamenajú,
domov ťa, Janíčok, domov ťa volajú.

Už to nemuože ináč byť,
ver ty len musíš moja byť;
bárs by tvá rodina
proti tomu byla,
ty mňa už nechybíš, kochanečka moja!

Vysoko zornička, dobrú noc, Anička,
ešte vyššie nebe, Pánboh daj i tebe.

Dobrú noc, dobrú noc, ale nie každému,
len tomu milému šuhajku švárnemu.

Dobrú noc, dobrú noc, ale nie každému,
len tomu dievčatku, čo ja chodím k nemu.

Štyri hodiny do dňa,
má milá, odprovaď ma,

pod té široké vráta,
moja frajerka zlatá!

Pod té vysoké skaly,
budem ti frajer stály.

Už je malá chvíľa do dňa,
poďže, milá, odprevoď ma,
cez ten hájik, cez ten laz,
veru dobre udeláš.

Veď by ťa ja sprovodila,
keby mati dovolila,
ale mati zbraňuje,
čo mé srdce miluje.

Ništ sa, šuhaj, nenáhli,
ešte u nás neľahli,
ani otec, ani mať,
ani sestra, ani brat.

Ticho, šuhaj, nebúchaj,
ostrožkami neštrngaj!
Moja mati čujno spí,
hneď ona zvie, žes to ty.

Keď ja sviečku zahasím,
sama sa ti ohlásim:
Poďže, šuhaj, sem sa vkraď,
už spí otec, spí aj mať!

Bol pod oknom stúlený,
žeby nebol zradený,
žeby nepovedali,
že sme spolu spávali.

Už je, milá, biely deň,
kadeže ja von vyjdem?
Nestaraj sa, muoj milý,
vyvediem ťa von humny,

po záhumní chodníčkem,
prikryjem ťa ručníčkem!
Ručníček je malá vec,
príde vietor, vezme preč!

Počkaj, milý, do rána,
vyženiem ťa s kravama.
Nepuojdem ja s kravama,
lebo by ma mať lála.

Ale puojdem s diovčenci,
lebo sa mi tak svedčí,
puojdem s vami na trávu
a ponesiem zástavu.

Nejdi ta, nejdi ta, veď ešte nesvitá,
keď svitati bude, dosť ti času bude.

Chodievaj, šuhajko, chodievaj často k nám,
lebo ja uprimnuo srdiečko k tebe mám.

Chodievaj, šuhajko, chodievaj do roka,
žeby mi vykvitol tulipán z obloka.

Príďže ty, muoj milý, príďže ty keď jako,
nevyhováraj sa, že je k nám deľako.

Čo to za deľako, na jedno strelenia,
príďže mi, muoj milý, moje potešenia.

Ktože mi zabráni, ktože mi zakáže
k mojej milej chodiť, keď mi sama káže.

Svieť mesíčku jasno, že ja prídem šťastno,
len na malú chvíľku navštíviť frajerku.

Už mesíček zašel, ja sem šťastne prišel,
a moju najmilšú plakati sem našel.

Neplač, milá, neplač, ani nenaríkaj,
k čomu si privykla, žalostne odvykaj!

Bola si privykla s milým sedávati,
a ja ťa už teraz musím zanechati.

Zanechaj, šuhajko, zabývajme my sa,
kde ľudia nevidia, oplakávajme sa!

Oči moje, oči, plačú vo dne v noci,
žalostne fikajú, šuhajka ľutujú.

Oči moje, oči, čo ste urobily,
že ste tak šuhajka veľmi zaľúbily?

Oči moje, oči, čo ste urobily,
keď ste pre jedného všetkých opustily?

Povedzže mi, milá, zo srdca verného,
či mňa rada vidíš, či koho druhého?

Ľúbim ťa, šuhajko, zo srdca verného,
ani už nemuožem nikoho druhého.

Povedala som ti, ešte ti raz poviem:
Teba rada vidím, za druhého puojdem.

Povedz mi, má milá, pravdu spravedlivú:
Či ty budeš moja na tú druhú zimu?

Jakože by ti ja pravdu povedala,
trebárs by ja chcela, mať by ma nedala.

Mať moja, mať moja, keby nie mať moja,
dávno by ja bola, šuhajíčku, tvoja.

Kľaje ma, bíja ma, šuhajko, pre teba,
že som pozerala v kostele na teba.

Keby ťa, šuhajko, nerada videla,
veru by na teba nikdy nepozrela.

Ale to hneď poznať, kto koho miluje,
na toho pozerá, tomu sa raduje.

Mať moja, mať moja, mať moja neverná!
Za tebou, šuhajko, zatvárať mi nedá.

Za tebou mi nedá, za ledakým káže,
milý, mocný Bože, s kýmže mi svet sviaže?

Ťažko je zomrieti, koho ništ nebolí,
ťažšie milovati, čo je nie po vôli.

Večer pri mesiačku pod tou bielou stenou,
stoja dve srdiečka, stojí milý s milou.

Sladké slovíčka si spolu rozmlúvajú,
ruky si stískajú, líčka prikladajú.

Frajeruočka moja preblahoslavená,
vo veľkom zármutku pre mňa postavená.

Nebanuj, neľutuj za noci trávenia,
ani ja nebudem za veľa chodenia.

Nebanuj, má milá, že som ti vankúš drau,
ani ja nebudem, že som k vám chodievau.

A keď sa už spolu rozlučovať mali,
na pitvornom prahu oba zaplakali.

Vyšiou predo dvere, slzy mu padaly,
na drobnom kamení jamky vybíjaly.

Vyšiou pred obloky, utierau si očká:
Bohu ťa porúčam, moja frajeruočka!

Bohu ťa porúčam, štestia ti vinšujem,
za uprimnú lásku pekne ti ďakujem.