ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Takú som si nevestičku dostau,
že som ju dnes už tridsať ráz bozkau.

Taká sa mi gazdina dostala,
že jej už mať všecky kľúče dala.

Takú som si vybrau robotnicu,
že vie žati žito i pšenicu.

Peknuo je, peknuo je husár so šabličkou,
ešte predsa krajšie muž s mladou ženičkou.

Žena moja malá, veľmi maličičká,
radšej ťa ja vidím, lež husár koníčka.

Zasiau som žítko, zišla pšenička,
čože je lepšie ako ženička?

Mladá ženička posteľ postele,
svojho mužíčka mile obejme.

Niet, Bože, jak žena mladá,
která vidí muža rada.
I keď líha, i keď vstáva,
smeje sa a poihráva.

Hory, hory, hory sú,
pod horami lesy sú,
kto chce peknú ženu mať,
musí na ňu nakladať!^[191]

Šuhaj, šuhaj, šuhajíčku,
nenakladaj na ženičku!

Čo naložíš na ženičku,
kúpiš za to jalovičku.

Z jalovičky bude krava
a zo ženy baba stará.

Zelený kabátik, červené výlohy,^[192]
kto má peknú ženu, postaví jej rohy.

Marča moja,
čekajže ma,
čekajže ma tri roky,
kým narastiem veliký.

Ona nečekala,
len sa vydávala,
dala hrušky oberať,
nedala im dozerať,^[194]
za zelena.

Ty si, šuhaj, ty si pes,
cudzie ženy miluješ;
cudzie ženy také sú
do hanby ťa donesú.

Na tom druhom rade
sedí Janík v klade,^[195]
nevesty sa radia,
čo mu jesti dadia.

Jedna baraninu,
druhá husacinu
a tretia mu rečie,
že mu kuru pečie.

Čo sa stalo v Novom Zámku?
Vzau katolík luteránku.
Ona plače, ona fiká,
že má muža katolíka.

Nebolo to v zime, ale bolo v lete,
keď som sa oženiu, kutya teremtette!

Tudu, mamko, tudu, mám ženičku chudú,
veď hu ja vychovám, keď jabĺčka budú.

Ej, ty ženo, ženo, ženo má,
pre Boha ťa prosím, buď dobrá!

Keď budeš dobrá, neboj sa,
keď budeš mrcha, varuj sa!

Ľúto mi je, ľúto, i doma i tuto,
že som si založiu na hrdielce puto.

Za päťdesiat rimských^[196] sivé volčatá,
že som sa oženiu, plačú diovčatá.

Neoklamau som sa jako na žene,
volky muožem predať, ale ženu nie.

Volky muožem predať za sto toliarov,
a ženu nepredám za päť krajciarov.

Mám ja ženu rozmaznanú,
kúpim si ja korbáč^[197] na ňu;
korbáč, korbáč ako ruka,
nech nešteká ako suka.

Mal som ženu mladú, nechcela ma slúchať,
dal som ju Cigáňom, musí mechy dúchať.

Dúchaj, žena, dúchaj, vydúchaš si chleba,
veď to ľudia vedia, že to tebe treba.

Moja mladá žena, muoj milý tovariš!
Jedon hrnčok prázny, v druhom nič nevaríš.

Chamuľu^[198] varila a hrnčok zabila,
i maslo zožrala, na mačku reptala.

Moja žena ráno vstáva,
sedem robot vykonáva:
kričí, dudle,^[200] pije, jí,
kravu dojí, dríme, spí.

Kým Rúžanu podojila,
tri razy sa vyvrátila:
se! se! se! se! mršina,
tys mi toho príčina.

Večer lahne o pol pátej,
ráno vstane o devátej,
keď kravár už odchádza,
vtedy oči utírá.

Potom šochtáre^[201] shledáva,
jako slepá dvere matá,^[202]
spytuje sa, kde krava,
žeby ju podojila.

Keď kravár po horách trúbí,
ona vtedy kravy dojí,
a von jich vtedy žene,
keď je skoro poledne.

Vezmite si, vy nevesty,
dobrý príklad z mojej ženy,
jej kúsky nasledujte,
a tak vzácne budete.

Mužúm gaty prilehnite,
od sebe jich nepustite,
do devátej hodiny,
spite s nima v posteli.

Čože je to, Pane Bože, za žena?
Kúpiu som jej štyri voly aj sena.
A ja seno popredám,
ženičku si vychovám,
v hore rastie zelina,
nech sa pasie, mršina.

Aká je tá moja žena,
keď ju nahám samú doma,
ona mi nič nezarobí,
len za frajerámi chodí.

A ja robím, vždy pracujem,
holbu vína nevypijem,
moja žena dve, tri holby,
nikda krajciar nezarobí.

A ty, mužu, ty sa staraj,
hovädzinu do hrnca daj,
daj do hrnca hovädziny,
nak sa naje aj muoj milý.

Stodolečka deravá a zlá žena k tomu,
tie dve veci vyženú hospodára z domu.

Do stodoly navozím, voda všade teče,
do komory nanosím, zlá žena vyvleče.

Každý dobrý hospodár, varuj se tých vecí,
bo v krátky čas vyneseš gazdovstvo na pleci.

Keď gazdovstvo vyneseš, vynes i zlú ženu,
vyhoď si ju na plece a otrep o stenu!

Ördög atta,^[205] ty klampa! gazduj teraz v pustom,
však už muožeš gazdovať jako v cmare hustom.

Varujte sa, šuhajci, a múdre sa žeňte,
ledajakým dievčičkám nikdy nič neverte!

Kým si, šuhaj, slobodný, uži tú slobodu,
bo ťa žena mrchavá pošle i na vodu.

Bárs by si sa utopil, žena by nedbala,
i v komore i v izbe frajerov by mala.

Malo by to takto byť, naplňme poháre,
i tak, keď raz zomreme, vložia nás na máre.

Už som sa oženil, vzal som si ženu zlú,
ach, beda, prebeda, čo budem robiť s ňú?

Trunku se chytila, preveľmi ho ľúbi,
tri holby pálenky ta cez deň vytrúbi.

Keď víno pochytí bezbožná tá žena,
mluví, že je to jej milá medicina.

Ach, čože si počnem s takouto mršinou,
nestrojí tá byti mne dobrou gazdinou.

O, kdybych ju mohol predať za dve babky,^[206]
ochránil bych si dom, aj role, aj statky.

Boly časy, boly jasné,
boly časy jasné,
mal sem dievče krásne
jak ľaliu.

Ale včuľ mám mrcha ženu,
všecko mi prežere,
na čokoľvek prinde,
zle je se mnú.

Trikráte tri jsú devět, bylas poklad, to věď,
dal sem za tě dolarů^[207] sto, dám tě za devět.

Bylas predtím uprimná, v svém živote mírná,
nynís pak cnosť odvrhla, stalas se nevěrná.

Pro tě již odpredám, pojmem sobe děvče,
to bude mé raněné potěšovať srdce.

Keď som ja bol mládenečkom,
chodieval som pod perečkom,
pod perečkom pod ružovým,
pod klobúčkom sobolovým.

Mal som šaty nad šatami,
i dolomán šarlatový,
i mentiečku^[208] krásnu, novú,
a kunami pramovanú.^[209]

Nohavice s pasomány,^[210]
a čižmičky s ostrožkami,
i v mešteku dvadsiatniky,
a kremnické dukátiky.

Teraz som sa už oženiu,
všecku krásu som premeniu,
ten dolomán šarlatový,
všecek mi je poplátaný.

Z nohavíc mi kolená von,
čo budem robiť, Bože muoj!
Ostrožky mi ridzavejú,
palce z čižiem vyzerajú.

Žena mi v kúte gajduje,
kyseľ mi v hrnci burcuje,
deti mi pýtajú chleba,
Bože, pošli pomoc s neba!

Jak sem se oženil, tak sem se potešil,
jak by si na kolek perečko zavesil.

Tak sem se oženil, jak by mi hlavu sťal,
bodaj ho hus kopla, kto mi tú radu dal.

Dal sem se ulapit jak rybka ve vode,
tak sem se domníval, že mi lépe bude.

Šuhajci, šuhajci, ze mne príklad berte,
jak chcete dobre mít, nikdy se nežeňte.

Nikdy se nežeňte, když chcete dobre mít,
neb mladej neveste nikdy nie čo verit.

A kto sa ožení, nech ženu probuje,
však se zrídka najde, že neobanuje.

Banujem, banujem, i musím banovat,
pre jednu osobu celý svet mám nechat.

Ani den, ani noc, ani večer, ráno,
od velkého žialu všecko mi je jedno.

Litujem, litujem a velice musím,
pre jednu osobu všecku lásku ruším.

Není tej pšenice, v kterej kúkol není,
není stav manželský, v kterém žialu není.

Zlá žena, nedobrá,
bije muža pod rebrá:
Jaj, mužu, či bolí?
Nedaj žene po vuoli!

Chytala ho za šticu,
zamietla s ním svetlicu:
Jaj, mužu, či bolí?
Nedaj žene po vuoli!

Chytila ho za bradu,
zorala s ním zahradu:
Jaj, mužu, či bolí?
Nedaj žene po vuoli!

Chytila ho za fúzy,
súkala s ním motúzy:
Jaj, mužu, či bolí?
Nedaj žene po vuoli!

Chytila ho za vlasy,
zorala s ním tri kusy:
Jaj, mužu, či bolí?
Nedaj žene po vuoli!

Chytila ho za hrdlo,
čistila s ním močidlo:^[212]
Jaj, mužu, či bolí?
Nedaj žene po vuoli!

Pod posteľ ho vopchala,
i tam naňho kukala:
Jak ti je tam muoj milý?
Nedaj žene po vuoli!

Za Váhom, za Váhom, sova vodu pije,
nešťastná hodina, žena muža bije.

Tá pije, tá bije, lebo má čo biti,
však sa muože, blázon, rozumu chytiti.

Ona prišla z krčmy, kázala mu skákať,
a on, neboráčik, začal pred ňou plakať:

Žena moja, žena, nerobže mi toho,
radnej bys mi dala niečo vareného.

Čože by ti dala, kterú šibenicu?
Vidíš tú palicu, skry sa pod lavicu!

Sadol si pod kachle a Bohu se modlí:
Nebi ma, ženičko, ach, už budem dobrý.

Hľaďte, ľudia moji, jak sa mňa muž bojí,
naučila som ho po mej dobrej vuoli.

Kde si býval? — V Ružomberku.
Čo tam slýchať? — O zármutku.

Jedna žena muža zbila,
jak metlou ním zametala.

Čím ho bila? — Svou preslicou.
Čím ho tĺkla? — Kyjanicou.

Bývaj, mužu, po mej vôli,
nekaz mi mú kratochvíli!

Keď ja idem, neptaj se mne,
keď ja prídem, privítaj mne!

Povez: Žena, ženko milá!
Prosím, abys mne nebila.

Priprav víno i kávičku
a nalej si do šálečku!

Piže, ženo, ženko milá,
ty krásna, verná, spanilá!

Po jedení chyť za rúčku,
a volaj mne na procházku!

Poďže, ženo, ženko milá,
abys mne více nebila.

Zakukala kukulienka, sadla pod jalovec,
která žena muža bije, však je to špatná vec!
Tri dni mu jesť nedala,
takto naňho volala:
Kuku, kuku, kuku!
saframentský kluku!

Má ženičko roztomilá, pro Boha te prosím,
nerobže mi tú potupu, a ja te biť musím.
A ona zas: Kluku!
sáhni na mne ruku,
a ja ti dám taký krofec,^[213]
že odletíš až tam pod pec.

Sedí dudok na kope,
trepe chvostom konope,
treba hanba, treba nie,
mojej ženy doma nie.

Ta šla ona do Huty,
predávati kohúty,
za sto zlatých za meru,
to je pravda, tak veru!

Moja žena mladá, moja principia,^[214]
keď sa čo nahnevá, priam^[215] ma ona nehá.

Poberie si šaty, k tomu i periny,
a potom uteká do tej Pribyliny.^[216]

Tak ma ona nehá na holej posteli,
hyba dievča Zuzka, to ma rozveselí.

Žena, žena, ako žena,
ale deti plačú doma.
Keby deti neplakaly,
nech by ženu kavky vzaly.

Chlapci, chlapci, slyšte, chlapci,
anjel v parte, diabol v čepci,
a tak kto sa chce oženiť,
musí rozum pri sebe míť.

Boženku! Boženku!
Vzal si mi manželku,
kebys mi ju vrátil,
tri dni by ti mlátil.

Oženiu sa ledabol,
vzal si ledabolku,
oba boli ledaboli,
strebali poliovku.