Zlatý fond > Diela > Národnie spievanky 2 – Balady, romance, rozprávky


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
Národnie spievanky 2 – Balady, romance, rozprávky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Andrea Kvasnicová, Ivana Hodošiová, Karol Šefranko, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 119 čitateľov

Balady, romance, rozprávky

Národné piesne a spevy, súc číra prirodzenosť, majú pôvaby a ľúbeznosti, ktorými sa v hlavnej kráse najdokonalejšiemu umeleckému básnictvu rovnajú. Montaigne

1. Ta dala matka…

[1]


Ta dala matka
svoj’ vlastnú dcéru
do cudzej krajine,
zakázala jej
ani k sebe príť,
ani k svoj’ rodine
za sedem ročkov,
za sedem týžňov,
aj za sedem hodín.
Matka má milá!
Ja som tvoj’ dcéra,
ja k tebe priletím
do tvoj’ zahradky,
na onie hriadky,
na bielu ľaľuju.
Ač mi tá uschne,
ač mi tá zvädne,
kto mi ju poleje?
Matka má milá!
Ja som tvoj’ dcéra,
ja ti ju polejem,
ani krčahmi,
ani kupkami,
len mojmi slzami.
Ej, jašu, jašu,
vtáčku jarabý,
nejdi do zahrady,
polámeš mi tam
mojej mamičky
na hriadkach ľaľuju.
Ač ty polámeš
mojej mamičky
voňavú ľaľuju,
to mi ver, že ťa
moje sestričky
naskutku zabijú.

2. Mati diovča sháňa…

[2]


Mati diovča sháňa
s postele za rána:
„Anna moja, Anna,
choďže ty na vodu,
na vodu studenú,
pod lipu zelenú.“
Šla Anna pre vodu,
na lúčku zelenú,
nemohla načrieti
pre studňu srúbenú.
Mať na ňu volala:
„Anna moja, Anna,
kdeže si tak dlho?
Bodaj si, aby si
hneď tam skamenela!“
Krhla skamenela
meravým kameňom,
Anna zdrevenela
zeleným javorom.
Leží vedľa, leží,
jeden chodník pravý,[3]
išli dva mládenci,
dva bratia vandrovní,
oba boli hudci.
„Ach, bratríčku milý,
koľký svet sme prešli,
ešte sme takého
javora nenašli.
Odtnimeže si my
po jedných husličkách,
po druhých bičíkach.“[4]
Prvý raz zaťali,
krv z neho ronila,
hneď sa poľakali,
na zem popadali.
Druhý raz zaťali,
slovo uslyšali:
„Rúbajte, rúbajte,
len srdce neraňte!
Ništ sa vy nebojte,
ale si odtnite
na jedny husličky,
na druhé sláčiky,
choďte, prehúdajte
pred mej matky vráta:“
„Toto je tá panna
v javore zakliata,
toto sú husličky
z tej vašej Aničky,
a této sláčiky
z jej pravej ručičky!“
Išli tí mládenci
žalostne hrajúci.
Keď matka slyšala,
na okno bežala:
„Ach, mládenci moji,
choďteže preč, choďte,
a žiaľ mi nerobte,
však ho ja dosti mám,
že Aničky nemám!“

3. Vandrovali Rábkové…

[5]


Vandrovali Rábkové,
z jedné zeme do druhé.

Keď tam privandrovali,
na ríneček stávali:

„Ej, šenkýrku, šenkýrku,[6]
máš ty peknú devčinku!

Či ti je tvoja vlastná,
a či ti je služebná?“

„Ani je moja vlastná,
ani je nie služebná,

len mi je zastavená.“
„Keď je nie tvoja vlastná,

ani je nie služebná,
zač ti je zastavená?“

„Za sto zlatých stríberných
a za toľko červených.“[7]

„Daj mi s ňou nuocku spati,
chcem ti ja zaplatiti.“

„Spi s ňou nuocku, lebo šesť,
miluj sa s ňou koľko chceš.“

Postielečku stielala,
tak žalostne plakala.

„Nepoprávaj široko,
len úzko a vysoko.“

„Nelakom sa ty tomu
mojmu telu bielemu,

bo som z rodu veľkého,
Dindeš kráľa mladého.“

„Keď si ty dcéra jeho,
ja som vlastní syn jeho,

sedem ročkov bojujem,
a teba vyhľadujem.“

Hned sa oni objali,
tak radostne plakali.

Dobrý Pán Boh rozum dau,
že brat sestru neprespau.

Nič peniaze nečítau,
len klobúčkom odmerau.

4. Kráľ na vojnu verbuje…

[8]


Kráľ na vojnu verbuje,
ženy, diovky slučuje,

ženy, diovky dopredku,
samých chlapcov dozadku.

Jeden sa mu starý zdal,
že on syna sám nemal,

má on doma tri dcérky,
pekné ako holúbky:

„Choď ty, dcéra najstaršia,
choď do vojny, choď za mňa!“

„Ja, pán tato, nepuojdem,
ja bojovať nebudem.“

„Choď ty, dcéro prostrednia,
choď do vojny, choď za mňa!“

„Ja, pán tato, nepuojdem,
ja bojovať nebudem.“

Tá najmladšia Barbora,
slovíčko mu mluvila:

„Nestaraj sa, tatíčku!
Ja puojdem na vojničku.

Kúp mi koňa vraného,
novuo sedlo na neho;

zlatú šabľu ku boku,
a pár pištoľ do rukú!“

„Ej, Barborko, dcéro má,
znáš-li, že je vojna zlá?

Nedávaj sa dopredku,
ale radšej dozadku.“

Keď jej šaty merali,
tak mládenci plakali.

Keď na koňa sedala,
otec i mať plakala.

Ona na to nedbala,
dopredku sa držala,

von zo dvoru vybehla,
trikrát tábor obehla.

Kráľ sa na to čudoval,
potom k vojsku povedal:

To je vojak obratný,
to je šuhaj prekrásny!

Keby on bol panenka,
hneď by bola má žienka.

„Jasný králi, panna som,
drž si slovo, tvoja som!“

5. Zvalo sa mesto…

[9]


Zvalo sa mesto Rakovci,[10]
v nem prebývali kuruci,[11]
tam mal jedon kováč dcéru,
krajšú, nežli kráľ kráľovnu.

Sám kráľ sa zaľúbil do nej
a hľadau si cestu ku nej;
ale darmo chodil dluho,
odpírala ona tuho.

Kopala baba zahradu,
prišol kráľ k nej na poradu.
„Ej, babo, babo, daj radu,
jak by som sklamal tu pannu!“

„Obleč si šaty panenské,
a črievičky karmažínske;[12]
a jdi od domu do domu,
až ku kováčovi tomu

a tam zaklopaj na vráta,
otvorí ti sám pán tata.“
„Kto to klope, kto to tluká?
Mal dosť času vo dne dnuká!“

„Ja som kramárka z Opavy,[13]
idem na jarmok do Prahy;
továr som si už poslala
a sama som tu zostala.

Prosím, milý hospodári,
aby ste mi nocľah dali,
ľahnem si bárs na lavičku
a prikryjem sa sukničkú.“

Keď už bolo ku večeru,
volá kováč svoju dcéru:
„Anička, choď posteľ postlať,
tá pani bude s tebou spať.“

„Ach, pán otec muoj premilý,
tá pani se mi nelíbí;
ani som to neslýchala,
aby pani s pannou spala!“

„Choď len, Anička, choď zbystra,
však je to pani bárs čistá.“
Keď už bolo o púlnoci,
volala otca k pomoci.

„Ticho, Aničko, nekrič ty,
avšak nás nikto neslyší.“
A keď bolo rozvidneno,
bolo po meste vraveno,

že Anička už nie panna,
že s uherským kráľom spala.
A keď už bolo po roce,
nosila Janka na ruce.

A keď si ho kolísala,
takto nad ním spievavala:
„Ej, čušaj, belaj, synu muoj,
kráľ Matiáš[14] je otec tvoj!“

6. Ten turecký mýtnik…

[15]


Ten turecký mýtnik
sedí vo vezení,
za ruce, za nohy
tuho okovaný.
„Mýtniku, mýtniku!
Máš ty doma dcéru,
krásnu Katarínu.
Ak nám ju ty sľúbiš,
sám sa vyslobodíš!“
„Veru vám ju sľúbim,
ak sa vyslobodím.“
Keď on prišol domov,
sadol si za stolík,
hlávku si zalomí.
„Tatík muoj premilý!
Čože vás tak bolí,
či hlava, či ruce
a či život biely?“[16]
„Hlava mňa nebolí,
ani život biely,
ale som ťa oddal
Turkom do vezení.“
„Tatík muoj premilý!
Nič sa nestarajte!
Máme služobkyňu,
menom Katarínu;
pekne pripravíme,
ta ju vypravíme.“
„Katuško, dcérko má!
Tam by ju poznali,
tam by ju poznali,
mňa by sviazať dali.
Katuško, dcérko má,
vyjdi na pavlačku
a pozeraj odtiaľ,
dolu na Sabatku![17]
Či sú to mrákavy,
či sú to čierňavy,
či sa to už hrnú
tí Turci s hintovy?“[18]
„Ach, tatíčku milý,
nie sú to mrákavy,
nie sú to čierňavy;
ale sa už hrnú
tí Turci pohani.“
„Brány otvárajte!
Stoly zakrývajte!
Katuško, dcérko má!
Idi do svetličky,[19]
sberajže si, sberaj,
té tvoje šatočky!
Angliu[20] zobliekaj,
a šarlát obliekaj!“
Keď si ich sberala,
horce zaplakala,
tak sa ona ťažko
Turkom oddávala.
„Katuško, dcérko má!
Sadni si na stolčok,
učešže si, učeš,
tvoje dlhie vlasy!“
Pekná Katarínka
v okenečku stála,
svoje žlté vlasy
hrebeňom česala.
„Vlasy moje, vlasy,
kdeže vy puojdete?
Za turecké hory!
Mňa hlavička bolí.
Škoda vás, škoda vás,
moje milé vlasy,
škoda vás, škoda vás,
škoda vašej krásy!
Že ste sa vy daly
Turkom do vezení.“
Keď na koč sedala,
žalostne plakala,
tým svojím rodičom
pekne ďakovala:
„Tatík muoj premilý,
dobre sa tu majte,
o malý, krátky čas
chýry počúvajte.“
„Turecká družička!
Požič mi nožíčka!
Mám ja dve jabĺčka
od muojho tatíčka.
Chcem si ich rozkrojiť,
s vami sa podeliť.“
Turecká družička
nemala, nedala,
čo Katka pýtala.
„Turecký furajtár![21]
Počkajže namále,
pila bych ja vodu
z tohoto Dunaje.“
Jednou rúčkou pila,
druhou sa topila,
tak velikú hanbu
Turkom urobila.
Takie vlasy mala,
Dunaj obkrútila;
takú sukňu mala,
Dunaj zahatala.
Mladý pán nemeškal,
dolu brehom bežal:
„Rybári! rybári!
Zakladajte sieti,
moja mladá pani
dolu vodou letí.“
Jeden raz zatiahli,
rybečku vytiahli:
„Nenie je to ryba
muojmu srdcu ľúba.“
Druhý raz zatiahli,
rybečku vytiahli:
„Ach! nie je to ryba
mojmu srdcu ľúba.“
Tretí raz zatiahli,
rybečku vytiahli:
„Toto je tá ryba,
muojmu srdcu ľúba!
Kebys bola prišla
do tureckej zemi,
bola bys umrela
v hodbavnej posteli.
Ale si neprišla
ani do šajtlavy,[22]
veru ťa rozvláča
vtáci, straky, vrany.“
Tá stará Turkyňa
do dverí si stala,
syna a nevestu
s radosťou čakala:
„Synu muoj premilý!
Kde tvá mladá pani?
Či ti ju nedali,
či ťa len sklamali?“
„Dali, nesklamali,
tí prekliati gauri,[23]
bodaj si ju boli
radšej zadržali!“
„Moja dievka drahá,
čoho si sa bála?
Či sedem majerov,
či deveť kaštieľov?
Veď by si nemala
dach šindlom pobitý,
ale diamantmi
a perlami krytý.
Veď by si neišla
po blate, po deskách,
ale bys chodila
po mekkých kobercách.
Veď by si tu bola
tvrdo nerobila,
len v čipkách sedela,
zlatom, striebrom šila.
Veď by si tu bola
hladu netrpela,
z findží[24] kryštáľových
kávu popíjala.“
Keď to hovorila
tá stará Turkyňa,
Katarína mrtvú
hlavičku pozdvihla
a temnými slovy
toto povedala:
„Lepší je ten Dunaj
než hárem turecký,
lepšia smrť kresťanská,
než život pohanský.“

7. Sobol pán, Sobol pán…

[25]


Sobol pán, Sobol pán po palote[26] chodí
a svoju hlavenku prevelice lomí.
„Což vám, tatko milý, hlava-li vás bolí,
bolí-li vás hlava, čili ste opilý?“
Hlava mna nebolí a opilý nejsem,
než mne je to líto, že sem ťa zaprodal
Turkúm a pohanúm.
Ven oknem vyhledla, hned stádo uhledla:
„Který je to, který, múj pantáto milý?
Je-li v tom červene čili v tom zelene?
Či v tom zlate, stríbre, v černém aksamíte?“
„Není v tom červene, ani v tom zelene,
než v tom zlate, stríbre, v černém aksamíte.“
Keď pred dúm prijeli, hned sa zastavili:
„Stroj sa, mladá paní, ty mosíš jít s nami!“
„Počkajte, postojte, moji drazí páni,
až sa já odprosím od méj panímámy.“
Po druhé volali: „Stroj sa, mladá paní,
ty mosíš jít s nami.“
„Počkajte, postojte, moji drazí páni,
až já zadekujem za vychovávání.
Dekujem, dekujem, múj pantáto milý,
za dobré chování, za zlé vydávání.“
Po tretí volali: „Stroj sa, mladá pani,
ty mosíš jít s nami.“
Keď na koč sedala, žalostne plakala:
„Takému vydaju sem sa nenazdala.“
— — — — — — — — — — — — —
keď k Dunaju prišli, smutne zavolala:
„Počkajte, postojte, moji drazí páni,
až sa já napiju vodičky v Dunaji.“
Jednou rukou pila, druhou sa topila:
Zezte ma, rybičky!
Aby mi nebyly Turkyne družičky. (atď.)

8. Rabovali Turci…


Rabovali Turci
v tom Zelenom zámku,
iného nenašli
krom jedno pachole.
„Povedz nám, pachole,
kde sú ti pánové?“
„Nesmiem povedati,
dal by mňa pán sťati.“
„Neboj sa, pachole,
s sebou ťa vezmeme
do tureckej zeme,
židom na hrebene.“
„Kľúče sú pod prahom
a pán s paňou leží
na vysokej veži.“
Prvý raz strelili,
vrch veže zronili,
druhý raz strelili,
pána prestrelili
a paňú pojali.

9. Vyskočilo slniečko…

[27]


Vyskočilo slniečko
zavčas ráno, raníčko,
vyskočilo na stienku,
na tŕňovú záhradku.

Vykvitly tam ružičky,
prišly si tam devečky,
odtrhly té ružičky
a vily z nich venečky.

Prvý vienok dovíja,
zlý duch mámiť počína,
druhý vienok dovíja,
zlých duch sa k nej primlúva:

Chceš-li, Katko, má byti?
Či chceš Bohu slúžiti?
„Nechcem Bohu slúžiti,
ale, pane, tvá byti!“

„Vstaň ty, Katko, na kameň,
a ja vstanem na strmeň,
se strmeňa na koňa,
prenesiem ťa do raja.

Do ráječka, do raja,
kde si nikdy nebola,
kde si nikdy nebola,
ani tvoja rodina.“

Keď už za mesto prišli,
dobrej cesty nenašli,
len po tŕňovom hloží,
po tom čertovom zboží.

Keď už nad peklo prišli:
„Otvor bránu, najvyšší!
Nesiem telo i dušu,
zemanovu Katušu.

Podajte jej stoličku,
nech si sadne trošičku,
a dajte jej smoly piť,
musí ona s nami byť.“

Jedon bránu otvára,
druhý sa jej usmieva,
tretí smolu nalieva,
štvrtý sa jej primlúva:

Pi, Kačenko, kávičku,
budeš moju ženičkú!
„Nechcem, pane, kávičku,
nebudem tvú ženičkú!“

Prvý pohár vypila,
priam farbičku zmenila,
druhý pohár vypila,
plameň blkom pustila:

„Nože, páni pekelní,
otvárajte mi brány,
keď nie brány, len dvere,
nech ma vetrík preveje;

kto je tu z mej dediny,
povedzte mej materi:
Ešte jednu dcéru má,
nech ju lepšie naúča!

Mne po vuoli dávala,
do pekla ma vohnala,
mňa bila len bylinou,
nech ju bije trninou.“

Mohlas Bohu slúžiti,
do kostola choditi,
už ty budeš naveky
v tom plameni horeti!

10. Dole pod Smolenským zámkem…

[28]


Dole pod Smolenským zámkem[29]
pretekává voda jarkem,
keď hvezdičky vychádzajú,
húsky sa tam kúpavajú.
Dve husičky, dve sestričky
zaklnuté od mamičky.

A keď ony vychádzajú,
tak sa ony shovárajú:
Sestro s zlatýma krídlama,
už sa hvezdičky nad nama,
plujme nadol po tom jarku
až k tomu našemu dvorku.

Mati sedí u lavičky,
drobí kúrky do vodičky,
drobí kúrky aj strídečku
zlatým húskám do jarečku:
„Sbírajte si, moje deti,
čo vám drobí smutná mati.

Tak sa ony shovárajú
a milostne objímajú,
na svú bídu nariekajú,
své mati sa zaželajú
až do šerého svitání,
až do ptačího spívání.

Keď hvezdičky zapadajú,
žalostne sa rozlučujú,
každá dává svojej mati
z krídelenka pérek zlatý,
z krídelenka pérek zlatý,
čo stojí za peňáz zlatý.

11. Tá Zuzkina mati…

[30]


Tá Zuzkina mati
po zahrade chodí,
bielo kvieťa loví.
„Načo vám je, matka,
toto bielo kvieťa,
keď vás zanecháva
vaše sladkuo dieťa?“
A ten Zuzkin otec
sám pred Bohom kľačí,
a sirota plače,
kameň slza raní.
Pusť ma, Bože, pusť ma
len na ten druhý svet,
tam mám jednu dcéru,
za muž mi ju berú,
nemá mi jej tam kto
stoly prikrývati
a svatov vítati.

12. Pásol Janko…

[31]


Pásol Janko kravy
a Anička pávy,
zadlávila krava
najkrajšieho páva.

Nik o tom nevedeu,
len jedno pachoľa,
len jedno pachoľa,
čo pána vyzúva.

„Pane muoj premilý,
čo by ti povedau,
čo by ti povedau,
ak bys sa nehnevau.“

„Čože by sa hnevau,
keby si povedau?“
„Zadlávila krava
najkrajšieho páva.“

Páni nemeškali,
spolu sa radili,
takú radu mali,
že Janíka jali.

Jali, da ho jali
na múry vysoké,
na múry vysoké,
nad vody hlboké.

Prvý lístok písau,
svojmu otcu poslau:
„Otec, duša moja,
vymeň ma z vezenia!“ —

„Syn muoj premilený,
či veľa pýtajú?“
„Štyristo červených
a za toľko bielych.“[32]

„Syn muoj premilený,
nemám ich kde vziati,
nemám ich kde vziati,
musíš zakapati!“[33]

Druhý lístok písau,
svojej matce poslau:
„Matko má premilá,
vymeň ma z vezenia.“

„Syn muoj premilený,
či mnoho pýtajú?“
„Štyristo červených
a za toľko bielych.“

„Syn muoj premilený,
nemám ich kde vziati,
nemám ich kde vziati,
musíš zakapati.“

Tretí lístok písau,
svojmu bratu poslau:
„Braček muoj premilý,
vymeň ma z vezení.“

„Braček muoj premilý,
či mnoho pýtajú?“
„Štyristo červených
a za toľko bielych.“

„Brat muoj premilený,
nemám ich kde vziati,
nemám ich kde vziati,
musíš zakapati.“

Štvrtý lístok písau,
svojej sestre poslau:
„Sestra má premilá,
vymeň ma z vezenia.“

„Brat muoj premilený,
či mnoho pýtajú?“
„Štyristo červených
a za toľko bielych.“

„Braček muoj premilý,
nemám ich kde vziati,
nemám ich kde vziati,
musíš zakapati.“

Piaty lístok písau,
svojej milej poslau:
„Moje potešenia,
vymeň ma z vezenia;

a ak ma rada máš,
popredaj, čo len máš,
lazy, kopanice,
vymeň ma z temnice.“

Milá nemeškala,
do sklepu bežala,
šnúry namerala,
k milému bežala.

„Na ty, milý, šnúru,
spusť sa dolu s múru,
čo šnúra nestačí,
natoč svoje vlasy;

čo vlasy nestačia,
skoč na moje plecia,
a s pleca skoč na zem,
nebuď, Janík, väzeň.“

Už sa Janko vrtí
na sivom koníčku,
pesničku si spieva,
slzy si utiera:

„Lepšia jest má milá,
než všecka rodina:
Milá mi spomohla,
rodina nemohla.“

13. Oliva, Oliva…


Oliva, oliva, listeček zelený!
Povedz mi, oliva, kde je muoj premilý?

„Chodí po chodníčku v zelenom hájičku,
utírá si slzy svú bílú ručičkú.“

Povedz mi, slavíčku, však lítáš v hájičku,
čis ho ty nevidel chodit po hájičku?“

Chodí on tam, chodí, šabličku si brúsi,
pre svú frajerečku rúbati sa musí.

„Rúbajte sa, jágri, a mna nelitujte,
ani kvapky krve ve mne nenechajte.

Rúbajte ješte víc, já na to nedbám nic,
pre moju najmilšú podstúpim ran tisíc.

Omdlévám, omdlévám, milá o tom neví,
pošlite mi pre ňu, snad sa mi zahojí.“

Milá to zvedela, hnedky pospíchala,
nad svojím uprímným horce zaplakala.

Kde slzička padla, hned krev zastavila,
kde hubička padla, ranu zahojila.

14. V Sobotišti na rínečku…

[34]


V Sobotišti[35] na rínečku
rúbali sa pro devečku.
Pro kterú? Za kterú?
Která mala šnurovačku červenú, červenú.

„Než bych sa já pro ňu sekal,
radši bych ju, bratre, nechal.“
„Nenechám, nenechám,
dokudkoli krúpej krve v sobe mám, v sobe mám!“

Dorúbali, dosekali,
místa na nem nenechali
celého, celého,
teče celý potok krve od neho, od neho.

Jak to milá uslyšala,
na hintove ta bežala.
Videla, videla,
sedem rázy na tom míste zamdlela, zamdlela.

„Namočte mi šatku vínem,
zavážte mi hlávku krížem,
prosím vás, i v ten čas,
dajte se mi pro mú milú rúbať zas, rúbať zas!“

15. Vyletela holubička…

[36]


Vyletela holubička
z vysokého okenečka,
preletela cez tri hory,
zaletela do komory.

V tej komore biela loža
a v tej loži biela ruža;
a v tej ruži milý leží,
dievčatko mu hlávku drží.

„Čo ťa, šuhaj, čo ťa bolí?“
„V tábore ma porúbali.“
„Kto ťa rúbal, nech ťa hojí,
nech ťa vedie k lekárovi!“

„Nemá lekár takej masti,
čo zahojí moje kosti:
len ty, milá, máš takú masť,
čo zahojí moju boľasť.

Choj len, milá, do pivnice,
natoč vína do sklenice.“
Náhle vínka natočila,
hneď mu srdce potešila.

„Ešte jedno, moja milá!
Aby si ma vyhojila.
Ešte jedno musíš dati,
tvoje líčka pobozkati!“

Sotvi šuhaj líčko bozkau,
hned ozdraveu a hore vstau.

16. Furmani idú…


Furmani idú,
zticha si vedú,
podľa Čechov na rovine
vypriahať budú.

Ktože im je pán?
Švárny Ondrík tam,
chceu Aničku oklamati,
oklamau sa sám!

Išou cez lávku,
spadou do jarku:
„Má Aničko, mé srdiečko,
podaj mi ruku!“

Ruku podala,
horce plakala:
„Bodaj som ťa bola nikdy
nepoznávala.“

Išli cez pole,
skríkli na kone:
Obzriže sa, moja milá,
či všecko tvoje.

Všecko je moje,
čo je na voze,
leč u matky zabudla som
vienok na stole.

Vienok zelený,
prsteň srieborný!
Keď to slyšau, pre ne bežau,
Ondrík na koni.

17. Pod Muráňom…

[37]


Pod Muráňom,[38] pod tým zámkom,
vadil sa žid s krásnym Jankom.

A to všecko pre tú vinu,
že ľúbili oba jednu.

„Máš ty ručník a ja druhý,
pustíme ich po Dunaji.

Kerý ručník strmšie beží,
ten Aničku tú obdrží.“

„Anna, Anna, židovkyňa,
z židovského pokolenia!“

„Ej, nie som ja židovkyňa,
z židovského pokolenia,

ale som ja Janíkova,
Janíkova pekná žena.“

18. V šírom poli…

[39]


V šírom poli hruška stojí,
pod tou hruškou tábor leží;

všeckým pánom kone hraly,
len milého smutne stojí.

„Hore! hore! koník vraný,
pod ten kaštieľ murovaný!

Tam budeš mať stajeň teplú,
ja budem mať pannu peknú.“

„Netreba mne stajeň teplá,
ani tebe panna pekná.

Keď ty budeš jesti, piti,
mne nemá kto dati žrati;

keď ty budeš spať vo zlate,
ja budem stáť v hnoji, v blate;

keď ty budeš z tanierika,
a mne dajú do rebríka;

keď ty budeš z pohárika,
a mne dajú do šaflíka.“

„Ej, koníčku, sivovraný,
čo si taký nahnevaný?

Či ťa ťaží tá zbroj moja,
či šablička oceľová?“

„Neťaží mňa tá zbroj tvoja,
ani šabľa oceľová;

než ma ťažia tvé ostrožky,
čo pichajú moje bočky.

Kde ma koľvek popichajú,
všade krvou zalievajú.

Ta ma vyveď na trávniček,
vezmi zo mňa kantáriček:[40]

nech ma straky, vrany zjedia,
mrcha pánom na znamenia.“

19. V jarní čas…


V jarní čas vyhnala matka
na lúky hus i húsatká.

Sedalo slnce za horu,
hnala ich dcérka do dvoru.

Mladý pán šel na prechádzku,
zastúpil cestu devčátku;

daroval mu tri toláre,
jeden velký a dva malé:

„Na, ty devče, skry to sobe,
ja prídem tej noci k tobe.“

„Ej, to by nebola rovnosť,
ja sedláčka, Vaša Milosť!“

„Nič to, budeš moja žena,
budeš pani urodzená!“

„Príďte tedy po večeri,
otvorím vám do komory,

ale potichu stúpajte,
podkovkámi neklepkajte,

lebo mamka leží v chyži,
kto zaklope, hneď uslyší.“

„Starý, starý, vstaň ty hore,
jest tam ktosi v tej komore!“

Pokial otec s lože skročil,
mladý pán už von vyskočil.

Jak vyskočil, tak zahvízdnul,
bílej dívce ruku stisknul:

„Moja milá, zostaň zdravá!
Ja mládenec, a ty vdova.

Ja mládenec pod perečkom
a ty vdova pod rubečkom.[41]

Choď už, devče, po slobode,
púšťaj ty pero po vode!

Ač to pero pújde do dna,
budeš ešte venca hodna!“

Devčatko hned pospešilo,
perko do vody hodilo:

„Do dna, perce, do dna, do dna,
azda budem venca hodna.“

Ale to pero nechcelo,
len vždy navrchu plávalo.

„Ešte chodíš po slobode?
Pusť ten kameň po tej vode,

keď ten kameň bude plávať,
máš ty v mojom dome bývať.“

„Kto to vídal, kto to slýchal,
by kameň na vode plával?

Boh te skáraj, podvodníku,
za tuto hanbu velikú,

sklamals mne slibom a darom:
devčata, neverte pánom!“

20. Išlo diovča…

[42]


Išlo diovča pre vodu
cez zemanskú zahradu!
Prišou pán,
zabiu džbán
aha, mhm, zabiu džbán!

„Ticho, diovča, neplač ty!
Škoda sa ti zaplatí.
Za ten džbán
toliar dám,
aha, mhm, toliar dám.“

Diovča toliar nechcelo,
len za džbánom želelo:
„Keď si pán,
zaplať džbán,
aha, mhm, zaplať džbán!“

„Neplač, diovča, neplač ty!
Za džbán sa ti zaplatí.
Za ten džbán
hintov dám,
aha, mhm, hintov dám.“

Diovča hintov nechcelo,
len za džbánom želelo:
„Keď si pán,
zaplať džbán,
aha, mhm, zaplať džbán!“

„Neplač, diovča, neplač ty!
Za džbán sa ti zaplatí.
Za ten džbán
kaštieľ dám,
aha, mhm, kaštieľ dám!“

Diovča kaštieľ nechcelo,
len za džbánom želelo:
„Keď si pán,
zaplať džbán,
aha, mhm, zaplať džbán!“

„Neplač, diovča, neplač ty!
Za džbán sa ti zaplatí.
Za ten džbán
seba dám,
aha, mhm, seba dám.“

„Chvála Bohu na nebi,
dostau sa mi pán mladý!
Za ten džbán
pána mám,
aha, mhm, pána mám!“

21. Pod kaštieľom…

[43]


Pod kaštieľom panská lúčka,
na nej tráva neveličká.
No len ďalej, no len!

Vyžína ju švárne dievča,
z Belehradu Katarienča.
No len ďalej, no len!

Pán se na ňu z okna díval,
od ľúbosti až omdlieval.
No len ďalej, no len!

Priahaj, kočiš, do hintova,
puojdeme my von do poľa.
No len ďalej, no len!

Najdeme my tam zvieratko,
v šestnástom roku dievčatko.
No len ďalej, no len!

„Dievča, dievča, čo mi ty dáš,
za tú trávu, čo vyžínaš?“
No len ďalej, no len!

„Ej, dám ti ja srp, plachtičku,
za tú zelenú trávičku.“
No len ďalej, no len!

„Nechcem ti ja srp, plachtičku,
ale tvoju pravú rúčku.“
No len ďalej, no len!

„Nesmiem ti ja rúčku dati,
lála by ma moja mati!“
No len ďalej, no len!

„Sedaj, dievča, do hintova,
musíš ty byť moja žena.“
No len ďalej, no len!

„Ej, ak budem tvoja žena,
tak len sadnem do hintova.
No len ďalej, no len!

Nikda by sa nenazdala,
že by pána muža mala.“
No len ďalej, no len!

„Ani bych sa ja nenazdal,
že by si bol sedliačku vzal.“
Už nie ďalej, už nie!

22. Prepelenka smutná…

[44]


Prepelenka smutná prepeľuje,
nad vysokým zámkom obletuje.

Tam bol Janík vsaden do temnice,
že mu zašly volky do štepnice.[45]

Sotvi pán tu prepelenku videl,
hned si takto v srdci svojom myslel:

„Keby som ju mohol ulapiti,
musela by moja milá byti.“

Chytil ju on za jej pravú rúčku,
ta ju viedol na zelenú lúčku,

posadil ju vedľa seba v tráve:
„Iskajže mi, moja milá, v hlave!“

Keľko ona vláskov prehrnula,
teľko ona slzami ronila.

„Čože plačeš, moja najmilejšia,
dá to Pánboh, že nebudeš inšia.“

„Jako by som horce neplakala,
ja som srdce Janíkovi dala.“

23. Tam s tej strany mora…


Tam s tej strany mora vysoká je hora,
prechodí sa švárna panna z kráľovského dvora.

Kráľovský mládenec pomaličky za ňou,
a o jednu hodinočku zjednali sa s pannou.

Prišla panna domov, na stolec si sadla;
paní matka sa spytuje, čo panenka zbľadla?

Nespytuj sa, matka, čo panenka zbľadla,
sladký cukor kupovala, do týždňa ho jedla.

Fraucimerka[46] moja, podaj mi zrkadlo,
ej, nech sa ja ponazerám, jak mi líčko zbľadlo.

Muožeš sa nazerať i ve dne i v noci,
nebudeš ty takou pannou, jakos bola predsi.

Muožeš sa šnurovať zlatými šnúrami,
predsi sa ty musíš hanbiť medzi panenkami.

24. Okolo vody…

[47]


Okolo vody
gavalier chodí:
„Postoj, postoj, kochanečka,
daj koňom vody!“

„Nemuožem ja stáť,
koňom vody dať.
Zimná rosa a ja bosá,
nemuožem obstáť.“

„Máš ty čižmičky,
obuj nožičky;
a jestli mi Buoh pomuože,
kúpim črievičky.

Bože muoj, Bože,
nevoľa moja!
Povedzže mi, kochanečka,
či budeš moja.“

„Nemuožem vedieť,
ani povedieť:
bo ja mladá jak jahoda,
neumiem robiť.“

Jest tam stará mať,
čo učí robiť,
i brezová metulenka,
čo ráno budí.

„Ešte nemáš nič,
už sa strojíš biť:
ach, dajže mi, Pane Bože,
za druhého iť.“

25. Aj, devče, devče…

[48]


„Aj, devče, devče, pekného zrostu,
prijdi sem ko mne, aneb jen k mostu.
Dám tobe jabka, dám tobe hrušky,
čo si nabereš do svej fertušky.“

„Ach, muoj milenký, nepuojdem k tobe,
já za tvé zvání dekujem tobe,
i za tvé hrušky, i za tvé jabka,
nechcem jich míti, barsi sú sladká.“

„Ej, devče, devče, nepokaz lásku,
neber si všecky reči na vážku.
Ráz sa nahnevám, puojdem do sveta,
neprijdem k tobe za čtyri léta.

Ty, devče, velmi v myšlení blúdíš,
a samo neznáš, koho ty lúbíš.“
„To já znám dobre, koho milujem,
ale to neznám, s kým žíti budem.“

26. Išla Marína…

[49]


Išla Marína do cinterína,
pán rechtor za ňou s holbičkou vína.

Počkaj, Marína, napi sa vína!
Budeš červená jako malina.

„Nechcem ja vína, ani pálenia,
mala bych potom srdce bolenia.“

27. Išla Anka do hájička…


Išla Anka do hájička: šajna driny driny drom,
čakala tam na Janíčka: šajna driny driny drom.
A tam zaspalo sladko
to nevinné dievčatko: šajna driny driny drom.

A jej mamka príde tíše: šajna driny driny drom,
na svú Anku podiví se: šajna driny driny drom.
Ach, moj poklad jediný,
jako mi spí samotný: šajna driny driny drom.

Anka zo sna procítila: šajna driny driny drom,
na Janíčka promluvila: šajna driny driny drom
Ach, Janíčko, mé srdce,
či si prišel už predce: šajna driny driny drom.

28. Išlo dievča po vodu…


Išlo dievča po vodu, vodičku studenú,
stretol ho tam komisár, zaľúbilo sa mu.

„A keď si ty komisár, máš ty komisárku,
komisár má synáčka, komisárka dcérku.“

29. Keď som išol v jednom meste…


Keď som išol v jednom meste cez jednu uličku,
videl som tam tri panenky v jednom okenečku.

Jedna bola Julianka a druhá Zuzanka,
a tú treťú nemenujem, lebo ju milujem.

Pojal som ju za ručičku a potom za obe,
viedol som ju do komory milovati sobe.

Dávau som jej prsteň zlatý, žeby so mnou spala,
ona na to nič neriekla, len sa mi zasmiala.

Keď už prišlo o polnoci, o jednej hodine,
riekou som jej: „Mé srdiečko, obráťže sa ko mne!“

„Veru sa ja neobrátim, lebo sa ja bojím.
Stratila by moju krásu i vienok zelený.“

„Keď by si ho i stratila len pre mňa samého,
veru bych ťa neopustil do skonání mého.“

30. Poďže, dievča…


Poďže, dievča, poď s nami
do stodoly, do slamy:
tila ala tilalom, tila ala tilalom!

Čo bych ja tam robila,
mati by ma dobila:
tila ala tilalom, tila ala tilalom!

Ty materi tak povedz,
že si išla na spoveď:
tila ala tilalom, tila ala tilalom!

Moja mati dobre zná,
že tam spoveď nebýva:
tila ala tilalom, tila ala tilalom!

A ty, dievča, nefrkoc,
lepší čepec jak vrkoč:
tila ala tilalom, tila ala tilalom!

Preds to dievča frkoce,
že sú lepšie vrkoče:
tila ala tilalom, tila ala tilalom!

31. Bež, poslíčku, jako vták…


Bež, poslíčku, jako vták k mojmu premilému,
nes odo mňa uprimné pozdravenie jemu:

„Že ho verne milujem, že ho v srdci nosím,
aby prišol večer k nám, že ho pekne prosím.

Shliadniže ty, muoj milý, na prísahu tvoju,
jako si sa prisahal, držiac rúčku moju.“

„Bolo tebe ništ nedať na prísahu moju,
ale lepšie pozor dať na poctivosť svoju.“

„Shliadniže sa, muoj milý, na muoj prehorký plač,
lebože ma vezmi už, lebo mi prsteň vráť!“

„Nevezmem ťa, má milá, prsteň ti nevrátim,
radšej ti ja za lásku peňazmi zaplatím.“

„Nemáš ty tých peňazí, ani toho statku,
čo bys mi ty zaplatiu moju lásku všetku.

Tajila som, tajila, ale už nebudem:
Hotuj, milý, kolísku, ja plienočky budem.

Ty si hotuj kolísku z limbového[50] kláta
a ja budem plienočky z ľanového plátna.

Už sa moje plienočky v komore na kline
a tvoja je kolíska v zelenej brezine.

Už do mojich plienočok chlapca povíjajú
a na tvojich kolískach havrany spievajú.“

32. Sedela Mariška…

[51]


Sedela Mariška za malým stolíkom,
upíja si vínko so švárnym šuhajkom.

Hádže jej on, hádže, tie tvrdie toliare:
„Poberže si, milá, to je všecko tvoje.“

Ona si ich brala do svetlej fertušky,
kupovala za ne sukničky a stužky.

„Stužky, milé stužky, vy stužky hodbabné,
či mi zle nameral, či má rífy krátke!?

Predtým aj dosť bolo, aj ešte zostalo,
milý, mocný Bože, čože sa mne stalo?“

„Choďže ty, má milá, do sklepu mojeho,
a napi sa vínka, toho tokajského!“

„Muožem ja, milý, piť fialkový koreň,
predsa ja nebudem iným pannám roveň.“

Chytil ju on, chytil za jej rúčku pravú,
a ta ju zaviedol k tichému Dunaju.

„Plávaj, milá, plávaj od kraja do kraja,
potom budem vedeť, či ty budeš moja.“

Keď sa už topila uprostred Dunaja,
vtedy ona, vtedy na panny volala:

„Panny, milé panny, ze mňa príklad berte,
na jednu reč, na dve, zvésti sa nedajte.

Ach! Ja som sa sama za múdru držala,
predsa som sa, predsa oklamati dala!“

Po Dunaji pozrel, rukama zalomil:
„Milý, mocný Bože, čože som urobil?

Dve duše som zmárnil, treťú som zatratil,
milý, mocný Bože, čože som urobil?!“

33. Zdalo sa mi tej noci…


Zdalo sa mi tej noci v posteli ležící,
že sa milý utopil, koníka brodící.

Ach, utopil, utopil, bílý šátek stratil,
takhle on svojej milej za lásku zaplatil.

„Mal si jej ty zaplatit, než čas prišel k tomu,
nebola by chodila do tvojeho domu.

Tvoj domek malovaný stojí vprostred rinku,
ty šelmo zatracená, podvedels panenku.

Načítals jej tolarú jak na strome listí,
predsa si nezaplatil ty jej poctivosti.

Načítals jej tolarú jak písku drobného,
predsas jej nezaplatil vienka zeleného.“

Ach, čo plačeš, naríkáš tvoj vienok zelený,
pojdem s tebú na jarmek, kúpím pozlatený.

„Ach, jako prirovnávaš zlatý k zelenému,
tak sa ty móž’ prirovnat k mládenci cnostnému.“

34. Niže mlyna…


„Niže mlyna kamenina,
rozlúčme sa, moja milá!“
„Netreba nám kameniny,
už sme sa my rozlúčili.“
Keď sa milý od milej bral,
na Boha ju poručoval.
Na ulici jej rúčku dal:
„Zostaň zdravá, moja milá!
Keď zahyniem, pošlem koňa!“
„Čo mi čerti po koníčku,
keď zahyneš, muoj Janíčku.“
„Koňa nechceš, pošlem zbroje!“
„Čo mi Parom do tej zbroje,
keď zahynieš, srdce moje?
Len ma, milý, vezmi s sebou,
milerada pojdem s tebou.“
„Malého ja koníčka mám,
nezmestila by si se naň.“
„Malý je on, ale tlustý,
ber ma, milý, aspoň kúsky;
pojdem pešia za koníčkom,
budem plakať za Janíčkom.“
Keď už prišli medzi ploty:
„Vráť sa, milá, do roboty!“
Keď už prišli ku vrbine:
„Vráť sa, milá, ku rodine.“
A keď prišli ku kameňu,
ku kameňu červenému,
ku jaseňu zelenému,
ku Dunaju širokému:
ulapil ju za jej bočky
a hodil ju do hlubočky.
„Vedela bych povedati,
jak je s milým putovati!“

35. Hory, hory…

[52]


Hory, hory, čierne hory,
však nad vami smutne stojí!

Prečože tak smutne stojí?
Že sa milý svetom strojí.

„Preč sa, milý, preč sa strojíš?
Ku mne slovo nehovoríš?

Aby sa ja preč strojila,
ja by k tebe hovorila.

Ber ma, milý, ber ma sebou,
milerada puojdem s tebou.“

„Jak ťa ja vziať samotný mám?
Maličkýho koníčka mám!“

„Malý, malý, ale mocný!
Lenže ty mňa, milý, vezmi!

Na mi, milý, bárs len rúčku,
a ja puojdem pri koníčku.“

Keď už prišli kraj Dunaja:
„Sedaj, milá, dolu s koňa!

Sedaj, milá, dolu s koňa,
lebo líhaj do Dunaja!“

„Čože som ti previnila,
žeby Dunaj preplavila?

Nemám člnka ani vesla,
vzala mi ho voda bystrá.“

Keď už prišli vprostred mora:
„Sadni, milá, dolu s koňa!

Prevez, prevez, prevozníčku,
mám za vodou frajerečku.

Prevez, prevez naponáhle,
dokým ona doň neľahne.“

„Teraz ja viem, jak je istá,
tá mládenská reč falošná.

Keď ti dáva sladké slová,
muožeš vedieť, že ťa sklamá.

Keď ti dáva ešte sladšie,
muožeš vedieť, že ťa lepšie.“

36. Sedel Janko…

[53]


Sedel Janko podľa vody,
čo prevážal na jahody.

Všeckých ľudí poprevážal,
len mú milú tam zanechal:

„Prevez, Janko, prevez i mňa,
však zaplatím jako iná.“

Položil ju na lodičku,
viezol ju dole vodičkú.

A keď prišel vprostred vody,
zavrtel sa na svej lodi,

sviazal jej on rúčky, nožky,
vylúpal jej čierne očky.

„Ach, muoj milý, srdce moje,
kde si podel oči moje?“

„Tam sa, milá, tvoje oči,
kde sa s pieskom voda točí.“

„Ach, muoj milý, srdce moje,
kde si podel ruky moje?“

„Tam sa, milá, tvoje ruce,
pri Trenčíne na tej lúce.“

Ach, muoj milý, srdce moje,
kde si podel nohy moje?“

„Tam sa, milá, tvoje nohy,
pri Budíne na tej roli.“

„Čos, Janíčko, čos urobil,
žes košieľku zakrvavil?“

„Zabil som ja holubičku,
v mojej milej okienečku,

vo dne, v noci hrkútala,
mne smutnému spať nedala.“

„Janko, Janko, zlá novina,
už ťa drábi chytať stroja.“

„Nebojím sa tej noviny,
ja som šuhaj spravedlivý.

Mám šabličku, vyrúbem sa,
mám pištoľku, vystrieľam sa.“

Už trenčianske zvony zvonia,
už Janíka drábi honia.

Už trnavské dozvonili,
už Janíka dohonili.

Dohonili u lavičky,
kde sedely dve paničky.

Vezú ho tam pres Špačince,[54]
plačú za nim dve dievčice.

Jedna plače, druhá fiká,
Janíčkovi puto hrká.

Jedna plače, že jej bol brat,
druhá plače, že ju mal vziať.

„Pozri, Janko, pozri v pole,
čo tam vidíš, všecko tvoje.“

„Vidím ja tam šibeničky,
na nich biele holubičky.

Kebych ja bol o tom vedel,
že ja na nich viseť budem,

bol bych ich dal vymaľovať,
striebrom, zlatom pozlacovať.

Moje milé dlhé vlasy,
boly by z vás pekné pásy.

Moje milé biele ruce,
chytajte sa šibenice.“

37. Coky, coky…

[55]


„Coky, coky, panské šteňa!
Neštekaj mi do frajera.“
„Pusť ma, milá, pusť ma dnuka,
nech to šteňa tak nešteká.“

Hádzau som mu z vačku kuorky,
by ma pustiu do komuorky,
do komuorky, do bielenej,
k mojej milej premilenej.

„Ticho brinkaj ostrožkami,
pod našimi obločkami,
lebo otec čujno spáva,
na frajerov pozor dáva.“

Otec to predsa uslyšau,
na svojich synov zavolau:
„Synové, hej! Vstaňte hore,
najdete švagra v komore.“

Hore vstali, nemeškali,
šabličky si s klinov brali.
Vešli oni do komory,
tak Janíčka privítali:

„Vitaj, vitaj, švagre milý!
nepoujdeš ty odtiaľ živý.“
Šabličky z pošvy vytiahli,
na kusy ho rozsekali.

Kadekoľvek tá krv sikla,
všade ružička vykvitla;
keď to Anka uvidela,
hneď od žalosti zamdlela:

„Táto ruža z mojho muža,
této kvietky, moje dietky!“
Dosť ju bratové kriesili,
ale ju neprebudili.

38. U Likavy…


U Likavy[56] na tom zámku,
sedí tam Janko,
Janíčko, Janko
pre krásnu Marku.

Beda, beda, čo si zrobil,
ký teba, Janko,
Janíčko, Janko,
Parom oslepil?

Nebol som ja v tom príčina,
leč bola Marka,
Mariška, Marka,
Marka neverná.

Pod tou jedľou, pod Čebraťom,[57]
uzreu som Marku,
Marišku, Marku
s cudzím frajerom.

Bo som tam bou kone pásou,
keď moju Marku,
Marišku, Marku
vojak objímau.

Moje vlasy dupkom stály,
keď sa pod jedľou,
vysokou jedľou,
v líčka bozkali.

To už trpeť som nemohou,
keď vojak mladý,
mladušký, mladý
toto jej riekou:

„Zabme Janka, zahrabme ho,
ak by sem prišou,
a nás ta našou,
sem do potoka.“

Už kuriatka[58] hore vyšly,
keď moju Marku,
Marišku, Marku
v úmoru[59] našli.

Ruce, nohy som jej zmlátiu,
ale v tom škreku,
vojak v úteku
kamsi sa stratiu.

39. Na zelenej pažiti…


Na zelenej pažiti
leží Janík zabitý.
Kto ho zabiu, prečo zabiu, my neznáme,
však mládenca my panenky pochováme.

Kdeže mu mesto dáme?
Kdeže ho pochováme?
Do háječka, do háječka zeleného,
bude vtáctvo spievať pri pohrebe jeho.

Neprestajne Zuzika
oplakáva Janíka:
„Umorí ma moja ťažkosť, pamätajte
a potom ma pri Janíku pochovajte!“

40. Tam pri Prešporku…


Tam pri Prešporku,[60] pri jednom dube
zabili Janka, škoda ho bude.

Keď ho zabili, kríž uderili,
žeby sa dievky pri ňom modlily.

Kto tade puojde, pýtať sa bude:
„Kto to tam leží, v tom novom hrobe?“

Leží Janíček i jeho kosti,
nie od roboty, než od ľúbosti.

Ach, ľúbosť, ľúbosť, jak si veliká,
keď tak nanáhle zmárni človeka.

41. Nesem vám novinu…


Nesem vám novinu smutnú,
závistivým pannám vzácnu:
co se stalo ve stredu
u Hofmanna ve dvoru.

Byl jeden mládenec herský,
on tam, kde jiný lid meský
na procházku chodíval,
své zabavení míval.

Jeden lajtnant od holanú
pro jednu falešnú dámu
šablu v hlavu mu vrazil,
hned mu mozky vyrazil.

Tu ten skričí znenazdání:
„Beda, pro Kristove rany!
Kde ste, lidé, ratujte,
mé krve se nebojte.“

Tu hned feldšeri[61] nebyli,
aby mu krev zastavili,
do mestečka beželi,
pre skušené feldšery.

Feldšer z mestečka prijede,
hnedky o nem pochybuje,
že on žíti nemúže,
neb jest ranený tuze.

Feldšer ranu uvazuje,
kusy krve vyhazuje,
jeho milá se dívá,
želem nad ním omdlívá.

„Ach, Bože múj, ty najvyšší!
zdali sem já tá najhorší?
Že múj milý jest pro mne
ranený tak náramne!“

„Mej se dobre, moja milá!
Tys múj život utratila,
bys skoro byla pri mne,
to ti žádám uprímne!“

42. Ej, ač chceš moja milá byti…

[62]


„Ej, ač chceš moja milá byti,
musíš brata otráviti.“

„Ej, ako bych ho otrávila?
Na to som sa neučila.“

„Ej, choď do sadu zelenýho:
chyc tam hada jedovýho;[63]

ej, a pretni ho na tri kusy,
položda[64] ho na tri misy!“

„Ej, už muoj bračok z hory leze,
maľovanuo drevo veze.“

Ej, čo to, sestra, za jedenia?
Že po všeckom dvore vonia.

„Ej, poďže, bračok, ku stolečku,
jedzže dobrú polevečku.“

Ej, až za jednu misu zjedol,
priam na jedno líčko zbledol;

Ej, až za druhú misu zjedol,
priam na obe líčka zbledol.

Ej, choďže, sestra, pre hlavničku!
Nech si skloním svú hlavičku.

Ej, choďže, sestra, pre vínečko!
Nech ovlaží mé srdiečko.

Ej, kým sestrička s vínom prišla,
už z bratríčka duša vyšla.

„Ej, ovi, ovi! biela ruža!
Nemám brata ani muža!

Ej, brata som si otrávila,
muža som si nedostala!

Ej, ovi, ovi! biely kvietok!
Nemám brata ani dietok!

Ej, sedí vtáčok v našom sade,
spieva pieseň o mém brate.

Ej, zakujte mi v uši kameň,
nech neslyším pieseň o nem!“

43. Starala sa mamka má…


Starala sa mamka má,
kde mi Pán Boh miesto dá;

v tom brezňanskom cinteri,
tam mi hrobár dom kopá.

Té brezňanské paničky,
to mi budú družičky.

Tí brezňanskí mládenci,
to mi budú družbovci.

Tí brezňanskí rektoria,
to mi budú svatovia;

a ten Pán Boh najvyšší,
to mi bude starejší.

A keď ma už ponesú
cez posledniu uličku,

zvony, trúby budu hrať
a ja budem tuho spať.

A by hralo tritisíc,
už nevstanem nikda víc.

44. Išol Janíčok…

[65]


Išol Janíčok v vohľady
bez materinej porady.

Mati sa toho doznala,
po čiernej hore behala.

Čierno korenia kopala,
v červenom vínci varila.

„Otváraj, mamo, nový dvor,
veziem nevestu na výbor.“

Ej, s jednou rukou otvára,
a s druhou rukou piť dáva.

„Piže, Hanička, to víno,
nepila si ho jakživo!“

Čo by to bolo za víno,
bych ho nepila jakživo?

Pi ty, Janíčku, pi teraz,
ja sa napijem druhý raz.

Jak sa Janíčok raz napil,
priam si srdiečko oblapil.

Haničku viedli na úvod,
Janíčka nesú do chyžov;

Haničku vedú z úvodu,
Janíčka kladú do hrobu.

45. Chcel sa Janík ženiť…

[66]


Chcel sa Janík ženiť,
sestra mu kázala,
mati mu nedala,
tak mu vinšovala:
Aby hlavu zlomil!
Keď oni ta išli,
pres vysoké mosty:
koník sa mu potkol,
Janík hlavu vytkol.
Vo dva rady stáli,
tak sa shovárali:
Čo máme, my svati,
milej povedati?
Keď oni ta prišli,
hned sa ich spýtala:
„Kdeže muoj premilý,
se mnou sobášený?“
„Tam sme ho nahali,
stoly prikrývati,
starších privítati.“
Keď oni ta prišli,
zase sa spýtala:
„Kde je muoj premilý,
se mnou sobášený?“
„V komuorce on leží,
hlavička ho bolí.“
Páni nemeškali,
hned ich ukladali;
tak jej prikázali:
Aby sa ho netkla
do pravej polnoci.
Ona nemeškala,
hned sa ho týkala;
hore vyskočila,
medzi nich bežala:
„Páni moji drahí,
čo ste urobili,
že ste živú pannu
s mrtvým uložili?“
Vo dva rady stáli,
tak sa shovárali:
Čo jej máme dati?
Či čepčok bielený,
či vienok zelený?
„Nezaslúžila som
čepca bielenýho;
ja som zaslúžila
vienka zelenýho!“

46. Kdeže si bola…

[67]


Kdeže si bola,
Anička moja?
„Na svadbe, na svadbe,
na svadbe, na svadbe,
mamička moja!“

Čo ti jesť dali,
Anička moja?
„Tri rybky bez soli,
hlavička ma bolí,
mamička moja!“

Čo ti piť dali,
Anička moja?
„Červené vínečko,
bolí ma srdiečko,
mamička moja!“

Kde ti popravím,
Anička moja?
„V kostole na chuore,
pri bielom oltáre,
mamička moja!“

Čo ti popravím,
Anička moja?
„Bielenú plachtičku,
jedľovú daštičku,
mamička moja!“

Čím ťa prikryjem,
Anička moja?
„Bielenou plachtičkou,
jedľovou daštičkou,
mamička moja!“

Jako ma naháš,
Anička moja?
„Dosť ťažko, ťažíčko!
Bolí ma srdiečko,
mamička moja!“

Jako ma naháš,
milá, milená?
„Dosť ťažko, preveľmi,
frajer muoj uprimný,
dušička moja!“

47. Rúbali zelenú vežu…

[68]


Rúbali zelenú vežu,
že tam mú milú zavezú.
Už ju odsudzujú,
že ju zamurujú.

Prečo vy ju murujete
a mne darmo sužujete?
Radš ma usmrtite,
milú propustite!

Pod vežú vetrík zavívá,
na veži si sejček[69] spívá.
Spívá žalostive,
že už neť nažive.

Spívaj si len, milý sejčku,
spívaj žalostnú písničku.
Ruža v okne stála,
ale už uvadla.

48. Daj Boh štestia…


Daj Boh štestia, dievčina!
Či je náš pán brat doma?

„Doma, doma, nedoma,
odišiou preč do rána.“

Daj Boh štestia, bratová!
Čo si taká krvavá?

„Dievka kura rezala,
tá krú na mňa striekala.“

Ukáž, dievka, to kura,
čo si rezala včera.

„Ja kura nerezala,
pani pána zabila,

do zahrady vkopala,
naňho ruty nasiala.

Ruta rastie vysoko
a pán leží hlboko.“

Po zahrade chodila,
biele ruce lomila,

keď ju dievka zradila,
že si pána zabila.

49. O smutná chvíle…


O smutná chvíle, nešťastný stav múj,
v kterém já o- o- pustit musím život svúj,
v kterém já opustit musím marný život svúj.

Jsem sice grófem bohatým dosti,
však predce ne- ne- šťastné sveta marnosti,
Beleznaymu[70] donesly do hrobu kosti.

50. Ženie šuhaj…

[71]


Ženie šuhaj dva voly
do zelenej otavy.

Postretli ho dva Ráci,[72]
dolňozemskí zbojníci.

„Daj nám, šuhaj, halenu,
za zelenú otavu.“

„Ja vám halenu nedám,
ja sa s vami pojednám.“

Tak sa oni jednali,
že šuhaja zabili.

Ktože ho tam narieka?
Otec, mati, frajerka.

Otec, mati slzámi,
a frajerka slinámi.

Otec, mati žalostne,
a frajerka falošne.

51. Janík, Janík…

[73]


Janík, Janík, číry zbojník,
vieš po horách každý chodník,

v noci ideš, v noci prídeš,
nikdá mi nič nedonesieš,

len košieľku urosenú,
a šabličku skrvavenú.

Čičibeli, syn muoj malý!
Bych vedela, že si taký,

ako je tvoj otec kliaty,
na kusy bych ťa trhala,

strakám, vranám rozhádzala.“
„Žena moja premilená!

Ako si sebe spievala,
keď si syna kolísala?“

„Veď som si ja nespievala,
len som mu tak povedala:

Čičibeli, syn muoj milý!
bych vedela, že si taký,

ako je tvoj otec dobrý,
vo víne bych ťa kúpala,

do šarlatu[74] povíjala.“

52. Červený kantár…

[75]


Červený kantár, biely kuoň,
oženil bych sa, Bože muoj!

Vzal bych si dievča z majera,
čo nemá otca, matera.

Len tri kľúčiky od veže,
dvanásť zbojníkov pri sebe.

Všeckých jedenásť pustilo,
len tam Janíčka nechalo.

Počkaj, Janíčko, počkaj sám,
prinde ťa vešať radní pán.

„Nevešajte ma na duby,
lebo ma zjedia holuby,

než ma vešajte nad vodu,
kde milá chodí na vodu.

Keď si vodičky nabere,
ze mna táčatká[76] zežene:

Ej, hešu, hešu, táčatá,
už je má hlava načatá.

Odkážte mojej materi,
nech ma nečaká k večeri,

nech ma nečaká k obedu,
už ma na Nitru povedú.

Odkážte mojej materi,
nech mi odešle košeli;

ej, jednu peknú lemovú
a druhú peknú bielenú.

V bielenej budem ležati,
v lenovej budem visati.

Odkážte mojej milence,
nech mi odešle dva vence;

ej, jeden pekný, ružový,
a druhý pekný, zelený;

v ružovom budem ležati,
v zelenom budem visati.“

53. Na vysokých horách…


Na vysokých horách
jasný ohník horí.
Ktože pri ňom sedí?
Dvanásti zbojníci
a trinásty starý,
všecek dorúbaný.
„Tovariši moji,
tú moju šabličku
na dvoje rozlomte
a s tým tenším koncom
hlávku mi odtnite
a s tým hrubším koncom
jamku mi vykopte!“

54. Pijú chlapci…


Pijú chlapci zbojníci
v murovanej pivnici,
ak sa oni opijú,
Jánošíka dobijú.

„Ništ je Jánošíkovi,
vrtkému šuhajovi,
nebojí sa dvanástich,
triezvych ani opilých.“

55. Ten náš otec…

[77]


Ten náš otec, dobrý lovec,
dohnal si on kŕdeľ oviec, oviec, oviec.

Bystrulisté,[78] bieličisté,
vybieral si keré tlščie, tlščie, tlščie.

Vidíš-li ty, pane brate,
čo to visí na tej late? Slanina, slanina.

Vidíš-li ty aj to sadlo,
keby len co bolo snadno, snadno, snadno.

Počkaj ty len, pane brate,
šak nebude viac na late, late, late.

Nech sa ono len zmrkne,
šak nam ono za zanedrie frkne, frkne.

56. Z tej plešivskej brány…


Z tej plešivskej[79] brány
dívajú sa páni,
čo Musajík robí
pod šibeniciami.

Čo by robil, visí,
visí, lebo misí,
zmokla mu košieľka
od studenej rosy.

Milá to slyšala,
plátno skupovala,
tak Musajíkovi
košieľku ušila.

„Na ty, Musaj, na ty,
košielečku túto,
budú povedati:
Mal frajerku tuto.“

57. S jednej strany hory…

[80]


S jednej strany hory kalina prekvita,
s druhej strany hory śirota narika.

Śirota narika a breskyne sbira,
a jej smutna duša žaloscu zemira.

„Breskynečky moje, choc ja vas nasbiram,
choc ja vas nasbiram, komuže ja vas dam?“

„Hoha, koňu, hoha! bo tu ktośka śpiva,
šicko śe mi vidzi, že to śestra moja.

Haničko, śestričko, či ty ešče žiješ?“
„Jaj, žijem, jaj, žijem, šak me plakac čuješ!“

„Ej, Haničko, na ty ten korec peňaźi,
dva valy[81] postavu,[82] na sukeň belavu.“

A to vysluchali dvanacte zbojnikov,
dvanacte zbojnikov, rozenych bracikov.

Haničku śestričku vźali za ženičku,
Janička bracička vźali do temnice.

„Haničko, śestričko, ked ci budze dobre,
ked ci budze dobre, nezapomni na mne!“

Až na śedmym ročku chlapca kolisala,
chlapca kolisala, horko zaplakala:

„Ej, synu muj, synu, maš ty tu rodzinu,
jednoho ujčeka, to mojho bracika.“

Kľúčiky porvala, doraz tam bežala:
„Janičku, bracičku, či ty ešče žiješ?“

„Ej, žijem ja, žijem, Haničko, śestričko!
Muž pre tebe zomrec, ubohy Janíčko.

Idz ty mne, Haničko, po popa ruskeho,
nech mne vyspoveda z hrichu smercelneho!“

Jak ho vyspovedal z hrichu smercelneho,
doraz śe rozsypal do prachu drobneho.

58. Slunce svici, rosa pada…

[83]


Slunce svici, rosa pada po hustej breźine,
ľubujže mne, moj najmilší, ale ne zradlive!

„Neboj ty śe, moja milá, nezradzím ja tebe,
bych ja pravu nožku zlamal, iduci od tebe?“

Išol on tam na rozlučnu[84] od svej milej dražku,
zlamal konik pod nim nožku a on pravu ručku.

Teraz ci śe, moja mila, na znajomosc[85] daje,
žeby śi śe nekochala v gavalerskym stave.

Bo gavalir bez sumeňa,[86] Boha śe neboji,
tu śe laje i preklina, o dušu nestoji.

59. Choc by som jechal…


Choc by som jechal ve dne i v noci,
choc bym prejechal koňovi oči
a predsi muśiš moja byc
a moju voľu vypelnic.

A ja śe zrobim dzivu kačečku,
budzem plyvala po Dunaječku
a predsi nechcem tvoja byc
a tvoju voľu vypelnic.

Jaj, jest puškare, maju pušečky,
vystreľaju mi dzive kačečky
a predsi muśiš moja byc
a moju voľu vypelnic.

A ja śe zrobim drobnu rybečku,
budzem plyvala bystru vodzičku.
A predsi nechcem tvoja byc
a tvoju voľu vypelnic.

Jaj, jest rybare, majú sačečky,[87]
vylapaju mi drobne rybečky
a predsi muśiš moja byc
a moju voľu vypelnic.

A ja śe zrobim drobnu ptačinu,
budzem litala hustu breźinu
a predsi nechcem tvoja byc
a tvoju voľu vypelnic.

Jaj, jest rubači, maju topory,[88]
vyrubaju mi lesy i hory
a predsi muśiš moja byc
a moju voľu vypelnic.

A ja śe zrobim hvezdu na nebi,
budzem svicila ľudzom v potrebi
a predsi nechcem tvoja byc
a tvoju voľu vypelnic.

Jaj, jest na zemi ľudze ubozi,
vyčitaju mi hvezdy na nebi:
a predsi muśiš moja byc
a moju voľu vypelnic.

Vidzim ja, vidzim u Boha rady,
kde ja śe skryjem, najdzeš me všady.
Jaj, už ja muśim tvoja byc,
a tvoju voľu vypelnic.

60. Dajcež mi župan…

[89]


„Dajcež mi župan,[90] pas naň pripašem
a pojdzem k milej, tam śe ukažem.“

Vyšla dzivčina jako z ruže kvet,
horko plakala, zmenil śe jej svet.

„Co ty narikaš, dzivčino moja?“
„Jak nenarikac, nebudzem tvoja!“

„Budzeš, dzivčino, budzeš, dá-li Buh,
radzia mi ľudze i sam sudzi Buh.

Ty pujdzeš huru a ja dolinu,
ty skvitneš ružu a ja leliju.

Ty pujdzeš dražku[91] a ja kamencem,
ty budzeš pannu a ja mladencem.

Ty budzeš pannu vo veľkym dvore,
ach a ja kňaźom v poľskym kláštore.

A jak pomreme, dame my sobe
zlate litery vybic na hrobe:

Kto tamac[92] pujdze, ten čitac budze:“
„Rozlučna ľubosc leži v tym hrobe.“



[1] V Abelovej, v Novohradskej stolici od. Šal. Petiana. PS II, 103 — 105.

[2] P. Košút z Turčianskej stolice, Šafárik. J. K., NZ II, 502: „Ochotnosťou p. Kalinčiaka prišiel vydavateľ v Košútoch ku starému exempláru Cosmografie Jana z Púchova, kde tiež na väzbe našiel baladu ,Prekliata dcéra‘ (v tomto vydaní XII, 2), ktorá sa však aj v sbierke Šafárikovej nachádzala s prípisom ,turčianska pieseň‘“ PS II, 39 — 41 (variant).

[3] pravý — priamy, rovný

[4] bičík — sláčik

[5] Syn a dcéra Dindeša kráľa porov. Džingis-chán? 227. Sam. Hojč. Rábkové (nejasné). Dindeš = asi z maď. „gyöngyös“ = perlový.

[6] šenkýrek — krčmár

[7] červené — zlaté peniaze

[8] Štefan Hamuljak. ČČM VI, 1832, 392 — 393.

[9] Belohorský, Ondrej Jaško, P. Potemkin

[10] Rakovce — azda Rakovice alebo Ratkovce v Nitrianskej stolici

[11] kuruc — protihabsburský vzbúrenec v 17. stor.

[12] karmažín — hodvábna látka nachovej farby

[13] Opava — mesto v Sliezsku

[14] kráľ Matiáš — t. j. Matej Korvín, uhorský kráľ v rokoch 1458 — 1490

[15] Rukopis nemenovaný, Belopotocký, Hrebenda

[16] život — telo, trup

[17] Sabatka — Subotica, mesto v Juhoslávii na maďarskej hranici. ČČM 1833, 65 — 70.

[18] hintov (maď.) — koč

[19] svetlička — izbička

[20] anglia — anglická látka

[21] furajtár (maď.) — vedúci jazdec

[22] šajtlava — väznica

[23] gaur (tur.) — kresťan (nadávka)

[24] findža (tur.) — šálka

[25] Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 392. J. K., NZ II, 392: „Balada o Kataríne spieva sa v Skalici inou mierou; boly nám s nej poslané tieto zlomky: (nasleduje text).

Podobná pieseň je aj u Rusínov v Haliči, možno tam prešla od Slovákov. Naša ju však básnickou cenou veľmi predstihuje, tak ako mnohé iné haličské podobného obsahu s našimi porovnané. Porov. Piésni polskie i ruskie ludu Galicyjskiego od Waclawa z Oleska, str. 487. Miesto pána Sobola menuje sa tam Roman, miesto Zuzany Olena. Pre porovnanie kladieme ju, tu:


Na zelenym carynočku
pili Turki horiločku,
pili, pili, podpivali
a Romana pidmavlali:
„Oj, Romane, Romanočku,
prodaj sestru Olenočku.
Za konyki voronyji
a za sidla serebnyji,
za uzdela šovkovyji
a za stanli zolotyji,
za červoni nezličeni
za talary nezmireni.“
Prijšow Roman do domočku
skloniv na stil holovočku,
taj hadaje si dumočku
či prodati Olenočku?
Oj, Oleno, sestro moja,
pomyj dvory mostovyji
zastel stoly kidrovyji,
pomyj myski serebnyji
i lyžočki zolotyji.
Vyšla ona na podvire,
i divit sa v čiste pole:
„Oj, Romane, Romanočku,
ščo to v poli za dymove?
Či to virly krimly sie biat?
Či ovčari z turmy honiat?“
Oj Oleno, sestro moja,
ni to virly krilmy se biat,
ni ovčiari z turmy honiat,
leš to Turki i Tatary
a vsi tvoji sut bojary.
Do svetlice chutko vpala,
meč vchopila šiju stiala,
Oj, Oleno, sestro moja,
na ščož ty sia urodila,
na ščož sobi šiju stiala?
Lučše tutka pohybati,
niž z Tatarmi probuvati.

I k Čechom prišiel ohlas tejto piesne, pozri Čelakovský, Slovanské národní písně III, 11.“

[26] palota — palác

[27] Legenda. PS II, 105 — 107 (1. — 8., 11., 14., 16. sloha, variant).

[28] D. Sloboda. Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 393 — 394.

[29] Smolenský zámok — Smolenický zámok, severozápadne od Trnavy

[30] Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 394. Zlomok z balady.

[31] Šal. Petian, Polevkovič. PS II, 101 — 103 (5. — 9., 19. — 23. sloha, variant).

[32] biele — strieborné peniaze

[33] zakapati — zahynúť

[34] PS II, 79 — 80.

[35] Sobotište — mestečko pri Myjave

[36] Š. Petian. ČČM VI, 1832, 394 — 395.

[37] PS I. 122 — 123.

[38] Muráň — zámok v Gemeri

[39] Št. Hamuljak. ČČM VI, 1832, 395.

[40] kantáriček — uzdička

[41] rubeček — šatka na hlavu

[42] PS II, 145 — 147.

[43] PS I, 130 — 131. PPV 1817, 45 — 46.

[44] Štefan Hamuljak

[45] štepnica — ovocný sad

[46] fraucimerka (nem.) — chyžná

[47] PS I, 128 — 129.

[48] PS II, 122 — 123.

[49] PS I, 55 — 56.

[50] limba — druh borovice

[51] PS II, 73 — 74.

[52] PS I, 133 — 135.

[53] PPV 1817, 181 — 182 (variant).

[54] Špačince — dedina v trnavskom okrese

[55] PS II, 63 — 64 (variant).

[56] Likava — zámok pri Ružomberku

[57] Čebrať — vrch pri Ružomberku

[58] kuriatka — meno súhvezdia

[59] úmor — smrť

[60] Prešpork — Bratislava

[61] feldšer (nem.) — felčiar, ránhojič

[62] PS I, 140 — 143. SNP III, 76 — 78.

[63] jedový — jedovatý

[64] -da — -že; položda — položže

[65] PS I, 143 — 144.

[66] PS I, 137 — 140. SNP I, 80 — 81.

[67] PS I, 135 — 137.

[68] Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 394. Táto pieseň zdá sa byť zlomkom z väčšej. V Skalici doteraz sú pozostatky mestskej brány na hornom konci, na ktorej vraj Zelená veža stála.

[69] sejček — kuvik

[70] Gróf Beleznay otcovrah — syn grófa Samuela Beleznayho (1818), popravený pre otcovraždu

[71] PS II, 60.

[72] Rác — Srb

[73] PS II, 35 — 36.

[74] šarlát — nachová tkanina

[75] Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 395.

[76] táčatká — vtáčatká

[77] Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 395. Pieseň kamarátov zbojníka Hrajnohu, rodom z myjavských kopaníc.

[78] bystrulistý — lesklý (?)

[79] Plešivec — mesto vo východnom Gemeri

[80] rusniacko-slovenská

[81] val — bal, balík

[82] postav — súkno z jemnejšej vlny (farebné)

[83] zemplínska

[84] rozlučny — rozlúčený

[85] znajmosc — známosť

[86] sumene — ľútosť, zľutovanie

[87] sačečky — siete

[88] topor — sekera

[89] zemplínska

[90] župan — dlhý kabát

[91] drážka — cestička

[92] tamac — tadiaľ




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.