Zlatý fond > Diela > Na obecnom salaši


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Na obecnom salaši

Dielo digitalizoval(i) Lucia Trnková, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Katarína Sedliaková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Vošiel som do malej dedinky, ktorá dodnes volá sa Topoľany. Aspoň občania ju tak dodnes volajú, vzdor tomu, že ju pred nedávnom prekrstili páni na Topolán. ,Konečne to a, či je dlhé, či je krátke,‘ mysleli si páni od slávnej stolice, ,nepremení dedinu; je to i tak jeden čert.‘ A je to naozaj jedno: Topoľany zostanú Topoľanmi až na veky.

Vošiel som, ako hovorím, do dedinky: bolo skutočne treba do nej vchodiť. Ako dvor ohradený je zo všetkých strán plotom a stavaniami, tak za našou dedinkou dvíhali sa vrchy, zaodeté tmavou zeleňou hôr; len vrcholce ich boli holé ako plešina na starcovej hlave. Keby vrchy neboli nechali medzi sebou tesnú dolinku, ktorou v hadovitých okľukách predieral sa bystrý potok a popri ňom cesta biela, prachom pokrytá: nebol by si mohol do dedinky ani vkročiť. Dolinka len na mieste, kde ležali Topoľany, rozšírila sa v útulnú kotlinu; svahy vrchov tiež neboli tak príkre pri dedine, akiste preto, aby občania mohli si na nich trochu pôdy ujať a založiť role.

Dedina — ako dedina. Dlhá ulica, po oboch bokoch biele domky so záhradkami; dolu ňou tečie potok — akiste aby mlynár mohol mlieť a — všetko! No ešte spomeniem topole, ktoré po brehoch potoka pekne sa vynímali — snáď od nich dostala dedina svoje meno.

Sotva som zišiel k domu pána richtára, videl som, ako sa sem zháňa národ.

„Čo to za vzbura vo vašej dedine? Vari chcete richtára zhodiť?“ oslovil som ženičku, čo neďaleko stála.

Ženička ma obzrela s tým výrazom, ako domáci pán obzerá dákeho pobehaja.

„Vy ste nie z našej dediny — preto si myslíte, že to len tak richtára zhodiť. Zhodíme ho: bude rád; nebude mať ustávania.“

„A prečo ste sa tak zbehli pred jeho dom?“

„Ideme ovce merať.“

Čo to znamená ,ovce merať‘, bál som sa jej spýtať. Bola by ma ešte vysmiala alebo sa nahnevala. Načo sa jej budem spytovať: aj tak mi to vysvetlí sám pán richtár.

Richtár v Topoľanoch bol mi krstným otcom. Hoci som sa narodil v meste a môj otec bol ,írečitý mešťan‘, predsa vstúpil s topolianskym richtárom (sedliakom!) do kmotrovstva. Aby ste ho preto neodsúdili, pripomínam, že znali sa od dávnych rokov. Známosť sa ohrievala, vyvinula sa v priateľstvo. Ani pri tom nezostalo. Priateľstvo pri mojom krste zapečatili kmotrovstvom. Nuž považovali sme sa za rodinu. Keď bol u nás jarmok, prišiel krstný otec, pozdejšie richtár, i so svojou ženou a zložili sa u nás. Moja mať navarila ktovieakých jedál: kmotrovstvo sa utužovalo. Keď zas bola v Topoľanoch hostina, celý náš dom sa premáhal u nich koláčmi a všetkým, čo poskytnú dedinská kuchyňa a krčma. A keďže krstní rodičia nemali detí, vypýtali si vše mňa na leto. Nejedno leto som tam strávil — najkrajšie dni svojho života…

No každý pobyt v Topoľanoch mal pre mňa i chuderku moju mater nemilé dozvuky. Krstná mať chovala ma tak, že, vrátiac sa domov, musel som týždeň i dva žiť na apatekárovej kuchyni. A tá býva drahá!

Tak sa roky míňali, detské roky sa stratili ako hmla. Otec chcel mať zo mňa ,pána‘, mať kňaza: dali ma do škôl. Keď som domov na prázdniny zavítal, ťahal som sa do Topolian ku krstnému otcovi. My sme nemali ani také kone, ani voly — a ja som tak rád pásaval! No božechráň rodičom dačo o tom nadštrknúť. Mať ma raz preto obkríkla:

„Ty si už študent,“ chodil som do druhej latinskej. „Ty nemôžeš sa tu s dedinskými chlapci vodiť a kone pásť. Tuto — máš knihy, uč sa!“

Zostal som takým spôsobom doma a skončením vakácií hybaj nazad do školy. Krstného otca som skoro štyri roky nevidel — no nezabudol som naň. Po skončení piatej triedy ukázal som otcovi svoje vysvedčenie — musel som mu každý polrok poslať vysvedčenie — i potešil sa. Bolo v ňom päť eminentes;[1] u mňa nevídaní hostia. Pochválil ma, potľapkal po pleci. Bol tak uveličený, že mi rozkázal, abych si dačo od neho pýtal. Videl som mu na tvári, že čo chcem, hneď dostanem od neho. Mať, neborká, nechcela byť horšou, tiež mi sľúbila akúkoľvek žiadosť splniť.

„Dobre,“ začal som pristupovať k veci. „Najprv si od vás budem čosi žiadať a potom od vás, mamo. Len či sa nenahneváte?“

„Syn môj,“ hovoril otec, „ja ti splním žiadosť, ak len budem môcť. Mať, ja myslím, tiež bude držať slovo. Ak nebudeš žiadať niečo zlého — ale študent, a aby žiadal niečo zlého!“

Zapálil som sa až po uši. Po jazyku mi blúdila nezmyselná žiadosť — ale bál som sa ju vysloviť. Otec ma posmeľoval:

„No, neboj sa, len sa do toho!“

Pozrel som mu ešte raz do tváre. Usmievala sa na mňa s radosťou a rodičovským blahom. Siahol som rukou do bočného vrecka kabáta a vytiahol čosi.

„Čo to tam máš?“

Otvorím mu ruku, ležala na nej cigarka. Obyčajná, dlhá — s odrezaným koncom.

„Ty už fajčíš — ty už fajčíš?“ divil sa otec.

Mať, neborká, zalomila rukami.

„Dovolíte, abych si pred vami?…“

„A keď ti zakážem: nebudeš?“

Ja som mu neodpovedal; nechcel som mu ani vzdorovať, ani tak zrejme hneď v prvý deň luhať.

„Viem ja, syn môj, že si vlani poza humná fajčieval, a to ma mrzí. Nešťastie sa môže prihodiť, a potom — nie je ani zdravé. Ale už som ti sľúbil — nechže ti bude po vôli.“

Voľky-nevoľky musel som si pred jeho očima zapáliť. Líca mali sa mi chytiť plameňom od hanby. Pustil som z cigarky pár dymov — zahodil som ju. Nechutila mi ako vlani tá za humny… Nikdy takejto planej cigarky, dym z nej je horký ako blen!

Otec vyčítal mi z tváre, čo sa vo mne deje.

„Vidíš, keby si si bol dačo iného žiadal — mohol si mať! Fajčiť — čože fajčiť; to budeš môcť len potom, keď si budeš vedieť sám na tabak zarobiť. Z toho, čo ti ja posielam, na tabak veru nedôjde. Ak sa naučíš, musíš sa potom odúčať, a to ide potom už ťažko: alebo zo zábavy a z jedenia si utrhnúť. Nuž nie je to ešte tebe!“

Vypočúval som dlhú reč otcovu — nepresvedčil ma o škodlivosti fajčenia. Keby ma bol nútil fajčiť, skôr by bol snáď došiel cieľa. No uprel som svoj zrak na mater. Mal som k nej veľkú prosbu.

„No, len povedz, syn môj; ale slovo, aby to bolo i k Bohu, i k svetu.“

„Mamo, prosím vás, pusťte ma do Topolian!“

Moja žiadosť ich zarmútila. Matka mi hladila dlaňou hlavu — nemilá situácia! Vlasy som mal vprostriedku rozdelené a spustené do čela: najnovšia móda na našom gymnáziu! A mať to nevedela pochopiť, tú krásu, čo väzela v tom účese. Vyhrnula mi vlasy dohora. Potom pozrela mi do očú a povedala:

„Doma sa ti už nepáči? Ani si sa neohrial, a už sa tiahneš do cudzieho domu. Akokoľvek je: je to predsa len cudzí dom, čo sú ti hneď krstnými rodičmi.“

Tak druhý deň ráno kráčal som do Topolian. Rodičia mi na srdce položili, že o tri dni sa vrátim, že v Topoľanoch nebudem pásť ani voly, ani kone. Tak ma vypravili po udelení mnohej rady a požehnania, akoby sa bral za sklený vrch a drevenú skalu do sedemdesiatej siedmej krajiny.

Tak, hľa, našiel som sa v Topoľanoch pred domom richtárovým, ktorý mal ma za tri dni chovať ako princa. V okamžení vletel som do dvora a popod stenu dupal rovno do izby. Bol som istý, že krstného otca hodne prekvapím: možno, ma ani nepozná. Len aby mu nebol dakto pošepol, že kto ide k nemu…

Ako bandita vpálil som do izby — akoby bol z duba spadol. Chcel som zvolať: ,Krstný ňaňo!‘ No nemožno. S obnaženou hlavou som stál; slova som nevedel povedať. Oči mi po izbe blúdili — v hlave začalo sa mi akomak rozvídňať. Na laviciach som videl sedieť chlapov. Všetci mali klobúky na hlavách. Krstný otec sedel za vrchstolom pri okne a ani sa nehol. Pochopil som všetko. Je richtárom, uňho radia sa boženíci[2] o obecných veciach, krstný otec má teda aj inú robotu, nielen so mnou sa maznať… Hanbil som sa.

Nebolo lepšie doma ostať? Tu ešte netušia, kto som; obrátim a stratím sa. Pravá noha sa mi trhla, obrátil som sa nevdojak ku dverám, chytil som sa kľučky: zaskočila mi cestu krstná mať.

„Ach, kto by ho bol čakal!“ vykríkla. „Vitaj u nás, môj milý syn radostný!“

Nestačil som sa s ňou ani zvítať, keď prišiel k nám starý. Obrátil sa k boženíkom a doložil:

„To je môj krstný — aký pán z neho! Vitajte, vitajte!“ Podal mi svoju širokú dlaň, stisol moje kostnaté prsty, až sa mi hviezdy cez povalu zablysli. „Čože vás sem donieslo? Či len tak ste — no, sadnite si!“

Takejto privítanky som sa nenazdal. Víta ma ako celkom cudzieho, neznámeho, s tou vážnosťou, ktorej každý sedliak privykne, keď k úradu príde. A k tomu vyká… Hanbil som sa pred sebou a boženíkmi, akoby som bol dáky zločin spáchal. Pocítil som trpkosť polovičatého položenia, keď človeka vytrhnú zo zdravej rodnej pôdy, a nevedia presadiť do druhej. Áno, vytrhli ma z tejto zeme, ničia korene, ustrihujú — vysotia ma zo svojho kruhu, od teplého krbu a hodia do víru života, ktorý sa volá ,postupovaním do vyššieho stavu‘.

Krstná mať sa zahanbila. Želela nad tým, že sa prv pozabudla.

„Ach, človek na starosť — ako dieťa, ako dieťa! Ani mu nedvojím — pánovi! Bože, bože, keď som ho pri krste svätom odriekala, kto by mu to bol prorokoval! Nehnevajte sa, že som vám nedala úctu. Človek na starosť…“

„Veru, stará, komu česť, tomu česť. Nám je krstným — ale úcta pred každým.“

„Krstný ňaňo, nechajte ju! Ak mi nebudete hneď a hneď tykať, ja utečiem. Ja sa tu hanbím.“

„No, keď si sám žiadaš — ale my ti musíme dať úctu. Kto ťa bude vážiť, ak nie krstní rodičia! Nuž, stará, nože dačo… Postaraj sa!“

Krstná mať stratila sa drobnými krokmi v kuchyni, a ja zostal som v izbe s ním a boženíkmi.

„Vidíte, slávny úrad, toho som odriekal pri krste svätom. Nedávno sa tu ešte s chlapci bavil, a už aký pán!“

Boženíci, ktorých krstný otec slávnym úradom tituloval, poskladali s nevôľou klobúky. Ináč nejavili ku mne veľkú úctu. Niektorému z nich poletoval i hrdý úsmev vôkol úst: znali môjho otca i mňa od malička.

Necítil som sa voľno pri nich. Rád vidím krstného otca, ale vtedy som sa naň vskutku hneval. Keby ma nebol tak vyvyšoval, ,slávny úrad‘ nebol by sa ozrel o mňa. Takto ma dôkladne prehliadli. Sklopil som oči a zapálil sa až po uši. Asi dvadsatoro očí zabodlo sa do mojich obnosených čižiem, najmä do tých vykrivených opätkov. Neušli ani nohavice, ošúchané, lesklé, na spodku obrúsené. Neušiel ani ten klobúk, neborák kloptavý, bez stužky. Zdvihnem oko, stretlo sa s očami všetkých. A všetky ako sa posmievali! V každom som vyčítal: ,Páni takto nechodia…!‘

Kam sa hodiť, kam utiecť pred týmito pohľadmi?

Skočil som za krstnou materou do kuchyne.



[1] eminentes (z lat.) — výborní, vynikajúci; tu najlepšie známky

[2] boženík — úradná, prísažná osoba, richtárov pomocník




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.