E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Preháňanky

Dielo digitalizoval(i) Silvia Harcsová, Zuzana Šištíková, Ivan Jarolín, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

„Ondro, Ondro: čo je to len, že ja nemôžem ale zhola nič z teba vykresať! Keby to bol iný, obrátil by sa celkom naopak. Čo som sa ti naduplikovala — nič sa ťa nechytí. Musíš mať kožu na tri palce zhrúba.“

„Tak je to, stará moja,“ odpovedal pán Ondrej Patyka svojej polovičke, „čosi je pravda. Darmo ťa nechovám ani tvoj jazyk. Ale mohla by si ho i šanovať. Zíde sa ti možno na staré dni.“

„Už zas… Ale neprestanem ti duplikovať, kým budem vládať jazykom pohnúť. Veru neprestanem a ja uvidím.“

„Dobre,“ uspokojoval sa pán Ondrej Patyka. „Dobre, len ho hýbaj. Ja znesiem všetko, na to som na svete, aby svoj kríž trpezlive niesol. Keď som vstupoval do stavu manželského, prosil som Boha, aby ma obdaril trpezlivosťou. A vyslyšal ma. Kríž nesiem: keď jedno plece stŕpne, preložím ho na druhé. A ďakujem Bohu za tú milosť — i ty môžeš ďakovať. Druhý muž by toľko nezniesol — vynašiel by sa ináč, musela by si držať jazyk za zubami.“

„No keď si sa len vytáral! Keď si sa len… Myslela som že ťa tu mrkanie zájde, kým tú peroráciu[1] skončíš.“

„Nuž ako chce: bolo horšie, nechválili. Jazyk sa mi nehýbe — to je pravda. Ale načo by bol tvoj, ten vystačí i za desať mojich. Ja si ho musím šanovať: lebo lemeš je železný, a keď mnoho orie, zoderie sa. A pomaly ďalej ujdeš.“

„S tebou sa ja naťahovať nejdem: rob si tu, čo chceš.“

A polovička Ondrejova odišla z izby, tresknúc dosť mocne dvermi. Každá hádka medzi nimi skončila sa takto, žena ponechala mužovi, aby robil, čo chce. Ale len čo urobil krok, že bude dľa svojej vôle robiť, žena sa oborila naň a strhla sa zas nová hádka, podobná tej predošlej, ktorá sa zas skončila známymi slovami:

„Rob, čo chceš!“

Pán Ondrej Patyka si vydýchol. Bol rád, že prešla už ranná búrka ponad jeho hlavu. ,Len, z čoho sa to počalo,‘ lámal si pán Ondrej hlavu — ,neviem, čo by mi hlavu odťali, neviem. Ale čo sa budem tu ešte trápiť: tá si zádrapku nájde. Len ďakovať Bohu, že je už koniec.‘ Tak rozjímal pán Ondrej po každej hádke, ale nikdy nevedel povedať, z čoho sa začala. Keby bol hlbšie myslel, bol by i na to prišiel; ale jeho myšlienky vždy sa stratili, keď vzdychol: ,Ďakovať Bohu, že je už koniec!‘

Takéto hádky nebývali zriedkavými hosťmi u Patykov. Ba veru každý deň sedeli za stolom. Pán Ondrej privykol im tak ako ku príkladu fajčeniu. I pochválil sa svojej žene v pokojnejších chvíľach života, keď anjel mieru svoje krídla rozložil nad jeho domom:

„Vidíš, stav manželský je ako kúpeľ. Ráno vstaneš, neumyješ sa: celý deň sa ti zíva. Ale keď sa osmelíš, umyješ studenou vodou, už si ako ryba. Vada v dome je ako čerstvá voda.“

A jeho polovička, pani Eva, tiež mu za pravdu dala. Nikdy nezameškala mužovi oči povytierať studenou vodou. Dnes, pravda, netrvala jej práca dlho. Pán Ondrej mal ísť do Radostova, hodinu cesty od mestečka svojho, Nemaníc, kachle stavať. Preto sa musela poponáhľať.

Ako teda vidíme, že Ondrej Patyka je poctivého remesla murárskeho majster. A to je jediný majster v mestečku Nemaniciach — preto si ho všade vážia v celom okolí, ba v celej stolici. Lebo veru by tak, božeuchovaj — dušu vypustil, v celej stolici by nemal kto kachle stavať. Ešte nesníme ruky z jedných, volajú ho k druhým. Dakedy už na Dzura vie, kde musí stavať na Jakuba, lebo na Michala.[2] Hľa i dnes, ide do Radostova. Sotva bude za štyri dni hotový a už ho od pondelka čakajú ako božie zmilovanie v Škulíne s novou robotou. Pán Ondrej, aby potešil gazdu zo Škulína, sľúbil mu, že príde, príde. V Škulíne čakajú ho zo dňa na deň — behajú za ním. V takej vážnosti je náš Ondrej Patyka.

Keby sme v takej vážnosti boli ty alebo ja, nevedeli by sme, ktorou nohou stúpiť, ako hlavu držať. Sláva by nám pomiatla hlavu. Pán Ondrej Patyka už z takých vecí dávno vyrástol. Slávou pohadzuje nič po nič ako gazdiná zamrznutým zemiakom. Ba dakedy by ti ju i prepustil, a to darmo — ešte by ti priplatil na ňu. Ako ku príkladu dnes: gazda zo Škulína dostal pani Evu na svoju stranu — doniesol jej pol funta masla — a tá ho silí, aby Radostov nechal a šiel do Škulína. Ale pán Ondrej Patyka myslí, že na to je majstrom a spolu cechovým v Nemaniciach, aby sa mu nik do práce nemiešal. Ani pani Eva — — veru nie!

Nahnevaný, že sa mu už i do remesla pchajú, vyšiel predo dvere. Na hlavu si postavil klobúk — zakydaný vápnom a hlinou a zase len hlinou; na plecia si zahodil kepeň, aký pred sto rokmi bol ešte v móde. Kepeň bez rukávov o širokom golieri, spätý šnúrou, ktorá nazad prehodená na chrbte sa mu sem i ta celembala. Aby ešte lepšie dokázal, že je remeselník, mal uviazanú kedysi bielu, teraz zakydanú zásteru. Hodil ostatný pohľad na svoj dvor, zazrel ženu.

„Mišo Jurákovie nech tam vezme riady. Tam sú, povedz mu, v pitvore za dverami.“

Pani Eve ťažko padlo sa nahladko rozlúčiť s mužom. Pán Boh vie, či ho ešte dakedy uvidí! „Vezmi si sám — nespúšťaj sa na kadekoho!“ znela jej odpoveď.

„Ruka mu neodpadne preto!“ zvolal pán majster a úzkymi dverami vykotúľal sa na ulicu.

A pravdu mal. Čo by nosil riady, keď má sa na koho spustiť. Mišo Jurák — to je murársky majster v Nemaniciach; mladý, úslužný človek, ktorý len pánu Ondrejovi má čo ďakovať, že je tým, čím je. U Ondreja sa remeslu vyučil. Pracujú na jednu ruku, pán Ondrej delí sa s ním na polovic. A zato Mišo slúcha pána Ondreja, sťaby bol len tovarišom uňho, ale i murársky riad nosí za ním. Preto celé okolie, ba celá stolica za majstra považuje len pána Ondreja a len jeho volá. Mišo, ten musí ísť za Ondrejom ako ovečka za baranom. Ostatne Mišo vďačne slúcha pána Ondreja, i riad murársky vďačne vláči za ním. Nezaváži ten riad toľko; je to kelňa, čo sa ňou hlina alebo malta naberá, murársky mlatček, doštička, ktorou sa prihládza malta, ríf, dve štetôčky, ktoré sa na paradlo majú priviazať, a konečne klbko mäkkého, v ohni odhriateho drôtu, ktorým sa kachle obdrotujú, aby sa nezvalili. Aby sa to lepšie nosilo, na to je kapsa, ktorá je vápnom a hlinou tiež úplne zavláčená.

Pán majster kráčal z nohy na nohu. Dľa chôdze si ho zďaleka poznal, že to on, pán Ondrej Patyka z Nemaníc. Veď načo by sa náhlil? Preto sa pohol včaššie, aby nemusel za Jurákom sa potiť. To je mladý, ľahký, žilovatý človek — nech sa s ním preteká, kto chce, ale pán Ondrej veru nie! Spotil by sa nič po nič a načo je to? Kráčal pomaly i preto, že na pravú nohu napadúval. Bola o poznanie kratšia. Nie že by bol s takou na svet prišiel: v práci rúk svojich sa tak okaličil. Akurát bude dvanásť rokov, čo staval vysokánske kachle — vtedy prišli práve do módy — i ako ich už zhotovil, zvalili sa mu, a to na nohu. Nie preto sa zvalili, že by ich bol zle postavil, ale stalo sa to — ono je to dlhá história. Gazda chcel najprv, aby sa zvonku do nich kúrilo. Ondrej ich tak postavil. Tu gazdovi zíde na um, že by bolo lepšie kúriť zdnuka. Ondrej, hodný a svedomitý majster, pristal. Aby sa dvere vložili, musel vylámať z kachieľ bahry.[3] Ale viete: kachle neboli ešte uležané; ako tak vyberal tie bahríky, kachle sa nachýlili a zakyvotali, akoby sa im to nepáčilo. Ondrej odskočil, ale nestačil celkom. Obvinka — kde sú bahry najširšie, česla ho po nohe i druzg, noha niže kolena popustila. Ondrejovi sa to začínalo nepáčiť, vinu dával gazdovi.

„Keby nie vy, mohol som mať nohu celú.“

Ale gazda, sprostý človek, mu odsekol, že dobre, že sa kachle teraz zvalili. Že keby sa boli tak v zime!

Pán majster chcel už sedliaka žalovať. Nech mu nahradí škodu. Proces by bol istý, keby sa nebola nadarila Cigánka s kartami. Ale tá dokázala pánu majstrovi, že čoby nebol na kachliach ani čeľuste vylamúval, že by sa boli zrútili, i noha by im nebola ušla. Čo mal pán majster robiť; ako žalovať, keď to tak stojí v kartách!

A múdre urobil. Karty akiste mali pravdu. Čo mu prorokovali, to sa mu už raz stalo — ba viac ráz, nielen raz. Zvlášte jeden raz to bolo! Dostavil kachle, s plácou kráčal už domov, nezišiel ani niže dediny, už bežia za ním:

„Pán majster, pán majster: kachle sa nám zrútili!“

„Mali ste ich držať,“ odpovedal pán Ondrej.

„Ale keď ste ich len teraz postavili!“

„Nuž toť — nebudú ti naveky trvať!“

Pán majster teda napadúva na pravú nohu. Ale nejde pre nohu tak pomaly. Čo by bola i zdravá, nemohol by predsa chytro chodiť. Brucho, veľké brucho, za ktorým ľudia niektorí celý život túžia, čomu obetujú majetok, rodinu, česť, slávu, cnosť i spasenie — to pánu Ondrejovi samo od seba akosi, bez prosenia prišlo na večitú oštaru. To ho v chôdzi trápi, to! Noha — tá neškodí. Ba pán majster si pochvaľuje, že mu je tá kratšia mocnejšia…

Pán majster teda vždy pred Jurákom vyjde z mesta. Jurák je tiež na to už privyknutý. Zoberie sa asi o pol hodiny po pánu Ondrejovi a predsa ho alebo dohoní, alebo mu za samými pätami hupne. K tomu privlečie sebou Ondrejov i svoj riad murársky — to ho už Ondrej tak naučil.

Dnes i preto sa prv vytratil z mesta, že gazda zo Škulína mohol každú chvíľu prísť. Vedel zo skúsenosti, ako je. Radšej nechyrovať o ničom!

,Nie, čo ako, ale slovo je slovo,‘ rozumoval pán majster cestou. ,Dáš jednému slovo, že dnes prídeš, a neprídeš; dáš slovo i druhému, že dnes prídeš — ani tomu neprídeš. Nemáš lepšieho! Jednému by si slovo splnil, druhému nesplnil. Jednému by si urobil krivdu a máš nepriateľov a protivníkov za každým uhlom desať. Neprídeš obom, nahnevajú sa oba, ale len tak očistomok. Keď im pozdejšie prídeš, pomeria sa s tebou a máš po hneve. I ten v Radostove sa tiež jedoval, že k nemu nechodím. ,Tak a tak — sľúbili ste, že vtedy a vtedy prídete, hlinu sme vám nahotovili, bahrov si nakrešete sami, ale skália sme vám tiež navozili; prečo ste neprišli, keď ste dali slovo? To vám nikdy nezabudnem, počkajte!‘ A hľa, včera, keď som prišiel, ako bol rád: ani čo by bol gróf prišiel k nemu! Kde je ten veľký hnev? Tak to býva, hľa! Teraz je rad na tom zo Škulína sa hnevať. Bude čakať, bude ma spomínať, bude hrešiť a keď mu prídem — všetko bude zabudnuté, bude ma chovať ako pavúka. Keby im človek skočil na prvé zavolanie, za nič by ťa nemali. Eh — to je len akýsi kadejaký obšivkár — ide, kadenáhle ho dakto zavolá; musí nemať vonkoncom žiadnej inej roboty. Ale je i rád, že sa mu u nás trafilo, aspoň sa obživí! Tak by hovorili!‘

Tak rozumoval pán majster cestou do Radostova a mal pravdu. Kde bol v práci, všade sa mu chýrne vodilo. Gazdiná všelijako premýšľala, varila od výmyslu — len aby vzácnemu majstrovi dáko vyhovela! Bojsa dačo sa mu znepáči — odíde ti! Robotu nájde všade, kde len stúpi! Nehodno s ním frčkovať…



[1] perorácia (z lat.) — rečnenie

[2] na Dzura vie, kde musí stavať na Jakuba lebo na Michala — 24. apríla vie, kde musí stavať 25. júla lebo 29. septembra

[3] bahry — drevené oblúky na podopieranie pri stavbe pece




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.