Zlatý fond > Diela > Úvod k vakáciám


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Úvod k vakáciám

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Ivan Jarolín, Erik Bartoš, Monika Karásková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 85 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Revúca![1] Kto vysloví tvoje meno, a zostal by pri tom chladným? Málokto. Je alebo tvojím ctiteľom, a tu stará rana zakrváca — tvoja padlá sláva mu zíde na um; alebo je tvojím nepriateľom, a tu vybĺkne ešte zabudnutý oheň hnevu a zášti spod hrubého povlaku popola. Ani ja nemôžem byť proti tebe chladným. Poschodia mi na um pôžitky, ktoré si plnou rukou rozsýpala. Pekná Zdychavianka a Muránka, kde sme sa kúpavali a po kúpeli boli zasvätení do pôžitkov i účinkov svetoznámej rastliny, zvanej Nicotiana tabacum![2] Skalka, pod ktorou sa ohník kladával a piekli šúľky kukurice, ktoré nám tvoje polia dávali. Kúpeľ, kde sa tak dobre hrávalo v kolky a strieľalo do cieľa v deň majálesu. Hora so záhradami, ktoré i nám poskytli aspoň paberky ovociny. Maše, kde sa tak krásne vypaľovali borievkové palice vo vypustenej tekutej, vriacej troske; kde sa tak na mäkko pekávali krumple v horúcom popole. ,Lúky‘, na ktorých sa do Ďura hrávalo v longu,[3] cez zimu behalo na želiezkach po zamrznutej rovine. Cmiter, pod ktorým sa od prvej jari až do pozdnej jesene hrávalo v piskor.[4] Námestie, kde sa viedli pravé snehové boje medzi ,dymnaziou‘ a bodrou priemyselnou mládežou. Zelený štvrtok, keď sa statok po prvý raz vyhnal na pašu a my zadarmo boli svedkami dlhých potýčok mestských býkov. A pani Ďurmanka, ktorá pekávala tak chutné ,lángoše‘,[5] ,vakaróvy‘,[6] a varievala strojné ,guľky‘, obliate výtečným kyseľom!

A čo všetko ešte dalo by sa napísať k zvelebeniu tvojho chýru! Veru dalo, keby to len vedel rad-radom všetko pekne vyrátať. Naozaj, bojím sa, že mnohý, ktorého si počas štúdií k teplému srdcu privinula, odhodí môj bledý opis s nevôľou. Už napríklad len tie guľky revúcke! Jak sucho som ich tu odbavil, kdežto ony tak hladko kĺzali sa dolu hrdlom! A ten kyseľ, čo bol na nich! Že je niečo dobrého, samé muchy dokazujú. Vzdor tomu, že vedia, ako musia zahynúť, hádžu sa doň. Utopia sa vďačne, len keď im je daná príležitosť v kyseli si pohovieť. A sú ešte veselé, čo i pieseň ukazuje: ,Chlapci, buďme veselí ako mucha v kyseli…‘ Ej, guľky, to je jedlo, ale darmo budem o nich teoretizovať!

Nad mestom žiari slnce ani ohnivá guľa. Kto môže, drží sa všade popri stenách domov, zväčša z hlinených válkov murovaných, len aby bol v chládočku. Je koniec júna; prirodzene, horúčosť ani v maši. Na ulici nevidieť ani živej duše. Páni senátori[7] a čo lepší občania patria ku patronátu gymnázia, zasadli práve v porade. Nesmejte sa týmto poradám: vážne veci bývali v nich na pretrase. Obyčajná téma bývala: ako stvoriť z ničoho niečo. Téma dosť ťažká, mnohý filozof vylámal si na nej zuby. A páni senátori predsa ju len rozlúštili! Z ničoho, len z mladého nadšenia a idealizmu vystavili školu, ktorá hlboko zasiahla do života národa a — netaja to ani nepriatelia — do života všetkých národov v tejto krásnej vlasti. Tento patronát už mal základ, na čom stavať; jemu bolo už hej! Nová budova sa dvíhala, skoro už po obloky dospela stavba. Bol i hodný húfec profesorov, a to s platom riadne vymeraným i na čas vyplácaným. Nemuseli už i šiesti číhať, kedy sa učlovečí daktorý patrón poslať desať zlatých. Plane,[8] čo boli medzi nimi mládenci, mohli si usporiť i na letné šaty — a to z platu! Nemohli sa, pravda, kostovať ani z hostinca, ani z daktorého popredného domu, ale pekne z alumnie[9] ako ich discipuli.[10] Za to dostávali polievku zvrchu a krajec chleba v misočkách, postavených v pyramídu, nesených na peknom červenom remenci. Áno, vtedy bolo už hej! Počal sa pomaly vkrádať i akýsi blahobyt. V alumnii začali sa síce množiť zdravé žalúdky, ale spižiereň tiež nebola nikdy prázdna. Ba do polievky zatrúsili nám dakedy i rezancov, vo výročité sviatky prišli, plane, i halušky na drevený, zhruba ohobľovaný stôl alumnický. Mávali sme na mena prednejších pánov i benefície,[11] halušky i pečienku. Také benefícium malo i ten význam, že senior nesmel na ten deň nikoho absentovať od obedu. A benefície neredli, z roka na rok dobývali si viac pôdy a počali prechádzať v módu. Keď sa pánovi na mena zahralo, zaspievalo a zarečnilo, odpoveď obyčajne znela: ,Ďakujem, páni študenti, ďakujem, a zitra bude benificium.‘ Takéto dni boli v kalendári každého alumnistu červenou ceruzkou podtiahnuté ako sviatky. I bryndza prichádzala — a to na centy — z bohatých okolitých domov; i bolo radosti, keď prišla na stôl kaša, ktorá páchla bryndzou!

Z ničoho to bolo, myslím, dosť. A bolo by bývalo i viac, keby neboli iní hlavu lámali na inej, trochu divnej téme: urobiť z niečoho nič. Zhlukli sa, strčili hlavy dovedna, pošuškali si — dielo bolo hotové. Mnoho vrán i koňa roznesie. To niečo rozplynulo sa v naozajstné, opravdivé nihil. Nezostalo ani profesorom na penziu, ba ani ,svedkom‘ na diškréciu. Keď sa im chceli zavďačiť za „hazafias közreműködés“,[12] museli inkasovať opustené didaktrá[13] a alumneá od bývalých žiakov. Hľa, to je div!

Do pustej ulice vykotúlilo sa razom klbko chlapcov z alumnického dúfartu.[14] Len na ulici sa rozvilo nie pri tichosti, ani nie bez trmy-vrmy. Môžeš si predstaviť, keď sa nasýti pol druha sta zdravých chlapcov — vlastne pánov študentov, lebo by mi vrhli do očú, že chlapci husi pasú — čo tí stvárajú! A to ešte po cenzúrach, kde na každých vrátach nájdeš nápis: Vivant vacationes! a keď rodičia sú už tu. Každý, ak šípil, že zajtra do alumnie už nepôjde, vzal si pod pazuchu svoje riadiky: tanier a lyžicu. Škoda by ich bolo tu cez leto nechať; bojsa by sa ešte zachovali a na rok muselo by sa len z nich jedávať. Aby sa to nijako nestalo, ruky sa ako na povel dvíhajú a — celé preddomie posiate je črepmi hlinených tanierov. Lyžice sa nezabijú — a to je škoda! Ale sa aspoň polámu, a keď nie to, aspoň pokrkvajú, aby po nich nezostalo ani pamiatky.

Tlupa až po tomto výkone uspela svoje hlavy pokryť klobúkmi. Dosiaľ nebolo ani času. Východ z alumnie musí sa diať asi takou rýchlosťou ako padanie lavíny, ináč by ten, čo prvý dospeje na ulicu, nemohol byť považovaný za pravého víťaza. Celé nižšie gymnázium už pod modlitbou zaujme pozíciu takú, aby na amen mohlo byť pri dverách. Koľko pekných karambolov povstane, ľahko si predstavíš.

Tlupa podáva veľmi pestrý obraz. Demokrat by nad ňou zaplesal. Nielen rečou, ale čiastočne i krojom drží sa ľudu, z ktorého pošla. Na niektorých mladších vidieť gemerské gäty, inde zas halienku z pravého valaského súkna. Slovom: bola to škola mendíkov, ako ju v okolí radi prezývali. Len tu a tam zatáral sa medzi nich ,aristokrat‘, farársky alebo učiteľský syn. Poznáš ho po neohorenej, jemnejšej pleti i útlejšej postave. Čo do šatstva, je dokonalá rovnosť. I páni i mendíci rovnou mierou uspeli za rok vyleštiť lakte na školských laviciach. Niekde v tmavom poli kabáta belie sa jasný ostrov košele. Čižmy tiež prispôsobili sa letu. Že je sparno, úpia neustále za vlahou, i napijú sa, keď sa dostanú ku mláčke. Že je ventilácia v nich dokonalá, to je zbytočné vysvetľovať. Čižmy farárskeho synka, hoci za nova pekné, lesklé, priliehavé, na nohu šité, dnes sú práve tak vyčambané ako moje, ktoré za nova neboli ani lesklé, ale len z obyčajnej kozloviny, ani na moju nohu šité, ale na otcovu, ,aby ten pačrev z nich dáko nevyrástol‘.

Za nami, pochábeľmi, ktorých ideálom je piga, vyšli starší, ,z vyššieho‘, ktorým profesori už netykajú. Ich tvár nie je bezstarostne veselá, ale čelo počína sa kaboniť a hlava nachyľovať vopred v akomsi zamyslení. Na tú háveď, drobňač, čo sa okolo nich pletie a vreští, hľadia s istou vážnosťou a blahosklonnosťou. Pohľad ten znamená: ,Pane Bože, kdeže sú tie časy, keď som ja bol taký!‘ Ani čo by to bolo naozaj pred pol stoletím. Hľa, ten Samo Pleva, ako hľadí na mňa! Ani čo by sme sa neznali, a ono sme z jedného kraja, vlani sme sa ešte hrávali o longu. Ale čože — on prešiel medzitým do piatej, do vyššieho, a ja som len v druhej. Medzi nami ohromná medzera, ktorú už nič nezaplní. Nepovie mi ani ,servus‘, keď sa s ním stretnem, ani mi nepodá ruky. Len keď musí, prihovorí sa mi, i to s akýmsi nádychom blahosklonnosti. Oslovuje ma ,amice‘[15] alebo ,frater‘,[16] len niekedy ,carissime‘,[17] a to akosi ironicky. A to nielen ja: každý z nižšieho má vo vyššom podobného protektora, často i viacej. Vŕšime sa na nich obyčajne tým, že ich v zime zahádžeme snehom, v lete loptami na alumnickom dvore.

Zašli sme pred skliepok pána Šestáka, v ktorom predávajú sa chýrečné revúcke buchty. Pred sklepom sedia ženy s rozloženými košmi, v ktorých sú tučné čerešne. Ponastavovali sme klobúky a ťahali sa so ženami o každú čerešňu zvlášť. Starší prešli popri nás a jeden-druhý si vzdychol: ,Mládež, šťastná mládež!‘

Stretávali sme i otcov a matere, prišlých do Revúcej pre svoje drahocenné poklady. Boli to najviac gazdovia i mešťania z bližšieho i ďalšieho okolia. Poznávali svoje deti medzi nami ako gazda, vyrážajúci z čriedy baranča, čo prvý raz poslal na pašu.

Došli sme na námestie, na ktorom toho času stál hotel ,Ronďoš‘,[18] pýcha Revúcej, neďaleko ktorého boli v posledné časy objavené petrolejové pramene à la Amerika. Začuli sme zvláštny hrmot, pomiešaný s hrkotom. Blížil sa nám od chrbta voz. Tieto zvuky v Revúcej boli cele cudzie. Hronské vozíky, na ktorých vozieva sa uhlie, ruda a liatina do blízkych maší, nenarobia mnoho hrkotu s reťazami. Hronský vozík už zo zásady nebehá: koník stvorený je len ku kroku a nepobehne ani dolu vrchom. A skutočne, tu neblíži sa gemerský voz. Je pod plachtou, v prostriedku nie je bruchatý a prehnutý ako spomenuté hronské. Šíry sú tiež nie zdejšie, ale poľské: chomúty ovešané šajbami[19] a rozličnými súkenkami. Voz, čo do rozmerov, zdá sa byť patriarchom všetkých vozov vôbec: pripomína silne archu Noemovu. Nad prednými a zadnými kolesami sú košiny, pletené z mocných koreňov borievkových. Tie dodávajú vozu charakter izby, lebo uzavierajú ho zo všetkých strán. Len po stranách, kde mali by sa okraje košín sňať, ponechaná je medzera, aby mohlo sa vstúpiť do voza. Voz nevezie žiadnu fúru, ide celkom naprázdno; ani v ňom nik nesedí.

Mimo priestoru, ohraničeného košinami, skoro nad samým ojom, upravené je sedadlo, vlastne prilepené, podoby asi sánočiek, na akých sa chlapci sankúvajú. Sánočky, sčiastky pripevnené k bukovým drabinám, sčiastky držané skoro vo vodorovnej polohe strojne ukovanými retiazkami, poskytujú miesto len jedinej osobe. A je to zvláštny zjav, čo na týchto šaragliach[20] sedí! Ťažko si vysvetliť, ako môže sa tam udržať toľká chlapina. Dlhotánske nohy rafajú skoro po zemi. Na nich sú krpce rozmerov veľmi zodpovedajúcich. Remene dovysoka navykrúcané, skoro nové, ale zaprášené. Nohavice z bieleho valaského súkna, vyšnurované zelenými šnúrami. Kedysi museli zmoknúť, lebo zo šnúr pustila zelená farba a stekala v potôčikoch dolu bielym súknom, ako to stopy ukazujú. Vzdor sparnu, chlap má zahodenú širicu, ktorej rukávy opálajú sa nad prednými kolesami. Zdá sa, že sú nie na to, aby rameno v nich bývalo; sú motúzom na konci zviazané, na spôsob obyčajného vrecka. A skutočne, širica neodieva sa do rukávov; v nich býva schovaná merinda, čo žena prichystá mužovi na dlhú furmanku. Spod širice, vlnenými strapcami lemovanej, vidieť barančí kožuštek bez rukávov, ktorý z našich ľudí v zime, v lete neschodí. Že nie je veľmi šanovaný, ukazuje predná pola: je zamastená, aby nepopukala sa koža na daždi a slnci. V rukách odpočíva bič, viac len očistom, aby sa vedelo, kto je ten, čo sedí na šaragliach. Košeľa je ľanová o dlhých širokých rukávoch, ktoré zviezli sa až po lakeť a obnažili opálené, kostnaté predlaktie. Tvár podlhovastá, v nedeľu síce holená, dnes pokrytá už kostrnky, tvrdými, šedivými, akoby bol padol na ne tuhý mráz. Vlasy dlhé, siahajú až na plecia vo dvoch mocných pradenách. Na hlave postavený široký klobúk, pod ktorým nejedna šija by rozbolela. Spod klobúka trčí okraj čiapočky, čiernej, pletenej, akú preláti[21] na plešinách nosievajú.

Študenti zastali, zočiac tento divný voz a ešte divnejšieho furmana. Bol to zjav v Revúcej nevídaný, že niet sa im čo diviť.

Furman trhol liacami, kone zastali.

„Dobrý deň Pán Boh daj!“ pozdravil stojacich.

„Pán Boh daj vám…“ ohlásil sa jeden z tlupy a pristúpil k vozu.

„Tu si, Janko — no!“

A zostúpil zo šaragieľ. Podal Jankovi ruku; ten svoju vložil do nej. Ruky si nestisli, hoci po desaťmesačnej rozluke by sa bolo svedčilo. Ale chlapec nemohol — jeho ruka nestačila objať furmanovu. Furman tiež nemohol — nemal čo: chlapcova ruka v jeho dlani stratila sa za ktorýmsi záhybom. Furman sa usmial a zhýbol: chcel snáď šuhaja pobozkať. Ale si rozmyslel; chytil mu len tvár do oboch dlaní.

„No, hodný si, mať sa ti poteší. Vo voze máš merindu, koláče. Ej, podrástol si, čo som ťa nevidel.“

Chlapec spomedzi dlaní furmanových pozrel kosom do voza. Vzdor odbavenému obedu merinda mala účinok.

Študenti medzitým pásli oči na furmanovi. Obzerali si jeho širicu i od chrbta. Golier bol nesmierne široký; siahal ďaleko niže lopatiek a podobal sa prehodenej plachtičke. V oboch rohoch ozdobený je žltým a zeleným saténom, pekne v tulipány vyšitým. Po okrajoch visia vlnené strapce. Najdivnejšie je, že na golieri je starým švabachom vyšité i meno majiteľovo: Jano Rázvora-Točiar z Nehanovej.

Došli i starší. Ako uzreli furmana, zďaleka sa mu usmievali. Bol to ich starý známy. Najstarší zo všetkých pristúpil k nemu a podal mu ruku.

„Vitajte, Janko, vitajte!“

„Ja som nie Janko, ja som Jano. Ale ďakujem pekne a vinšujem vám všetkým vospolok zdravia a hojného božského požehnania.“

Pristúpil i druhý a riekol:

„A vy ma azda už nepoznáte?!“

„Nie veru, nie veru!“

„Na začiatku roku boli sme spolu tam na rínku. Ale povedzte mi, Jano: prečo máte meno na tej širici vyšité?“

Prišlo mu zaiste na um latinské: nomina stultorum iacent ubique locorum.[22] I iní obstali Jana, čakajúc, čo povie.

„Nato, aby ho každý znal, lebo nie som nikomu nič dlžen, len telo zemi a dušu Pánu Bohu.“

Študent sa usmial. Napadla mu iná ešte otázka.

„A prečo vám ho nevyšili dakde na prsiach — ale na chrbte?“

„Z tváre ma zná už každý, tam netreba mena. A kto ma nezná, nech od chrbta vidí, kto som, čo som.“

Boli by ho ešte dlho počúvali, ale Rázvora chytil liacu do ruky a zahol od námestia naľavo do ulice. (Jej meno veru neviem: nebolo nikde ani vyšité, ani vytlačené, a vtedy nebol pán mešťanosta tak márnivým, aby meno každého svojho dieťaťa pomenovaním ulíc zvečnil.) Niektorí šli za povozom, iní obrátili sa k hospodám svojim, v inú stranu. Furman šiel pešo, pohyboval sa veľmi ťažko, zem otriasala sa pod jeho krokom. Voz bol jeho element; keď zostúpil z neho, bolo mu ako orlovi, keď mu krídla obstrihajú.

Jano Rázvora-Točiar je furman z povolania, furman od národu. Od narodenia, v pravom slova zmysle: jeho prvou kolískou bol furmanský voz, v ktorom sa narodil. Jeho otec mal sa vrátiť z furmanky, žena šla proti nemu, že jednou cestou nakúpi, čo treba ku blízkemu kršteniu. V meste ho i dočkala. Cestou prišli na ňu bolesti. Keď voz vtiahol do dvora, domáci začuli už hlas nemluvniatka. A to bol Jano. Chuť k furmanskému životu narodila sa s ním, spolu i s ním vyrástla. Domovom mu je nie jeho dom a dedina, ale tento voz, pravda, nie tento samý, lebo od tých čias polámalo a zodralo sa ich už hodne. Iba lievče sú z toho starého.

Divný to bol život tých starosvetských furmanov. Celý život slúžil premávke. Celé rodiny žili výlučne z furmanky a dobre, veľmi dobre sa mali. Janov otec, starý otec, ded a vôbec všetci predkovia, čo svet svetom stojí, boli furmani. Týždňová furmanka do Pešti patrila k najobvyklejším výletom. Dolu viezli sa plodiny a výrobky hornozemské, tam nakupovali sa zas plodiny dolnozemské a vyvážali na Horniaky. Výhodne sa speňažili, furman zarobil nielen ako furman, ale i ako kupec. Výťažok jednej furmanky stačil často celej rodine za pol roka. Blahobyt šíril sa na furmanov i nefurmanov. Život bol ľahší, mnoho a dobrých zárobkov. Furman nestačil obrobiť sám svoje pole, platil dobre, málokedy v peniazoch, najviac v plodinách. Ale čo boli vtedy peniaze! Boli viac len článkom luxusu. O striebornom groši mohol si precestovať krajinu, a ešte si ho celý neminul. Peniaze ležali najviac v ústraní ako dnes zlaté klenoty a drahokamy. Len keď bolo treba popýšiť sa, vyniesli strieborniaky a dukáty na svetlo božie. Takému luxusu, zhrňovať a u seba držať peniaze, hoveli menovite furmanské domy. Tiekli do nich potokmi, odtok bol zamedzený. Taký dom podobal sa jazeru, ktoré pohlcujú celé rieky, a nevedieť, kam sa dejú, lebo z neho nevyteká nič. Dvojrynštiaky a dukáty ležali v sypárňach. Sporiteľní ešte vtedy nebolo. Jedinou sporiteľňou boli sypárne, zabezpečené pred útokmi zlodejov. Boli vystavené v záhradách, zo silných, hrubých klád. I drevo bolo netakšie od dnešného. Hory nekynožili bez poriadku: dali im času, aby podrástli. Čo dnes drevo považujeme za klady, to vtedy zvali ,mrkvou‘. Nech opováži sa zlodej vlámať do takého stavania! Ani nepohne ničím, všetko drží solídne spolu. Kľúč odo dverí takej sypárne nebola by mohla gazdiná za pásom nosiť. Bol taký, že sa mohlo z neho ako z pištole strieľať.

To boli časy v Nehanoviciach! Furmanský dom si umienil, že nazbiera pol miery dvojrynštiakov. Často ich nazbieral mieru. Rázvorovci boli patriarchami nehanovských furmanov. Ich meno bolo známe medzi Pešťou, Šoproňom, Viedňou i Krakovom. Často zatúlali sa i do Ľvova, niekedy i k samému Vilnu. Debrecín považovali, že je len za humny. Ich furmanské meno malo takú váhu ako hocktorá stará kupecká firma. Mladý kupec musel sa im zaliečať, lebo oni často podávali informácie o nových firmách. Informácie, ak aj neprospeli, iste mu uškodili, ak boli nepriaznivé.

Jano zastihol už len večernú zoru tejto slávy. Zdedil mimo koní i sypáreň, nabitú zbožím, i pol miery dvojrynštiakov. Ale jemu nesypali sa už z neba. Potôčky počali pomaly vysychať. V premávke nastala pravá revolúcia. Miesto hradských ciest vymysleli hvezdári akési úzke cestičky o dvoch koľajach. A na tých nehrkotali furmanské vozy, ani koní tam nepotrebovali; narobili si koní zo železa. Furmani boli inakší na tých cestách, nie v širiciach, ale čierni, zafúľaní.

Obvod Rázvorovej činnosti stále sa úžil. Vo Viedni už nevídať jeho voza. Nemal tam už čo hľadať, vytisla ho železnica. Do Pešti sa ešte chodilo, i to nie dlho. Tak železnica postupne uberala zárobky. Zrazu rozchýri sa, že i do Košíc ju vystavia. Furmani z veľkej čiastky odhodili biče, kone i vozy popredali. Košice boli poslednou stanicou, kam dochádzali.

A skutočne, povstala železnica medzi Vrútkami a Košicami. Ohnivý kôň preháňal sa krásnym Považím. Škoda, aká zastihla furmanské obce, ani približne nenahradila sa osohom, ktorý nesie so sebou rýchla premávka. Začalo sa troviť z hotového. Toliare sa prv rozkotúľali než nahromadili. Rázvorovci museli sa chytiť gazdovstva.

Zo starej slávy furmanskej zostali len tie kone, i to ostarené, no tým skúsenejšie. Mohol si sa na ne spustiť.

Jano Rázvora zatiahol do Ďurmanov. Kone samy uhádli cestu. Boli už v Revúcej u Ďurmanov neraz. Skoro od založenia gymnázia každý rok dva razy sem zájdu. Furmanom, ktorí z okolia Nehanoviec vozieval študentov do Revúcej, bol on. Od niekoľko rokov to je jeho najväčšia, ale i najmilšia furmanka. Podujíma ju nie pre zisk — na študentoch chcieť zarábať, aký by to bol nezmysel! On ide na ňu viac pre zábavu. A môže, i zakladá si na tom, že patrí k najprvším i k najväčším dodávateľom žiactva pre školu revúcku. Lebo vozí sem študentov nielen zo svojho okolia, ale i stolice, ktorými do Revúcej tiahne, zvedia mnoho o nej. Všade, kam sa len obráti, znajú ho, a preto, prirodzene, že pýtajú sa ho:

„Kdeže, Janíčko, kde?“

„Do Revúcej.“

„Ale tuto, vyše Ružomberka?“

„Ach, ba — do gemerskej stolice.“

„Do gemerskej — nože, no! A čo dobrého tam máte: var skrze kukurice?“

„Veru nie, pre študentov.“

„To sú tam školy?“

„A aké!“

A tak to šlo celou cestou, troma stolicami. Vyrozprával, koľko je tam študentov, akí sú podaktorí už fúzatí, že sa tam učia na farárstvo a učiteľstvo i všetkej svetskej múdrosti. Koľko ich tam rechtorov učí, a akí sú to hodní rechtori! Ľudia sa o revúckych školách dozvedeli, i takí, ktorí by o nich neboli ani chyrovali. Takáto jedna cesta viac prispela k poznaniu školy než desať „értesitésov“, vyšpikovaných latinskými distichonmi a ,lendületes maďar-ódami‘.[23]

Sotva zahrkotal voz na moste, už vybehla proti nemu pani Ďurmanka i všetka čeliadka.

„Á… Janko z Oravy, Janko z Oravy! Čo ste nám doviezli?“

„Nič, ale vám odveziem tuto týchto škubentov.“

„Len si ich ta odvezte, iba ma jedujú.“

„Var sa nešikovali?“

„Veru bolo všakovak!“

Tým si odľahčila za desaťmesiacovú krížovú cestu.

„A čo sa dívate?“ osopila sa pani Ďurmanka na čeliadku. „Nemôžte sa chytiť a pomáhať Jankovi?“

A čeliadka vypriahla kone. Chomúty a šajby neušli zvláštnej pozornosti paholkov. Vypytovali sa, kde dostať také sersámy.[24] Rázvora vytiahol z voza veľké vrece.

„Pozrite, čo som vám doviezol!“

Všetci sa zhŕkli okolo voza, čakali dľa vreca a jeho objemu aspoň len ôsmy div sveta. Nebolo to nič zvláštneho. Jednoduchý brús, aký v každom dome nájdeš. Ale v Revúcej brúsov nemali. Ostrili sekery alebo kováči, alebo patriarchálnym spôsobom na dlážke. Preto nevedeli oceniť daru Rázvorovho, kým im nevysvetlil, aká je v ňom výhoda. Sľúbil im ukázať, aký naň stojak treba, a paholci ledva čakali, aby oprobovali, ako sa to má brúsiť.

„A tuto moja žena posiela vám semeno na priesadu.“

Pani Ďurmanka vykríkla radosťou. Počula mnoho o oravskej kapuste, nebola by dbala i ona takú vypestovať. Rázvora bol vovedený do izby, posadený za stôl a častovaný, čo v dome dobrého bolo. Takú, hľa, mal všade úctu, kamkoľvek prišiel!

Tu i študenti dostavili sa okolo svojho furmana, aby sa dorozumeli, kedy opustia mesto. Vysvedčenia mali už vo vrecku, nič ich nehatilo, len spakovať do batôžka slávu študentskú a odtiahnuť.

Ale Rázvora mal ešte mnoho čo pokonávať. Musel ísť usporiadať veci svojich zverencov. Rodičia, ktorí nemohli sa vybrať na takú dlhú cestu, zverili mu peniaze, aby za ich deti všetko, všetko poplatil. Tam boli peniaze vo vrecúšku na hrdle, aby sa nestratili.

I profesori si ho vážili. Ako vstúpil, nelenili mu podať ruku, ponúkli ho i sadnúť. Vypýtali sa ho, ako sa mu vodí, aké sú zárobky, či je žena zdravá, i deti ako sa spravujú. On odpovedal dôverne, i vytúžil sa im často a zveril, aké časy prišli na chudobný svet, ako ťažko je teraz žiť na svete. Nezabudol sa tiež vypýtať, ako sa má pán profesor i pani profesorka i deti a ako zdravie slúži. Aká bola vlani úroda, či švábka sľubuje, či sa priesada prijala, lebo v Nehanoviciach veru vyschla. Či zbožie nedojedajú šťurce, či tráve neškodili jarné suchá. Vypýtal sa i o študentoch, menovite tých najmladších: ako sa držali, či mu hanbu nerobia, či je hodno, aby ich na jeseň zas doviezol, a či by nebolo lepšie hneď ich dakde rozosiať.

Druhý deň o poludní vyredikal sa zo dvora pani Ďurmanky ohromný voz Rázvorov. Paholci ho cez noc namastili, že masť z neho kvapkala. Pani Ďurmanka obzrela ešte raz, či je všetko v poriadku.

„Janko, a čo ste si nevzali sena na cestu?“

„Netreba, pani Ďurmanka, my si zaopatríme.“

„A budete ho kupovať! To vám netreba!“

„Nebudeme kupovať. Všade nám dajú po známosti.“

Pani Ďurmanku to urazilo. Aby ju udobril, vzal si dve viazanice a upevnil ich za sedadlami. A bolo všetko v poriadku. Podal hostiteľke ruku a lúčil sa s ňou v nádeji, že na jeseň zas dovezie, a to i niečo čerstvého tovaru. Možno, že tí nebudú takí nezbedníci ako títo. Pani Ďurmanka až teraz pochopila, čo vlastne ide sa diať. Povzdychla, utrela zásterkou oči a každého z tých laganov osobitne vyobjímala. Hoci každý deň aspoň raz im povedala ,Zdochni jak kvan a zhor jak Putnok!‘,[25] predsa jej prišlo clivo. Dom spustne, osameje ani po vymretí! Ako im odvykne cez tie dlhé dva mesiace. Potýčky s tými deťmi stali sa jej nezbytnou vecou ku tráveniu.

Voz dostal sa na námestie i zastal na ňom a čakal čosi. Študenti, čo v ňom sedeli, vydvihli plachtu a lúčili sa s každým, kto popri nich prešiel. Každý aspoň sa obzrel a podvihol klobúk; čo známši i pristúpil k vozu a lúčil sa úprimne s nimi. Mnohý odkázal od nich niečo niekomu známemu, ktorý tam kdesi býva, kadiaľ ich cesta povedie. Keď nie inšie, teda aspoň pozdravenie.

Tu z dolnej ulice priletela ľahká brička, ťahaná párom silných koní. V nej sedela malá spoločnosť. Otec, dcéra a syn. Prišlo im pre syna poslať, pobral sa teda otec s dcérou na túto cestu. Krásny, urastený starec usmial sa, keď videl vo furmanskom voze tú chasu. Dcéra, dievča osemnásťročné, tiež pekne ďakovala na pozdrav toľkých gavalierov.

Na túto bričku čakal Rázvora. S ňou prišiel, s ňou chcel aj odísť. V spoločnosti sa lepšie cestuje, kvôli nej nedá sa spiatky kratšou, obyčajnou cestou — na Červenú Skalu, Spišom a Liptovom — ale urobí malú okľuku na Brezno, Ľupču, Bystricu.

Brička letela mestom ako besná, nechávajúc za sebou oblaky prachu. Nemotorný voz hrkotal za ňou nesmierne a hádzal sa zboka-nabok ako opitý. Dostihy tie vyzerali, asi ako keď za zajacom pustí sa ťažký valaský pes. Deti zo dvorov vybehúvali a kričali za vozom, čo im hrdlá stačili. Študenti so šťastím na tvári hľadeli jeden na druhého. To bol i jediný prostriedok, ktorým mohli sa dorozumieť; hrkot voza nepripustil nikoho k slovu.

Za mestom zmenilo sa všetko. Brička neletela i voz stíšil svoj beh. Kone drobným trapom uberali rovinatou cestou k Dlhej Lúke. Na pasažierov prišiel akýsi žiaľ. Zvesili hlavy, premýšľali o čomsi. Myšlienky zabiehali k mestu, ktoré už leží za nimi. Ba či ho ešte kedy vidia? Konečne, ani tam nebolo zle… Ba vôbec kde by bolo zle, kým je človek mladý a zdravý?

„Chlapci, zaspievajte dačo; veď nejdeme z pohrebu!“ zavolal Rázvora na nich.

A sám čosi začal spievať svojím chrapľavým hlasom. Ale hneď i prestal. Para mu nestačila, i nota ho akosi nechávala. Chlapci sa nehnevali, že ich tak volá. Začali obľúbenú: „Chlapci, buďme veselí ako mucha v kyseli…“

Bolo po žiali. Vo voze rozpriadol sa hovor a smiech. O látku nebolo núdze. Kde je toľko veselých, vznetlivých myslí, tam rozhovor prúdi valným tokom. Cesta sa míňala, i Muránsky zámok vznáša sa tam v úzadí vysoko v čistej modrine.

Voz dorazil k Dielu, vrchu medzi Muráňom a Tisovcom. Tu Rázvora trhne liacou a zavolá: „Hô!“ Kone zastali a pasažieri sa divili, či už kŕmiť.

„Páni škubenti, dolu!“

„A prečo?“

„Do vrchu musíte ísť pešky.“

„My nepôjdeme.“

A naozaj, Rázvorova chasa nemala sa k ničomu.

„Páni škubenti, dolu!“

Nehýbal sa nikto. Rázvora nepovedal nič, len na kone zavolal: „Heta!“ Kone slúchli, zakerovali ku garádu, že koleso ani na piaď nebolo od neho. Ej, mleli sa milí pasažieri, ani čoby ich bol z vreca vysypal! My, čo mladší pripojili sme sa hneď k furmanovi.

„Prečo nás voláte škubenti? My sme študenti.“

Bol by býval zbytok na tú otázku odpovedať. Preto i Rázvora ukázal posunkom na jedného z mladších, na ktorého názov furmanov priliehal, ani čo by kvôli nemu bol býval vynájdený.

I brička sa vyprázdnila. Starý pán a jeho spoločníci chceli si povystierať údy. Počkali, kým ich voz nedohonil, a pridružili sa k nám. My, mladší škubenti, držali sme sa stranou. Iba ukradomky sme sa opovážili pozrieť na mladuškú krásavicu. Ona sňala slamený klobúk so širokou strechou a zvislou stuhou a nedbalo ovievala si rozrumenené líca. Bolo naozaj sparno.

„Janko, čo ste zohnali tých mladých ľudí?“

„A veru to som si tak vyjednal. Do vrchu pešo, dolu vrchom pomaly a rovinou sa i pobehne. Lebo darmo je: i hoviadka škoda.“

„I nás je škoda,“ ozval sa ktorýsi z nás.

„Tvoj otec, keď bol tovarišom, prešiel pešo polovicu krajiny, a nemuselo ho byť škoda. A ty si var väčší pán?“

„I obuvi moc zoderieme,“ poznamenal iný.

Rázvora sa zlostne zasmial.

„Na tvojej už jest máločo drať!“

Čo najhoršie, zasmiali sa všetci na tomto podozrievaní, i krásavicu poškublo okolo kútikov a na líce naskočili jej také krásne, naničhodné jamôčky. A pozrela kosom na nášho hrdinu i na jeho ťažko navštívenú obuv. Ten sa zapálil ako pivónia, keď na ňu turíčne slnce zasvieti.

„Moja obuv je celkom dobrá,“ riekol s najväčšou vážnosťou, celkom bez irónie.

„Ukáž, nože ukáž!“

A študent stal pravou nohou vopred, podrobiac tak svoju obuv nepredpojatej kritike. A čižma by obstála i pred kritikou menej objektívnou. Nevidno na nej trhliny, ani príštipku; priehlavky sú poriadne, ba poznať na nich, že i ovoňali čosi z toho množstva šuviksu, na ktorý otec (ten nosieval len krpce) polročne posielal aspoň dvanásť zlatých. Len jeden príznak prezradzoval, že podošva už nebude v poriadku: okraje podošiev ohrnuli sa akomak, i pysky hľadeli k čistej oblohe, akoby vlahu žiadali. A Rázvorovi to neušlo. Pristúpil k nemu a opakoval:

„No, ukáž!“

Bol by mu nohu chytil a vyzdvihol, ako keď žrebca idú podkúvať. Ale náš hrdina proti tomu sa ohradil, mysliac si, že každého nemusí zasvätiť do tajomstiev svojej ekonómie. Jadro tej ekonómie záležalo v tom, že vlastné podošvy, ktoré poskytla nám dobrotivá príroda, sú zvlášte študentovi najlacnejšie. Pritom, vediac, aký nepriateľ je voda, keď dostane sa do čižiem, súdil, že sa jej treba čím najskorej zbaviť. A voda stratí sa najskorej z čižiem, ktoré sú bez podošiev.

Ale bolo predsa súdené, aby jeho teória o obuvi najavo vyšla. Sotva urobil dvesto krokov, už podkľakol s bolestným výkrikom. Zhŕkli sme sa vôkol neho s netajenou účasťou, i slečna-krásavica pristúpila bližšie a sústrastne hľadela naň svojimi čiernymi očima.

„Noha moja, noha moja!“

To bolo jediné, čo dozvedeli sme sa od neho. Bolo nápadné, že vzdor takej bolesti neležal, ale kľačal na zemi, nie kolenami, aby podošvy nemusel ukázať. Bolo mu i ľúto, že obrátil na svoju nehodu tak všestrannú pozornosť, ktorá mu bola veľmi, veľmi nemilá.

„Vytkol si ju?“

„Skôr zlomil!“

„Žila sa mu natrhla.“

Koľko ich bolo, toľko mienok o tej nehode. Ale i starému pánovi bolo nápadné, čo sa nevyzuje a neukáže, v čom záleží úraz?“

„Nie, nie — už mi prešlo! Ó, už mi celkom prešlo.“

I zasmial sa na dôkaz toho, že mu prešlo. Ej, ale sa mu len ústa smiali, od srdca sa horké slzy liali.

„Mohla by sa mu noha do mokrej handry okrútiť,“ radil starý pán.

„Ó nie, už ma nebolí. To bol len taký žart, hahah!“

Silil sa všemožne do smiechu, ale slzy mu boli v očiach. Starý pán nebol uspokojený: slečna hľadela s akýmsi odporom na mladého hérosa, ktorý každým svalom na tvári javil bolesť, a predsa silil sa k pretvárke. I Rázvora pokrútil hlavou.

„Naozaj mi je nič, celkom nič.“

„Nuž, naozaj, hm, hm! Tak vyskoč, ak si chlap!“

Šuhaj zaťal zuby i päste a robil prípravy, akoby chcel svojím skokom Jánošíka zahanbiť. A podskočil. Ale čo mal z toho? Nová nehoda. Na mieste, na ktorom prv tak tvrdošijne stál a ktoré po skoku objavil, bolo vidieť mláčku červenej, mladej, v revúckej alumnii horko-ťažko zhonobenej a teraz tak nemilobohu preliatej, nevinnej krvi.

„Chlapče, veď tebe krv tečie!“ zhrozil sa starý pán. „Veď je to nie žiaden žart! Vyzuj tú čižmu.“

Povážte si jeho položenie! Zozuť čižmu a ukázať svetu podošvu, vlastne prázdnotu, kde by podošva mala byť? Keby aspoň slečna tu nebola, ale tej to povedia. Ale predsa sa len vynašiel. Zakuľhal za voz a tam sa vyzul. Čižmu hodil hneď do voza a skryl pod senom za sedisko. Pred obecenstvom zjavil sa s palcom, vyše nechta bola rana, z ktorej krv vymokala.

„Ako sa to mohlo stať?“ rozumoval starý pán. „Mať na nohe čižmu, a odraziť si palec. To som ešte nikdy nevidel.“

Rázvora i kamaráti už dávno rozlúštili tento nepochopiteľný zjav. Poniže ležal ostrý kameň, o ktorý sa šuhaj potkol. Rázvora uznal ku všeobecnej spokojnosti nášho šuhaja maródom a umiestil ho do voza na kufor, preložený priekom nad zadnými kolesami; to bolo najpohodlnejšie sedisko zo všetkých.



[1] Revúca — slovenské gymnázium bolo v Revúcej od roku 1862 do roku 1874. Vychovávalo mládež v slovenskom duchu. Podporovalo chudobných slovenských študentov aj hmotne. Zakladatelia tohto gymnázia, slovenskí mešťania, sa usilovali zachytiť čo najviac žiakov z roľníckych rodín. Predstavitelia maďarskej vládnúcej triedy prenasledovali slovenské gymnázium, až ho roku 1874 zrušili.

[2] Nicotiana tabacum (lat.) — žartovný latinsko-slovenský názov; latinský názov je Nicotiana

[3] hrať sa v longu — hrať so s loptou

[4] piskor — píšťala

[5] lángoše — osúchy, podplamenníky

[6] vakaróvy — postruhníky

[7] senátori — členovia mestskej rady

[8] plane (lat.) — zrejme, pravdaže, zaiste, iste

[9] alumneum (lat.) — študentská jedáleň, kde dostávali študenti lacnú stravu. V Revúcej iba tretina študentov platila celú stravu, ostatní dostávali obedy z podpôr slovenských mešťanov (farárov, učiteľov, úradníkov a živnostníkov).

[10] discipuli (lat.) — žiaci

[11] benefície (z lat.) — dobrodenia; pohostenia študentov

[12] „hazafias közremüködés“ (maď.) — vlastenecké pôsobenie

[13] didaktrá (z lat.) — školné

[14] dúfart (z nem. Durchfahrt) — podjazd

[15] amice (z lat.) — priateľu

[16] frater (z lat.) — bratku

[17] carissime (lat.) — najmilší

[18] ronďoš (z maď.) — ošarpaný dom

[19] šajba (z nem.) — kotúč

[20] šaragle — rebrina na seno v zadnej časti voza

[21] preláti (z lat.) — vyšší cirkevní hodnostári

[22] nomina stultorum iacent ubique locorum (lat.) — mená hlúpych sú na všetkých miestach

[23] desať „értesitésov“, vyšpikovaných latinskými distichonmi „lendületes maďar-ódami“ (z maď.) — desať oznámení (výročných zpráv), vyšpikovaných latinskými dvojveršiami a vzletnými maďarskými ódami

[24] sersámy (z maď.) — riady, postroje

[25] Zdochni jak kvan a zhor jak Putnok! (gem.) — Zdochni ako kôň a zhor ako Putnok (obec v gemerskej stolici, ktorá vyhorela)




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.