ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Kde sa túlaš, kde sa túlaš? Už ti bolo ťažko poležať na jednom mieste. A nedať Cigáňom pokoja. Mal si i nás vovliecť do galiby.“

„A čože sa stalo?“ vypytoval sa Rázvoru, akoby bol počul o Paflagónii.^[34]

„Len sa rob svätým, futro čertovo! Hen za tým pribehli Cigáni, a keby sme boli vráta na pajte nezavreli, viem, že by mu boli spočítali rebrá.“

„Nedohonili ho?“

„Pribehli zápäť za ním a búchali na pajtu, čo nedaj Pane Bože.“

„Keď je len tu!“

„A teba nechytili? Bodaj vás, abyže vás bodaj i s potvorami. Komu by to len zišlo na um! Hm… hm… hm!“

Denné svetlo začalo sa pomaly vkrádať i do zatvorenej pajty. Kohút nad pajtou celým hrdlom vyspevúval k nemalej poteche všetkých nocľažníkov. Vypočinuté kone tiež nepokojne trhali sa sem i tam, stojac nad prázdnymi žľaby. Boli by nedbali už opustiť toto pusté miesto. Účinok svetla, spevu kohútovho a sčiastky i veľkej zimy bol, že z tmavých kútov pajty vyliezol hneď ten, hneď iný na svetlo božie. Všetci boli tak rozpoložení, že im až zuby hrkotali.

I na panskej bričke nastal nový život. Krásavica-slečna tiež sa zobudila, čerstvá, s červenými lícami a trošičku opuchlými očima. Ako sa rozhliadala po tomto čudnom, neznámom svete a ďakovala s úsmevom za pozdravy, našim kolonistom sa zrazu činilo, akoby ich bolo teplé slnce zahrialo. Kyslé, rozmrzené tváre akoby bol polial čistým, samotečeným medom. Zima tratila sa z ustrnulých údov a akási teplota rozlievala sa jednou každou žilôčkou, sústreďujúc sa v prsiach, tam, kde je ten orgán, v každom románe toľme spomínaný.

Len tomuto rozpoloženiu našich hrdinov treba ďakovať, že odhodlali sa ku skutku, ktorý v takej zime požaduje nemalú odhodlanosť. Jano Rázvora vytiahol zo studne vedro čerstvej, čistej vody a tu každý pristúpil k vedru a omyl svoju tvár.

„Bude pekný čas, bociany sa kúpajú,“ poznamenal Jano starému pánovi v bričke.

„I nám sa zíde trochu vody,“ odpovedal na to starý pán.

Sotva mu to slovo vyšlo z úst, už jeden ,z vyššieho‘ niesol plné vedro ku bričke. Mladí gavalieri šibali kosmo očima; nedbali by vidieť, ako sa bude umývať tá, ktorú všetci držia za vyššiu bytosť. Iste nie tak ako iní, obyčajní ľudia. Snáď tak, ako bohyne sa kúpavali.

Vmyslite sa len, krásne čitateľky, v postavenie našej krásavice! Má sa umývať pred tými zvedavými očami a prezradiť, že sa i ona umývava! Čo si o nej pomyslia? Nebude sa umývať: čo si pomyslia o krásavici, ktorá sa neumýva? Veď by to bola ohromná, ohromná… ani sa to nedá celkom vypovedať!

„Páni škubenti,“ zavolal Jano Rázvora, „poďte pomôcť!“

„Čože vám treba?“

„Nuž do pajty sme len vtiahli, ale z pajty — nedajbože. Túto pajtu hneď tak stavali, aby voz len vošiel a viac nevyšiel. Sú len jedny vráta. Musíme von tými istými vrátami, ktorými sme vtiahli, ak sa chceme dostať na cestu, a preto som na vás volal.“

„A čo nás do toho?“

„To vás do toho, že musíte pomôcť, ak nechcete tu vekovať. A mám to aj vyjednané: kde treba, voz z pajty vysotiť.“

Oje chytil sám furman, lebo pri tejto práci najťažšie je oje dirigovať. Ostatní opreli sa plecami o drabiny a lievče — boli by snáď zemeguľu vytisli zo závesov.

„A týchto dvoch budeme len tak prevážať?“ ozval sa ktorýsi, vidiac oboch junákov, ako si ležia vo voze.

„Ľaľa, pozriže ich! Idete dolu, vy, vy…“

A schytil krajného za nohu a ťahal ho dole. To pomohlo. Ten sa zobudil a zberal sa zostúpiť na prozaickú zem. Ale nešlo to. Štuchol spiaceho ešte kamaráta do boku.

„Pusť ma, čo ma držíš?“

„Ale ja?“ bránil sa ukrivdený, včerajší maród. „Veď ty ma ťaháš!“

„A čo by ťa ja ťahal?“

„Ľaľa, budú sa tu do poludnia doprávať — pačrevy. Ideš ho dolu?“

A Rázvora stiahol krajného za nohu.

Keď dieťa vidí druhé dieťa plakať, rozplače sa i ono. Ak vidí smiech, zasmeje sa tiež. To je sympatia duší. To sa i tu dokázalo. Ako prvý z prebudených junákov ocítil sa na zemi, spolu s ním vyskočil, vlastne vypadol z voza i druhý. A keď sa tento prestrel pred vozom, prestrel sa i ten prvý. Hľa, sympatia duší! Ba čo viac: i periny sa tá sympatia chytila! Ona spolu s nimi padla na zem. Celá kolónia sa zhŕkla okolo padlých hrdinov, i krásavica vzpriamila sa v bričke a stopovala vývin tohto čudného deja.

„Čo sa im porobilo?“

Jano Rázvora postavil jedného na nohy. Postavil sa i druhý. A čo divné: vzpriamila sa i perina, tvoriac akúsi zásterku pred týmto smiešnym duálom. Situácia až teraz sa vyjasnila. Povstal smiech, že i sliepky zleteli z pántov. Tým dvom chudákom nebolo veľmi do smiechu; malá náhrada, že sa krásavica tiež z chuti smeje. Krem nešťastníkov nesmiali sa ani oba dobrodruhovia, len lesk oka prezradzoval tajnú rozkoš, ktorou sa im duša rozplývala.

Keď sa spoločnosť nakochala pohľadom na krásne skupenie, rozrezal Rázvora niti. Touto jednoduchou operáciou stali sa z polhorských dvojčiat dve celkom oddelené indivíduá.

Študenti s novou silou opreli sa o lievče, a voz sa pohol z pajty. Nešťastnou náhodou zavadili o pilier, furman musel zle kerovať. Voz museli odhodiť asi na tri piade. Horko-ťažko dostali sa pred pajtu. Tam Rázvora svojim pomocníkom povedal:

„Keby nie ja, tí na tej bričke nemohli by sa pre vás ani umyť. Čo ste tam vytriešťali oči?“

Chudáci len teraz pochopili, prečo Rázvora zavadil o pilier, i prečo museli sa štvrť hodiny s vozom mocovať. Keď spoločnosť vstúpila do pajty, krásavica už mala upravené svoje plné vlasy; zarumenené líca zvestovali, že ich studená voda poriadne doštípala.

O malú polhodinku hrkotali naše povozy cestou od Polhory do Brezna.

Brezno, Brezno! Hovoria o tebe to i to. Dobré i zlé. Nerob si z toho všetkého nič. Veď i o každom človeku hovorí sa tak i tak, a skoro vždy viac zlého než dobrého. Jeden pripomenie tvoje obrovské hory a nekonečné pastviská; druhý pochváli tvoj rozsiahly chotár vôbec, ktorý rovná sa malému kniežatstvu. Inému padnú do oka tie tučné voly, iný túži za tvojou mastnou bryndzou a krásnymi parenicami. Iný obdivuje tvoj krásny rínok, v prostriedku s mestským domom. Niektorému neujde ohrada vôkol kostola v krajinských farbách^[35] oblečená. Nuž každý, každý odnesie dáky dojem sebou, dobrý lebo zlý. Iba jeden dojem je u všetkých rovný — budí ho tvoja cesta, dojem polámaných údov.

Že si už v breznianskom chotári, o tom ťa poučí tá takzvaná cesta. Netreba sa ti ani pýtať, ani na tabuľke čítať. Takej sotva nájdeš v zemiach koruny uhorskej i s pripojenými časťami, rozumejúc v to už i Bosnu. Iba Bosna snáď závodí v tom o prvenstvo, ale ty sa jej nedáš — ó, nedáš. Brezňan nikdy v ničom nepopustil druhému! Načo je vlastne, ťažko si vysvetliť. Zaiste nato, aby sa ňou nechodilo a do chotára nedoletel ani cudzí vrabec, nie to dáky voz. Museli to schválne tak zariadiť, aby sa snáď nedrala. Je to jazda s prekážkami, pred ktorými sa i najtuhší športsman v úcte pokloní a vzdá. Kameň na kameni, na kameni kameň, a na tom kameni kameň na kameni — to je asi približný jej obraz. Že ju každý obíde, kde len môže, vidieť z tej bujnej vegetácie, ktorá sa medzi kamením ujala; pôda musí byť celkom dobrá. Miestami sa chytila hora — semä, vzdor tomu, že padlo medzi skálie, ujalo sa. Jedným miestom zas krásna tabla žita. Ktorýsi mešťan iste proboval minulého leta so žitným vozom po nej ísť. Žito vypŕchlo a zišlo — môže si ho ísť zožať.

Krásy tejto cesty nejdem ďalej opisovať. Mysleli by ste, že klamem a cigánim. Kto tadiaľ už cestoval, vezme medzi svoje litánie i ten bod:

„Breznianskej cesty zachovaj nás, Pane!“

Naši pasažieri držali sa ticho. Nie že by boli snáď driemali. Božechráň, človek by vyfrkol z voza ako pierko, ak by sa prestal kŕčovite drabiny držať. Boli ticho, lebo voz mal slovo na pol míle v okolí. Pritom lačný žalúdok — človek príde do ilúzie, že sa tuhých, ale tuhých šúľkov najedol. Pri každom drgnutí ťa pichne, ani čo by ťa na nože bral. Dušu si treba poriadne priviazať, aby sa nevytratila.

Po dvojhodinových útrapách dostali sme sa do Brezna. Os nezlomila sa ani na jednom voze. A to je dôležité. Nechcem to pripísať za obľahčujúcu okolnosť ceste, ale skôr majstrom za zásluhu, ktorí tú solídnu prácu dodali. Ľudia boží, dajte si u nich osi okúvať! Škoda, že ich adresu nemôžem uviesť.

A tu irónia! Ba doprosta cynizmus! Ako vozy mali vojsť do mesta, z krajného domu vyskočí akýsi chlap.

„Mýto platiť, mýto!“

„A za čo?“ zvolala jedným srdcom celá spoločnosť.

„Za cestu. Slávne mesto moc nakladá na ňu.“

Všeobecný úžas, ustrnutie!

„Veď sme ledvým činom došli. Dobre, že sme kolesá nepolámali a pobočky nepotrhali,“ bránil sa Rázvora.

„Tým skorej môžete platiť. Lebo veru každý tak nasucho neobíde. Každý deň sa čo-to poláme.“

Z vďaky, že také šťastie ich doprevádzalo, zaplatili chlapovi mýto. Vozy zatiahli do prvej pajty, i cestovateľom i ,salva veniam‘^[36] koňom bolo treba poriadneho odpočinku a posilnenia po štrapácii dnešného rána.

Páni z bričky odlúčili sa od nás. Šli do mesta navštíviť známych. Po ich tvári rozlial sa úsmev, menovite slečna bola okúzľujúca. Tešila sa životu, nemohla pochopiť svoje šťastie, že je zdravá — ako vojak nemôže sa vpraviť do toho blaha, keď z bitky vyviazne so zdravými údy. Keďže naše koše začali sa povážlive prázdniť a my pocítili chuť k niečomu teplému, vošli sme do hostinca.

Aké to prijatie! Nik sa nekrútil okolo nás, nik si nešúchal dlane s prehnanou ochotou a zdvorilosťou. Nik neskočil proti nám, aby nám pomohol povyzliekať kabáty s usmievavou tvárou, že zas niečo zarobí. Nik sa neuklonil pred nami, aby sa čelom udrel o palce svojich nôh; nik sa nás nepýtal presladeným hlasom:

„Čo si rozkážete, Vašnosti?“

Pri stole sedel akýsi ťažký pán. Jeho tvár sa usmievala sama sebou. Hotový optimizmus! Urobil rozhodný pohyb, naklonil sa hlavou trochu vpred, aby ťažište padlo k nohám, vstal, trochu zastenajúc. Otočil sa na päte a vyšiel von. O malú chvíľu vrátil sa s pintou vína. Položil ju na stôl, rozložil poháre; bolo ich o jeden viac než nás. Hostinský teda nezabúdal na seba, i prvý si prisadol.

„Poďte, páni študenti, však z Revúcej idete?“

Prisvedčili sme mu.

„Hneď som vás poznal, že ste študenti.“ A šibal, jeho oko len tak letmo utkvelo na mojej cestovnej toalete.

„I ja mám syna študenta; poďte, sadnite si, občerstvite sa z cesty. Zuzka, Zuzka!“

Vbehla červená, vyhriata dievčina. Pri každom kroku sa jej driek hýbal ako had, a tlačené suknice pohronské čudno ševeleli na opálenom nárte jej bosých nôh.

„Zavolaj nášho Miška, že ho prišli kamaráti navštíviť. Budeže ten rád!“

Dievča odbehlo, a vstúpil náš kamarát. Nemohol som ho poznať. Bol celkom svetu podobný. Nové-novučičké šaty urobili z neho pravého gavaliera. V Revúcej patril k tej najvyberanejšej chase. V zime i v lete mal troje nohavíc na sebe. Diera nohavíc vrchných, náhodou popolavých, našla ihneď podkladok v nohaviciach spodných, skoro vždy žltkavých. A to robil i s kabátmi. Pravý ,omnia mecum porto‘.^[37] Nie div, že taký nadbytok garderóby spravil štíhleho ináč chlapca širším než dlhším.

Vítanie bolo krátke. Zasadli sme k stolu a besedovali.

„Lenže mi povedzte, prečo môj syn toľko šiat skazí? Každé sviatky mu pošlem nové, a domov sa vráti v deravých! Iba ak tlejú na ňom, ani nemožnej veci!“

Chudák netušil, že jeho synátor vlastne tri razy toľko musí zodrať než iný, lebo troje šiat má razom na sebe.

A ešte len keď mamička prišla! Každého z nás (len nás ,z nižšieho‘) vyobjímala, vybozkávala a horké, horké slzy ronila nad osudom naším.

„Nebožiatka, také malé-malučičké, a už musia ísť spod krídel matkiných. Ach, bože, bože, ako mi vás je ľúto, moje opustené kuriatka!“

„Kuriatkam sa dáva i zobkať,“ zahriakol ju hostinský. „Máš dačo pod zuby?“

„Akože, akože! Veru si ich obriadim, nakŕmim, napojím, moje siroty opustené! A vás tam mučili, hladom morili — rúčky aké! Prezrel by cez ne! A na nich belasé žilky: nedávali vám len raz dňa trochu jesť?“

„Nevidieť veru na nich biedy. Chlapci ako bučky. Pozri, tamto ten, dobre mu koža na líci nepukne!“

„Nezáviď mu jeho biedu, nezáviď. To už tak Pán Boh dá. Nasýti z ničoho, i z pokrmu planého ako Daniela, Sidrácha, Mizácha a Abdenága, keď sa ho báli. A boli krajší ako tí ostatní, čo s Nabuchodonozorom jedávali.“^[38]

„No, ja nerád mriem hlady. Dali ma na krajčírstvo, ale ja som na tej chove opadol. Ej, myslím sebe, dám sa ja na iný chlieb. Stal som u mäsiara za učňa — a akoby liepal na mňa, tak mi pribúdalo. A teraz si tiež neukrivdím, kým mám z čoho. Čo zjem, to viem — a hlad je mrcha hosť.“

My sme sa, aspoň tak myslím, jednohlasne pripojili k týmto menej ideálnym vývodom nášho hostiteľa. Jeho pani si povzdychla, pozrela na nás a odišla do kuchyne.

Pinta nebola ešte prázdna, keď na stole sa parila veľká misa s gulášom. Nebol to vlastne guláš, ale pani hostinskou spomínané kuriatka, uvarené a predložené v polievke. Misa bola veľká, ale študentský hlad väčší. Vyčistili sme ju tak, že dľa toho — ak stará pranostika neklame — v Brezne už do jesene muselo kvapky dažďa nefrknúť.

A prišli ešte halušky! Bielučké, na vajciach trepané, lyžicou hádzané, breznianskou bryndzou obsypané a v breznianskom masle utopené. Skutočne utopené! Masť nám tiekla dolu bradami.

„A teraz toho vína!“ zvolal náš hostiteľ.

Nikdy nebol žiaden rozkaz s takou presnosťou vyplnený.

Cítili sme sa ako spolovice v nebi. Najedení, neopití, jaj!

Do izby vstúpil akýsi chlap v širokých gatiach.

„Aby sa pánom študentom páčilo do…“

„A načo?“ vyvalil náš gazda naňho oči.

„Nuž na obed ich volajú.“

„To sa u vás nazdajú, že im ja nemám čo dať!“

„Nie, ale len tak. Tam sú i druhí páni, z toho druhého vozíka.“

„Povedz, že prídu po obede.“

Chlap odišiel. My sme zostali.

„Každý huncút, čo si dá hostí odvábiť. A čo si u… myslia, že len oni vedia variť?“

„A nám nič nechybí!“ zvolal ktorýsi pod účinkovaním vína. „Chlapci, kde nám bude lepšie ako tu?“

„Nikde, a čo by ťa spravili nad piatimi vidiekmi vicišpánom!“

„A čo by si hneď našiel Jánošíkov poklad!“

A tak to šlo pekne-rúče, až i to slniečko vonku nám zazávidelo a rozložilo sa po našom stole, kde, bohužiaľ, boli už len omrviny z chleba. Mohlo prísť prvej, bolo by sa mu skôr dačo dostalo. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí.

Ale chlap v gatiach zas zastal pred stolom.

„Veď nemusia tam obedovať, len na návštevu. Že aby tu obedovali.“

„No, to je už iná reč. Keď si ich žiadajú len vidieť, nechže sa im prizrú. Ale na obed sa tu pekne dostanovíte, lebo potom ja prídem k pánu… sám, a spravím takú komédiu, ale takú, akej toto mesto ešte nikdy nevidelo. Choďte, chlapci, choďte!“

My sme sa teda mleli do pitvora. Tam nás čakala ustrašená pani.

„Ale už? Veď ja že na obed! Tri sliepky som zarezala, a vy… Nože nás nezohŕdajte!“

„Chce pán… na nich pozrieť. Na obed prídu, oj, prídu.“

Keď tak človek nad všetkým dešperuje;^[39] keď vidí, ako sa to všetko prevracia čím hore, tým dolu, keď pováži tie bludy, v ktorých ako v egyptskej tme tápeme,^[40] tú nenávisť, ktorou jeden proti druhému soptíme, tú chudobu, ktorá zo dňa na deň rozpína svoje vetché krídla nad našou vlasťou, keď nás to všetko roztrpčí: a povážime to pohostinstvo, jedinú snáď cnosť, čo nám po predkoch zostala, cítime akési osvieženie. Pohostinnosť je predovšetkým drahocenná cnosť — ide trochu do peňazí, a predsa prekvitá, všade, všade prekvitá medzi tou všelijakou neplechou. Choď kamkoľvek, všade ťa prijmú ako známeho, ako priateľa, ako brata.

Vstúpili sme do panského domu. Samý koberec, samé zrkadlo, mäkké stoličky — bohatstvo, blahobyt z každého kúta sa usmieva. Necítili sme sa domácky. Človek sa bál na koberec stúpiť: blatili sme radšej čistú podlahu. Nevieš, kam s klobúkom, s rukami. Ešte šťastie, že nás je viac. Keby bol len jeden, videli by na ňom každú chybu, každý fliačik na kabáte, každú dierku na nohavici. Keď ich je päť-šesť seberovnýoh, akoby jeden druhému z oka vypadol: pozeraj, skúmaj, posudzuj; uvidíme, či sa ti nezunuje.

Ale márne strachy! Pán i pani prijali nás ako deti. Čis’ chcel, čis’ nechcel, musel si byť pánom a sadnúť na mäkkú stoličku. Ešte ti ju veľkomožná pani svojou bielou zásterkou utrela, aby sa ti, bojsa, na nohavice dáky prášok nechytil.

Sotva sme sa zohriali, voviedli nás do druhej izby. Stôl vytiahnutý, prikrytý, taniere rozložené, strieborný riad oslepoval svojím leskom. Najväčšmi nás oslepili tri misy naprostred stola. Keby človek i nemal nosa, už len trochu skúsenejší zavoňal guláš.

Usadili nás do radu: starý pán i krásavica sedeli za vrchstolom. Podelili nás gulášom; mäsa bolo viac než polievky.

„My sme jedli v hostinci,“ osmelil sa povedať ktorýsi z ,vyššieho‘.

„Veď to len tak pre meno sme vás posadili. Bude i nám lepšie chutiť. Len koštujte!“

My sme koštovali, a myslíte, zložili lyžice? To neviete, čo je študentský žalúdok! To je cele niečo zvláštneho. Myslel bys’, že ho uspokojíš pletkou, keď vidíš v alumnii tie skúpe porcie. To je pravda, on sa stiahne, keď na to príde, že by si sa nazdal, že zahynul, alebo sám seba strávil. Ale keď zas na to príde, roztiahne sa ako najelastickejšie svedomie. Myslel bys’, no už je dosť, viac nemožno — a ono ešte predsa sa kútik nájde a ide ďalej. Slovom: je to muránska studňa, do ktorej už dvesto rokov skálie sypú a ešte predsa nie je plná.

Dľa starej pranostiky v Brezne by nemalo ani budúceho roku pršať, lebo misy jedna za druhou vychodili prázdne, že ani ,pre móres‘ nezostalo. Pán Boh vie, kde sa to všetko podelo; ale pod našimi zubmi pustlo všetko, ani čo by za plot hádzal.

Keď sme svoje hosťovské povinnosti tak skvele vyplnili, usadil sa každý, vlastne zaujal také položenie, aké jeho rozpoloženiu najlepšie zodpovedalo. Ale ono každá pozícia býva v taký čas neznesiteľná. Poliak to vyslovil: „Ani sedieť, ani ležať, ani stáť.“ Myslel tým pozíciu, ktorá medzi týmito troma ležala. Najviac sme sedeli na mäkkých stoličkách, vypätí, ani čo by každý bol ražeň zjedol.

My, čo mladší boli sme stiesnení v izbe. Po jednom tratili sme sa do dvora a tam narovnávali údy. Aká to rozkoš zbaviť sa pút, ktoré spoločenský mrav kladie na šiju! Tí chudáci dnu, viem, že nám závideli, keď počuli náš hovor zo dvora. Paholci skladali z vozov seno, ktoré na voze bolo prenocovalo. Museli vozy byť vyprázdnené, aby sa zas mohlo na lúky. My sme sa chceli odslúžiť hostiteľovi, i vyšli sme na šop a seno sme utláčali. Myslím, že to bola jediná práca, ktorej sme boli ešte schopní. Ba práve bola výhoda, že sme oťaželi následkom dvoch takých objemných predobedov.

Ani sme nezbadali, len keď vozy boli prázdne. Hŕba sena siahala až po pánty, my sme liezli na ňu a spúšťali sa nadol. Tak sme ju ohladili dookola, že bola ani opravdivý stoh. Z tejto zábavy nás vyrušil hlas odzdola.

„Aby išli do hostinca, už ich čakajú!“

Nuž my sme veru na hostinec zabudli, i na to, že nás tam čaká obed. S pravým zhrozením počúvali sme hlahol veľkého zvona, hlásajúci poludnie. Cítili sme sa ako dlžník, ktorý vzdor najlepšej vôli nemôže vyhovieť požiadavkám svojich veriteľov. Lebo kdeže ísť na obed, keď sme len nedávno vstali od stola?

Zišli sme dolu rebríkom na čistý priestranný dvor, kde nás čakala dievčina jarabatá, čo nám hneď v hostinci padla do očú. Z pitvora zas vychádzali starší ,z vyššieho‘, vyprevádzaní domácim pánom.

„Bol by vás nepustil, ale keď ste sa v hostinci sľúbili — škoda, preškoda!“

Nám nezbývalo nič iného ako sa poďakovať a za slúžkou kráčať. My, čo mladší, sme sa k nej pripojili a zhovárali o tom i onom. Sprvu sa nás akoby bála; pod študentom si predstavovala niečo zvláštneho, nového, nebývalého. Pomaly, pomaly pustila sa do reči, a my sme videli, že rečou je práve tak hodné dievča ako tvárou a celým zovňajškom. I zasmiala sa, keď ten alebo onen niečo do smiechu povedal. ,Z vyššieho‘ páni s akýmsi studom hľadeli na naše počínanie. Držali sa obďaleč a bol by sa každý zahanbil, keby ho bol druhý pristihol, že na ňu hľadí.

V hostinci nás čakal prikrytý stôl, a ani sme si dobre nesadli, už rozdávali polievku. Na konci stola medzi drobizgom sedel i Jano Rázvora. Zoznámil sa s hostinským, porozumeli si razom a stali sa priateľmi, ani čo by od mladi boli spolu vyrástli.

„Bude to bieda zmôcť ešte jeden obed,“ povzdychol jeden od vrchstola.

„A prečo, od tých čias ste už vyhladli,“ odpovedal hostinský.

„Ale tam sme tiež museli obedovať.“

„To je už vaša starosť: hoviadko tiež len toľko na rohy berie, koľko unesie. A mladý žalúdok — dajtimibože!“

„Ej, čo moc, to moc!“ zamiešal sa zas iný.

„Aleže mi nerobte zas hanbu! Povedal som vám: nejedzte tam nič, u mňa bude obed. Keď ste jedli, dobre: ale ako ma tu vidíte, tak musí sa všetko minúť, čo sa nahotovilo. Všetko, do ostatnej byle, lebo do tých čias ani pomyslenia vytiahnuť nohu z môjho domu.“

„A ja veru nepôjdem,“ ohlásil sa Rázvora, „kým nám pán hostinský nedovolí. Lebo komu lepšie ako nám? Naješ sa, napiješ sa, a i to hoviadko cíti sa ako doma.“

„Pravdu máte, Jano; nepôjdete prv, kým sa tento obed neminie. Lebo i ja som chudobný človek: to by mi bola veľká škoda, keby mi obed len tak nemilobohu prekysol.“

A bolo by zle s nami dopadlo, lebo polievky ešte zostalo na mise hodne.

„Tú polievku schovajte,“ rozkazoval hostinský, „a na večeru jej navaríte dva razy toľko ako na obed. Ja sa nahľadím, kto bude tu rozkazovať!“

Naši starší vodcovia hľadeli beznádejne jeden na druhého ako vojvoda po prehratej bitke. Nastalo im alebo jesť so sebazaprením až do únavy, alebo tu zostať dľa vyhrážania hostinského. To by nebolo síce veľké nešťastie, ale — museli by sme sa od starého pána, vlastne od slečny odtrhnúť, kde nás ešte toľko, toľko radosti čakalo. A bolo by to nebodaj zle vypálilo, keby sme my mladší neboli sa podobrali misu vyprázdniť. Práca so senom predsa len osožila.

Obed bol veľký i čo do šírky, vlastne hĺbky, i čo do diaľky. Už-už si myslel, koniec — toto je posledné jedlo, a prišlo vždy nové a druhé. Posledné sme dojedali už pod výslovným podotknutím, že to je už ostatok, že viac ani ústy nehneme. Domáca pani nás vše uistila, že už skutočne ani nemá nám čo predložiť. Ale sotva sme pod dojmom jej sľubov vyprázdnili misu, už zas prišla druhá na stôl.

„Bože, veď je to len pletka, len pod jeden zub!“

„Prvej ste povedali, že už nemáte nič viac hotového.“

„Nevedela som, zabudla som. Kuchárka pozabudla na ňu v rúre, preto sa aj pripálila. Iba idem do kuchyne a voniam, čo to, čo to, reku. A ono to kačka na pekáči. Nuž doniesla som ju, chvalabohu, nespálila sa. A veru som o nej ani nevedela.“

„Ale to divná kačka,“ zažartoval jeden. „Má až hen tri páry nôh.“

A skutočne, mladý náš učenec z piatej klasy, študujúc zoológiu, správne vytkol neobyčajnosť toho zjavu. Lebo mala nielen tri páry nôh, ale i tri páry krídel, pod každým zúzik alebo pečienka, i tri hlavy, ba i tri innominata.^[41] Slovom, akoby bola pozostávala zo troch kačiek.

„Ono sa to stáva,“ vysvetľoval nám hostiteľ, „že všeličo divného príde na svet. Tu neďaleko v jednej dedine uliahlo sa teľa o dvoch hlavách. A tie hlavy boli také: jedným pyskom cicalo a druhým žviakalo.“

„Ale teľa nežviaka, ešte nemá čo,“ poznamenal náš učenec-zoológ.

„Toto žviakalo, na vlastné oči som ho videl žviakať. Páni sa tiež divili a vzali ho do múzea.“

Doniesli nám ešte kašu omastenú, posypanú cukrom.

„No, a teraz je už koniec,“ potešovala nás pani. „Svadba i krštenie musí sa skončiť kašou, i my skončíme kašou.“

„To si mohla tak nechať. Radšej dákeho mäsa, aby nám hladní nevstali od stola.“

„Iba ak by som… Ono to bolo málo, ale keď sa dajú tak vynukovať. Môžem ešte spraviť dáku…“

„Božechráň, už nestačíme, moc, všetkého bolo moc, primoc!“

A tak bol obed skončený, dnešného dňa už tretí. Chceli sme vstať, ale hostinský nedovolil.

„Seďte len, chlapci. Teraz si zalejeme všetko; doneste tamtú pintu.“

Ono sme si cez obed zalievali každé jedlo zvlášť, počnúc od polievky až po kašu, i povedali sme hostinskému, že už zalievať netreba.

„Nie je to tak. Teraz sa musí zaliať všetko dohromady. Mňa, chlapci, vy nič nenaučíte, ja som skúsený človek.“

Pinta prišla na stôl a my poddali sme sa hostinskému. Keď sme nesporo pílili, začal nás poháňať.

„Pite, chlapci, pite. Príde čierna káva, to musíme pred čiernou dopiť. A aby nám nevystydla, musíme sa poponáhľať; studená je nanič, len do pomyjí!“

„A načo je čierna káva?“

„Ani to neviete? Nato, aby sa sadlo zaviazalo. Posedí človek pri nej, pofajčí, a dostane hneď iné myšlienky do hlavy. Veď sa nahľadíte.“

Tak sme konečne dostali čiernu kávu. Vypili sme ju viac z povinnosti než z chtivosti, a preložili ruky a sedeli ako zabití. Ten obed nás dorazil nadobro. Zachcelo sa nám spať, nekonečne spať. Minulá noc, bez spania strávená, pomstila sa na nás. Jedni i zadriemali, iní zas zamysleli sa a mlčali. Hostinský vyvalil sa na lavicu a tiež chrápal. To bolo uňho ,sadlo si zaviazať‘.

Dlho, dlho sme odpočívali. Tu vošiel starý Rázvora do izby a splašil nás.

„Vstávajte, škubenti, ideme!“

„Kto vás volá?“ opýtal sa hostinský, skočiac na rovné nohy.

„Ja veru nie, ale tuto páni.“

„Ktorí páni?“

„Čo prišli na vozíku.“

„Eh, musím ja s nimi pohovoriť.“

Hostinský vyšiel do pajty a čosi hovoril. Len do izby vstupujúc rozpálený, ešte sa obrátil vo dverách a vravel:

„Pekná vec! Kone nechať v hostinci, a oni sa ani neohlásia. Ani nič neutŕžia. To je tiež pekný poriadok!“

Starý pán sa dal obmäkčiť a vošiel medzi nás. I slečna-krásavica musela vojsť do druhej, parádnej izby. I sadnúť si musela, aby neodniesla spanie, i šálku kávy vypiť, aby nezohrdila pani hostinskú. U nás v izbe nastúpila však éra novej pinty.

Po spaní sme boli všetci veselší, hotoví do nových bojov. Starý pán, vidiac, že pinta je už skoro prázdna, chcel platiť.

„A za čo?“

„Nuž za to víno. Čo stojí?“

„Štyridsať grajciarov.“

A hostinský sa chytal fľaše a mal sa k dverám.

„A čo chcete?“ pýtal sa starý pán.

„Za tie peniaze vína doniesť.“

„Ale ja som platil za toto.“

„To je už zaplatené.“

„Tak si peniaze vezmem spiatky a poberieme sa. Je už neskoro.“

„Tiež pekná vec!“ zadudral hostinský. „Najprv si rozkázať, a potom peniaze pýtať nazad.“

„No, tak donesteže za ne!“

I prišla pinta na stôl; hostinský nás zahováral, ale starý pán sa mal na pozore. Keď fľaša bola spolovice prázdna, začal sa zberať a my s ním. Víno vyniesli za nami k vozom, a tam sme ho šťastlive dopili. Hostinský nám kýval čapicou, my jemu klobúkmi.

Lúčili sme sa s ním s tým dojmom, že takého hostinského viac niet. Ale i on mohol si o nás pomyslieť, že keby mal každý deň takých hostí, onedlho by prišiel jeho hostinec na bubon.