Zlatý fond > Diela > Z našej hradskej


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Z našej hradskej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov


 

Z našej hradskej

Lastovička zradne opustí svoje hniezdo, keď naším krajom zavládne sychravý, jesenný vietor. Slovák tak nerobí, skôr robí naopak: vracia sa do svojho hniezda, ktoré musel v jar zanechať, aby inde vymáhal živnosť. Tvrdá žula tatranská odchová sokolov, ale nie holubov…

,Škoda ich; odídu čistí, vracajú sa dotknutí, otrávení dychom veľkého sveta. Všade im je tak dobre, tak krásne, a doma… Kde tá veselá myseľ, zbožná skromnosť, ktorá kedysi vedela sa spokojiť s tým, čo bolo? Kde staré mravy, ktoré sťa hrady chránili Slováka pred cudzotou? Z roka na rok, zo dňa na deň tratia sa, pustnú. Jeden ľudský vek — a kultúra zmyje i posledné ich zbytky. Kultúra prikvapila znenazdania — ako zlodej v noci. Vtiera sa dvermi, oblokom. Zotiera všetko, každú obyčaj, každú zvláštnosť: jediné, čo Slovák zdedil po dedoch. Čo mu zo zarobeného groša, keď zaň musí dať všetko, čo bolo jeho otcom vzácneho, svätého? Čo ho bude pútať k obci, národu? Zanechajme potomstvu poklady Dávidove,[1] straťme starý mrav — zostane po nás žobrač.‘

Ťažké slová, a neraz ich počuť. Staň si len podjeseň na hradskú, a vidíš ňou tiahnuť kŕdle pútnikov, vracajúcich sa z hlavného mesta krajinského.[2] Aké to postavy — srdce ťa zabolí. Chlap nekráča voľno, smelo; čosi ho tiesni. Na jeho tvári akýsi nevídaný výraz poroby i spustlosti. Veselého smiechu, hovoru nepočuješ; spev, jeho žriedlo — akoby bolo vyschlo. To kŕdeľ ľudí bez ducha, bez rečí, bez prístrešia. Snáď pohorelci… snáď zanechali rodnú zem a hľadajú živnosť inde, snáď… Nuž cudzí sú to ľudia. Brada zapustená, ostré kostrnky čnejú z nej na všetky strany; spustlosť vanie z ich tváre. Akej sú národnosti? Dľa klobúčika snáď Maďari, dľa košele a pantalónov Nemci, dľa obuvi Cigáni; idú bosí. To, hľa, sú naši, vracajúci sa s tučným zárobkom z eldoráda všetkých zárobkov,[3] z hlavného mesta. Ženské ťažko opísať. Klopia oči a kryjú sa poza mužských, len aby sa nevystavili tvojim očiam. Ani čo by to, čo domov nesú, neboli vyrobili krvavými mozoľmi rúk svojich…

Čo nezasmejú sa, ani nezaspievajú? Veď v jar, keď viezli sa do Pešti, celý kraj ozýval sa ich spevom. A keď si ich stretol, ozval sa ti smiech z voza a tridsať hlasov ti vyvolalo:

„Dobre sa majte!“

Snáď už na nás zabudli, snáď zabudli spievať, alebo spev považujú za hlúposť. Možno ich poetická príroda cez to jediné leto zvrhla sa v prírodu veľkomestského delníka.

Či div, že Pešťan, vidiac túto kopu ľudí a počujúc ich slovenský hovor, povie pyšno:

„Tót nem ember.“[4]

Áno, tento ľud zahodil svoj kroj, skazil svoju dušu, nadýchal sa jedovatých náuk. Nácesta je už hotová, rozklad sa počína.

Ak často rozmýšľaš o tom, budúcnosť tvojho ľudu ukazuje sa ti desivou. Len jedno ťa trochu teší: táto morová nákaza ešte nestačila zastihnúť tvoju dedinu. Deň, pol dňa cesty od tvojej dediny, hľa, tam začína sa zjavovať. A to predsa veľmi divná vec. Z tvojej dediny tiež chodia ,na roboty‘, ale nikdy si ich nevidel, aby sa domov vracali v takomto stave. Vyjdeš na ulicu, idú pútnici zanedbaní, spustlí.

„Skadiaľ ste?“ spýtaš sa ich.

„Z Lehôtky,“ odpovedajú.

„Z Lehôtky,“ pomyslíš si. „Lehôtka je pod horami: nie div, že i jej ľud takto cez leto splanel. Z hory razom hupne do veľkého mesta — prúdu neodolá.“

Druhých sa spýtaš:

„Skadiaľ ste?“

„Z Dohnalova.“

„No, Dohnalov je ešte ďaleko od nás,“ potešíš sa zas. „Ešte pol dňa cesty! A potom aký je to národ v tom Dohnalove; iba vtedy dobrý, keď ho bieda bije.“

I uspokojíš sa. Dookola more nákazy, a príboju vĺn jeho mocne vzdoruje zelený ostrov, vprostred ktorého leží tvoja dedinka. Len to ťa časom zamrzí, že nevidíš svojou dedinou tiahnuť pútnikov zo susednej dediny. Náhodou vyjdeš prejsť sa vyše dediny; slnce zapadlo dávno, chladná rosa padla na strnisko. Zase kŕdeľ, čo idú z Pešti. Ako onemení prejdú popri tebe, hľadia do zeme.

„Skadiaľ ste?“

Hľadia prejsť, neodpovedajú.

„Skadiaľ ste?“

„Z Dohnalova,“ odpovedá akýsi zarastený chlap. I tým istým akcentom hovorí ako Dohnalovan. Prizrieš sa mu: domyslíš si, že by bol oholený, umytý, v širokom klobúku a s dlhými vlasmi. Priznáš sa mu.

„Veď si ty Jano Durajovie z Poruby.“

„A ako ste ma poznali?“

„Veď si zo susednej dediny, ako bych ťa neznal!“

„Keď ste ma tak poznali!“ hnevá sa Jano a pobehne za ostatnými. Dôjdu k dedine, skupia sa ako kŕdeľ havranov, pohundrú medzi sebou. Výsledok porady je, že sa hodia ponad sady, poľom, obídu dedinu. Ešte by ich mohol dakto dedinou poznať. Hľa, prečo si ich ani minulé roky nevidel.

Nákaza je teda omnoho bližšie, je pri prahu tvojej dediny. Strežie, či neodchýlia sa dvere, a vkradne sa i do tvojej svätyne. Sadne najprv ku dverám, pod pec a konečne rozloží sa pri stole. No, nie! Dvere zamkneš na dva spusty, nech zostane tam predo dvermi.

A predsa už sedí za stolom. Vládne tak, ako v Lehôtke i Dohnalove.

Cestuješ smerom k hlavnému mestu, prejdeš pol dňa cesty. Pod hradskou oddychuje tlupa otrhaných ,Pešťanov‘. Málo starých, zväčša mládenci a dievčatá. Prihovor sa im — sú to tvoji. A akí! Oni o mak lepší od Lehotčanov a Porubcov.

„A čo tu robíte?“

„Oddychujeme.“

Chceš sa s nimi pustiť do reči, neodpovedajú tak ochotne ako indy. Rozhovor stane sa obom stránkam mukou. Hradskou letia dva vozy. To sú furmani z Poruby, vracajú sa domov naprázdno. Aká to poľahoda tým ustatým, ani čo by osud bol schválne zakročil. Furmani po známosti zastanú a zavolajú:

„Poďte, odveziete sa!“

Z tlupy nehýbe sa ani jeden.

„Čo nejdete?“ volajú furmani. Pritom akýsi šelmovský úsmev im ihrá na tvári.

„Ale pôjdeme takíto!“ zavolal jeden mládenec z tlupy. „Var sa nedovezieme za vidna do dediny.“

Furmani pošibnú kone, a za nimi vidno len oblaky prachu.

,Hľa, predsa je tá nákaza nie toľká,‘ vydýchneš si. ,Odhodili svoj kroj, prilepil sa na nich cudzí. No ako sa blížia k svojej dedine, hanbia sa zaň. A koľká je tá hanba! Utrmácaní radšej budú sa ešte pol dňa vliecť, než aby si ju vyvolali včasným príchodom. Toľkáto tlupa mladých ľudí neopováži sa vystaviť úsmeškom, ktoré vzbudila by cudzia móda v dedine. A jeden — či by ozaj mal toľko smelosti!‘

Tak, hľa, v cudzom kroji vkradnú sa do svojej dediny, keď už čierna noc prikryla ju svojím ťažkým krídlom.

Na druhý deň sú cele iní. Šaty, ktoré včera mali na sebe, pochované sú na dne dákej starej truhlice. Tváre hladké, oholené, usmievavé. Pred tebou stojí Slovák ako repa. Kto by to bol včera povedal!

„A čo nechodíte i v Pešti takto?“ vytýkaš im. „Keby vás tam takto videli, nepovedali by, že ste háveď z celého sveta pozmetaná.“

„Nech povie, i tak nás tam nik nezná, skadiaľ sme my.“

Tak, hľa, Slovák nedbá, čo si inde myslia o ňom. Len nech má doma ,poctivosť‘.



[1] poklady Dávidove — Dávid, izraelský kráľ (1055 — 1015 pred n l.), ktorý zabil vo vojne s Filištíncami Goliáša. Bol známy svojím bohatstvom.

[2] hlavné mesto krajinské — Pešť

[3] eldorádo všetkých zárobkov (zo špan.) — Európania volali Eldorádom vybájeného, bohatstvom ovplývajúceho Juhoameričana. Od XVI. storočia sa názov rozšíril na krajinu v dnešnej Venezuele, ktorá je povestná zlatom a bohatstvom. Dnes „eldorádo“ znamená v prenesenom význame „bohatá krajina“.

[4] Tót nem ember (maď.) — Slovák (hanlivá prezývka „tót“) nie je človek.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.