Zlatý fond > Diela > Staroba radí. Epigramy


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Staroba radí. Epigramy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 120 čitateľov

Staroba radí. Epigramy


Keď sa oddáš Bohu,
Boh vždy nájde teba,
tam, kde vložíš nohu,
budeš mať kus neba.

— — —

Neoddaj sa smútku,
vieš, kde je raj Boží;
v každom tvojom skutku,
ak on lásku množí.

— — —

Boh je štedrý, Bohu sláva,
nespi, keď Boh dary dáva,
lepšie je mať — ako nemať,
pri modlitbe nemáš driemať.

— — —

Nerob pletky, nesúď ľudí,
nech tých druhých Pán Boh súdi,
nešpiň na to Božie pole,
anjelom to oči kole.

— — —

Hnevy nie sú lahôdkami,
temnými sú chmúravami,
nenaješ sa z nich, keď hrmí,
hrom nikoho nenakŕmi.

— — —

Múdry mlčí, nehovorí,
ani keď ho život morí,
hlúpemu však jazyk blčí,
rozpráva viac ako mlčí.

— — —

O tých, čo sa živia v láske,
nevrav zle, len snívaj pekne;
veď kto sníva o klobáske,
zlého slova nepreriekne.

— — —

Nebi ľudí, keď ťa bijú,
trp a znášaj, tak to má byť;
čože, keď ťa hlava bolí,
mal by si ju kyjom zabiť?

— — —

Nehľadaj ty už viac mladosť
na zajačom chvoste,
nenájdeš tak ľahko centa
na deravom moste.

— — —

Kuje Cigán, kuje klince,
pri kolibe kuje tuho,
aké si kto šťastie ukul,
tak s kolibou poputuje.

— — —

Spia pod vánkom i na vánku
a vždy šumia vŕby;
človek vraví i zo spánku,
keď ho jazyk svrbí.

— — —

Hľadíš na strom, na jablká,
na tú zakázanú misu,
ku záhrade ženieš vlka,
v každom plote štrbiny sú.

— — —

Keď je človek malý,
hrýzol by aj skaly,
keď je starý, hmyz je,
v svedomí ho hryzie.

— — —

Preto sme už veľkí,
že aj umrieť máme;
ak máš ešte mamu,
nepovedz to mame.

— — —

Žime pekne ako svoji,
poddajní a skromní, tichí,
ani smrť nás nerozdvojí,
rozdvojí len naše vzdychy.

— — —

Spanilo sa rozprávajme,
či po búrke, či pred búrkou,
spokojne sa pohladkajme,
bez nechtov a bez pazúrkov.

— — —

Keď je človek zádrapčivý,
nemá lásky v svojom zrne,
nedočkáš sa chleba skyvy,
na tých rukách rastú tŕne.

— — —

Treba žiť, ó, pomestia sa
dvaja starkí do chalúpky,
ľudia o nich povedia raz:
žili si jak dva holúbky.

— — —

Žili dobre, mali grunty,
on bol vážny, ona bodrá,
on by stratil aj tri funty,
ona, chráňboh, ani kvódra.

— — —

Šomral na jej milodary,
peňaženku vždy mal tenkú,
nezašomral nikdy vari,
keď šiel dolár na pálenku.

— — —

Raz sa pred ním hviezdy triasli,
pýtal sa ich: koľko vás je?
potom starnul, hviezdy hasli,
a dnes sa mu brada trasie.

— — —

Nie je leto, never tomu,
zavri okná, duje z borín,
vietor letí kolo domu,
doletí až na cintorín.

— — —

Pekné šaty si už zodej,
smrť len to chce, čo jej treba,
ona príde ako zlodej
a ukradne iba teba.

— — —

Neukladaj nič pod hlavu,
nezašívaj nič vo futre,
veď smrť za tým nikdy nejde,
ani to len nevykutre.

— — —

Iní prídu hľadať zlostne,
poprehrabať slamník hrubý,
a smrť chladno, nemilostne
ukáže im veľké zuby.

— — —

Čo tu môže človek šípiť!
Povedz, načo si sa trápil!
Keby si smel po smrti piť,
i tam by si ten žiaľ zapil.

— — —

Necieľ nikdy vedľa,
múdra rada vraví:
soľ daj vždy do jedla,
nikdy nie do kávy.

— — —

Keď už nevieš spávať v stohu,
nekľaj, že až stena puká,
vzdychni si len tíško k Bohu,
nech tam vonku sova húka.

— — —

Modlievaj sa znova,
nech noc nie je pustá,
kto má čisté slová,
tomu Boh dal ústa.

— — —

Nie je v tvojej moci
povedať dňom: bežte,
porátaj si noci,
koľko ich máš ešte.

— — —

V sne každý všetko jasne vidí,
dobre, že oči nevypúli,
a škuľavému snívalo sa,
že jedinečne, krásne škúli.

— — —

Kdekto chcel včera motýľka mať,
treba ho bolo včera lapiť,
nad včerajšími motýľkami
netreba sa už dneska trápiť.

— — —

Plané sny púšťaj dolu riekou,
za každým nech je jedna bodka;
keď sa ti stratí sen na vodách,
to je len papierová loďka.

— — —

Vždy cesta naša ľudská
nebude iba hladká,
neraz ty budeš volať:
mamička moja, matka!

— — —

A roky budú padať,
to ako keď strom zotne,
jar prejde do jesene
a dom tvoj osamotnie.

— — —

Napokon príde zima,
rozloží svoj chlad všetok
a povie: spinkaj, anjel,
snívaj, môj drahý kvietok!

— — —

Kedysi spievali sme,
zvýskli sme si do vôle;
teraz nás v kĺboch láme,
zapeká, v boku kole.

— — —

A sme si zatančili,
ľahučkí ako vtáky;
a dneska si bez tanca
stúpame na otlaky.

— — —

Vždy zábav bolo hojne,
a aby nenastala hádka,
v noci sme tak šli domov,
že nevŕzgali vrátka.

— — —

Mladosť sa pominula, iba hlúpy
z odpadkov chcel by tu med lízať;
a je po všetkom, život skúpy
len kosti vám dá poobhrýzať.

— — —

Šanujte svoju skromnú silu,
netriafajte sa šľakmi;
keď ľudia majú dlhú chvíľu,
nevravia inak, iba znakmi.

— — —

Neberte do rúk tvrdé drúčky
a varechy, keď v dome hnev je,
utíšiť dá sa potichučky,
že sused o tom ani nevie.

— — —

Keď ráno slnko vyjde
a hlási sa deň nový,
nehľaď, či žltnú trávy,
či schne peň jabloňový.

— — —

A keď sa večer blíži,
nech ti nešumí do plešiny,
či v krčme Cigán hrá,
ten starý, či už iný.

— — —

K tvojim dňom pieseň jarú
ktože ti ešte pridá!
Pálenku svoju vypi
a vyplať žida.

— — —

Nežmurkaj, z cudzích záhrad
ťa už nič nepoteší,
potoky nepreskakuj,
choď dookola peši.

— — —

Ak by si videl hviezdu,
mladosti svojej šťastie,
už odbilo jej dvanásť,
už po nej tráva rastie.

— — —

Už ti nepomôže
púšťať sa po oblohe,
hnať sa tam o palici,
blúdiť o krivej nohe.

— — —

Mnohí z nás mali plány:
ktosi nás zaopatrí;
a ostali len rany,
každá sa večne jatrí.

— — —

Takí, čo deti mali,
sladkosti neoblízli,
z detí sa straky stali,
vzali, čo mohli, zmizli.

— — —

Akoby dvermi buchol,
akoby bičom praskol,
všetko tu vietor zdúchol,
len vzlyk na ústach zaschol.

— — —

Neraz sa zamyslíme:
kde chodí naše šťastie?
Čo bolo, už je v dyme,
čo nie je, nenarastie.

— — —

Život je plný záhad,
nevieme, čo má na dne,
vie dávať a vie váhať,
i daruje, i kradne.

— — —

Múdry, kto svoju pieseň
nemení podľa vánku
a každú tklivú tieseň
uloží na noc k spánku.

— — —

V biede sa prehrýzame
cez bôle v lete, v zime,
aj kde sa vynecháme,
ťažko sa pomestíme.

— — —

Mučí nás večne lámka
a nervy, klanie, kŕče,
staroby je to známka,
ubíja nás do hrče.

— — —

Také sú naše súžby,
krčíme sa do prachu,
pre večnosť máme túžby,
ale aj plno strachu.

— — —

Boh neopustí, máva
odkryté srdce pre nás,
milosrdenstvo dáva,
lásku, ten vzácny peniaz.

— — —

Na rany nosí lieky
a zdvihne úbožiaka,
kde tečú žiaľu rieky,
tam na nás večne čaká.

— — —

Kvetmi i v starobe sme,
v tých svetoch svojich malých,
raz dobrý Pán Boh vezme
tíško náš plný kalich.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.