E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Výlety

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Ivana Černecká, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 107 čitateľov


 

Výlety

„Poďme, chlapci, poďme zbíjať, veď sa nám počala bučina rozvíjať!“

Tak teda keď sa hora počne rozvíjať, slnce zahreje a cesty pokryjú sa prachom, hybaj každý kade ľahšie, kto môže.

Veď aj ľahko bývavalo cestovať — kedysi. Vzal si paličku a už si bol hotový. I čižmy si mohol vyzuť niže dediny a prevesiť na paličku, ak ti prichodilo šanovať. Dohonil si prázdny voz, po prípade viceišpánovu[1] bričku — odviezol ťa za fajku tabaku až hen pod bystrické hrable. Vozov sa premieľalo po cestách, koľko si chcel. A skoro každý sa precedil cez našu pajtu, čiže álláš,[2] kde sa predávalo „dneska za peniaze a zajtra darmo“. Žaba neobíde mláku. Kone to mali v krvi od nátury. Tak našou pajtou voľky-nevoľky prešla štvorka biskupova, keď bol na kanonickej vizitácii,[3] na nemalé prekvapenie Abraháma, ktorý stál vo dverách v čiapočke so zlatou kystou a s okuliarmi, potisnutými na čelo. (Bol práve robil dedinské komputy.)

Ale dnes je: auvé, beda! Per pedes[4] nemôžeš, odmäkli nám žily po školách a knajpách.[5] (Prosím, neodvodzovať od zbožňovateľa vody pátra Kneippa!) Naučili nás sedieť v laviciach. Najradšej cestujeme sediačky a ešte radšej ležiačky. Dnes už chodí železnica z Trhanovej do Čertovej Matere pre napomoženie exportu mrkvy a cesnaku. Takže keď ideme pod Bôceje Laz seno sušiť, ideme v prvej triede vicinálky Vrícko — Chlastava — Koprcany. Pešo chodia iba zajace po chrasti a na vozoch Cigáni oláski a stoliční páni.

Páni od Domu a školy[6] lámu si hlavu, ako by sa dalo lacno alebo darmo cestovať. „Marné volání!“ „K cestování jest potřebí hlavně tré: peníze, peníze a peníze,“ hovorí opatrný Xenophon[7] (Anabasis I, 5), otec a praotec turistických spolkov. O tom svedčí i Slámov Vůdce po Slovensku.[8] Ostatne zaslúžia páni od Domu a školy túto lekciu od Xenophona. Oni sú na príčine, že necestujeme, ako cestovala družina grófa von Habenichts.[9] Pretekali sa v náukách a snažení, daktorí začali učiť i Malú gazdinú a kuchynskú chémiu.[10] Ba chudákom Šútovčanom začali rozum prevracať, že sa vraj zem krúti[11] a slnce stojí, bárs to ani jeden Šútovec ani dnes neuverí. Lebo kde ti slnce stojí, keď naobed je hore a večer dolu, a kde sa ti tá zem krúti, keď ju voda nekrúti, a konečne načo by sa išla krútiť, keď si môže odpočinúť. A nadovšetko: keď sa krúti, už by nás len azda bolo dakde vykrútilo z tejto psoty.

Tak precibrili svet, že sa všetko obrátilo naopak. A predsa boli medzi nimi, ktorí túto skazu precibreností predvídali. Napríklad náš nebohý „vlídný a výborněučený někdy pán a také urozený Alexandr Lidumil X. Y.“. On vždy vystríhal bratov v Kristu: „Na kýho čerta budeš učiť, Lajoš, sedliaka všakové haraburdy! V hlave sa mu tá múdrosť pomieša a iba ťa zahanbí pred svetom, ako nedávno mňa.“[12]

„Nuž ako?“ pýta sa apaticky Lajoš.

„Vtrepal sa mi vraj školu revidovať, ten starý nepřítel, který obchází jako lev řvoucí, hledaje, koho by zežral. (Farár. Pozn. pôvodcu.)[13] A hneď do Katechizmu.“

„Kolik jest částek Svatého katechismu?“ pýta sa ktoréhosi mudrca. Ten si utrie nos rukávom, vydýchne, akoby šiel svet z pántov vyzdvihnúť, a odpovie: „Jest jich pět!“

„Které pak jsou?“ pýta sa zase.

„Európa, Ázia, Afrika, Amerika a Austrália,“ vybúši ani z kanóna.

„Tu ma, reku, šľak trafí, a ten čierny (farár) sa pučí od smiechu. Vidíš, Lajoš, to sa mi nestalo, kým som nevydal diktá z geografie.“[14]

„Čidali!“ prisviedča Lajoš.

„Ja hovorím,“ skončil vlídný Alexandr Lidumil, sedliak nech práve len toľko vie, aby nosom nebúšil do dvier, keď ide z izby. O druhé malá starosť…“

Učili, trápili sa, potili, kým nepomkli civilizáciu o hodný krok napred. Všetko sa zmenilo, pribudlo pohodlia, pravda, tomu, kto má peniaze. Iba vokátory[15] im stoja stále pevne ako múry hradné na štyroch prešporských mierach žita, ôsmich jačmeňa, šestnástich ovsa. No tu i tu má v obecnom slobodnú pašu, ovšem nie ako Nabuchodonozor,[16] ale len pre hoviadko. Ba dakde, ako zvláštna benefícia,[17] šesť centov sena a dvanásť centov slamy, i desať starých funtov bonifikovanej[18] soli.

Čo ako mudruješ, nič nevymudruješ. Bez groša nemožno cestovať. V tom ti nepomôže ani najgeniálnejšie zostavený cestovný plán. Konečne na Slovensku sa cestuje najlacnejšie, tam žije starosvetská pohostinnosť. Keď prekročíš hranicu — a menovite na západ — hneď sa naučíš: čo na nôž, to za groš. No pp. učitelia majú predsa jednu veľkú výhodu — majú čas, to jest prázdniny. A čas je peniaz. Len škoda, že sa nenájde podujímavý Angličan, ktorý by ho od nich kupoval. Tak by vyšlo i na cestovanie — či by i predplatky pocítili účinok tohto predaja — ťažko predpovedať. Po istých znameniach dá sa myslieť, že by z toho groša dosť málo vtieklo do žľabu literatúry.

A koľko by sa zvýšilo, keby sa predával čas, čo sa strávi v kartách!

Keby! Veď keby nie to „keby“! Takto ak chceš cestovať — utrhuj si od úst. Ba utrhujú nie tak sebe, ako skôr svojim spolublížnym. Keď som vlani cestoval do Pešti[19] (na sklonku leta), vlak bol plný ženského Izraela. Vracalo sa to z vidieckeho luftu do hlavného mesta. Lebo móda je mať rozrušené nervy. I židuľka z rekeštíša[20] chce mať nervy a ťahá sa na luft. Vlani som cestoval so židovskou famíliou, ktorá bola v Saskom Švajčiarsku.[21] Najstaršia dcéra odcestovala s mužom do Benátok. ,Veď to všetko národ zaplatí,‘ myslel som si, lebo família býva v hornej Trenčianskej.

A čo my druhé stavy, ktorým rozkazuje nielen mešec, ale i jeho veličenstvo čas! Koľko ráz mi prekrížil cestovný plán, práve keď som mal vkročiť na parník! Čas je veľký tyran, neobmedzený. Vyjde ti, nemáš ho, buď za pecou. Ba horká tvoja pec — za ohniskom.

Konečne kto býva medzi svojimi, nepotrebuje ani toľme cestovať. Najviac zo zvedavosti alebo všetečnosti. Konečne možno vyžiť i bez Ős-Budaváru.[22] Horšie tomu, komu prichodí preletieť dva razy XIV. zónu, ak sa chce dostaviť do zasadnutia istého výboru, v ktorom — prezradím to konečne — rady sa ozývajú hlasy: „ta-ta-ta“ a „ga-ga-ga“.[23] Takéto dištancie nedajú sa preletieť len tak ľahko, a človek, i keď nemá tridsať škatúľ a dvadsať ženských klobúkov na svojej hlave, predsa musí spraviť testament pred takou cestou.

Ale „každej veči špôšob“, vraví more, a ja sa držím rady morovej. Bez XIV. zóny sa ja nájdem, kedy len chcem, tam, „kde ma srdce nesie“. Včera som mal chvíľku slobodnú — spravil som si výlet „do hôr“. A nič som neustal, ba ani som nestrovil ani groša.

Bol som zas na Podvrší.[24]

Táto partia ma zaujala hneď prvým razom. Od tých čias, keď len stačím, vrátim sa k nej zase a zase. Ťahá ma k nej čosi neodvolateľnou silou — iste krása, pravá, nefalšovaná, jednoduchá, ale veľkolepá krása.

Nič sa nepremenilo na nej. Čajkova chalupa stojí ešte „jak hniezdo v tesnu parutí v úkryte košatého krovia“:[25] nestrhla ju povodeň ani búrka — bránia ju nekonečné hory. Vrah-víchor môže vystrájať, čo chce, „hôr uzol neľzä porozpletať! Ba celá víchra svevoľa — čo v chate smelo plápolá — ni svetielka ver’ nezdusí“.[26] Môžete ísť pozrieť, ako ju zreparovali dedinskí majstri. Vydvihli ju na heveroch, „vykopli spráchnivelé steny, hneď brvná, klady dopratali a šmykli novým podvalom“.[27] Vystavili ju dokonale — nikdy, nikdy sa už nezrúti. Po nás nebude ani chýru, dediny a mestá budú vyvrátené do koreňa, paláce a hrady zrovna všemohúci čas so zemou: no Čajkova chalupa i potom bude stáť pevne. Slovom, povedzme — bude stáť naveky, kým len bude stáť svet. A čo je zvláštnejšie: v nej bude večne žiť hájnik Michal Čajka i jeho švárna Hana. A najzvláštnejšie: Čajka i Čajkuľa nikdy neostarejú — na večné veky zostanú mladí.

Kto si raz bol na návšteve u hájnikovej ženy, nemožno, musíš sa k nej vrátiť. Musíš načúvať vetrík, ktorý hrá vekovitou horou, huk riavy, ktorá sa valí do doliny. Neujde ti jeden kyv chvojiny, ani jeden dych veľkej lesnej prírody. Musíš s ňou prežiť tichú radosť domáceho blaha i ťažké otrasy osudu. Nasýtiš sa krásou ako malý Ondrej a Janík sa nasýtili na prahu Čajkulinom. Temer s bôľom vydýchneš: ,Pozdravujem vás, lesy, hory, pri odobierke nastokrát!‘[28]

A keď je v duši clivo, neveselo, vyberiem sa do Klencov.[29] Zaraz na duši odľahne. Tam nájdem starého Bútoru, toho chýrneho požívača, ktorý si aspoň namädlí na ruku mäkkého zrnia z cudzej pšenice, keď ju už nemôže zviezť do svojho záčina. Skladá žito so švárnou Zuzkou, dudre po obyčaji na ňu i na suseda, a keby pred ním zaspievala, zahriakol by ju: „Ale neziap, kaňo!“[30] Chcel by Čútorovi prekášať z horného záhona, ale i Čútora vie, od čoho muchy kapú. Nezasial žita, ale pšenice, takže sa vidí v zákose, keď Bútora zablúdi kosou poza brázdu.

Menovite rád počúvam, ako naúča svoju dcéru.

„Poď sem, dievča!… Chceš sa učiť?“

„Chcem.“

„Hm, kej pesnička by dáka, všakver? Verím! — na to si nikdy nehotová, jak sýkorka džavotať, húkať ani sova, zvŕtať sa sťa krutihlav — plno! prázdna tlama — Až budem hniť, abys’ si znala pomôcť sama — pravda, ešte dlho ti budem na závade — rozdrap oči, nauč sa: ako kríž sa kladie. Takto: najprv vezme sa jeden snopok naspodok, ale nie var’ najlepší, kdejaký odhodok! — nu, ako ty — i tomu však sa ohne klásä, tak uloží sa na zem, ovšem navrch riasa; s tým raz, dva, tri napravo pekne dookola snop za snopom až do päť, aby hviezda bola; teraz zas snop na snop do šesť — to tridsať bude, ale friško! — drpčiť znáš, keď Jarabčiar hudie! A dva také kríže sú kopa, milý strašku! Pozeraj!“ a ukladal, drpčiac na ukážku. „Rozumelas’? probuj — no, nelám, netrús, netrov! — Och, jak ti to šipľave — predsa si len tetrov, takto! Hľaď — ten ostojí a čo by sto hromov! — Čo sa dívaš toľko zas? Radšej rušaj domov!“[31]

No, povedzte, či by ste nevedeli i vy postaviť taký kríž? Ondrej Čútora bude iste povďačný starému Bútorovi, že mu odchoval takú ženu.

Takto, hľa, môj čarodej zanesie ma kedy len chcem na rodné polia, lúky a háje. Keď ma ožihá horúce slnce sponad hlavy, dám sa preniesť do vekovitých hôr oravského panstva. Tam je večný chládok a uspávajúci šum v korunách jedlí. Keď ma zájde vôľa, idem na pole a kochám sa, ako Zuzka doniesla svojmu Ondrejovi obed[32] i ako sa prekárajú i túžia títo novomanželia.

Škoda, že môj čarodej nabral si do hlavy, že už nevládze,[33] že ho opúšťajú sily, že je starý. Rôčky vraj uleteli, nevládze po horách, po prtiach ako kedysi. Ale kto mu uverí? Či ste pobadali dakde na ňom, že ustal? Pretúla sa celý deň po horách, po rúbaniskách, zase sa spustí do poľa, kde vlní sa bohatá úroda, ide na úhory, a vždy jednako bodrý, veselý a pri sile. Ba ide i na obnôcku,[34] vystrája šanty okolo vatry — alebo sa s mládenci zatúla na lúky, kde dievky roztáčajú ľan pri mesiačku. Či je to nie nebezpečné pre starých pánov? Môže sa nachladiť, alebo úsad pohnúť, a hľa, jemu nič neškodí.

Oj nie, Hviezdoslave, ty budeš večne mladý. I keď ti čelo ovenčia šediny, v prsiach bude kvitnúť večitá duma mladosti. Tvoja staroba bude mladiť uvädnuté duše zavčasu ostarnutej mládeže…

Takéto ja, hľa, robievam výlety. A teraz ma čaká nová radosť. Jeho jemná ruka siahla na harfu a vyludzuje z nej nové zvuky ako kedysi mladý pastier Dávid.[35] Keď zaľahne ťažký život temnou chmárou na dušu, harfa Hviezdoslavova rozoženie chmáry a vyčaruje usmievavé slnce na očistenú oblohu. Lebo i keď zazvučí búrkou a zastene bôľom, harfa Jeho nikdy ťa nerozladí, neutečie, ale ťa pozdvihne, poteší, uspokojí.

Oh, vďaka ti, úprimná vďaka, Hviezdoslave!



[1] vicišpán (z maď.) — podžupan

[2] „alláš“ (z maď.) — stajňa, maštaľ

[3] kanonická vizitácia (z lat.) — prehliadka cirkevného sboru biskupom

[4] Per pedes (lat.) — pešo

[5] knajpa… páter Kneipp — slovná hračka: knajpa (z nem.) — krčma; Sebastian Kneipp (1821 — 1897), katolícky kňaz, prírodný lekár, priekopník vodoliečby „knajpovania“; (sprchy, chodenia po rose ap.). Najznámejšia bola jeho práca Meine Wasserkur (Moja vodoliečba).

[6] Páni od „Domu a školy“ lámu si hlavu: ako by sa dalo lacno alebo zadarmo cestovať? — azda narážka na úvahu možnosti lacnejšieho cestovania na Národopisnú výstavu československú do Prahy 1895 (Dom a škola XI, apríl 1895, č. 4, str. 158);

[7] „K cestování jest potřebí hlavně tré: peníze, peníze, peníze a peníze,“ hovorí opatrný Xenophon (Anabasis I., 5) — Xenofon (okolo 430 — 354 pred n. l.), grécky historik a bojovník, opísal v historickom diele Anabasis Kyrovu výpravu proti Peržanom (r. 401) a ústup gréckych vojsk z Perzie. V týchto bojoch sa i sám zúčastnil.

[8] O tom svedčí o Slámuv Vůdce po Slovensku — dr. František Sláma vydal roku 1889 v Prahe v nakladateľstve Ottu knihu Průvodce po Slovensku. V úvodnej časti podáva informácie i o finančnej stránke cestovania, o zľavách, rozpočte ap.

[9] grófa von Habenichts (z nem.) — grófa z Nemaníc

[10] Pretekali sa v náukách a snažení, daktorí začali učiť i Malú gazdinú a kuchynskú chémiu — azda žartovná narážka na Kukučínovu prednášku o slovenskej kuchyni: Slovák v domácnosti, ktorú mal na slovenskom večierku Moravskej besedy a Detvana 29. januára 1892 na Žofínskom ostrove

[11] Šútovčanom začali rozum prevracať, že sa vraj zem krúti — obyvateľom Šútova, obce pri Kraľovanoch pripisovali smiešne vlastnosti — až kocúrkovské

[12] vlídný a výborneučený někdy pán a také urozený Alexander Lidumil X. Y. On vždy vystríhal bratov v Kristu: „Na kýho čerta budeš učiť, Lajoš — v jasenovskej škole, o ktorej sú prvé záznamy z roku 1775, bol od 29. októbra 1832 Alexander Lidomil Ruttkay de Rutka, ktorý viedol presnejšie záznamy o škole, bol vraj dobrým učiteľom, ale bol veľmi hrdý na svoj rod. „Lajošom“ autor myslí pravdepodobne Jána Lacu, kandidáta teológie z Trnovca, ktorý v skutočnosti prišiel do Jasenovej až 2. decembra 1866, teda po smrti A. L. Ruttkayho (19. novembra 1866), ktorý učil až do konca svojho života.

[13] ten starý nepřítel, který obchází jako lev řvoucí, hledaje, koho by zežral (Farár. Pozn. pôvodcu) — citát z biblie (1. list Petra 5, 8); farárom v Jaseňovej bol v tie časy Ctibor Zoch (1815 — 1865), ktorý bol farárom v Jasenovej od r. 1837. Bol to významný slovenský národovec a spisovateľ. Kukučín opísal jeho osudy po revolúcii 1848, keď ho zajali uhorskí virilisti, vraj na udanie vtedajšieho učiteľa Ruttkayho, a odsúdili ho na smrť (poprava mala byť v Arade, ale ruské vojská prinútili Maďarov zložiť zbrane a zajatého Zocha oslobodiť), neskôr v románe Bohumil Valizlosť Zábor (vyšiel až po Kukučínovej smrti 1929, ale Kukučín sa chystal „seriózne… na román z revolúcie“ už roku 1892, ako o tom píše v liste Jurajovi Slávikovi 11. marca 1892). Učiteľ sa s farárom neznášal, vraj najmä preto, že Zoch viedol veľký protialkoholický boj a Ruttkay si rád vypil. V citovanom liste Slávikovi Kukučín píše: „… Horšie je to s kresbou, tiež už hotovou, kde som sa trochu neopatrne dotkol pomeru medzi farárom a rechtorom. Papulnatí rechtori a ortotoxni farári ma ukamenujú — to viem. A hľadel som to vyhodiť von, ale nijako mi to nejde, a tak ma čosi pokúša, že by mi to rebrá vystavilo, keby to zamlčal zbabele. Ale, ako vravím, z opatrnosti, to nedám až v novembri do tlače, keďže ma budú kameňovať, už ak Boh dá, budem doktorom a tak nič zlého sa nestane vratkej lodičke mojej existencie dobrodružnej…“ Je možné, že Kukučín spomína práve túto epizódu, ale sa predbežne nedá zistiť, či Kukučín už vtedy (1892) mal napísanú túto črtu, alebo išlo o inú prácu, v ktorej bol možno v popredí vzťah týchto dvoch postáv.

[14] kým som nevydal diktá z geografie — učebnice, najmä Zemepis a Dejepis, ktorých rukopisy dával odpisovať nadaným žiakom, vydával Ján Kožehuba, Ruttkayho nástupca po Lacovi. Pôsobil v Jasenovej od r. 1868 do r. 1877. Bol Kukučínovým učiteľom okrem prvého roku (1868), keď ho učil Laco. Kukučín pravdepodobne pripísal Kožehubove pedagogické práce Ruttkaymu.

[15] vokátor (z lat.) — povolávacia listina na cirkevný úrad, v ktorej sú vymedzené práca a povinnosti nastupujúceho učiteľa, kňaza ap.

[16] Nabuchodonozor (605 — 562 pred n. l.) — babylonský kráľ

[17] benefícia (z lat.) — dobrodenie, istý majetok, daný na používanie

[18] bonifikovaný — zľacnený, náhradný

[19] Keď som vlani cestoval do Pešti — Kukučín cestoval cez Pešť na Brač v januári 1894, pravdepodobne spomína túto cestu.

[20] rekeštíš (z nem.) — výčapný pult

[21] Saské Švajčiarsko — zvané aj Česko-Saské Švajčiarsko alebo vysočina Meissenská, skalnatá krajina s bohatými prírodnými krásami, rozprestierajúca sa na oboch stranách Labe

[22] možno vyžiť i bez Ős-Budaváru — bez Budapešti; Ős-Budavár — maď. starý budínsky hrad

[23] Horšie tomu, komu prichodí preletieť dva razy XIV. zónu, ak sa chce dostaviť do zasadnutia istého výboru, v ktorom — prezradím to konečne — rady sa ozývajú hlasy: „ta-ta-ta“ a „ga-ga-ga“ — Kukučín žil vtedy v Chorvátsku, ktoré spolu so Slavónskom tvorilo s Uhorskom jednotný štátny celok. Rozprestieralo sa medzi 14°23´38˝ a 20°27´45˝, severné hranice (s Uhorskom) boli teda na 14. rovnobežke; Kukučín ako študent z Prahy chodieval na prázdniny medzi iným i k Jánovi Slávikovi (1855 — 1934), farárovi v Dobrej Nive, ľudovýchovnému pracovníkovi a cirkevnému historikovi. Jeho ženou bola Izabela, sestra Eleny Šoltésovej, s ktorou sa tam stretol za jedných prázdnin spolu s Emou Goldpergerovou a Marínou Oľgou Horváthovou, ktoré všetky boli literárne činné. Všetci spolu i s hostiteľmi si utvorili žartovný, „dobronivský výbor ga-ga-ga“, ktorý poslal napr. žartovnú gratuláciu Bodickému z Kukučínovho pera. Vo vzájomnej korešpondencii Kukučína so Šoltésovou často spomínajú na „dobronivský výbor“, symbol milej spomienky. Elena Maróthy-Šoltésová v liste z 22. septembra 1895 žiada od Kukučína príspevok a vyzýva ho, aby sa vrátil do vlasti: „… Len sa Vy staňte zase naším — takto je to nie dobre. A keď sa budete presťahovať, nuž na tú radosť sa musíme zísť na Dobronivú k „zasedaniu“ — tam nám to najlepšie ide; tam sa najlepšie cítime. Trochu Vás síce pomolestujeme, ale zato sa Vám nič zlého nestane — ani Vás len neoženíme proti Vašej vôli…“ Na prvú žiadosť Kukučín odpovedal kladne. Poslal Prvú zvadu, ktorá vyšla v Letopise Živeny, 1896, str. 1 — 37. A na druhú žiadosť odpovedá okrem listu v tejto črte.

[24] na Podvrší… — dejisko Hájnikovej ženy

[25] „jak hniezdo v tesnú parutí / v úkryte košatého krovia — citát z Hájnikovej ženy (uvádzam vydanie SVKL 1953, str. 11)

[26] „Vrah-víchor… hôr uzol neľzä porozpletať! / Ba celá víchra svevoľa / — čo v chate smelo plápolá — ni svetielka ver’ nezdusí — citát ako hore, str. 17 — 18

[27] vykopli spráchnivelé steny / hneď brvná, klady dopratali / a šmykli k novým podvalom — citát ako hore, str. 18

[28] „Pozdravujem vás lesy, hory, / pri odobierke nastokrát!“ — citát ako hore, str. 248

[29] do Klencov — dejisko Bútoru a Čutoru (1888)

[30] „Ale neziap kaňo!“ — citát z Bútoru a Čútoru (uvádzame podľa vydania Spisov P. O. Hviezdoslava, zv. II, Na poliach, Martin 1951, str. 14)

[31] „Chceš sa učiť?… Radšej rušaj domov“ — citát ako hore, str. 24

[32] ako Zuzka doniesla svojmu Ondrejovi obed — narážka na Poludienok (1891)

[33] že už nevládze — po tomto roku ešte Hviezdoslav napísal Eža a Gábora Vlkolinského (1897 — 1899), Prechádzky jarom a letom (1898 — 1899), Dozvuky (1903 — 1906), Stesky (1903 — 191*), Herodes a Herodias (1909) a viac ďalších významných diel

[34] na obnôcku — narážka na dej epickej básne Na obnôcku (1889)

[35] jemná ruka siahla na harfu a vyludzuje z nej nové zvuky ako kedysi mladý pastier Dávid — Kukučín azda vyčkával s vlkolínskou tematikou, keď sa nazdával, alebo možno i vedel, že Hviezdoslav mieni pokračovať v histórii Vlkolína.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.