Zlatý fond > Diela > Koncepty nepublikovaných rukopisov


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Koncepty nepublikovaných rukopisov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 89 čitateľov

(Bez nadpisu)

Po zrušení gymnasia vo V. Revúci, nepozostávalo nič iného, než sa utiecť do Turč. Sv. Martina, kde sa dala tiež absolvovať IV. trieda gymnasialna, do ktorej som mal vstúpiť. Po mnohom otálaní a nesnádzach nemalých, konečne som sa i vybral počiatkom septembra s otcom do Kralovian, že tam vysadneme na železnicu. Putovali sme vrškami, t. j. na Žaškov a popri Stankovänoch; vrškami peknymi, kde sa kde tu nájde zelená lúka alebo pekný pašienok — ostatok pokrýva lieska, ktorej tu rastie veliká hojnosť. Lieskovce už boli dozrely, počaly i odpadúvať. Vďačne by sa bol ztratil pod kriakmi, naplniť vrecká a kapsu: no otec svojím odmeraným, vytrvalým krokom poberal sa napred nestarajúc sa o lieskovce. Nepozostávalo iné, než pokreskávať za ním po chodníkoch a stráňach.

Keď sme vstúpili na pôdu stanice kralovianskej, skrytej medzi vrchami, takže v zime len na hodinku dve nakukne sem slnce a hneď sa ztratí za hoľami: len čo sme ta vstúpili, prihrmel ozruta vlak, ľudia vystúpili a vstúpili a vlak už zahvízdal zase a [?odfrkol] odfujazdil, ztratiac sa o chvíľu s pekelným hrmotom v tuneli.

Hodil som sa na trávnik od žiaľu, že nás železnica nechala tak brutalne. Vzdor mnohému cestovaniu nikdy som sa dotiaľ neviezol po železnici: tešil som sa tedy nemálo, že sa mi dávna túžba vyplní. Otec ma tešil ako mohol. Na ostatok ma odviedol do hostinca, kde vytiahol z tanistry chlieb a bryndzu, dobrú oravskú, čo sme si vzali na merindu do pušky.

Chodníkami a hradskou, oddychujúc po hostincoch a po naších známych — otec mal v každej dedine známych, lebo mnoho tu chodieval po jarmokoch kupovať junce — dostali sme sa tretí deň zavčas rána do Turč. Sv. Martina.

Srdce mi zabúchalo, keď som vstúpil na túto pôdu prvý raz mne temer posvätnú. O Sv. Martine veľa som slýchal i do tých čias. Otec chodieval ta každého roku na jarmok „kroz juncov“. Ináč sa o veci, ktoré Martin robily povestnými, veľa nestaral, bárs i prijímal „novinky“. On ho poznal viac z tej stránky, že na Martina býval chýrečný jarmok, na ktorý chodili i Mičinci, kupci na junce, ktoré doháňali rovno z Dolniakov. Gazda tedy mohol kúpiť mladé junce lacno a prezimovať ich a na jar ich zas predať, ak ich nepotreboval k oračke. Zato môj ujček, rychtár našej obce a kostolník, vedel mi mnoho o Martine rozprávať.

On tam bol viac ráz a to na shromaždení Matice, kam ho bol odviedol nebožký pán farár. Videl tu i Moysesa i Kuzmányho, ba pozdejšie u Kuzmányho i bol, lebo chýrny patentálny superintendent viac ráz bol i v našej dedine v úradných povinnostiach a tiež i na návštevu nebožkému p. farárovi, seniorovi oravskému. Ujček čítal nielen novinky, ale i knihy, ktoré mu dával pán farár. Vo veciach národných a verejných bol orientovaný, ako málo ktorý sedliak a bol pritom oduševnený Slovák, alebo už, ako ho v stoličnom dome volali, Matičiar.

Nie div, že som nasiakol pri ňom zbožnou úctou k nášmu Martinu a keď som vstúpil do ulice, uprel som pohľad k budove matičnej, ktorá i vtedy s tej strany ukazovala surový múr, neovakovaný, z červených tehál. Tiež tak pečlive som vyzeral, kde je evanjelický kostol s lipovým stromoradím, pod ktorým sa vydržiavala chýrečná národná porada. Zadivil som sa veľmi, keď som zazrel skromný martinský kostolík, bez veže. No vzdor tomu kráčal som hrdo, radujúc sa, že i ja som už bol v Martine, že som videl mesto, o ktorom sa všade a toľko hovorilo práve v tie časy.

Otec ma hneď prvý deň zapísal do IV. triedy. Odviedol ma i k eforovi alumnea, Nedobrému a zapísal ma medzi alumnistov. Profesor Nedobrý prijal nás veľmi srdečne, ešte nám i poradil, kde by sme mohli nájsť byt: u pani Blahovej, v susedstve Mudroňovského domu.

Otec ma usadil tedy, zariadil všetko, čo bolo treba, napomenul ma k šanovlivosti a pilnosti a druhý deň ráno, na svitaní vybral sa na zpiatočnú cestu, zas pešky. Ja som ostal sám a hneď som sa ráno vybral do gymnasia, poprezerať si bližšie miesto, kde mám tráviť celý školský rok. Hneď pri tejto prvej návšteve budovy gymnasialnej, soznámil som sa s mojim susedom, Jankom z Veľkej Vsi, alebo už „z Mesta“, ako my Dolňooravci zovieme Veľkú Ves. Bol s ním i Vlado a Cyril z Ružomberku, šuhajci oba bieli ako mlieko a oblečení vkusne. Bolo vidno, že pochodia z panského domu, Janko, hoc sedliacky syn, v ničom im neustupoval čo sa týče šiat. Mal oblek tiež vkusný, žo štofu, topánky priliehavé. Ja som mal šaty cajgové, z dielne pána Miklúša Obšívala z Vyšnieho Kubína, skrojené s vypočítavosťou, že toho školského roku podrastiem najmenej jednu stopu. Čižmy tiež neboly práve elegantné, musel som na nohu okrútiť dva páry onucí, aby mi nespadúvaly. A poneváč mi opätky netrvaly nikdy dlho, často sa vykrívily, pán majster Reguly, keď ich ušil, poslal ich ku nášmu kováčovi, nech podpätky ako svedčí podkuje. No vzdor podkovám na opätkoch, keď som sa domov vrátil, čižmy preci boly vykrívené. Pán majster sa jedoval, čo to mám za čunky, a otec mu nariadil, nech budú podpätky cele nízke a široké…

S mojim krajanom Jankom sme sa hneď prvé dni skamarátili do tuha. Stali sme sa takrečeno nerozluční. Keď nebolo školy a odbavili sme učenie, ja som hneď odbehol k nemu, do Laučekov, kde býval vo velikej izbe ešte s jedným druhom. Po škole sme často držali malé vyletíky do martinského poľa, najviac smerom k Turcu. Dakoľko ráz sme boli i na Mädokyši. Na výlety do hôr sme nestačili. Na týchto prechádzkach mávali sme i spoločníkov, často i spomenutých dvoch bratov z Ružomberku. U nich sme boli dakoľko ráz, na chýrnej lyptovskej bryndzi, ktorú dostávali tak sa zdá riadne z domu.

V škole sa nám vodilo veľmi dobre. Lekcie sme učili dosť ľahko, na pr. caput Cornelia po dakoľko prečítaní. Najťažšia mi bola z počiatku latinská metrika, ktorá pozostávala z pravidiel, latinsky písaných. Tie som sa musel naučiť a potom už bolo ľahko ich aplikovať. [Profesori] Učbári boli s nami laskaví. Správca, [starý pán s bielou bradou] ctihodný starec s bielou bradou bol prísny, no vzdor tomu neupotreboval povestný „kocar“ len keď sa veľmi nahneval. Bolo v triede dakoľko nezbedníkov, i my sme tu i tu zašantovali, no pod hodinami držali sme sa dôstojne.

Konečne ani sme nemohli ináč. Efor Nedobrý vyznačil ma, že ma urobil seniorom v alumnii u Kožehubov. Ako taký, musel som svoju autoritu zachovávať, aby malí pubusi mali predo mnou rešpekt. Janko bol seniorom v druhom dome, kde tiež bolo dakoľko alumnistov. Medzi mojimi poddanými bolo dakoľko nezbedníkov, takže som ich musel viac ráz absentovať. Jeden z nich písal domov, ako ho ja utiskujem, tak že otec jeho prišiel sa presvedčiť, čo je na veci. Bolo i vyšetrovanie, no tak sa zdá skončilo sa priaznive pre mňa, lebo ma z hodnosti seniorskej neshodili.

Život martinský sa mi zapáčil veľmi. V Revúci som bol chlapec, takže ma môhol pán Gál, alebo Klincko poslať kedy koľvek kúpiť za dva groše bryndze a ja som musel slúchnuť. Oni boli v VII a ja v III, čo je nesmierny rozdiel. A tu, v Martine som odrazu medzi najstaršími! K tomu ešte senior, s právom absentovania od obeda i večere! Mešťania tiež sú vľúdnejší. Neprezývajú nás Hurbani, krúpäri, ľuptasi — ako páni Revúšané. Bol som o mnoho bližšie domu, než v Revúci, kde som nevídal z mojej dediny od roka do roka nikoho. Do Martina každých päť týždňov prihrmel môj krstný otec Bodora na svojom furmanskom voze a síce do velikej trafiky po dohán a cigary. A na jarmak martinský tiež prišlo ich dakoľko, medzi nimi i otec. Nuž cítil som sa v celku ani doma.

Rozumie sa, že mimo školy vystupovali sme vážnejšie, než v Revúci. S učňami sme sa nikdy nebili, na štuliach sme nechodili, v budove gymnasialnej neviedli sme panické války, do mešťanov sme nezadierali, ba ani hlásnikov sme pri hlásení nekonfundovali.

No jeden hriech máme na svedomí. Janko totiž spravil z elastičných šnúr praky a z nich sme hádzali skalky [do okna] z Laučekovského dvora a sice do okna na pôjde susedného domu. Bol to dom pána Levka, vysoký, poschodový a na štíte hore bolo to okienko. Čo sme ho raz vybili, pán Levko ho dal zas osadiť. Paholok jeho dosť striehol, kto je záškodník, ale nás nikdy nemôhol prichytiť.

Druhý hriech, ešte hádam horší, že sme kostolníkovi podpálili jeden raz hlavu, takže mu vlasy obškvrkly. Bolo to v Advente na rorátach, ktoré sme pilne navštevovali. Kostolník sedel v prvej lavici, na stranu od oltára a svojím nosovým hlasom veľmi pekne, sekundoval, zalomiac hlavu a pozerajúc do hora. My sme sadli do druhej lavice, hneď za ním a svietili sviečkou do Zpevníka. [Tu keď kostolník] Sviecu sme držali jemu za hlavou, takže keď ju zalomil, vlasy sa mu chytily.

Pani Blahová tiež dosť vystála s nami. No o tom radšej nehovorme. Zato [keď] spomenieme, ako sme stavali palác z ľadu v našej zahrade. V jednu sobotu sme naváľali sňahu, urobili múr z neho i obloky a keď bola budova hotová, poliali sme ju vodou. V noci pritiahlo, a v nedeľu keď ľudia išli do kostola obdivovali našu stavbu.

Na Mikuláša, to sa vie, sme sa preobliekli a chodili po domoch, s maškarami na tvári. Ja som bol oblečený ako čert a veľmi ma tešilo, keď som môhol nahnať strachu menovite dievčencom. Takto chodiac po meste, o deviatej večer, stretli sme sa s učbárom Dererom. On sa nazdával, či sme nie žiaci a chcel nás vypytovať. No Dubovec, najväčší medzi nami sa ho nezľakol.

„Poďte, chlapci — nebojte sa!“ zvolal hrubým hlasom a pobral sa krokom knísavým. My sme sa pobrali za ním. Učbár ostal na ulici v pochybnostiach, či sú to nie skôr učni, vedení od dákeho paholka. Vyšetrovania aspon nebolo.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.