Zlatý fond > Diela > Zo stupňa na stupeň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Zo stupňa na stupeň

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Andrea Kvasnicová, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 87 čitateľov


 

1

Boli sme na hradách. Ženy trhali rané konope a kládli v brázdach do snopov. Moja mať vzala si okuliare. Robotu okolo konopí a ľanu považuje za najprvšiu v celom gazdovstve. Ja som sa hanbil pomáhať materi. Postával som po úvratiach. Nuž, chcel som už byť chlapom.

Na hradskej od mesta zahučalo, ako keď letí kočiar. Pozriem v tú stranu, i mať prestala konope trhať. Zjavil sa ľahký kočiarik ťahaný dvoma pejkami. Pred nimi beží veľký psisko, obzerá sa na pána a prská od radosti. Pán sedí na vysokom kozlíku a tríma liace. Bič sa kníše sem-tam, zatknutý do pošvy. Pán ešte nie starý, oholený, červenej tváre. Klobúk hodený na stranu a kosy tetrovca za ním trepotajú vo vetre. Slnko sa tuho odráža od bielej vesty a tiež bielych nohavíc. Na zadnom sedisku rozložil sa kočiš v šnurovanom dolománe, malom klobúčku — nuž ako panskí kočiši. Nemajúc roboty, zložil ruky na prsia a hľadí ospalým okom na tento svet, vyhriaty letným slniečkom.

Koč prefrkol konča nášho konopiska, kone pohádzali hlavami. Pán a kočiš ani nepozreli na nás.

„Kto je to?“ pýtam sa matere. Znal som okolitých pánov takto z videnia. Tohoto som ešte nikdy nevidel.

„Ja — to je veľký pán,“ odpovedá výsmešne. Aspoň práve tým tónom vravieva otcovi, keď chudák dačo vyvedie, čo nemal: ,Ty si veľký majster!‘

„A kto?“

„Nuž exekútor, Martin Hudis.“

„Martin Hudis?“ zahíkal som udivený.

Znal som ho oddávna, bárs nie z videnia. Brat Mišo mi veľa rozprával o ňom. Hudis sa bol zatúlal do našej dediny a pritrel sa akosi v škole. Bol sirota, mať mu kdesi v svete umrela, potulujúc sa s dieťaťom. Otca neznal a nemal. Aspoň jeho mať nemohla udať celkom hodnoverne, ktorý bol jeho otec: či pán „osvícený“, či pán „veľkomožný“, či konečne pán „urodzený“. Medzi nižšími nemala ho čo hľadať, ako sa sama pýšila. Ale medzi tými bol iste ktorýsi on.

Prischol teda našej dedine, vlastne škole. Pán rechtor Andreas Gregáň bol jeho materi strýk, či ujec, neviem už v ktorom kolene. Nemal detí, tak ujal sa malého Martina. Stáť ho to veľa nákladkov nestálo: čo chlapec zjedol a podral, to odmendíčil.[1]

Z toho času pochádzajú styky nášho Miša s Martinom. Otec totiž vzal si do hlavy, že bázeň božia je počiatok múdrosti. Múdrosti bolo u Miša málo, i bázeň pred otcom pomaly padala — otec ho dal k pánu rechtoru Gregáňovi do rezu, azda mu jej ten dačo naženie. Tak mendíčili spolu s Martinom. Chodievali po gregoráciách a blažeáciách,[2] koledách, svadbách i kršteniach s piesňou i vinšmi, ktoré pán rechtor „z príkladu“ vlastnoručne skladával. Všade ich uctili, takže chlapci z takýchto výprav vraciavali sa obyčajne posilnení na duchu i na tele.

Ale najväčšmi spomínal brat jednu udalosť. Niesol s Martinom košík hrušiek a hrniec medu, čo pán rechtor poslal pastorkyni svojej, vydatej v Plačanoch. Kým do Plačian prišli, vyzobkali z hrušiek čo lepšie a med vylízali nadobro. Vrátili sa s lístkom od pastorkyne, v ktorom nevedieť, čo stálo. Iba feruľa v ten deň s Mišom i Martinom známosť veľmi citeľne obnovila.

I mať sa naspomínala, ako Martin neraz prišiel do nás, prisadol k druhým, keď sa jedlo, a zmietol za pol opálky pečených zemiakov. Veľmi sa žalúval, že ho strynká hladom moria. Dosť možno, strynká ani netušila, koľko jej chovanec zvládze.

Ja som už Martina neznal. I sestra ho spomínala a zle sa žalovala naň, koľko hrachu, šošovice, hrušiek a jabĺk navláčila sa mu do školy. Martin bol za jej časov už kustosom, pozdejšie preceptorom.[3] Čo sestre chýbalo v hlave, musela nahrádzať takými potravnými článkami, ktoré nikto nevie, kam sa u preceptora dievali. Boli i takí, čo sa chceli vytiahnuť spod tejto kontribúcie.[4] Ale nikomu sa to nevydarilo. Pán rechtor bol už starý, spravodlivosť prisluhoval výlučne preceptor. A tu vždy buričom dokázal, že švih nemusí byť jeden ako druhý. Na dakoho sa tuho zahnal, ale švihol slabo, na druhého sa tuho zahnal a švihol tiež, aby „dôjšlo“. Dakedy spozoroval, že veľmi ľupká — i našiel tam podstrčenú otcovu čapicu alebo materin kožuštek, na ktorom toľme ľupkalo. Inokedy zas nepobadal i keď ľupkalo a nepreviedol patričnú „visitacio personae ad faciem loci“.[5]

Vyšvihol sa v dedine na stupeň, aký len možno dosiahnuť. Pred ním boli už iba pán rechtor sám, richtár obce a bača. Naša obec, súc farou do Podkobylian, nemá farára. A postavenie svoje vykorisťoval ukrutne, ako svedčí moja sestra.

Po smrti pána rechtora stal sa v obci ohromný prevrat. Úrady sa presypali, z organa vypadli dve najhlavnejšie píšťaly a mechom sám kurátor[6] pani kurátorke kožuch poplátal. Martin Hudis vykvapol tiež z pomocníctva, lebo nový pán rechtor bol mladý a feruľou narábal vlastnoručne. Tak sa stratil kamsi, nikto nevedel kam. Len pamäť jeho žila medzi vrstovníkmi, recte[7] „vekodruhmi“, a vďačným potomstvom.

„Pán Boh pomáhaj!“

Pri mne stojí krstný otec Jano Koreň. Ten, čo ma to vysadil na koňa a potom ho pošibal popod kolená. Od tých čias mám ho rád, lebo nosím šev na čele.

„Akože sa vám, kmotra? A ty si tu, belko?“ Vložil mi dlaň na hlavu a ja som vykríkol. Moje vlasy zamotali sa mu medzi prsty a on ich naťahoval sťa dáke klky. „A ste videli, kmotra, toho ľapitkára[8] na tej truhlici? Keby to bol aspoň koč, ako Pán Boh prikázal! Ale truhlica o štyroch kolesách a hrmoce ako všetci čerti. Ale sa vám prihovoril, kmotra?“

„Ale taký pán?“ usmiala sa mať zas tým svojím spôsobom.

„Veď pán, veď pán!“ pohadzuje krstný otec hlavou. „Taký, čo sa v kaštieli narodí, nuž aspoň sa na to narodí. Ale toto nevieš, odkiaľ vyšlo, spoza ktorého plota. Tiež ste sa nenazdali, čo z neho vykvitne, keď tú švábočku tak sádzal z tej opálky. Ja, tak sa robia páni — nuž tak!“

„A ako?“ pýtam sa ho chtive. Oddávna som si lámal hlavu nad tou témou. Od tých čias, čo som videl Ištvána Krúpu v belasej mentieke so žltými šnúrami šabľu držať pred vidieckym domom. Nemal som inej myšlienky okrem tej: ako sa stať takým veľkým pánom.

„Ľaľa, čo by chcel vedieť!“ smeje sa krstný otec a šibol mi do nosa frčku. V očiach sa mi zaiskrilo a potočil som sa nabok. „Ale už vieš hvízdať, krstný?“

„Ešte nie!“ zreval som, utierajúc slzy.

„No len zbieraj za tými ovcami; prvej sa nenaučíš, syn môj.“ A obrátil sa zas k materi. „Vedie si ani hlavnýšpán,[9] a ľaľa, nevieme, ako k tomu prišiel.“

„Z chudoby nabral,“ zvolala mať. „Pamätám, keď mal iba tú košieľku, i to samá diera.“

„Rozprával mi vegmajster[10] z Podkobylian, ako tento, tento veľkomožný hľadal službu. Len si povážte, ako sa chytil rozumu!“

„Nuž?“

„Pochodil pánov rad-radom, pýtal od nich dáku službu. Ale ani jeden veru sa nešiel pretrhnúť, že by mu službu vykonal. Tu on každému povedal čosi, čosi…“ A krstný otec sa usmieval a jedným okom žmúril náramne figliarsky na mater.

„A čo?“

„Nuž to, že mu je syn.“

„Kto?“

„Martin tomu pánovi.“ Rozosmial sa chutne, že kŕdeľ poľných vrabcov sa splašil a letel za hradskú, kde sadol do tŕnia v medzi. I mladá Máčanka hen zo susednej ralej obzrela sa spomedzi konopí a riekla svojej testinej: „Čože tára zas ten bláznivý Ďukýr, že sa tak rehoce?“ Ďukýrom ho volali preto, že na jednom krštení, keď si vypil, honosil sa vokabulami,[11] ktoré sa kedysi učil: pap knez, kuťa pes, hamu popel, takoň sopel; derťa svíce, teb je více, fóka tuleň, ďukýr koreň. I mať sa musela zasmiať. Riekla konečne: „Veď vy len viete vymýšľať, kmotre! Bodaj vás čert vzal.“

„No pravda je, tak urobil. A páni sa naľakali, že im stúpi do gazdovstva. Ani jeden by nebol chcel odprisahať, že je nie tak. Veď vieme, ľaľa, ako sa k nej rad-radom pritierali, k Mariene Hudisovie.“ Vytriasol popol zo zapekačky, ustavične sa smejúc, a doložil: „Nuž každý mu len sľúbil: ,no, syn môj, netráp sa, už ti len nájdem dáku službu.‘ A vidíte, pekne mu našli. Pomyslel si každý: krv je nie voda.“

Pokýval hlavou, pozerajúc na mater. Tá mlčala a hľadela kamsi do diaľky. Naraz obrátil sa ku mne a chytiac ma pod bradu, riekol: „Povedz materi, čo i ona nie tak, ako tá Hudisovie. Mohol si byť pánom — a takto budeš iba švábočku lúpiť!“

„Ba keby ste mali rozum, kmotre!“

„A je nie tak? Nikdy ten pánom nebude!“

Ovesil som nos. Zborila sa vo mne stavba, ktorú som tak dlho staval horko-ťažko. Jeho výrok rozmetal všetky túžby za cifrovanou mentiekou a šabľou. S výčitkou som pozrel na mater.

„Nemusí ten byť pánom,“ riekla ona. „Môže ísť na remeslo, alebo za kotlára.“



[1] odmendíčil — bol mendíkom, pomocníkom učiteľa a farára v ev. cirkvi

[2] gregorácie a blažeácie — koledovanie, vyberanie darov pre učiteľa a farára na Gregora (12. marca) a Blažeja (3. februára)

[3] kustos… praeceptor (z lat.) — dozorca… učiteľ

[4] kontribúcia (z lat.) — daň, príspevok

[5] visitatio personae ad faciem loci (lat.) — prehliadka osoby na tvári miesta

[6] kurátor — člen predstavenstva evanjelickej cirkvi

[7] recte — správne

[8] ľapitkár — človek bez groša

[9] hlavnýšpán — župan, správca administratívneho územia

[10] vegmajster (z nem.) — cestmajster, cestár

[11] vokabulami… pap knez, kuťa pes, hamu popel, takoň sopel, derťa — svíce, teb je více, fóka tulen, dukýr koreň (z lat., maď.) — slovíčkami…: žartovná veršovačka z maďarských a slovenských slov (pap = kňaz; kutya = pes; hamu = popol; takony = sopeľ; gyertya = svieca; több = viac; fóka = tuleň; gyökér = koreň)




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.