ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tie časy som sa vodil s richtárovou Katrou a Koreňovie Zuzkou. Šiel som raz po Katru, ukázať jej, ako sa v ráštubni hláče chytajú. V noci zbehla veľká voda a mlynár musel vyraziť ju na jaze, takže jej v ráštubni bolo veľmi málo. U richtára som našiel plnú izbu ľudí. Za stolom sedel Martin Hudis, po stole porozkladané písma. Ľudia sedeli ticho, daktorí celkom smutne. Stará Dávidovie utiera si oči. Už som vedel, čo sa robí. Sedel tam i krčmár Samko, ktorého v dedine hrozne preklínali. Skoro každý gazda dostal „cúštelunk“^[12] čili „verbálku“, čo bol dlžen Samkovi. Samkova Fany sa mala vydávať, preto tak hýbal svoje kapitály.

„Ja len neviem, richtár, ako mi dáte robiť toto!“ ozvala sa stará Dávidovie. „Majte aspoň už vy Boha pri sebe. Vy ste vedomý, že krava je moja, lebo ja som ju doviedla do domu. Každá dovedie aspoň tú kravu mužovi, a ja som už len nebola najpodlejšia. Akože mi ju dáte zapísať, keď je moja. Voly — tie mu zapíšte, pre mňa; ale krava je moja, richtár. Akože mi ju zapíšete, keď je dlh nie môj!“

Richtár pohol plecom a hľadí do zeme. Konečne riekol:

„Keď i voly sta už zapísané!“

„Nuž nech mu už zapíšu, čo chcú, trebárs i dušu. Beztoho ju zapredal hentomu!“ Ďubla prstom v tú stranu, kde sedel natešený Samko v novom kabáte, s hrubou čugaňou v ruke. „Posmech! hanba!“ a na dôkaz toho vstala a napľula pred Samka; len toľko, že mu na čižmy nepadlo. „Vy ste nato, aby ste zastali chudobných a utisnutých. Bohatý sa zastúpi sám,“ útočila Dávidka do richtára hlasom rozochveným. A pozrela po tom zanemenom zhromaždení, hľadajúc vari posilu dáku. Všade vidí nemú chladnosť alebo zbabelosť; nikde súcitu. Obracia sa znovu k richtárovi: „Veď vy viete, že z toho dlhu ani grajciara neurobila som ja.“

Samko sa uškŕňa a dlube čugaňou do zeme.

Tu Martin odložil pero a vyberá cigaru z koženého puzdra. Pozerá na Dávidovie starú chladne. „A ktože ho urobil?“ pýta sa, rozovierajúc penálik.

„Nuž heno ten nabral — ten a ktože iný!“ Ukazuje na muža, ktorý sedí pri samom kozube. „I tá hodina bola nešťastná, keď som sa zaň zahrdúsila. Ako nám mohlo byť. A on do takého pádu i seba, i nás.“

„Ale ste nevyliali ani vy, keď sa z krčmy donieslo,“ na to Hudis, lížuc vrchný list na cigarke, ktorý sa potrieskal.

„Ja veru ani kvapky, pán veľkomožný. Nikdy! Čo by v potoku tiekla, čo by sa v nej po pás brodila — nie veru. Lebo neviem, čo mal na nej? Keby to dáka dobrota! Ale iba hlavu pomúti, rozum zatemní a spraví gazdu takého, takého — otroka. Ale že by ja? Čo mi chotár dajú, ani zavoňať ju nechcem, besnicu!“

„No, no — len sa nezariekajte!“

„A veru je tak, pán veľkomožný!“ pokračuje Dávidka rozjedovaná. „Verte, lebo neverte. Ja si dušu nepoškvrním a čo by hneď bolo desať kráv. Duša čistá a nepoškvrnená nadovšetko. I svedomie mám, chvalabohu! A na čistô svedomie môžem povedať, že grajciara som neborgovala. Veď ma i oni znajú, že som nie taká upriamená za tým trúnkom, keď boli v našej dedine u pána rechtora. I najesť som sa im dala neraz…“

„Ja veru nepamätám, kedy by to bolo bývalo,“ odpovedá Hudis veľmi vľúdne. „A ak je pravda, tak si zachovajte, že sa to nemá vykričať. Nech nevie ľavica, čo činí pravica,^[13] nakladá nám biblia.“

„Veď ja len tak — božechráň, pán veľkomožný,“ zahanbila sa Dávidovie stará. „Keď už raz neviem, čo robiť v tomto kríži. I vy, richtár, musíte uznať, lebo ste nato, aby ste súdili. Sedieť, do zeme pozerať — vie i henten,“ ukázala muža pri kozube. „Ale vy máte ako ten dobrý šafár v obci robiť.“

„Ja vám ju neberiem,“ vraví richtár. „Na mňa darmo naskakujete. Na moje dlhy nejde vaša krava.“

„Na moje ani tak,“ doložila ona.

„Ale na mužove,“ ozval sa zas Hudis. „Akože sa budete odhadzovať od neho dnes, keď prišiel do tohoto úpadku! Veď viete, že i biblia vraví: čo Boh spojil, človek nerozlučuj.“ Vraví veľmi vľúdne a hlasom mäkkým. „A či myslíte, že biblia nevraví pravdu? Žena opustí otca i matku a nasleduje muža v radosti i súžení. Nuž a čo sa vy dnes cofkáte, keď to prišlo naňho? Či chcete trávu tlejúcu dopáliť a nalomenú trstinu dolomiť?“

Stará Dávidka mlčí a len pozerá na Hudisa. Rozvažuje, čo jej ten povravel. Prišiel na ňu taký žiaľ, že nemožno jej tu obsedieť. Zobrala sa tíško a vytackala sa z izby ako opitá.

Hudisovi pohrával úsmev okolo úst, keď ju videl odchádzať. Dopísal hárok, zrátal diurná,^[14] zložil písma a vyšiel tiež na ulicu.

„Poďte, richtár, ohlásime sa u Samka.“ Richtár slúchol a pojal i vicerichtára. „Zaslúžite si vypiť,“ vraví im, usmievajúc sa. „Ja tiež mám záloh uňho.“ A u Samka v bočnej sedela mladá pani. Vstala, šaty jej zašušťali. Chcela skočiť k mužovi, ale sa zahanbila, vidiac sedliakov za mužom. „To je pán richtár a vicerichtár, Žanka,“ predstavuje jej úradských. „Nech im dačo nalejú, Samko. Zaslúžili po toľkej robote.“

Richtár a jeho druh ostali len v korheľskej, zasadnúc za dlhý stôl. Hudis ostal v bočnej so ženou a krčmárovci.

„Ale som skrotil tú Dávidku!“ smeje sa Hudis, vrtiac pohárik medzi prstmi. „Ako zatíchla!“

„Ako len vedia tak hovoriť!“ diví sa Samko. „Také farárske reči. Ani farár by ich tak neposkladal. Sám som zostal tak — gerührt.“^[15]

„Oni!“ Hudis sa rozosmial, hodiac sa na operadlo.

„Na moj dušu, es hat mich gerührt.“^[16]

„Ja — nie darmo som bol preceptorom u starého Gregáňa. Človek nevie, čo sa mu zíde. Malý i veľký katechizmus mám tuto.“ Nadvihol malý prst. „Dobrý to bol rechtor a učený, bárs ma bíjal ako hada. A verše aké vedel skladať! Ale ja ju zastať nemôžem. Sedliak len, aby ho každý zastával — a on zle-nedobre na teba. Viem, že ma preklínajú: a ja konám iba povinnosť. A svoje mám opustiť? Boh ma nepožehná, keď odhodím zárobok, čo mi príde. Ani sedliak neponecháva snopy na poli, aby ich chudobní pozbierali. Tie sú jeho, narástli na jeho roli. A moja roľa je toto,“ poklepal si na čelo.

Samko veľmi prisviedčia, strežúc za každým jeho slovom.

„A treba i gazdovať, na mladú ženu,“ doložil Hudis, ovinúc ramenom štíhly driek panej. Ona sa k nemu pritúlila, naklonila hlavu k nemu.

„Poriadny familienleben je nadovšetko,“ vraví Samko. „Bez famílie je človek taký bludár. Lebo čo je za radosť bez famílie? Familienleben musí mať grunt. Hruška neťahá saft z luftu, ani família nevyžije len z takej — onô, liebe. I to je treba, lebo bez liebe sme nie ľudia, iba také opice: ale liebe musí mať grunt. Čo-to medzi rukami. Príde psota, núdza, nemáš raz do úst — veria mi, pán exekútor, tá — tá liebe sa im vykadí ako špiritus, keď fľašu nezapcháš. Strom sa i skaly chytí, ale uschne, lebo nemá, vedia, ten — nährung,^[17] a preto uschne ako nič. Vidia, oni budú vždy glücklich, lebo si robia ten grunt poriadny. Majú dom, gazdovstvo, kone a všetko.“

„Nuž nechcem, aby môj syn musel sa priživovať po dedinských školách. Ten musí mať čoho sa chytiť.“

Zatíchol a tvár sa mu zamračila. Ozvali sa rozpomienky na smutnú mladosť, plnú nedostatku, poníženia i ťažkých bojov. Ale to len na chvíľku. Predstupuje prítomnosť: sám sa diví, kde nabral sily tak chrabro pasovať sa s biedou a skrušiť ju na kusy. Vari to sám od seba? Nie, akási šťastná hviezda mu vyšla, doviedla ho k zdaru, víťazstvu. A ktovie, čo všetko hodí mu ešte do náruče! Ktovie, čo mu chystá budúcnosť, možno ešte šťastnejšia? Z tisícich bedárov on jediný vyštveral sa na tento stupeň, vyrástol z ich radu: či len nato, aby už vyššie nestúpal? Nie, nebude ani takto hlivieť. On verí v pokrok, vzrast, mohutnenie…

Sadol do koča, pejky hádžu veselo hlavami a Fido šteká radostne, bežiac popri koči. Hudis rozpráva čosi panej, ktorá sa zase túli k nemu ako u Samka. Možno jej je zima, z hôr pofukuje čerstvý, večerný vetrík.