Zlatý fond > Diela > Koniec a začiatok


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Koniec a začiatok

Dielo digitalizoval(i) Martina Jaroščáková, Daniela Kubíková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Kristína Kovácsová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 116 čitateľov


 

1

„Chvála Tebe, Hospodine — keď som len tu!“ vzdychol si Martin Kupec, hľadiac temer zbožne na dedinku, skrytú v stromoví. Zapadajúce slnce hádže na ňu svoje svetlo, zlatiac i celé okolie. Je jeseň, lístie väčšinou spŕchlo — ostatok čaká na prvý vetrík.

Clivo v tej prírode božej! I to slnce akoby sa ťažko lúčilo s krajom, ktorý ohrievalo, pokrylo rastlinstvom, naplnilo teplom, obťažilo požehnaním. Na rozlúčku sa posoší, vykúzli dakoľko jasných dní, aby tým väčšmi banovali za ním. Vietor duje, piští a kvíli — príroda plače sťa dieťa pred spaním.

Martina to všetko netrápi. Je veselý, natešený. Na úpätí kopca, na ktorom zastal, leží dedina, v ktorej sa narodil, strávil detský vek — z ktorej ho po skončení školy vypravili „do sveta“ na remeslo. Je mu bezmála štyriadvadsať rokov — od dvanásteho roku nebol doma. So zbožným citom pozerá na dedinu, v nej sa ukrýva všetko, čo ho tešievalo…

Len čo vrátil mundúr, zbraň — vôbec čo vojak od eráru dostáva, len čo sa v kasárni odbavil — už bežal k železnici v túžbe za vrchmi a horami, ktoré strážia nad jeho rodiskom. Pred rokom nebol by sa nazdal, že ho bude rodná obec tak mocne vábiť. Mal jej kedy odvyknúť. Privykol sa Miškovec[1] považovať za domovinu. V ňom sa vyučil remeslo u statočného majstra Daniela Mrvu — ten sa mu stal druhým otcom. Z jeho dielne šiel rovno do kasárne. Dlhé sú tri roky, dlhé: zvlášte keď plačú za tebou tak krásne oči ako Marienky Mrvovej… Sľúbil jej na dušu, že vráti sa do Miškovca a potom — potom… No stalo sa inak. Markine oči prestali plakať, začali sa usmievať: lenže už nie jemu. Nuž zlomila sľub, vlani sa vydala za druhého.

Preto sa mu tretí rok zdal najkratším. Vojenčina začala ho tešiť, i na šaržu začínal byť hrdým. Bol i na tom, že zostane slúžiť „za zupu“.[2] Veď konečne kam ísť? No na manévroch stretol sa s vrstovníkmi z dediny, i zmocnila sa ho naraz túžba nakuknúť domov — alebo usadiť sa tam nadobre.

,Ba čo povie Mišo!‘ dumá. ,Otvorí ten ústa, kde sa tak nenazdajky beriem.‘ Naschvál nepísal bratovi. ,Nech sa zadiví, keď tak vhupnem naraz.‘ I celou cestou sa teší, čo brat povie. ,Nič ten nepovie, bude stáť ako stĺp.‘ Tak sa teší napred nad bratovým prekvapením. ,Ale čo ako — bude rád; viem — bude rád,‘ zakľučuje rozmýšľanie. Mali sa radi, i tvrdo sa lúčili. Ale otec nepopustil. Rozhodol: ,Čo si budete zavadzať na jednej škvarke? Jeden napravo — druhý naľavo, ako Lot a Abrahám.[3] Starší zostane — mladší vystúpi.‘ A tak sa i stalo.

V dedine zastal pred domom cele novým. ,Pochlapil sa ten Mišo — ani by k nemu netrafil!‘ Vo dvore tiež všetko páchne novizňou. Veru, keby starý Kupec dnes tak z hrobu vstal, sám by sa začudoval nad toľkou zmenou. Nebohá Kupcuľa tiež by netrafila do sypárne — stará sypáreň zrúcaná a nová stojí medzi stromovím za potokom. Nie div, že nesmelšie klope na dvere. ,Všetko cudzie mozole, cudzia zásluha — tvojho nič, ani íverčeka. Nepreložils’ tu krížom slamy,‘ máta ho čosi. ,Kdeže ti je dom — kde?‘ Hneď by sa vrátil, keby mohol. Nuž tak to býva, keď máme neistotu pred sebou.

Premohol rozpaky a srdnato vstúpil do izby.

Pri kozube stojí ženská, mladá, kvitnúca. Pri nej dvoje detí; ako vidno, oba zurvalci. Malý drží sa materiných sukieň a nešikovne tiape po zemi. Keby nevedel, že to gazdiná, nepoznal by v nej Hanu Mišovu. Znal ju ako útle dievčatko: tu tá roba je ženská na mieste.

„No — či ma poznáte!“ prihovára sa jej s úsmevom v tvári.

„Nuž Martin!“ odpovedá ona dosť spokojne. Nebárs badať na nej prekvapenie alebo rozpakov.

„A ako si ma poznala?“ diví sa.

„Veď sa ponášate veľmi na tamten obrázok,“ ukazuje mu podobizeň, medzi oblokmi zavesenú.

„Tak už hej,“ dovtípil sa Martin. Bol zabudol, že sa dal sňať, keď postúpil na kaprála.

„Sadnite si u nás,“ núka ho Hana.

„U vás?“ Chcelo sa mu rozosmiať, no smiech mu prischol na ústach. Miesto toho sa pýta: „Ako sa mávate?“

„Ako my. Pri robote a pri biede… Stavali sme, ľaľa, všetko od gruntu. Dom na spadnutie. Steny sa rozsypali — iba črvotoč. Moje peniažky tašli… Moc to vynesie: také nákladky! Aby nie môj výplatok, boli by sme v dlhoch. Ten nás vytrhol.“

Nevedieť prečo, ale jemu to prichodí divne. Osoba cudzia takto tu rozprávať!

„Keby nie tvoje peniaze, neboli by ste hádam toľko stavali. Gazdovské stavy boli by ešte poslúžili začas…“

„Boli by už na hŕbe — horký!“ odpovedá Hana. „Nebohý otec sa tiež neobzreli… Zostali sme v zhnitých stavoch.“ Riekla to už rázne — jemu sa zdá, že schválne chcela uraziť nebohého otca.

Líca podliali sa mu krvou. Slová nevesty ranili ho do duše. „Niet prečo otca takto spomínať,“ ozval sa hneď, s iskriacim okom. „Dlžôb nezanechal — gazdovstvo dobre zaviedol. I v hotovosti dačo zostalo…“

„Toľko, čo vám šlo na výplatok,“ odpovedá Hana.

Martin mlčí. Vo vojne naučil sa preglgnúť všeličo. No toľko už vie, že škoda mu bolo sem chodiť.

„Kde je Mišo?“ pýta sa po dlhej, dlhej chvíli, celkom chladno.

„Šiel úhoriť,“ odpovedá ona.

Zanedlho bolo čuť, ako vyspevujú orné kolieska. Vtiahol gazda do dvora. Martin ide predo dvere. Privítanka Hanina ho schladila — no zazrúc Miša, zabudol na nepríjemnosť. Mišova červená tvár ešte viac sčervenela a vľúdne oči zažiarili radosťou. Ozaj bratsky mu stíska ruku.

„Vidíš, dobres’ urobil, keď si prišiel,“ vraví mu. „Tamtej noci si sa mi prisnil: ja že ťa zašlo dačo. No, keď si len tu!“ odvráva si, vypriahajúc voly. „Ale ťa, synku, narástlo kus! Len kde sa ťa toľko nabralo.“

Nuž radosť Miša počúvať. Martinovi sa zdá, že vrátili sa časy, keď im mať rozlomila kabáč napoly a oni si ujedali, sediac družne pod prípeckom. Mišo, ako vidno, je ten istý.

Vošli teraz už do izby a zasadli za stôl. Zahovorili sa, že ani nezbadali, iba keď prišla večera.

Tu sa pýta Mišo:

„No a teraz akože? Akože v tom Miškovci? Pôjdeš k Mrvovi?“

Táto otázka dotkla sa dosť bôľne Martina. Brat znal, na čom zostal s Mrvovou dcérou — no čo sa potom stalo, Martin nedal mu znať. Mišo teda nevdojak dotkol sa boľavého ešte miesta.

„Nie, už ta nepôjdem,“ hľadí vravieť hlasom spokojným, ale ťažko utajiť pohnutie. „Tam už majú druhého. Už sa vydala…“ Keď podvihol zrak od stola, zastihol Mišove oči, ako so súcitom pozerajú naň. Zahanbil sa — no i teplota akási vlieva sa mu z tých očí do duše.

„Najlepšie bude — zostaň u nás,“ vraví Mišo úprimne. „Dosť si sa naponevieral po cudzom svete. Čižmár sa i v dedine zíde a domu dosť…“

Tieto slová tlmočili i Martinove city, dosiaľ utajované. Podal bratovi ruku a stíska mu ju vrele:

„Ty, Mišo, si dosiaľ taký, ako si býval…“

„A akýže budem?“ A v rozpakoch zhŕňa trosky zo stola. „Či sme takí, lebo takí — ale bratia sme.“

Po tomto osvedčení sedia zase ticho jeden pri druhom. Iste rozpomienky z detských čias ich zaoberajú. Mišo je i krem toho spokojný. Povedal takú vec, čo ešte nikdy nepovedal. I Hane dokázal, že vie hovoriť, keď treba. Aspoň nepovie, že má tĺka muža.

A ono keby sa obzrel, videl by, s akou výčitkou a hrozbou naň pozerá. Sedí zato ticho, ohlásila sa až vtedy, keď sa jemu i hosťovi začalo zívať.

„Poď, donesieme omlacok slamy. Musíte spať na zemi; nevedeli sme, že prídete. Postele nemáme,“ doložila obrátená k Martinovi.

Po nich vyšiel i Martin. Rozhliada sa po nebi, posiatom hviezdami. Živo trblietajú, sťaby ho vítali pod otcovskou strechou. ,Práve takto bývalo, keď mať ešte žila,‘ pripomína si Martin, čujúc ako z dediny sa ohlášajú trepačky. ,Mať trepala pri mesiačku, Mišo buchkal a ja driemal pri nej na pazderí…‘ Rozpomienka ožila tak sviežo, že zdá sa mu, akoby čul materin hlas od humna. ,Umretí sa vraj tiež ukazujú,‘ presviedča nedôverčivosť — i ide k humnu za hlasom. Zastal a načúva. ,To je Hana — nie mať,‘ húta, ,a ľaľa, meno mi spomína.‘ I nadkladá uši, aby lepšie počul.

„Ešte sa mu ponúkne — zostaň u nás!“ čuť Hanin hlas z humna. „Čida nezostane! Vďačne ten. A o rok vypráši mňa, potom teba i s deťmi. Vojačisko k tomu, a ty taký, taký… Mňa sa neporadí — ja som nič, v mojom vlastnom dome. Len keď on tu bude — žena sa môže ísť pásť.“

„Ale aká si ty!“

„Aká si ty!“ skáče mu náruživo do reči. „Do mňa zaraz: aká si ty! Taká som, keď je muž niktoš. Nie aby si hájil svoje: ešte sa ponúkne kadekomu. A toto je dom môj! Ja si nedopustím do svojho. Vyplatili sme ho do grajciara…“

Martin, bárs je tma, vidí jasne, čo pred chvíľou nevidel. Zná už, prečo ho tak privítala. Zahanbený, že v otcovom dome môže sa dačo takého vravieť, vracia sa do izby. Chodí hore-dolu, nevediac, čo robiť.

Keď tí vošli dnu, už-už vybúšil hnev. No utíšil sa, hľadiac na Miša. Veď i jeho tvár dokazuje, že on je najnešťastnejší. Oči sa im sňali a Mišove v rozpakoch a zahanbení unikajú kamsi do kúta.

„Mohli ste sa neunúvať,“ preriekol tu Martin, berúc klobúk a palicu. „Ja i tak tu nejdem nocovať.“

„Nuž!“ zvolala Hana.

Martin ani nehľadí na ňu. Obrátený k Mišovi pokračuje: „Ja viem, že máš cit bratský. Ale do jej domu viac nevkročí noha moja. Budem ti vždy, ako som ti bol; ale mrzko od teba, že si sa dal pod moc takej, takej — stvore. Ešte i otca ti hanobí…“

Povedal by mu ešte mnoho, ale neborák Mišo stojí pred ním ako žiak pred virgasom. Je pokorený, vďačne by sa prepadol do zeme. ,Načo ho biť — i tak je dosť bitý,‘ myslí si.

Len Hana nechápe, čo sa robí. Urazená je, že švagor pohrdol nocľahom.

„A čože nám ubližujete?“ vyčíta mu. „Postele nemáme, ale toto je slama čistá. Nebojte sa, že z nej odnesiete dačo, ako tam po malébroch, či ako to voláte.“

„Chceš vedieť?“ obracia sa k nej, červený v tvári: „Radšej pod holým nebom. Nevieš, čo si vravela v humne?“ I hľadí jej ostro do tváre. Ona nemôže vydržať jeho pohľad, klopí oči. „Myslíš, že som utisnutý na tvoj dom? Ale škoda sa pŕliť…“ Tu si vydýchol od rozčúlenia.

„Aký hrdý!“ posmieva sa mu.

„To si zachovaj,“ vraví jej, obrátiac sa pri dverách. „Zachovaj si, že viac s tebou nestratím slova. A ak sa mi budeš takto stavať — pozri!“ Tu nadvihol palicu. „Zoznámiš sa s ňou…“



[1] Miškovec — Miskolc, mesto v severovýchodnom Maďarsku, ktoré bolo známe kožiarskym a obuvníckym priemyslom

[2] „za zupu“ (z nem.) — aktivizovať sa, ostať na vojenčine natrvalo (doslovne: slúžiť „za zupu“ — za vojenskú polievku)

[3] jeden napravo — druhý naľavo, ako Lot a Abrahám — podľa biblie Abrahám so svojím synovcom Lotom odišiel z Egypta, osadili sa a mali svoje stáda, ale na Abrahámov návrh, aby nedošlo k nedorozumeniam, rozišli sa každý na inú stranu. Lot sa usídlil v Sodome a Abrahám v rovinách Mamre pri Hebrone (Genesis 13).




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.