ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zas obnovený je sľub a teraz už stojí pevne. Čím ďalej, viac vidí, že darmo chodil do Dukátov. ,Jedna ako druhá — všetky z jedného brda. Navdať človeka, pošalieť a potom sa smiať. I ona taká. A ja, že ona čerti vedia čo! Ako druhé, ako druhé… A ja si takých pleták napchám plnú hlavu — starý blázon!‘

V nedeľu poobede prikvačila ho desná nuda. I na posteľ sa vyvalil i hrady na povale tisíc ráz prečítal: a nie — sen nechce sadnúť na oči. Na západe slnka odišiel z domu.

„Teraz už nie k Dukátovcom!“ chlapí sa a naozaj ide rovno záhumniami do poľa.

Ale i tu myšlienky letia za ňou. Všakovak ich rozháňa, ale vždy sa len vracajú k nej. Na spiatočnej ceste ani sám sa neobadal, iba keď bol na chodníku k humnu Dukátovmu.

„Tak zase som tu. Kde sa tu beriem?“

Srdce mu dáva jasnú odpoveď vrelým tlkotom. Ono domáha sa svojho práva. Ťahá, núti…

,A čo! Ja by mal začať, ale už naozajst… Čo sa nazdržiavam, keď nikdy nesplním? Nech sa to skončí — odrezať na tú stranu, lebo na tú. Aspoň probovať. Veď som človek nie najhorší a najpodlejší… Iné šťastie zaslúžila ona — iné. Takého, čo sa ešte nepopálil. Alebo skôr takého, čo inú nechal pre ňu… Ale kde sa dieme my? I my ideme za šťastím… Koľko ich prišlo k nemu takouto zákrutou! A inakšie okľuky boli v ich ceste. Veď vraj šťastie nerado po rovnej ceste. Nuž, poručenobohu — probujme!‘

Práve prišiel pod stromy na záhumní, ktorých tu celá húšťava, keď zazrel Betku. Stojí v otvorených vrátkach — pri nej Dobo.

Myšlienky sekli, srdce zatíchlo. Akoby sa malo stať čosi hrozného. No srdce sa rozbúrilo, krv vrie. Hnev mu tlačil hrdlo kŕčovite. To neprestál ani vtedy, keď ho Mariena nechala… To bolo dosť prirodzené, nedalo sa iné ani očakávať. Dievča rozmaznané, samopašné, ako Mariena! Ale toto sirota. Len pred týždňom ako pozrela! Čo ten pohľad sľuboval! Nosil ho dňom-nocou v srdci. A ona! Hádam dávno zabudla. Hádam ani nevie, že ho hodila… A keby s kým, ale s Dobom Rybárskym!

,Tu počkám, a keď pôjde, zbijem ho na mäkko. Naučím ho na chodníky do cudzích dedín!‘ Má silu veľkú. Zmohol by nie lehotského zemančeka, ale i býka. Pritrel sa k stromu a čaká, čaká. Aká to večnosť, keď ani nečuje, čo hovoria!

„Aha, tu sme!“ čuť z humna známy hlas. Z tmy vystúpil na svetlo mesiaca starý Dukát a postavil sa za nimi. No sotva vykríkol, už Dobo odskočil a troma skokmi presadil plot. Starý ani nemyslel dolapiť ho. Sám Martin je prekvapený takou šibkosťou.

„Vieš, čo som sľúbil!“ kričí starý na Betku. A tu pripojil prezývku, že sám Martin je pobúrený.

„Veď ja,“ chcela sa ohlásiť, ohromená — no vtom dopadla jeho dlaň na jej biele líce…

„Nie, ujo — nerobte! Bude vám ľúto!“ zvolala, spínajúc ruky. „Nebite, ujo, ja som nevinná.“

„Rozdrapím ťa!“ zúri on, dvíhajúc päsť.

„Ujo, nie — prosím…“ a hodila sa mu k nohám.

Martin zabudol na Doba, na pomstu. On čuje iba jej hlas, trasúci sa strachom. Vďačne by nadložil seba — nech jeho bijú za ňu… Pár skokmi bol v humne a drží starého popod pazuchy. Starý akoby bol stratil všetku vládu. Nachýlil sa naňho a dáva sa odvádzať do izby sťa malé decko.

Ani po hneve nezostalo pamiatky. Skôr akoby sa okúňal. Hádam už banuje, že zdvihol na ňu ruku.

„Boli by ste robili také divy!“ vytýka mu Martin hlasom pohnutým. „Zajtra by vás v dedine roznášali, a pre také nič!“ Ústa sa mu stiahli k bôľnemu úsmevu, keď doložil: „Veď je to nič, keď sa dievča sníme s mládencom…“

„No, pokoj!“ tíši ho starý. „Nevedelo sa, s kým… Ja že s tým z Lehoty! Na toho ja pásol — na toho! Znám čeľadníka. Maznať sa, ošialiť, a keď je zle — uskočiť. Znám! Ja že on — a to vy!“

Martin je rozčúlený, ale badá, čo sa stalo. Starý si myslí, že s Betkou pristihol jeho. A ten omyl, ako vidno, ho skrotil…

„Mám mu riecť pravdu, ako bolo? Čo bude s ňou? Ako sa ho bála — ako sa triasla…“

Aký to zápas! Keby oklamal starého, naraz by bol udobrený. Nestane sa jej nič. I starý bude bez trápenia… Má ho ovaliť pravdou? Pozbaviť ho pokoja?

Ale na druhej strane hrozí možno väčšie zlo. Čo, keby sa Betka i potom schodila s Dobom? Čo keby ju potom s ním dostihol? A keby schôdzky neboli celkom nevinné? Na kom bude vina?…

A čo získa on? On stratí všetko. Za jej pokoj predá ju Dobovi. Akoby mu riekol: ,Na, vezmi — neboj sa. Ja strežiem za vás…‘ Aký by bol ničomný podliak! I hrešil by, i trpel by… Má trpieť bez viny a bez osohu! On vyšiel z pomeru s Marienou predsa len čistý: a tu, nemajúc pomeru, česť by si poškvrnil…

Vstúpila do izby Betka, vyplakaná. Na uja hľadí ako dieťa, ktoré čaká bitku. Tvár pod pohľadom Martinovým sa červenie, oči sa klonia k zemi…

,Aká nešťastná — ako sa hanbí!‘ dumá Martin. ,Tá že by sa poškvrnila! Ako — tá?‘ Hotový je podstúpiť ohnivú próbu. ,Nie — na jej česť prisahám, hockedy…‘

„No, neplač,“ prihovára sa jej starý. „Čo sa stalo — darmo, stalo sa. Nevedel som…“

Betka naň hľadí s úžasom. Nechápe tú zmenu.

„Ja že to ten z Lehoty! A ono majster tuto. Bolelo ťa?“

Pozrela z uja na Martina. Úžas i otázka tkvie v jej pohľade. Akoby mu chcela do srdca nazrieť: vyskúmať, čo to urobil. Snáď sa i bojí nástrahy… Jej oči sňali sa s úprimným, otvoreným pohľadom jeho… Hodila sa na hruď ujovu a zaplakala usedavo.

„No nič… No, blázon! Veď ja ťa rád!“ Hlas sa mu láme pohnutím. „Ty, sirota moja! Nikdy, už nikdy nebude krivdy… To z lásky. Ja otec, ja mať i všetko… Ale poriadok! Poriadok nadovšetko!“ To už vraví obrátený i k Martinovi. „Ja nebránim — načo brániť? Vec spravodlivá. Ale poriadok! Tu sú vráta — vrátami do domu: rovno — načo poza humná? I svet ohovorí…“

,Hľa, tvoje krivé cesty!‘ vytýka si Martin. ,Dnes si stúpil na ňu — kam viedla! Ani nevieš ako, kade…‘

Je nešťastný. Utratil naraz všetko, i zašiel, sám nevie kam. Betka vymkla sa z ujovho objatia a durno pozerá naň. Akoby vravela: ,Čo ťa do toho? Čo sa miešaš? A či myslíš, že jest čo na mne zakrývať — hádam škvrnu dáku?‘ Kam sa dela tá mäkkosť z očí, ktorá tak silne ho dojala? Kde jeho nádeje?

,Utiecť, utiecť preč!‘ volá v ňom všetko. I pobral sa. Starý mu schvátil ruku a drží vo svojej.

„I sen bude spokojnejší,“ vraví hlasom láskavým. „Nuž odľahlo mi — odľahlo. Ruka božia premocná! Žiaľ obráti v radosť — strach v bezpečnosť. Ďakovať Bohu — ďakovať…“

Na ulici mu je voľnejšie. Tamdnu každé slovo sťa balvan krušilo dušu. A v dielni mu je dobre, ozaj sťa doma.

,Teraz už čo!‘ A hlava klesá medzi dlane. V nej motanina myšlienok. ,Jedno už viem iste; šťastie už pochované… trvalo krátko — skončilo sa smutne. Ako pozrela! Myslí, že som nepriateľ, zhubca. Pred starým som sa poškvrnil — ale pred ňou chcem byť čistý. Nech vie, čo sa stalo…‘ Myšlienky sa urovnávajú, nepreskakujú jedna druhú. Musí jej rozložiť, vyrozprávať všetko. Ale kde — ako? ,Písať jej budem, písať…‘