ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Dukátov zase smutno. Minul deň, minul druhý, tretí: Martin neprichádza. Dukát je udivený, čo to má byť. I trápi sa pre Betku. Aká bola vtedy spokojná! Ako osmutnela teraz. Vidí dobre, aké je líce bledé, ale mlčí. Hnevá sa na Martina.

Včera večer, idúc spať, šiel von. Tu čuje z komory Betkinej ako vzdychanie. Vstúpil dnu. Sedela na posteli, zľakla sa a akoby rozpletala vlasy.

„Nespíš?“ hlesol nežne a starostlive. Ona sa odvracia, ako môže, aby jej nebolo vidno tvár. „Ja tiež — ako myš na vreci. Ani noci, ani dňa. Kríž, trápenia! Ešte ja ako ja… Hm, plačeš?“ pýta sa otcovsky. „Neplač. Čo spomôžeš? Nič. Za vlasy ťahať? Ako ho prisilíš? Darmo je — nechce… Poručiť Bohu! Čo urobíš — kto poradí?“ I kloní hlavu v ťažkých myšlienkach. „Aspoň vedieť prečo — aspoň to! Nebolo by ľúto. Ale sľúbi i to, i to: čakáš — spraví ťa bláznom… To hriech! Posmech zo starého človeka! Veru, posmech — a veľký! Ja že človek inakší — vážny, hodný. Smeti! Pobehaj, posmevač! Chodí — líška sa, potom takto! A ešte poza humná, potme! Nestatočný! Sedať na lavici posmevačov…“

Betka sedí na posteli, ruky zložené v lone, hlava nachýlená. Každé slovo ju bolí, páli. Ziera na život i minulosť z inej strany, z tej, čo jej bieda ukázala. Povedomie viny stojí jej pred očima. Oplakáva vlastnú vinu: ale to nie dosť. Čosi ju núti, aby sa vyznala…

„Ach, ujko, vy neviete všetko,“ vraví pokorne, chytiac ho za kostnatú ruku. „Ja sa musím zdôveriť. Mala som sa dávno, kým bol čas — ale som sa zhákla; bála som sa. Teraz sa už nebojím. I čo potrestáte, trest bude sladký. Aspoň srdcu odľahne… V ten večer nebol na humne on, tam bol Rybársky. To bola naša ostatná schôdzka — tam som ho odpravila. Už som videla, že darmo chodí — odpravila som ho. I hrozil, i prehováral — srdce už nedopustilo sa vracať… Tak ste nás dostihli. Dobo utiekol, on sa nadaril. To bol môj trest: videl ma s druhým, videl váš hnev… Vďačne by bola umrela — vďačne! A ako šľachetne sa zadržal. Nechal podozrenie na sebe, len aby utíšil vás. A ja som mlčala. Nebolo smelosti povedať…“

Čaká, čo ujec na to. Ale ten sedí, smútok na tvári. Je napísaná na nej jej vina, osud i odsúdenie… No ústa, vždy hotové na karhanie, sú ako nemé.

„Ach, ubite ma, ubite!“ prosí Betka.

„Dosť ťa bije bieda — dosť,“ odpovedá hlasom tichým. „Toto už inô — celkom inô… Najlepšie to pochovať — naveky pochovať. Chceš zostať u mňa? Kým som tu — chceš? Nebude ti to ukrutný trest?“

„Oj, u vás, ujko — u vás!“ A bozkáva mu ruky náruživo. „Vďačne, ak ma nevyženiete. Vďačne!“

„Nemáš na srdci dačo?“ pýta sa skoro šepky. „Veď vieš, dievča s mládencom! Nemáš sa pre dačo hanbiť? Vieš, pridáva sa… I druhé sa pomýlili — i druhé, bárs sa nemali… Nuž, čo?“ Hľadí sa premôcť, ale hlas sa mu chveje. Oči sú k nej obrátené starostlive, ale i s bázňou, akej uňho nevídala. „Povedz pravdu — ako materi: čistú, svätú… Neodvrhnem ani takú — nie…“

Tvár ukryla na jeho prsiach, plače ľútostivo, usedave. On ju k sebe vinie, čaká trpezlive, bárs duša sa mu trasie strachom…

„Ja som povedala všetko — vidí Boh! Tajiť nemám čo…“

A on verí pevne. Taká lož je nemožná.

„No, pokoj. Ľahni si. Neplač. Nemáš prečo. Si dievča statočné… Choď spať — teraz si už moja!“

Pohladil ju s materskou nežnosťou a odišiel.

Ľahla si, usušila slzy, zaspala pokojne.

Po veľa trápnych nociach dnes prvý raz prebudila sa uspokojená. Nič ju netlačí na duši, žiadna vina. Veď ujec odpustil, i k sebe privinul. Cení v ňom vysoko tú dobrotu. Vidí jeho snahu, pritúliť ju v ťažké dni. Keby nie toto nešťastie, nebola by nikdy zvedela, aké má srdce pre ňu. Ako ten dobrý hospodár: dobré víno zachoval ku koncu; predložil ho, keď je najväčší smäd.

Priučila sa už trochu odriekať sa, spokojiť sa s málom. Láska ju niesla vysoko — už toho cieľa nedosiahne. Bolí to, túžba žije, ozýva sa, ale srdce poddáva sa železnej nutnosti. Je v ňom trochu pokory, vypestovanej sirobou, i krutým životom: tá ju učí pristávať na mále.

Ešte včera sa jej zdalo, že tu nevydrží. Trímal ju veľký nepokoj, strach pred čímsi neurčitým, čo ju neminie. Večer sa všetko prevrátilo. Ujec sa objavil, odokryl pred ňou — pritúlila sa k nemu. A hľa, už cíti pokoj, istotu.

Život stojí v novom svetle pred ňou. Budúcnosť sa kreslievala čarovná, skvelá… Cifry opadali, klamy i šaľby. Obraz ani takto nie je protivný. Je jednoduchý, ale tichý, milý.

Takú ju našla Hana.

V Betke sa vzbúrilo, čo bolo utíšené, keď ju zazrela. Veď je to jeho švagriná, na ktorú sa žaloval. Nemá ju rada. A predsa je rada, že ju tu vidí…

„Ušiješ mi vizitku,“^[15] vraví Hana. Betka čakala snáď dačo iné. Sklamaná berie mieru. „Ani jednej nemám súcej do kostola. Čo treba súkno, v nedeľu donesiem.“

Vec je vybavená, ale Hana sa nehýbe. Sedí v komore Betkinej. Betka klopí oči pred jej skúmavým, smelým zrakom.

„Akože sa mávaš?“ pýta sa Hana.

„Nuž tak.“

„Nehotuješ sa na vydaj? Ideš vraj mať ohlášky na fašiangy.“

„A s kým?“

„Vraj s tým z Lehoty.“

„To je nie pravda!“ zvolala s hnevom. „Kto to vymýšľa?“

„Ide chýr taký,“ pokračuje Hana a zdá sa jej, že Mišo nevie dobre, čo vie. „Vraj sa máte radi.“

„To je nie pravda!“ odpovedá nahnevaná. „Ani mi nevravte…“

„A prečo nie?“ skúša ju Hana ďalej. „Dobo je človek hodný, statočný. Ťažko takého druhého nájsť…“

Betka sa napolo odvrátila od nej. „Dajte mi pokoj.“

„Veď ja nič,“ pokúša ju Hana. „Ale povedať musím, že je inakší ako môj hlavný švagor.“ Zostrila zrak, pripäla jej ho na tvár — tá je poliata rumencom. Hana sa trochu, ale len trochu, usmiala. „Pomysli si, aký človek je to! Pyšný, nedaj Pane Bože! I v dome mi chcel rozkazovať. Ale ja som ho chytro vypratala!“

Tu sa rozosmiala, radostne, srdečne. Ale nie na tom, čo vravela, ale na Betke. Tú trhá od jedu.

„Myslíte, že to bolo pekne?“ okríkla ju Betka. „To vám je hanba — vám!“ A hlas sa jej zatriasol rozhorčením a žiaľom.

„No veď ja viem,“ mierni sa Hana. „I pomerila som sa s ním.“ Tu Betka pozrela vľúdnejšie na ňu. „Pomerila ver’. Čo sa máme hrýzť? Radšej ustúpim ja. Ale by sa nebola, nie… Ale keď i tak ide preč…“

„Ako?“ pýta sa Betka, obrátiac sa k nej.

„Preč ide, čosi ho vábi do toho Miškovca.“

Betka zbledla a sadla si na posteľ. Obe zatíchli. Hana vidí, čo chcela vidieť. Tu už netreba ďalších slov.

„Čo ti je, dievča?“ Chytila jej hlavu a dvíha proti svetlu. Oči sú zarmútené, zaliate slzami. „Čo ti je? Veď ty plačeš…“

„Keď ma ujo vždy hreší…“

Hana sa šelmovsky usmiala a rediká sa z komory. Betka ju vyprevadila pred vráta — a rúti sa nazad do domu.