ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Keď som tu tak ustrnul,“ vraví Martin svojim hostiteľom druhý deň ráno, „patrí sa ísť navštíviť pána učiteľa.“

„Tí budú radi,“ poznamenáva Siváčka.

I vybral sa do školy, i našiel doma pána učiteľa. Vyrozprával mu všetky príbehy staré i najnovšie. Učiteľ sa zamyslel.

„Sám neviem,“ dokladá Martin, „prečo to tí Sivákovci. Najbližšia rodina sa odhodí a tí takíto vďační…“

„Hja,“ ozval sa učiteľ, „Juro prešiel ťažkú školu života: a v útlom veku. Niektorí v nej zhynú — on vydržal, zvíťazil a dobre mu poslúžila. Je štedrý i milosrdný, a divná vec — nechudobnie, skorej bohatne. Boh ho požehnáva a často predivne. Nebohá Kováčka ochorela na raka. Deti vlastnej sestry odhodili sa jej. Juro ju prijal, keď bola v najhoršom kríži; i dokonala v jeho dome. Spravila testament — všetko dostal Juro. Teraz zle-nedobre naňho, že ich o podiel pripravil. Ale Juro nevedel, keď ju prijal, že ona má toľké peniaze; a nevedeli to ani deti. Boli by hádam inakšie sa držali…“

Ani nezbadali, iba keď sa zvonilo k obedu. Zdržali ho na obed.

Keď odchádzal, bolo už dobre popoludní. Na odchode pýta sa ho učiteľ:

„Máš riad do remesla?“

„Nemám veru,“ odpovedá Martin. „Držal som sa na Mrvovcov — ani riadu som nenadobúdal.“

„Keby bol riad, dal by ti robotu. Ale takto — a keď nemieniš tu nadobro ostať…“

„Keby bolo požičať — ale kto? Škoda!“ ľutuje Martin.

„Už je darmo,“ teší ho učiteľ.

,Veru darmo,‘ myslí si Martin idúcky. ,Riadu ti čižmár nepožičia. Nemáš väčšieho nepriateľa, ako čižmár čižmárovi… A patrilo by sa odslúžiť… Ale ako! Požičať ti nepožičajú — a kúpiť… Nie, čo hneď do Všechsvätých zostaneš, nevyplatí sa. Akože budeš prevláčať toľkú…‘

,A načo som tu?‘ húta ďalej. ,Obchodu nemám, roboty nemám — budem zívať od dlhej chvíle a zavadzať… A do Všechsvätých čakať: štyri týždne skoro! A čo dočkám? Zaháľať — zahynúť od dlhej chvíle? Nie — i ohovoria ťa: po nedeli pôjdeš, hneď v pondelok…‘ Ale tu je prekážka. ,Len ako sa Sivákovcom vykrútiť? Tí budú len do Všechsvätých… Ale čo tu budem robiť do Všechsvätých? Akokoľvek: v pondelok musím ísť…‘

Tu sa pretrhli myšlienky, akoby ich prestrihol. Krížom cestou ide dievča s krčahom. ,A čože toto za osoba?‘ pýta sa sám seba. ,A s plným ma prechodí… Chôdzu má, ľaľa, peknú… Ba čia je. S dievčatami kríž! Ešte chlapca poznáš, ale dievča… Vyhúkne ako púpava: nenazdáš sa, iba keď je dievka…‘

Tu sa osoba obzrela — len chvíľka, ale obzrela si ho dobre, neznámeho človeka.

„Nedali by ste sa mi napiť?“ prihovára sa jej, ale nie od smädu, viac zo všetečnosti. Veď v škole mohol sa dosť napiť — a vody chýrnej. Nadišla ho samopaš — veď vieme, akí sú vojaci! ,Aspoň si ju obzriem,‘ myslí si.

Ona si ho obzerá ešte lepšie. Neznať na ňom, že by šiel zďaleka, a predsa je neznámy. Nevidno, že by bol v ceste — a predsa ju pristaví pre vodu… ,Hádam sa len vysmieva,‘ myslí si dievča; ale zato podáva mu krčah a ešte so slovami: „Nech sa páči…“

,A predsa nebude z našej dediny,‘ rozumuje Martin s krčahom pri ústach. ,Tu by povedala: nate! A táto: nech sa páči.‘ A až teraz sa obadal, že vlastne nenie smädný, ale predsa pije, aspoň pre meno… Vracajúc jej krčah, dobre si ju prezerá, či ju ozaj nezná. ,Šumná tvár, ozaj švárna…‘

Dievča, hádam v rozpakoch, šuchlo si tvár zásterkou a obzerá sa nabok.

„Ďakujem pekne,“ preriekol on.

„Prosím!“ odpovedá ona a dokladá, pozrúc do krčaha: „Ani niet veľmi začo: mnoho jej neubudlo.“

Martin sa usmial a doložil:

„Šanoval som vás — museli by ste sa vrátiť…“ A sám sebe myslí: ,Áno, áno — zbadala, že som len tak… A ani som sa jej nespýtal, čia je…‘ I nehýbe sa z miesta, hľadí do uličky, ktorá odbočuje od hlavnej cesty. Ta totiž kráča dievča. Vidí ju, ako podišla k domku neveľkému, pred ním záhradka, teraz už, pravda, pustá: ale domec biely a zelené obloky veselo kukajú do uličky. Otvárajúc dvere, obzerá sa, pravda, len letkom na divného pocestného a zmizla vo dvore.

,I smiala sa,‘ vraví si Martin, ,trošičku sa zasmiala… Ale, Pane Bože, veď je to dom Dukátov — hej, starý krajčír, čo mi šil šaty, keď ma vyprávali do sveta… On veru, on! Ale kde ten vypriadol dcéru! Starý mládenec! Či je to jeho žena? Ale čerta…‘ Nuž zaľahla mu veľmi táto vec do hlavy. Nemôže predsa takto sa nechať. ,Ono je i to pravda,‘ vyhovára sa, nevediac sám, pred kým, ,tieto šaty už nič nestoja… Tri roky v magazíne! A ja potrebujem poriadnejšie šaty, v týchto sa už neobídem…‘

Tak sa rozhodol, že si dá odmerať nové šaty.

Za stolom sedí dedinský pán majster v okuliaroch s hrubým rámom. Vysoké čelo svietilo by sťa slnce, lebo k nemu sa pripojuje plešina — ale váľajú sa po ňom kostruby vlasov, hen z tyla začesaných. Sťa chmáry na širokánskej, dlhej poľane!

„No — no… bohuprisám — ľaľa!“ zvolal pán majster, zabudnúc ruku i s ihlou na kolene. Veľmi pozorne hľadí ku dverám. „Nech ma čert — ak neznám! No — no… Z hlavy fuk — mena neviem!“ Ľavou štipkou dlube si na čele.

„Martin,“ priznáva sa hosť, nemôžuc sa zdržať úsmevu.

„Veď už — veď už… Aha! Kupcov! Vari viem, ako dneska: šlo — takô — nevidno od zeme… Nedávať ho, nie reku, na čižmárstvo — smola ruky fúľa, robota nečistá… Ale starý nič — poslal… Čo nabral do hlavy, nedajbože z hlavy — ale chlap dobrý: Bože ho osláv!“

Pozerá na Martina, akoby čakal, čo ten. Martin stojí a nevie, čo vlastne povedať. Keď sem šiel, pozabudol, že Dukát je človek trochu smiešny. Skoro dvanásť rokov ho nevidel, nie div. A konečne za toľké roky i majster Dukát sa mohol premeniť. Ostatne idúcky málo myslel naň — myslel na šaty, i na kadečo…

„Nuž ste tu! Óvi — óvi!“ kýva Dukát hlavou.

„Zavčerom pred večerom,“ ohlásil sa Martin.

„Rozprávali — rozprávali. Dedina iba o vás. Veď viete: všetci ľudia, všetko vedia. Prečo býva u Siváka — prečo nie u Kupca — prečo to, prečo to… Beztoho jeseň — ženy trepú ľan: trepú i jazykom. Pri jednom kelčíku dve roboty! No — no, keď ste tak prišli!“

„Ale, pán majster, vy ste mi vždy hovorili ,ty‘. A teraz vy a vy!“

„Hm — to je takto… A ste prepustený?“ pýta sa razom. „Tovariš — tovariš, čo?“

„Áno, tovariš.“

„Tak komu česť. Tovariš je tovariš. ,Není učedlník nad mistra.‘ Ale tovariš inô. Za pecou neležíš, nelúpaš zemiaky — učíš sa, skusuješ… Svet široký! Nuž tak… Kedy prepustený — kedy?“

„Pomaly sedem rokov bude,“ odpovedá Martin.

„Tak — tak.“ Ale tu mu naskočili vrásky na vyleštené čelo. „Prepúšťajú — prepúšťajú: majsterštuk^[5] nič! Poď do remesla ako sviňa do válova. Poriadok v čertoch! Ja pol roka šil, pichal… Bol majsterštuk, bol! A toto, pochamce, pobabre — a majster! A ani primerať, ani pristrihnúť, ani prišiť: všetko tovariš! Odmerať — tovariš; strihať — tovariš; zošiť — tovariš: takí majstri! Predchytávať — to hej; lacnota — tobôž. Prečo? Preto, lebo všetko mašina. Švík mašina: v rozkroku draps, pod pazuchou draps — takí majstri, takí…“

„To sú najviac židia,“ ozval sa Martin. „I nám pobabrili remeslo. Robia lacno a my nemôžeme. Berú materiál lacný a horší, robota z mašiny…“

„Sadnite — saďte!“ ozval sa majster. „Ja vám nie ty — bárs znám odvtedy,“ a znížil dlaň skoro nad samu zem. „Bolo ako žemle za groš… Ale dnes tovariš: rozdiel! Veru židia: i v meste — Friedmann Ignác… Osem tovarišov — robota fajn — štof anglický: a Dukát — prešívaj! Dukát páraj — prešívaj… Ale lacnota! Majster šiť? Čerta! Majster rukavičky… Majster sliediť, kde licitácia: kúpiť štofov, darmo nabrať… A lacnota! A ty ži, plať porciu, pichaj…“

„Čo robiť, keď je taký zákon?“

„Planý zákon — planý!“ skočil mu náruživo do reči. „Keď majster — tak sa preukáž. Majsterštuk, cecha celá dovedna… A nie bridiť naposmech! Ty sa uč, ty sa tráp: a on pečienočku, rukavice, prstene — pán a robota — smiech, hanba! Takí majstri, takí…“

„Mali by ich dať do učenia,“ poznamenal Martin. „Ale nie na pol roka — na päť rokov. A potom žiadať od nich ako od nás. Tak by boli majstri. Darmo je, čižmár je nie čižmárom, kým nekoštuje lápsik. Lápsik ťa naučí, čo je remeslo.“

„To, to, to!“ prisviedča Dukát a hádže robotu za stôl. „A šticu vyprostiť! Ľaľa moja! Šla — majster vyšklbol… A je na osoh. Štice nič, ale tu priemysel, priemysel — nie sečka,“ i ďube si prstom do čela. „A tuto,“ mädlí prstami, „tu cit. Bez citu nič! Ihla sama liece — sťa žihadlo, ako živá…“

Tu mu oči odskočili od Martina, behajú v izbe po všetkých kútoch, akoby dačo hľadali. „Beta — Beta!“ volá hlasom hlbokým.

Vošla dievčina, tá istá, čo podala Martinovi vody. Vidno, diví sa, že je tu a v takom živom rozhovore so starým.

„Človek ako človek,“ kríka na ňu majster. „Čo hľadieť na ňom?“

Tvár jej zblčala, oči sa sklopili. Martin je zdesený a rozhnevaný. Veď tým urazil i jeho! Oči sa jej zaliali slzami, aspoň sa teraz väčšmi ligocú.

„No — plač hotový — naporúdzi! Ľahko sadne na nos,“ durdí sa Dukát, no hlas je trochu vľúdnejší. „Hlava prebitá? Azda maková — lebo kapustná!“ A tu si vydýchol trošička a pokračuje: „Skoč k Bobišovi — pollitra vína… I v kuchyni dačo: labku, alebo krídlo… Tuto hosť, majster dokonalý — uctiť treba…“

Betka skoro pobožne hľadí na Martina. Obdivuje na ňom, ako mohol u starého toľkú milosť nájsť.

Keď jej nebolo v izbe, Martin naraz udrel na majstra:

„A čo vám urobila, že ju tak obkrikujete?“

Dukát s podivením hľadí naňho. I na čele chmára. Na jazyk sa tisne slovo, za aké by Martin neďakoval. No oči starého kutajú v jeho tvári, sliedia v nej faloš, smiech alebo žart. Stretli sa s jeho otvoreným, smelým pozorom a skrotli.

„Tak patrí,“ riekol konečne starý, udrúc akoby na stvrdenie hladidlom na stôl.

„Ale zahanbovať ju tak vari nemusíte!“ ozval sa ešte Martin.

„A vy sa nepliesť, do čoho vás nič,“ odsekol majster, vydýchnuc po tak dlhej, nepreštiknutej výpovedi.

„Ale keď mne bieda sa na to dívať,“ stavia sa mu Martin.

Dukát očervenel ako rak; snáď nestretol sa ešte nikdy s toľkým odporom. A divno — práve teraz nápadne ticho odpovedá:

„No — pokoj, pokoj!“

Kto je tá Betka? Prečo tak zachodí s ňou? Všeličo by sa pýtal, ale nemá akosi odvahy. Ostatne reč prešla na vojnu — i tu má Dukát svoje staré, vyprobované náhľady. Prišla na stôl i labka a všetko, čo s kuracou labkou súvisí — tak pri pohári besedovali až do mraku.

Keď odchodil, pásol za Betkou, že sa odoberie od nej. No tej už nevidno nikde; ukryla sa iste, bojac sa nového zahanbenia.