E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Tichá voda

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 126 čitateľov


 

Tichá voda

(Poviedka)

Do mlyna som veľmi často chodieval. Menovite v zime. Keď som sa najedol pečených zemiakov so surovou kapustou, ktorá vržďala medzi zubmi sťa remeň na kordovánkach — ja hybaj do mlyna, ktorý bol hneď za vodou. Obyčajne sedeli za stolom: mlynár, majstrová a syn Martin a jedli vždy dačo múčneho. Ej, dobré halušky s vaječnicou varievala pani majstrová! Boh jej daj zdravia! Celý mlyn voňal od nich; samo palečné koleso muselo dostať chuť na ne, bo sa mi zdalo, že volá na majstrovú: „Daj i mne — daj i mne!“

Ale ani raz mu nedala. Len mne vždy oddelila na mištičku a položila ju pod pec na lavicu. Ja, pravda, jedol, bárs mať neraz mi povedala: „Čo sa ta vlečieš, keď idú jesť! Ale ty nevieš, že je to mrzko oči na nich vyvaľovať a lyžky im čítať? Ešte sa nazdajú, že ťa hladom morím!“

Čo som mal robiť? Keď som ta prišiel, skoro vždy som ich zastihol pri stole. A keď mi dali — čo by nejedol?

Raz som tak dusil halušky, keď — málo veru chybelo, že mi daktorá nezabehla! — keď vošla mať moja do izby.

„Poďte s nami!“ núkal ju majster Brna, robiac jej pri sebe miesto.

Ale mať nešla. Odpovedala chladno: „No len zdraví!“ A zaraz do mňa: „Čože tu hľadáš, pačrev kadejaký! Pakuješ ho domov?“

Ústa sa mi rozšírili, slzy vypadli na líce a halušky na kabaňu z úst. Večná ich škoda!

„Ale, Katruška, dajte mu pokoj — nebožiatku!“

„Ale sa nenajedol, či čo!“ hromžila mať.

„Veď viete, Katrenka, aké sú deti! V cudzom dome by i čerta zjedli…“

„Nuž ale toto je už moc!“ nedala sa utíšiť mať.

Od toho dňa som v mlyne ani nepáchol. Mať ešte ako mať. Ale otec mi prikrútol, že mi „hlavu na kláte odtne“, ak len jednou nohou stúpim do mlyna. A čo ešte, keby oboma!

Majster Brna podvečer si stal obyčajne na lavicu a díval sa, čo sa v dedine robí. Ja vždy si stal pred neho a díval sa mu do očí. Bol chlapisko ako jedľa, plecitý, že by horu pohol, zdravý ani orech. Býval vždy zamúčený a gamby mával ustavične mastné. Iste od tých halušiek. Tvár sa mu usmievala ani mesiačik na nebi. Ja som ho mal veľmi rád, lebo vždy na fígle myslel. Keď sa dve kmotry zišli a trkotali, nezvedeli, iba keď im zaľupkala za chrbtom jeho zástera.

„Joj, bodaj vás, majster — ako som sa naľakala!“

Majster sa rozosmial, že v poldedine sa kury splašili.

„A už ste vy čert konopatý!“ potvrdila druhá. „Pravého kroka vy neurobíte!“

A pritom ho mali všetky ženičky rady. Každá bola rada, keď jej prišlo mlieť, to jest v mlyne čakať.

Ani statok nemal pred ním pokoja, keď šiel z poľa: neraz zaľupkal Brna zásterou a junce hybaj strečkom hore dedinou rovno do stajne.

A keď už nemal vonkoncom s kým zažartovať, vybral si mňa.

„No — čože! Páči sa ti, belko?“ Nahol sa ku mne a smiešne vykrivil tvár. Ja som mu hľadel do tváre a on v tie časy lusk — dal mi frčku od nosa.

Slzy mi vypadli ako hrachy; ale nebol by dal za svet, že ja som „jeho“ belko.

No i toto sa minulo. Po Všechsvätých ma mať učesala, obliekla do giat a tmavého kabátka. Ja plakal ako mladucha, keď ju obliekajú na sobáš. Vzala do uzlíka šošovice, päť vajec a dva papierové šestáky a oddala ma pod krutovládu ferule.

Počiatky literného umenia neboli tak ťažké, ani rechtor taký ukrutný, ako mi prorokovali od rokov. „Dá tebe rechtor — počkaj!“ Tak i mňa, ako vari všetkých, odkazovali na rechtora. Udomácnil som sa tam a školský život vztýčil mi iné ideály, ako sú halušky s vaječnicou.

,Ach, keby ja mohol aspoň raz zvoniť, čo hneď len na maličkom!‘ Dosiahol som i to. Zvonieval som na strednom i na veľkom, že mi nabehli na dlaniach mozole.

,Ach, keby ja mohol byť kustošom!‘[1] Stalo sa. Zapisoval som svedomite tých, „čo kričali“. Pravda, seba som vždy vynechal, bárs ja som kričal najväčšmi.

Kto zná ľudskú náturu, prisvedčí, že pozdejšie mal som ideály iné. Vyššie, ťažšie. Lebo človek skladá sa vlastne zo samej ctižiadosti, ktorá mu kladie vždy nové méty a nedá užívať ovocie. A pre tie zabudol som na mlyn, na Brnu, i na všetko.

Áno, rodina mi už bola priúzka. Zabudol som na Žofku, vlastnú sestru. A Žofka mala ma rada. Nič nezjedla, aby i mne nedala. A veru neviem, čo si ma tak obľúbila. Ja som jej vlastne otrávil celý detský vek. Musela ma varovať, čo nebola vec ľahká. Bol som vraj velikánsky zapliak.[2] Koľko ráz dostala pre mňa! Ba i ja som ju neraz ubil. A ona trpela a trpela. Bola už dievka ako kopa, a nikdy ma nezavrátila.

„Čože ho nepozatínaš!“ vytýkal jej otec, keď plakala, dostanúc odo mňa. „Iba raz ho zatni, veď on zmúdrie!“

No bolo vidno na ňom, že si zakladá na mne a na mojej neurvalej sile. Darmo je, mal ma rád, Žofe akoby bol otčimom…

Keď som vychodil dedinskú školu — tu stál už predo mnou cieľ nový, ďaleký. Farárstvo! Mať mi ho vštepovala do srdca, až sa v ňom ujal. Podjeseň vypravili ma s plačom a s plnou tanistrou koláčmi „do škôl“…

Ach, nejdem opisovať, ako som sa sprenevieral vysokému cieľu, ktorý mať predo mnou vztýčila! „Vždy sa, moje dieťa, za Teba modlievam,“ písala mi do škôl, vlastne jej pisár Ďuro Kacina. „Vždy sa modlievam, aby si sa bál Boha a aby Ti dal rozumu dobrého, dar Ducha svätého…“

Modlitby tie som zahanbil. Na prvé vakácie vrátil som sa taký, ani čo by nebol prišiel zo škôl, ale rovno zo šibenice. Ideály a túžby materine pošliapal som už nie krpcami, ale čižmami, na ktorých boli vyvalené opätky a chybovali podošvy. Dokonalý farár! Všetkých som sklamal, všetko na mňa vrčalo v dome. Ani len Dunaj, ktorý mi bol kedysi dobrý kamarát, nechcel prijať kúska chleba odo mňa. Iba zavrčal, keď som sa mu zblížil a obišiel ma ako choleru.

A Žoša! Tá sa mi začala odsluhovať za všetky krivdy. Keď som sa k nej pritieral, odstrčila ma. „Choď ta, ty trhan!“ To bol môj úradný titul.

Raz bolo spršalo, prišla veľká voda. Brna vyrazil jaz a prestal mlieť. Mladá čeliadka sme šli pod mlyn a chytali hláče, podustvy a pstruhy v malej vode. Ja som tam tiež bol. To bolo Ondrovi Chovanovi, mládencovi už na mieste, proti srsti. Sotil ma, a ja aký dlhý, tak som sa prestrel vo vode. Všetko sa smialo, bo nik ma už nemal za svojského, ale ako za cudzieho. Ja som nemohol ísť takto domov, mať by bola robila hrozný div. Vošiel som do mlyna.

Brna pracoval na jaze, majstrová bola v trhu — v izbe bol Martin samotný.

Nevysmial ma, keď som mu predostrel moju žiadosť; tak horúcu, že pri nej mohli šaty obschnúť. Doniesol svoje cajgové, zamúčené šaty — a ja, farár, premenil sa na mlynára. Prikladal som po triesočke na ohnisko, kde sa moje šaty sušili, vlastne údili: a čo jedna triesočka zhorela, tým väčšia láska rozmáhala sa mi v srdci oproti Brnovmu Martinovi.

Poďakoval som mu za lásku a poberal sa domov.

„Nechoď ešte, Jožko, čosi ti poviem,“ zastavil ma Martin.

Čujúc to „Jožko“, zažialil som. Predtým ma inakšie nepozvali. Týchto vakácií prvý raz teraz som ho počul.

„A čo?“ pýtam sa úslužne.

„Keď som ti bol na pomoci ja, teraz buď ty mne,“ začal Martin a krv mu skočila do tváre. Videl som to jasne, bárs tvár bola múkou zanesená.

„A akože! Len mi povedz, ako!“

„Počkaj, veď ti rozpoviem.“

Miesto odpovede prehŕňal sa na varštati v hoblíkoch a dlátach. „Vieš — vaša Žofka ma nechce,“ riekol na konci, šibnúc okom na mňa. Ja som vypľaštil naň oči ako plánky, čakajúc, čo bude ďalej. Martin sa prehrebal medzi hoblíkmi a dlátami. „A dosť sa mám okolo nej, a — nechce ma,“ doložil ticho a vzdychol si.

„Hm,“ pokrútil som ja v odpoveď hlavou. Lebo som nevedel, čo na to povedať.

„Keby ma chcela, ja by si ju vzal. Ale ona ma nechce, vonkonečným koncom…“ Založil si dlane na prsia pod zásteru a díval sa na mňa veľmi smutne. Mne šlo skoro do plaču, bárs nevedel som prečo. „Na fašiangy bol tanec — nešla tancovať. Na priadkach nepozrela na mňa. Na Trojicu som jej kúpil srdce. V druhý deň ráno tu som ho našiel na obloku. A vidíš, mne je vonkoncom…“ Tu sa obrátil k varštati preberať sa medzi hoblíky. „I keď sa ideme stretnúť, nuž ma na strelenie obíde…“

„Taká je to, taká ver’!“ pokýval som hlavou veľmi rozmrzený. „Ale ty sa neozri — nech si tam robí, čo chce.“

„Veď ja som tiež tak, že sa neozriem, ale tuto!“ Položil si dlaň na prsia. „To ti rozkazuje! Ja vonkoncom nemôžem — i proboval som…“

Nerozumel som dokonale, čo má byť to „tuto“, iba som šípil, že to bude čosi veľkého. A opytovať som sa nemohol. Okamih bol privážny na také otázky.

„Nuž vieš ty, čo urobíš?“ pokračoval veselšie. „Tu je táto stužka. Dal som za ňu toliar na jánskom jarmoku.[3] Ty ju položíš vašej Žofe do spevníka.[4] Ale k pargamienom, aby ju našla! A potom mi povieš, čo ona…“

Nechápal som, načo jej dáva tú stužku. Snáď aby od matere dostala, že ju ukradla dakde. Ale Žofe uverí, že ju neukradla. Mne by neuverila…

„A nepovedz nikomu, od koho je. Iba Žofe, ale iba naveľa-naveľa. A povieš mi, čo povie. Či hej?“

„Vezme si ju!“ rozhodol som ja.

„Naozaj?“ zvolal Martin a tvár mu bola vysmiata. „Bár by si nezlyhal! A čo povie, dobre si zachovaj. To mi prídeš povedať!“

Teraz sa mi rozjasnilo, že stužku jej dáva len tak. Ja sám som sa neraz zavďačil tým, lebo tým, koho som mal rád. Tak Cigánovi nášmu, keď mi povedal „mladý pán“, daroval som otcovu drevienku. Dosť sa jej nahľadal, no nemohol nájsť. Tak i Martin chce Žošu podplatiť, aby sa ozrela oň, aby ho nekerovala, keď sa má s ním stretnúť. A mala veru začo! Stužka, o akej sa Žoše nikdy nesnívalo. Farby — ohnivá červená, žltá a belasá len tak z nej kričali. Niet takej lásky v našej dedine, aby sa nedala takou stužkou priviazať. Martin sám to musel tušiť. Oči mu horeli túžbou a nádejou.

„A môžeš jej i na oči vyhodiť, prečo ma nechce,“ pokračoval Martin. „A príď mi povedať, čo povie…“



[1] kustoš (z lat.) — dozorca

[2] zapliak — dieťa, čo mnoho plače

[3] na jánskom jarmoku — v blízkom Dolnom Kubíne bývali jarmoky na Jána Krstiteľa (24. júna)

[4] do spevníka — evanjelici v oravskom senioráte používajú podnes Zpěvník evanjelický, ktorý prvý raz vyšiel roku 1842




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.