E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Borzajovci

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Daniela Kubíková, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 68 čitateľov

V. Skusovanie brata a vnukov

Rastúce imanie počalo mu robiť starosť, keď už pol stoletia preletelo nad ním a vlasy zakvitly. Zapodieval sa prísne myšlienkou, komu gazduje? Komu zanechá svoj palác a značné istiny?

Jeho srdce sa klonilo k tomu, aby napomohol kvetu rodiny. Umienil si učiniť dedičom svojím brata a jeho deti. Ale chcel napred vziať ich na próbu, či dobrodenia sú hodni, či ho ozaj tak milujú, ako hovoria?

Prišiel nečakane do otcovského domu, kde nebol, odkedy bol odišiel na maliarstvo do Viedne.

Rozumie sa, že ho vítali všetci, brat, bratová, odrastení vnuci a vnučky, s najsrdečnejšou radosťou. Bozkávali mu tvár, ruky, plecia, len tak lúskalo. Obkľúčili ho ako taškári, lebo očakávali v prítomnosti štedré dary, v budúcnosti bohaté dedičstvo.

Môžeme si teda predstaviť, aké učinili lakomci tváre, keď premilený strýček miesto darov a spomínania závetu počal rozprávať, ako prišiel o všetko. Ručil vraj dobre dvestotisícami zlatých za jedného nemeckého baróna. Tento uskočil a strýčko musel zaplatiť. Zabrali mu všetko, i dom predali. Teraz nachádza sa v krajnej núdzi a na nešťastie už i zrak natoľko stratil, že viac pracovať nemôže.

Táto Jóbova zvesť premenila všetkých na sochy. Hľadeli s hrôzou na toho strýčka, ktorého uvítali s tak srdečnou radosťou, desili sa ho ako strašiaka, prišeptávali si, že ho zlý duch priniesol.

A vtedy ich ešte len bolo vidieť, keď stýček oznámil, že je prinútený žiadať svoju polovicu z majetku.

„Polovicu?“ tázal sa tiahle starší, ale ešte nie šedivý brat Šimún.

„Zo všetkého mi náleží polovica,“ vetí Lacko, „čím vládneš.“

„Ešteže čo,“ obzeral sa s plachým nepokojom Šimún. „Tak sa baviť nebudeme. Ja som dedičný majetok svojou usilovnosťou viac ako ztrojnásobnil; a ty by si teraz chcel vstúpiť do polovice všetkého. Pekná robota, driečny brat!“ zaškaredil sa lakomec.

„Divno mi,“ pokrútil Lacko hlavou, „že si to mohol dokázať pri takej chudobe, o akej svedčia všetky tvoje listy. Akokoľvek ale, len ďakou som ti podlžen, že si sa usiloval. Gazdoval si s imaním nedeliteľným; preto čokoľvek si prigazdoval, nadobudol si zpolovice mne.“

„Tebe?“ zaškaredil sa ohyzdne Šimún. „Ty si čmáral obrázky ako Talian, keď ja som sa mozolil, vo dne v noci nespal, ujímal si vo všetkom; a teraz chceš sa deliť napoly? Žiadaš, čo som krvave nadobudol?“

„Fuj, to špatne!“ odpľula bratová.

„Pekného máme strýca,“ hovorili vnuci.

„Už to darmo, polovica zo všetkého je moja,“ stál na svojom Lacko. „A pretože vidím vašu nevďačnosť, musím sa ešte i oženiť.“

„Ale nie u nás!“ zazrela naňho tak bratová, ako čo by sa mu chcela do vlasov nanosiť.

Šimún riekol plačlive: „Neodhováral som ťa dosť od toho ošklivého obraziarskeho remesla? Nedám!“ dupol. „Vezmeme si advokáta, budeme sa pravotiť.“

„A ja za ten čas budem bývať pod plotom s Cigánmi?“ namietol Lacko.

„Nás do toho nič,“ rozsypala sa bratová. „Dom je teraz náš. Iďte, odkiaľ ste prišli. U nás miesto nemáte.“

„Aspoň pre milosrdenstvo,“ složil prosebne ruky Lacko. „Majte ohľad na dobrodenia, ktoré ste odo mňa prijali.“

Osmelení ešte viac jeho prosbou vnuci sa osvedčili s úškľabkom: „Veru nás tu dosť, strýčko.“

Vnučky dodaly: „Iďte s Pánom Bohom.“

„Vytvárate ma teda z otcovského domu ako pankharta,“ ohliadol sa prísne po všetkých Lacko. „To som neočakával po toľkých dobrodeniach. Aspoň to mi dovoľte v dome tomto, kde stála moja kolíska, aby som si tu na mieste odmaľoval tento výjav na večnú pamiatku.“

„Ha, Talian obraziar!“ odvrátil sa Šimún, keď Lacko vyberal svoje nástroje.

Umelec nakreslil verne rodinu bratovu v tom okamžení, keď žiadal svoje dedičstvo. Tak žive bola vyobrazená každá postava a jej duševné hnutie, ako čo by výjav ten bol utkvel na fotografistovej doske.

Po ukončení obrazu riekol strýček: „Toto beriem so sebou na pamiatku. Nežiadam od vás nič, lež ani vy, nevďačníci, nič viac neočakávajte odo mňa. Lebo vedzte, že som vás len skušoval, a našiel ďalších dobrodení úplne nehodnými.“

Dosť ho potom krotili, všetko márne. Strýček ani tanier polievky neprijal, lež sadol do batára a odišiel s vlhkými očami. Lebo nevďačnosť bolí.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.