ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zo starého sveta

„V máji 1866 zavolali Daniela Šusteka na „regrutírku“. Na vojnu ho však nevzali; pre akúsi malú chybu na nohe ho klasifikovali ako „schwacher Gänger“ — slabý pešiak. Páni z odvodnej komisie, pravda, netušili, že tento „slabý pešiak“ prejde na vlastných nohách pekný kus sveta.

Mladého Daniela Šusteka tento „ortieľ“ neveľmi zarmútil. I keď azda dúfal, že ako vojak bude mať príležitosť poznať nové kraje v rozličných garnizónach rozsiahlej rakúsko-uhorskej ríše, predsa sa utešil tým, že bude lepšie voľne zájsť si ta, kam bude sám chcieť, než poslúchať uhorské vojenské komando. (…)

V septembri 1868 odchádza cez hlavné mesto Tirolska Innsbruck do Mníchova, odtiaľ cez Štutgart do Štrasburgu a konečne sa ocitá v cieli svojej cesty — v Paríži.

Splnili sa teda vrelé túžby jeho srdca — ako sám doznáva. Je v Paríži, vtedy „najkrajšom svetovom meste“, lenže sám, iba s niekoľkými frankami vo vrecku, medzi cudzími ľuďmi, ktorým nerozumie. „… keby som teraz miesto tej trošky maďarčiny, ktorú som sa ako papagáj v bystrickom podgymnáziu naučil, vedel zatoľko po francúzsky, to by sa mi veru viac zišlo!“ vzdychá si, keď sa márne pokúša dorozumieť s Francúzmi.

Ale o týždeň si už našiel prácu a mladý šuhaj začína s otvorenými očami chodiť po tomto „novodobom Bábeli“. Veľa vecí si všíma, o všetko má záujem. A tu v ňom dozrieva myšlienka, že svoje skúsenosti nenechá si len pre seba, ale sa s nimi podelí so svojimi rodákmi. Píše Danielovi G. Lichardovi, vydavateľovi Obzoru, a nachádza v ňom človeka, ktorý tento jeho úmysel naozaj víta; a tak v nasledujúcich rokoch čitatelia Obzoru nachádzajú vo svojom časopise zaujímavé opisy zážitkov z ciest stolárskeho pomocníka Daniela Šusteka.

U Francúzov obdivuje najmä hrdosť a lásku k národu. Na svojich cestách po Rakúsko-Uhorsku vnímavý mladík videl, že táto krajina, domov rozličných národov, nebola pre každého jej syna rovnako láskavou matkou; pre malé národy, pre ich prostý ľud — a medzi nimi i pre národ slovenský —, bola táto ríša v mnohom macochou. A ešte viac ho bolelo to, že sa našli mnohí Slováci, čo sa z vypočítavosti a zo sebeckých zištných dôvodov neostýchali haniť a zapierať svoj vlastný národ. Tým sú adresované Šustekove slová z Paríža: „Sem poďte, slovenskí odrodilci, aby ste videli, čo znamená milovať svoj národ!“

V Paríži sa Šustekovi finančne dobre neviedlo. Zarábal práve toľko, čo stačil stroviť, ba neraz musel celé dni pracovať o suchom chlebe. Okrem toho ťahalo ho to už ďalej. Lež peniaze potrebné na ďalšiu cestu nemal. Poslal mu ich jeho bývalý majster z Merana, na ktorého sa vo svojej tvŕdzi obrátil. A tak 10. februára 1869 cestuje už Šustek nazad do Tirolska, ale nie cez Nemecko, lež cez švajčiarske mestá Bazilej, Zürich, Sankt Gallen a potom cez Innsbruck do Merana.

Hneď po svojom návrate do Merana posiela Šustek do Obzoru článok zo svojej cesty, ktorý Lichard uverejnil v čís. 13 — 16, roč. VII (1869) pod názvom „Remeselnícka cesta do Paríža“. K tejto ceste sa Šustek ešte raz vrátil; napísal o nej až z Ameriky do Orla, ktorý jeho opisy uverejnil pod názvom „Obrázky zo Starého sveta“ v čís. 5 — 8, roč. VIII (1877). V týchto spomienkach opisuje ešte aj svoju neskoršiu cestu z Merana do Carihradu, ktorú uskutočnil roku 1870.

V Merane sa Daniel Šustek činne zúčastňuje na verejnom živote; stáva sa členom zárobkovo-robotníckeho a ohňohasičského spolku, a keď neskoršie založili v Merane vzdelávací spolok pre robotníkov, po večeroch sa ako jeho člen pilne doúča to, čo mu ešte zo všeobecného vzdelania chýba.

Hoci bol Šustek ďaleko od domova, neprestal sa zaujímať o hospodárske a najmä politické pomery doma na Slovensku. Ako uvedomelého Slováka bolelo ho to, že sa Slovensko národne len veľmi pomaly prebúdza.

Žiaľ, národnostnú otázku Šustek nechápal triedne, ale posudzoval ju v duchu romantického národovectva. Tento názor vtedy prevládal aj u veľkej väčšiny našich národných buditeľov. Túto svoju koncepciu nezmenil ani neskoršie. Po posledných voľbách do snemu napísal Mikulášavi Št. Ferienčíkovi dva listy, ktorý ich uverejnil vo svojom Národnom hlásniku (čís. 6 a 9, roč. II, 1869). Prvý list znie:

„V Merane (Tirolsko). Duch národný hýbe teraz celým svetom, každý národ sa vzmáha a vydobýja si svoje práva; zakladajú sa rozličného mena spolky s jedným a tým istým cieľom: svoj národ umne a hmotne pozdvihnúť. A každý väčší i menší národ sa usiluje, ako by o závod v ohľade tomto jeden druhého prevýšil. Len na našom Slovensku ide to voľajako pomaly, ide ostýchavo! Je to znak, že náš ľud ešte nenie povedomý svojho povolania; a že je nie, dokázal to i pri minulých voľbách, o ktorých som sa po mojom návrate z Paríža — keď už zakončené boli — dosť načítal v nemeckých a českých novinách, kde v týchto opravdivých demokratických novinách nemohli pochopiť, ako v Uhrách vôbec tak málo a menovite na Slovensku temer žiadnych opravdivých zástupcov ľudu na terajší snem poslať vstave neboli. Tí páni poznajú len povrchne naše pomery; to nevedia, že žiadon národ nechová toľko odrodilých synov ako národ slovenský, že na Slovensku, až na malé výnimky, všetka šľachta bočí od svojej krvi, a naši mladíci, ak boli v Rimavskej Sobote, Miškovci alebo v Pešti za pár mesiacov na vandrovke, už neprídu domov ako Slováci, aby na pozdvihnutí svojho národa pomáhali, ale hrdí súc na pár slov maďarských, vydávajú sa za Maďarov a spievajú si:

,Nem tudok én semmit tótul
Mert én magyar vagyom!‘
(Neviem vôbec po slovensky,
lebo som Maďar.)

A ani to nevedia tí páni, že do našich roľníkov ešte celkovite nevsiaklo povedomie národné, že pre nich platí služnovského slovo viac ako najoddanejšieho priateľa ľudu; vôbec to nevedia, že slovenský národ ,križuje sám svojich spasiteľov‘, a pri takýchto okolostojičnostiach nie potom div, že inojazyčné časopisy v svojich žartovných listoch maľujú Slovákov v čas voľby a po voľbe ako takých, ktorí za sklenicu, mäso a chlieb hotoví sú hlasovať i za toho najhoršieho odrodilca. Veru to srdce bolí, keď si s naším ľudom v druhých krajinách takéto žarty vystrájajú; nech sa hanbia za to tí, ktorých sa to týka. No, chvála bohu, máme my už tiež v našom národe v každej vrstve mužov národne upovedomelých, zárodok to krajšej budúcnosti!

Hej, inakšie to robia inde pri voľbách; nevidíš tam sklenicu, hostiny, muziky. Tam volí ľud z presvedčenia, volí národných vodcov, a od tých ho žiaden sľub, ani hrozba neodvedie…“

A v druhom liste Šustek píše:

„V Merane (Tirolsko). Žiaľ musí preniknúť každé srdce slovenské, keď si spomenieme na naše minulé voľby a na náš ešte temer celkom neupovedomelý národ. Hľaďme do Čiech, na našich bratov Čechov, ako oni zmužile a z presvedčenia v minulom mesiaci volili, ako oni v tomto ohľade počúvali mužov pravdivých a verných národa milovníkov; nemali ani kortešácie, ani nevolili, ako na našom Slovensku, za víno, pálenku a ostatnú žranicu, ale volili z presvedčenia a dokázali, že sú ústavy politickej zrelý a pokročilejší národ, ktorý môže sa postaviť ako hrdina po bok ktoréhokoľvek národa na svete; vidíme tu národnú upovedomelosť, ktorá je u nás ešte ďaleko vzdialená. Zvolajme im sláva!““

(…)

Štefan Veselý