ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som si za tri dni poobzeral pamätihodnosti Benátok, mesta vystaveného v mori, previezol som sa ako vandrovný remeselník zadarmo na parolodi Lucifer do Terstu, odkiaľ som sa chcel prvým parníkom dostať do Carihradu. Pretože lode do Carihradu odchádzajú z Terstu len každú sobotu, mal som tu viac dní na obzretie tohto prímorského mesta. Meno mesta je nepochybne slovanského pôvodu; tersť — trsť, z čoho potom vzniklo nemecké Triest a talianske Trieste.

Konečne svitlo ráno dňa 10. septembra 1870. S ním prišiel i čas nášho odchodu do Carihradu. Na morskom pobreží hemžilo sa už od rána ľudstvo všakových národov, znášajúc svoje kufre a inú batožinu, potravu atď. Keď odbilo pol druhej popoludní, z lode zahrmela strelba na znak, že sa púšťa na cestu. Nastalo všeobecné lúčenie. Hoci ja som nemal okolo seba nikoho známeho, predsa sa ozývalo v mojej duši smutné: Zbohom, pevná zem! Zbohom, drahá moja otčina! Ktovie, či ťa ešte raz uvidím!

Loď sa voľne rozbehla na morskú cestu, ktorá mala trvať päť dní a päť nocí. Parné stroje začali pracovať čoraz rýchlejšie a po krátkom čase nevideli sme nič, len vodu a nebo. Aký dojem to spraví na človeka, ktorý svoje doterajšie dni prežil len ako „zemeplaz“, to sa nijako nedá opísať. Na pevnej zemi časom všetko zmení svoju tvárnosť; iba široké, nekonečné more sa predstavuje ľudskému zraku nedotknuté a nepremenné.

Nuž a, čože povedať o tom zlatom východe slnka na mori? Za môjho pobytu v Tirolsku bol som pri Ortolese. Je to najvyšší vrch celej našej dŕžavy, ktorého výška (12 390 stôp) prekonáva náš Kriváň (7884 stôp) ešte o pol piata tisíca stôp. Zo susednej prevysokej hole díval som sa na jeho chlm pokrytý večitým ľadom a snehom a pozlátený vychádzajúcim slnkom. Bolo to krásne a velebné; ale ani zďaleka sa to nedá prirovnať k sláve vychádzajúceho slnka na šírom mori. Po rannom brieždení začína sa obloha nad vodami červenieť, až razom prebleskne z vody prvý lúč slnka a začne sa divotvorný, akoby na tisíc míľ vzdialený „ohňostroj“ na mori, pri kráse ktorého ústa človeku onemejú. Za celý čas tejto morskej plavby som sa zdržiaval na palube (najvyššej otvorenej časti lode); avšak zdalo sa mi, že malý bol počet tých cestujúcich, ktorí by boli tento velebný úkaz tak srdečne obdivovali ako ja. Ale tuším, že človek privykne i na tieto velebné zjavy, keď ich má, ako obyvatelia prímorských krajín, každodenne pred očami.

Dňa 11. septembra plavili sme sa popri ostrove Vis (to je jeho juhoslovanské meno, taliansky sa volá Lissa). Tu, ako je známe, rakúske loďstvo pod admirálom Tegetthoffom dňa 20. júla 1866 porazilo námornú armádu kráľa Viktora Emanuela. V duchu som videl všetky hrôzy námorného boja, vlny zafarbené krvou a pokryté úlomkami rozborených lodí, na ktorých si poranení i zdraví bojovníci chceli zachovať svoje životy. Zďaleka vyzerá ostrov Vis len ako vrch vypínajúci sa z morskej vody, hoci s vojskom má do 7000 obyvateľov.

Prvý raz pristála naša loď na 3 hodiny pri gréckom meste Korfu, ktoré leží na ostrove toho istého mena. Cestou do mesta, ktoré leží na samom brehu mora, videl som ešte pred bránou sedieť peňazomencov; u jedného z nich som si premenil jeden rakúsky strieborný zlatník; vtedy som nevedel, čo mi zaň vlastne dal, keďže som tamojšie peniaze nepoznal; to som však vedel celkom isto, že mi ho zadarmo nepremenil. Vypil som tam pohár vína, ale neviem za čo. Na tomto ostrove som videl i prvý palmový strom. Opevnené mesto Korfu je ináč jednoducho stavané a zle dláždené; spojenie medzi obyvateľstvom sa udržuje najmä somármi, ktoré tam používajú na ťahanie i nosenie.

Plaviac sa od ostrova Korfu ďalej na juh, dostali sme sa do Jónskeho mora. Keď sme v Stredozemnom mori obišli najjužnejší bod Európy, predhorie Matapan na polostrove Morea, dostali sme sa k ostrovu a mestu Syru v takzvanom archipelágu. Spomenuté mesto leží na úbočí strmého, z mora vystupujúceho vrchu, takže ho možno vidieť hneď z lode. Jeho domy sú už stavané podľa východného spôsobu, lebo nemajú krovy. Zdržali sme sa tam desať hodín, ale nevidel som tam ani stromčeka, ani ničoho zeleného. A predsa je toto mesto strediskom námorného gréckeho obchodu.

Ďalšia plavba zo Syru bola nepohodlná najmä preto, že na loď pribudlo veľa Turkov a Grékov, ktorí berú so sebou hneď i postele a ležia na lodi so ženami a deťmi „ako doma“. Iní sedia na zemi so skríženými nohami a fajčia zo svojho čibuka, ostatní zas pijú a besedujú; majú ponajviac červený odev a za opaskom plno pištolí a nožov, takže sa na prvý pohľad všetci viac podobajú zbojníkom než pokojným cestujúcim. Ale keď sa s nimi človek oboznámi, nuž zistí, že nie sú takí zlí, ako vyzerajú. Okrem nepohodlnosti vyplývajúcej z toho, že loď bola preplnená, začala sa húfne zjavovať i zlopovestná morská choroba. Mnohí z pocestných ležali ako brvná, skvárení mdlobou a dávením. Mňa táto choroba celkom obišla, možno, že pre silnejšiu telesnú sústavu, ale možno i preto, že som na celej tejto ceste nič iné nejedol ako chlieb, slaninu, cesnak a cibuľu. Ale od sadzí a dymu parostroja som vyzeral ako skutočný cigáň.

Keď sme konečne prešli cez štvrté more, Egejské, mali sme pred sebou svetochýrnu morskú úžinu Dardanely a Marmarské more, za ktorým leží pri morskej úžine Bospor Carihrad. Počasie bolo utešené, na oblohe sa neukázal ani obláčik a náš parník Hungaria letel površím tichého mora bez najmenšieho zakolísania. Razom sa na lodi strhol krik (bolo to 15. septembra), lebo zďaleka sa nám zaligotali pozlátené polmesiace, ktoré ozdobujú početné minarety hlavného mesta Carihradu.