ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte za tmavej noci dorazili sme do mesta Buffalo. Kým sme stáli na stanici, počuli sme zďaleka temné hučanie. Na naše dotazy sme sa dozvedeli, že to spôsobuje svetochýrny vodopád Niagara, blízko ktorého leží spomenuté mesto. Len čo sme sa o tomto prírodnom zjave rozhovorili, náš vlak už zasa hrmel ďalej. A tu mi prišlo na um, či budem kedy môcť raz i ja obdivovať vodopád Niagara.

Onedlho sme prebehli hranice Pensylvánie. Cez jeho mestá, mestečká a dediny sme iba bez zastávky preleteli a o niekoľko hodín sme boli už v krajine Ohio pri meste Cleveland, ktoré je položené na brehu veľkého jazera Erie. Náš vysťahovalecký vlak sa nikde dlhšie nezdržal, preto sme Cleveland nemohli ani len zbežne navštíviť. Spolucestujúci nám rozprávali, že obyvateľstvo celej krajiny a spomenutého mesta je anglické a nemecké, ale rečove tak pomiešané, že i dobrý Angličan alebo Nemec by sa tu len ťažko dorozumel.

Čím ďalej sme prenikali do západných amerických krajov, tým viac nás morila treskúca zima, ktorá práve dosiahla 28 °R ^[5] Takáto zima v našich slovenských krajoch nebýva. K tomu ešte fúkal aj silný vietor, takže sme mali dosť starostí, ako sa ochrániť pred touto krutou zimou, ktorá prenikala až do kostí. Keď som v Egypte na počiatku mojej cesty do Ameriky sadal dňa 16. novembra 1872 na loď Thebes, bolo tam 28 °R tepla. Teraz, po siedmich týždňoch, je práve toľko stupňov zimy. Aký to ohromný rozdiel! Neskoršie nám už v samom Chicagu rozprávali, že tie dva dni a dve noci, ktoré sme strávili na ceste, zamrzlo pre neobyčajne krutú zimu nielen mnoho vtáctva a divej zveriny, ale i mnohí ľudia, ktorí zostali dlhší čas vonku, prišli o život.

Náš vlak letel s hvízdajúcim mrazivým vetrom o závod, takže onedlho sme už boli v krajine Indiana. Z vlaku, ktorý letel nadmieru rýchlo, mohli sme len toľko zbadať, že Indiana nie je už natoľko obývaná ako prvé dva štáty, lebo bolo vidieť len málo mestečiek a dedín.

Už sa zvečerievalo, keď nám povedali, že sme práve vstúpili do štátu Illinois, ktorého hlavné mesto bolo cieľom našej cesty. Po niekoľkých útrapných hodinách dostali sme sa dňa 2. januára 1873 asi o deviatej večer do spomenutého mesta. Celú dlhočiznú cestu vykonali sme za 52 hodín, počítajúc do toho už aj zdržovanie na staniciach. U nás prejde osobný vlak 4 až 5 míľ za hodinu, ale v Amerike 9 až 12 míľ. To je ohromný rozdiel!

Keď sme poloskrahnutí vystúpili z vlaku a presvedčili sa, že ani napriek krkolomnej rýchlosti nezaslúžili sme si od železnice „náhradu“, majúc všetky údy na tele celé, ponáhľali sme sa vyhľadať najbližší hostinec. Keď sme ho našli, trvalo to veru dosť dlho, kým sme si povystierali a zahriali údy a ako-tak občerstvili celé ubolené telo.

Po prvom, takom potrebnom odpočinku pobrali sme sa hneď do mesta hľadať robotu. Na náš zármutok sme sa dozvedeli, že tu cez zimu mnohé remeslá viac-menej stoja, takže i my budeme prinútení viac týždňov čakať na robotu. Bola to veru pre nás zlá, smutná novina. Ja som bol celkom bez groša a môjmu priateľovi sa už kasa tiež hodne stenčila. Ale zaumienili sme si zostať v Chicagu a čakať tu na prácu. Aby sme teda ako-tak vydržali túto nedobrovoľnú záhaľku, obmedzili sme čo najprísnejšie naše denné potreby a snažili sme sa oboznámiť s mestom, s jeho životom a pomermi.

Aby ste, milí čitatelia, mali akú-takú predstavu o meste Chicago, zmienim sa podrobnejšie o jeho vzraste. Do roku 1835 na mieste terajšieho Chicaga bola len malá rybárska dedinka, z ktorej za jeden ľudský vek vyrástlo veľké mesto; požiar, ktorý tu vypukol 8. októbra 1871, zničil vyše 11 000 domov. Z tejto strašnej pohromy povstalo mesto v novej kráse; vyrástlo na dĺžke šiestich anglických míľ a rozprestrelo sa do šírky štyroch míľ. Nebude teda nikomu divné, že len osvetľovanie mesta stojí každodenne 2000 zlatých, lebo na uliciach horí 7000 plameňov. Staršie domy, hoc aj vysoké, sú napospol drevené; nové, po požiari vystavané, sú opravdivé skvostné paláce, že ani v novosvetskom Bábeli, Paríži, som krajšie nevidel. Verejné budovy sú týmto súkromným palácom primerané. Ako dôkaz pripomeniem, že sa začne stavať nový mestský dom, ktorý bude stáť 6 miliónov zlatých. Najlepší staviteľský plán tejto budovy dostal odmenu 40 000 zlatých. V takýchto velikánskych rozmeroch tu ide všetko. Tak napríklad je tu 18 železničných staníc, z ktorých sa rozchodia koľaje na všetky strany sveta v 28 krídlach, po ktorých prichodí každodenne do mesta 300 nákladných a 200 osobných vlakov. Železničný hrmot trvá tu neprestajne vo dne v noci. Aký obrovský je tu obchodný ruch! Sám by som si ho nevedel predstaviť, keby som ho nemal stále pred očami.

Všetky ulice a námestia mesta sú dláždené jedľovým drevom a to kockovými klátikmi. Podlubia domov sú vyložené hrubými doskami. Tak to bolo aj v starom meste, preto pri spomenutom požiari ktorý tu roku 1871 tak strašlive zúril, horeli nielen domy, ale i dlážky ulíc, takže aj útek pred smrťou bol znemožnený.

Drevené domy starého mesta sú dosiaľ iba ako klietky; nie sú stavané z brvien, ako naše slovenské chalupy. Sú obité doskami, zvonku natreté olejovou farbou a znútra ovakované; miesto pevného krovu sú pokryté lepenkou z hrubého papiera, ktorý je dechtom a drobným pieskom tak pripravený, aby neprepúšťal vlahu. Oheň prepukáva v týchto častiach mesta takmer každodenne; lenže dobre vycvičené hasičské sbory, ktoré majú parou hnané striekačky, udusia oheň na mieste.

Obyvateľstvo mesta, ktoré číta vyše 400 000 hláv ^[6], je zväčša anglického pôvodu, preto sa tu tiež veľmi prísne svätia nedeľné dni. Žiadna krčma ani iná verejná zábavná miestnosť nesmie byť v nedeľu otvorená. Po Američanoch anglického pôvodu je tu najviac Nemcov; ale i Čechov je tu značný počet.

Keďže sme tu boli celkom neznámi, museli sme na prácu dlhšie čakať. Konečne po veľmi trudných ôsmich týždňoch dostali sme obidvaja robotu, a to s veľmi dobrým zárobkom. Robím od kusa a skoro všetko strojmi. To je práve znak neprekonaného amerického priemyslu, ktorý používa stroje nielen na ťažké práce, ale i na menšie výkony. Práca nielenže ide skôr od ruky, ale i výrobky sú dokonalejšie a úhľadnejšie.

Keď sme sa trochu oboznámili s tunajším životom, čo, pravda, trvalo ešte niekoľko týždňov po tom, čo sme dostali prácu, vzali sme si s priateľom Hermannom spoločnú izbičku, za ktorú sme platili mesačne asi 12 zlatých. Za túto cenu dal nám domáci pán naše obydlie tak pripraviť, že sme boli s ním celkom spokojní. Po prvé spomeniem, že nám dal dobré a čisté postele; veď každý môže posúdiť, čo znamená, keď si unavený remeselník môže pohodlne ľahnúť na odpočinok. Posteľné obliečky nám prezliekali každú sobotu. O pohodlnosti nášho obydlia svedčilo ďalej aj to, že sme mali v stene zapravenú mosadznú pipňu, kohútik, ktorý sa otváral tak ako točka na sudoch a vytekala z neho čerstvá, čistá voda. Ostatný nábytok v izbe za spomenuté peniaze nemohol byť, pravda, nádherný, ani početný. Čo sme však potrebovali, všetko sme mali. Keď toto naše obydlie prirovnám k našim tmavým a smradľavým hospodám po našich veľkých mestách, kde často celý húf robotníkov trávi svoje noci, lebo cez deň tam nik nevydrží, musím priznať, že americký remeselník, čo sa týka zdravého a pohodlného obydlia, je na tom dobre. Túto prvú životnú potrebu môže si dopriať za nepatrnú časť svojho zárobku.