ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rok 1876 je pre Spojené štáty veľmi významný. 4. júla budú sláviť storočné jubileum svojej nezávislosti, teda založenia americkej republiky. Na oslavu tohto jubilea bola otvorená vo Philadelphii výstava, na ktorej sa zúčastnilo 40 krajín Nového a Starého sveta. Na počesť týchto slávností máme i novorazené strieborné peniaze. Ba skoro bude i voľba nového prezidenta. Všetko to sú nadmieru vážne udalosti, lenže nedodávajú tej radosti, aká by sa mala prejavovať vo verejnom i v súkromnom živote pri obyčajnom behu vecí. I Nový svet zastihujú premeny, najmä od ostatného roku. Keď si teraz spomínam, ako tu bolo v čase môjho príchodu koncom roku 1872 a v roku nasledujúcom, musím doznať, že sa pomery zmenili na nepoznanie. Boli to ešte zlaté časy! Roboty bolo všade dosť, a zárobky výborné. Od osudnej krízy v Starom svete, ktorá prišla na jar roku 1873, začali i tu povážlive klesať obchody, roboty ubúdalo, platy fabrických robotníkov sa stále zmenšovali a majitelia závodov a ich ľudia sa stále utešovali len očakávaním lepšej budúcnosti.

Ale lepšie časy nijako nechcú prísť. Ba naopak. Cena práce klesá zo dňa na deň, takže platy už klesli na polovicu. Keď som prišiel do Ameriky, zarobil pilný robotník dva a pol dolára denne; teraz najvyššie platy nepresahujú jeden a pol dolára. A ktorých núti bieda, robia za akúkoľvek mzdu, najmä keď doma päť, šesť detí pýta chlieb. Dobrá polovica tunajších robotníkov nemá už pol roka nijakú prácu. A čím sa viac títo strápení ľudia ponúkajú, tým je mzda nižšia, takže i tí šťastnejší, ktorí dostali nejaké zamestnanie, zo svojho zárobku ledva vyžijú. K tomuto všeobecnému nedostatku práce pridružilo sa aj zdraženie potravných článkov, čím najmä chudoba veľmi trpí. Tak napríklad prvé roky po mojom príchode stál funt najlepšej hovädziny osem, najviac deväť centov; teraz vyskočili ceny tohto mäsa na 13 centov; podobne je to aj pri iných potravných článkoch. Aby si robotníci vymohli od bossov lepšie platy, zastavujú prácu i tí, ktorí ju ešte majú, chodia vo veľkých húfoch po meste, zhromažďujú sa na poradách, z ktorých potom vysielajú splnomocníkov k pánom so žiadosťou, aby zlepšili platy. Zamestnávatelia sa však často správajú veľmi surovo ku svojim robotníkom.

Počas týchto nemilých sporov mali sme tu 8. mája 1876 povážlivé nepokoje, takže proti robotníkom tiahnúcim vo velikánskych húfoch po uliciach mesta musela zasiahnuť ozbrojená polícia. V týchto krvavých zrážkach prišiel o život i jeden robotník a viacerí boli zranení, medzi nimi i dvaja Česi. Že rozrastaním týchto sporov trpí i verejná bezpečnosť, nemusím ani pripomínať.^[3] Krádeže a zbojstvá šíria sa na všetky strany, a to nielen v malom, ale i vo veľkom; najmä pokladníci veľkých peňažných ústavov alebo i vyšší mestskí úradníci, majúci prístup k verejným peniazom, zhabú, čo môžu, a potom zutekajú. I tunajší mestský pokladník Gage spreneveril asi milión zlatých a zutekal do sveta. To isté spravili ešte dvaja vyšší úradníci, Hallen a Belknap. A aby sa ešte naplnila miera krušných pomerov, rozdvojené je aj obyvateľstvo mesta. Doterajší mešťanosta Colvin bol zhodený a jeho miesto zaujal Hoyne; ale jeden druhého nechce uznať za pravého mešťanostu a každý má svoju stranu. Pobúrenie myslí je preto všeobecné a bohvieako sa to všetko skončí.

V týchto smutných pomeroch i fabrika, v ktorej stále pracujem, veľa stratila na svojom niekdajšom význame. Všetkých robotníkov, pravda, takéto veľké závody prepustiť nemôžu, ale tým robotníkom, čo zostali, strhlo sa z platu 15 až 20 percent, a strhne sa im ešte viac. Keď má fabrika prácu, robí sa vo dne v noci. Potom však všetko stojí celé týždne, ba i mesiace, čo zo sto robotníkov, ktorí nemajú nič ušetrené, vydrží sotva jeden. Preto i ja, keď fabrika pracuje, hoci beriem svoj bývalý plat, nútený som žiť vo svojej domácnosti čo najskromnejšie, aby som mohol prečkať ťažké časy. Najhoršie je, že zo svojich pohľadávok, ktorých je vyše 400 zlatých, nemôžem od predošlých svojich bossov nič dostať. Všetky upomienky sú márne. A keby som zakročil právne, prišiel by som ešte i o to, čo som horko-ťažko zachránil. Pre tieto neprajné pomery musel som sa zriecť i svojho úmyslu navštíviť svetovú výstavu vo Philadelphii, čo, pravda, veľmi ľutujem. Ale darmo je.

Preto vystríham tých rodákov, ktorí mi písali, že sa chcú vysťahovať sem do Ameriky, aby na tento čas od svojho úmyslu upustili. Možno, že i pre Nový svet nastanú zas nové, prajnejšie časy, ale terajšie pomery sú pre všetkých vysťahovalcov nadmieru neprajné. Chudobný človek, i keby ovládal reč, prácu nenájde a zámožnejší zasa stroví usporené turáčiky prv, než by si našiel nejaký trvalý spôsob výživy, a tak zostane i on na holej dlani.