ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Amerike sa nik nepýta, akého je človek náboženstva, lebo všetky vierovyznania sú pred zákonom úplne rovnoprávne; len čo sa týka svätenia nedele, zákon predpisuje všetkým rovnako prísne zasvätenie. Šesť dní pracuj, siedmy odpočívaj! Toto pravidlo si Američania vysvetľujú tak, že v nedeľu má všade panovať hrobové ticho. V nedeľu teda nechodí žiaden vlak, iba nevyhnutne potrebný pre krajinskú službu, parolode tiež v nedeľu odpočívajú, ba ani nájomné koče nesmú vykonávať zvyčajnú službu. Všetky obchody sú zavreté, takže si človek nikde nemôže kúpiť ani cigaretu ani kus chleba. Podobne musia byť zavreté i krčmy a hostince. Ak sa chce niekto najesť, môže sa dostať dnu iba pokradomky; koná tak, pravda, proti zákonu, ktorý je však v tomto jedinom prípade trocha povoľnejší. O divadelných hrách niet v nedeľu ani reči. Ba v lete nesmú sa hrať v nedeľu ani len kolky, i keby kolkárne boli čo ako ďaleko od mesta. Ale to ešte nie je všetko. Niektoré krajiny Severných štátov amerických, ako napríklad aj Connecticut, zostrili zákon, podľa ktorého v nedeľu sa nesmie ani variť; môžu sa len zohrievať jedlá uvarené v sobotu. Inde sa nesmie ísť ani len na prechádzku; každý má sedieť doma. Iba ak má kto dom, môže sa prechádzať po vlastnom dvore. Ba v Connecticute vraj muž ani len nesmie v nedeľu pobozkať svoju ženu. Či sa však tento prepiaty zákon dodržiava, je otázka.

Čo teda robí Američan v nedeľu? Najsamprv dlho spí alebo sa aspoň prevaľuje na posteli, aby ráno skôr prešlo. Potom vstane a v určenú hodinu ide s celou rodinou do kostola. A hoci by pršalo alebo bolo čo aké zlé počasie, nič ho neodradí od návštevy kostola. I keď celý týždeň robil Američan hocijaké pochybné obchody, ktoré sa priečia statočnosti, alebo chodil po chodníčkoch, na aké by hádam nevkročil ani pohanský Indián z amerických pustatín, keď príde nedeľa, stáva sa z neho, i keď len na krátky čas, celkom iný človek, ktorý by, ako sa hovorí, i pána boha stiahol za nohy z neba.

Američan chodí teda do kostola predovšetkým zo staršieho zvyku, a nijako nie zo skutočného náboženského citu. A beda tomu, o kom sa roznesie chýr, že zanedbáva návštevu chrámu. Takému človeku potom zďaleka vyhýbajú, akoby mal svrab. Ale návšteva chrámov stáva sa nevyhnutnou aj pre materiálnu podporu duchovných a ich rodín, lebo hlavným príjmom anglikánskeho kňazstva a príbuzných sborov je vstupné do kostola. Len najzámožnejšie rodiny majú zakúpené v kostole stále sedadlá za drahé peniaze. Nie teda div, že i sami kazatelia používajú všetky možné dôvody na to, aby chrámy zverené ich správe boli čo najpočetnejšie navštevované. Vo veľkých mestách sú kostoly otvorené cez celý deň; keď si jeden sbor odbavil svoj nešpor, nasledujú v tomto kostole ešte bohoslužby iného vyznania.

A čo robí prísny Američan potom, keď si svojej náboženskej povinnosti urobil zadosť? Každý podľa svojho. Chudobný Ír si už v sobotu večer zaopatril hodnú fľašu pálenky a dohánu. Sedí teda po kostole doma, fajčí a zapíja si, nedbajúc o to, že by bolo bývalo lepšia kúpiť radšej pre celú rodinu chlieb. Keď si niektorý pán brat z mokrej štvrte zabudol v sobotu zaopatriť náležité občerstvenie, prinútený je hľadať pomoc v lekárňach, ktoré sú otvorené aj v nedeľu; chodí z lekárne do lekárne a v každej vypije niekoľko kalíškov rumu, čo mu, pravda, príde v tejto latinskej kuchyni oveľa drahšie. Zámožnejšie rodiny si sadnú do svojho salónu, kde prijímajú návštevy, a tam si krátia čas, ako vedia. Muž si fajčí, popíja vínko a hojdá sa na stoličke, ženy čítajú a zakusujú si dajaké pečivo. Neskoro podvečer prídu známi a v ich spoločnosti čas rýchlejšie beží. Tak vyzerá u prísnych Američanov nedeľa, a európsky človek necíti nikdy takú túžbu po starej domovine ako práve v nedeľu!