ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z listu a správy sme sa dozvedeli, že páni Daniel Weickmann, Ján Filip Weltz a Ján Baptista Schanternell sa vrátili z Neapola. Rozhodli sme sa, že ich navštívime a pritom si pozrieme Augsburg a Regensburg, lebo sme tam ešte nikdy neboli, no najmä preto, že nás k tomu dohnala núdza.

Keď sme si teda vzájomne vypisovali listy, môj druh pán Ján Simonides prišiel 5. apríla (podľa nového spôsobu) do Zittau. Nepustili ho však do mesta, a preto sme sa pohli z Zittau večer 6. apríla (podľa nového spôsobu) roku 1680 a šli sme jednu míľu do Oderwitzu ku krajanovi Matejovi Drenkovi.^[371]

Stadiaľ sme nasledujúceho dňa ráno putovali dve míle a napoludnie sme prišli do Neusalze. Pán Pilárik nebol doma. Preto sme sa trochu naobedovali u pána kmotra Hadíka.

Potom sme šli tri míle do Budyšína. Tu sme museli čakať tri dni, lebo môj druh dosiahol od pána doktora Marsmanna odporúčací list do Erfurtu.

Na ďalšiu cestu sme sa teda pustili 9. apríla o ôsmej hodine. Po troch míľach sme prišli o druhej hodine popoludní do Bischofswerdy. Keď sme ju zanechali za sebou, šli sme do krčmy, ktorá bola vzdialená sotva jednu míľu od lesov.

Nasledujúceho dňa sme prešli napoludnie okolo Drážďan a dostali sme sa k začiatku údolia, ktoré sa tiahne až k Meissenu. Tu sme strávili noc, a to v krčme, ktorá bola od Meissenu vzdialená hádam menej ako míľu. V krčme rušil náš spánok nejaký vrieskajúci remeselník, ba aj veľké teplo, lebo na peci mali medený kotol a v ňom tajne varili pivo celú noc, nepochybne sladujúc pre seba popri pive svojho pána.

Potom sme prechádzali cez Meissen, kde sme sa šli najesť do krčmy U skalného orla.

Stadiaľ sme sa uberali do Oschatzu, kde sme chceli nasadnúť na voz. Pokračovali sme však pešo do dediny ležiacej pri dlhom lese. Tu som už cítil veľkú zmenu vo svojom zdraví.

Na noc sme sa ledva dostali do krčmy, ktorá ležala míľu za Wurzenom, ale dve míle pred Lipskom.

Dňa 13. apríla (bola sobota pred Kvetnou nedeľou) sme o desiatej hodine prišli do Lipska. Ostali sme tam do pondelka.

V Lipsku sa rozhodol pripojiť k našej ceste do cisárskych miest ctihodný pán Ján Láni, ale ostal doma, lebo ho boleli nohy.

Z Lipska sme sa pohli 15. apríla smerom na Jenu. Prišli sme do mesta Lützenu vzdialeného od Lipska jednu a pol míle. Pri ňom ako skala vyčnieva zo zeme kameň, postavený na znak toho, že tu bol roku 1632 zabitý slávny švédsky kráľ Gustáv Adolf.^[372]

Stadiaľ sme šli do Weissenfelsu (vzdialený 4 míle od Lipska), Naumburgu (2 míle) a potom do Jeny, kam sme prišli 17. apríla. Bol štvrtok pred Veľkou nocou.

V Jene sme ostali cez sviatky a slávna akadémia nám poskytla dobrodenie, ale nás dokonca aj vyzvala, aby sme zahlásili svoje mená do zoznamu akadémie, čo sme radi urobili 9. apríla roku 1680. V ten deň vznešený rektor zapísal naše mená do zoznamu. Pritom sme si vymohli od akadémie aj nemecké svedectvo. Okrem toho sme dostali od ctihodného pána správcu Daniela Klescha^[373] aj plán cesty.

Potom sme sa uberali smerom na Gothu.

Dňa 25. apríla (podľa nového spôsobu) sme odišli z Jeny a v piatok sme prišli do Weimaru (2 míle). Prostredníctvom pána Stibora či Žerotína^[374] sme poslali najjasnejšiemu kniežaťu prosebný spis a dostali sme peniaze na cestu.

Z Weimaru sme sa pobrali do Erfurtu, hlavného mesta Durínska (3 míle). Keď sme prišli k prvej bráne, cisárski vojaci nám prikázali, aby sme šli k druhej, kde úradníci, určení mestskou radou na preverovanie dokumentov vyhnancov, otvárali, prinášali a odnášali zapečatené svedectvá a listiny a povoľovali vstup. Ubytovali sme sa v krčme, ktorá sa volala Výčapná ubytovňa. Chovali nás v nej tri dni zadarmo. Sestra krčmára bola totiž ženou pána budyšínskeho rektora, ktorého meno našiel krčmár vlastnoručne zapísané v pamätníčku môjho druha.

Toho istého dňa (to jest 27. apríla) okolo tretej popoludní vypukol v meste veľký požiar. Mesto je rozdelené na štyri časti. Ak nastane požiar v prvej, vystrelia z dela raz, ak v druhej dva razy atď. Vtedy vystrelili dva razy. Zbehlo sa tam veľa ľudí. Keď sa zdalo, že požiar sa už zmierňuje, nasledovali tri ďalšie výstrely na znamenie nového požiaru, ktorý vypukol v najbližšej dedine, čo patrila k tretej časti mesta. Ozýval sa nesmierny rachot, lebo jeden dom sa rútil na ďalší, pričom sa lámali strechy. Mesto je veľké a cez záhrady pretekajú vody, ktoré sa umelo rozvádzajú po uliciach, ale domy, zväčša drevené, sa premenili na trosky.

Keď najväčšmi zúril požiar, hľa, priamo oproti hostincu šiel Pavol Michaelis, kedysi známy profesor poetiky na prešovskom kolégiu v Uhorsku a náš spolužiak. Bol samý vred, v ruke mal bakuľu a akoby nepoznal cestu. V najväčších lejakoch chodieval žobrať od dverí k dverám. Môj druh sa mu prihovoril, ale on bol opitý, celý doráňaný od kameňov.

V Erfurte sme ostali tri dni — do utorka. Toho istého dňa (30. apríla) sme boli na rozhovore u manželky pána Pfaffa, ale zakázala nám, aby sme sa s niekým stretli. Poslala totiž pre nás k superintendentovi niekoľko groší a chcela i prikázala, aby sme sa nimi spokojili.

Dňa 1. mája (podľa nového spôsobu) sme sa uberali do Gothy (3 míle). Išli sme tam z Gamstädtu (2 míle). Po štvrť míle cesty sme po pravej strane zanechali tri zámky. Prostredný z nich je ten, v ktorom bol pochovaný gróf z Gleichenu,^[375] čo žil vo dvojženstve. Mal tu manželku, ale aj z Turecka, lebo z tamojšieho zajatia ho vyslobodila turecká panna, a to pod podmienkou, že si ju vezme za manželku. Do Gothy sme vošli bez ťažkostí. Ostali sme tam tri dni.

Nad Gothou sa vypína zámok, ktorý sa volá Friedenstein.^[376] Predtým tu stála vojenská pevnosť, volaná Grimmenstein, ale bola zrúcaná pre odpor roku 1567.

Blízko Gothy je ďalší zámok, ktorý sa volá Wartburg.^[377] Kedysi sa v ňom ukrýval blahoslavený doktor Luther. Preto ho volajú Patmos.^[378] Steny sú tu popísané niekoľkými tisícmi mien cudzích i domácich študentov.

Keď sme v Gothe dostali peniaze na cestu, odišli sme stadiaľ 3. mája a 4. mája sme prišli do Eisenachu (3 míle).

Z Eisenachu sme odišli zavčasu ráno v druhú nedeľu po Veľkej noci. Keď sme chceli prejsť do Coburgu po ceste opačným smerom, nielenže sme zablúdili v lesoch hneď pri meste Eisenachu, ale sme veru aj pokračovali v blúdení a napokon sme prišli do Schmalkaldenu^[379] (4 míle). Toto mesto leží medzi vŕškami a pri ňom je veľký a celkom pekný zámok. Hoci je knieža reformovaného náboženstva, v modlitbách zaviedol rovnosť. Ten istý kostol používajú reformovaní aj luteráni. Školy sú dve a dozorcovia dvaja. Nie je tu nijaký synkretizmus.^[380] Luteráni si zachovávajú čisté učenie. S vyhnancami sa však veľmi málo spolucíti. Výnimku tvorí rektor luteránskej školy, ktorý je zbožný, horlivý a čestný voči náboženstvu i vyhnancom.

Dňa 6. mája sme sa pohli zo Schmalkaldenu, skadiaľ sme prišli do Suhlu, dosť veľkého mesta v henneberskom grófstve (3 míle). Po ceste do Suhlu šiel žid s chlapcom. Poučil nás o ceste, ale nesprávne. Chcel, aby sme zablúdili v lesoch a vysokých horách. Iní ľudia nás však napravili na správnu cestu. A keď sme žida napokon dohonili, dobre sme ho vyhrešili. Ako sme tadiaľ prechádzali, videli sme po ceste množstvo malého prútia, z ktorého sa zhotovujú metly na zametanie a rohože. V meste Suhle sa práve konal trh. Prefektom je tu akýsi Prešporčan. Aj jeho manželka je Prešporčanka. Kedysi bola pri dvore v Ilave.

Zo Suhlu sme sa pohli v utorok 7. mája a predpoludním sme prišli do mesta Schleusingenu, ktoré leží na vŕšku (1 míľa). Od radného pána sme dostali dva groše, od superintendenta nič, lebo sa vtedy konal slávnostný sobáš. Pred pol rokom tu zhorela jedna časť námestia od školy až po zámok.

Toho istého dňa sme prišli večer do mesta Eisfeldu (1 míľa). Noc sme strávili vo verejnej krčme poniže radnice. Dobre sme sa nasýtili aj zlatými rybami, ktorých majú nesmierne veľa. Keď sme dostali od superintendenta peniaze na cestu, ponáhľali sme sa smerom na Coburg, ktorý je vzdialený tri míle.

Do Coburgu sme prišli 8. mája predpoludním.

Z Coburgu sme sa pohli 9. mája (podľa nového spôsobu) a nasledujúceho dňa sme prišli do Kulmbachu^[381] (vzdialený 5 míľ). Poznali sme tam superintendenta, zošúvereného starca, nesmierne dobrého človeka. Veru na celej tejto ceste sa zriedkavo vyskytol ďalší taký príklad. Aj jeho manželka je staručká, láskavá a trpezlivá. Boh nech poľahčí týmto starým ľuďom. Na vŕšku nad Kulmbachom sa vypína dobre opevnený zámok. Pod zámkom je veľký chrám.

Toho istého dňa sme stadiaľ odišli do Drossenfeldu (jeden a pol míle). V krčme bol prítomný krčmárov syn, študent, ktorý prišiel z Wittenbergu, kde sa s nami poznal pred dvoma rokmi. Táto známosť bola príčinou, že krčmár, láskavý človek, nám dal zadarmo obed a lôžko. Naliehali sme na tunajšieho ctihodného pána, aby sme mohli urobiť peňažnú zbierku. Dostali sme povolenie na deň Filipa a Jakuba, čo aj vyhlásil kazateľ — spomenutý študent. Nikdy predtým sme nestáli pri dverách chrámu. Dostali sme takmer jeden ríšsky florén. V deň Filipa a Jakuba (podľa starého spôsobu) sme prišli do Bayreuthu. Mnohí dvorní poľovníci tu majú v chráme osobitné miesto. Čakali sme až do pondelka. Potom sme dostali peniaze na cestu z kancelárie aj z pokladnice a uberali sme sa ďalej.

Z Bayreuthu sme odišli 13. mája (podľa nového spôsobu) a prišli sme do Creussenu. Je to starobylé a malé mestečko. Senior, starý, veľmi láskavý človek, nám dal malý peniaz na cestu, ale vďačne.

Stadiaľ sme sa pustili po neznámej ceste cez tmavý les. Kráčali sme s veľkým strachom a prišli sme do mesta Pegnitzu. Odtiaľto odvodzuje svoje meno a pôvod rieka, ktorá tečie smerom na Norimberg. A odtiaľto sa aj začína norimberské územie.

Potom sme prišli do norimberského mesta Betzensteinu, kde nám tamojší duchovný oznámil, že v jeho cirkvi sa konala peňažná zbierka, ktorú zverili ctihodnému pánu Lotharovi. Pozdravili sme ho teda v meste Veldene, kde bol hlavným duchovným Löhner.^[382] Naraňajkovali sme sa tam a v jeho sprievode sme sa ponáhľali do Forthu. Prišli sme však neskoro, a preto sme sa nemohli rozprávať s tamojším duchovným, pánom Jurajom Fabriciom.

Dňa 16. mája (podľa nového spôsobu) sme prišli do Laufu (2 míle od Norimbergu). Je to významné, opevnené, čisté a veľké mesto. Zišli sme sa so ctihodným pánom Pihringerom,^[383] Uhrom, ktorý tu bol ustanovený za hlavného duchovného. Dal nám peniaze na cestu a prepustil nás. Z Augsburgu sme sa pustili cez Biburg (1 míľa), Sommerhaussen (2 míle), Burgau (2 míle), Günzburg (1 míľa), Leipheim (trištvrte míle) a Phulu (1 a pol míle) do Ulmu (pol míle).

Dňa 5. júna sme sa pobrali z Ulmu smerom na Tübingen. Po troch hodinách cesty proti prúdu rybnatej rieky sme prišli do Blaubeurenu. Mesto leží medzi skalnatými vrchmi a nad ním sa vypína spustošený zámok. Do mesta nás nepustili. Preto sme ho obišli a noc sme strávili v krčme za bránou.

Nasledujúceho dňa ráno sme stadiaľ odišli a po piatich hodinách sme sa cez vŕšky dostali napoludnie do mesta Münsingenu, ktoré je obkľúčené múrom. Navštívili sme tamojšieho duchovného, láskavého a dobrotivého človeka. Nebol doma, ale jeho manželka — celkom podobná manželovi, nás požiadala, aby sme počkali, kým ho deti pohľadajú a nájdu. A to sa i stalo. Ten muž sa menuje magister Ján Juraj Hegelices. Boh nech ho dlho zachová zdravého a šťastného aj s jeho zbožnou manželkou a deťmi!

Potom sme prišli po namáhavej a kopcovitej ceste do Urachu (vzdialený 3 míle). Je to väčšie mesto. Blízko stojí dosť veľký zámok, ktorý je pamätihodný tým, že z neho skočil Frischlin.^[384] Keď ho totiž odsúdili pre akýsi spis proti šľachte na doživotné väzenie a viedli ho tam, roztrpčený, že má byť uväznený, skočil dolu. V meste sme strávili noc a ráno sme sa stadiaľ vybrali na ďalšiu cestu. Poniže mesta sme prechádzali cez vysoký vrch, zišli sme do nížiny a dva razy sme zablúdili. Prekonali sme však namáhavú cestu a prišli sme na otvorenú rovinu a do vŕškov, kde bolo zasadené veľa viniča.

Dňa 7. júna sme predpoludním vošli do cisárskeho mesta Reutlingenu, ktoré je vzdialené tri hodiny cesty z Urachu. Je to veľké mesto, ktoré oplýva vínom, ale voči vyhnancom je nemilosrdné. Povedali nám, že pod menom vyhnancov sem prichádza veľa príživníkov. A keď sme ich prosili, aby si pozreli naše svedectvá, nijako nechceli.

Toho istého dňa (7. júna) sme odišli z Reutlingenu, prešli sme les a za ním lúky pokryté hustou a vysokou trávou a prišli sme do Tübingenu. Cesta trvala dve hodiny. Bol vtedy piatok pred svätodušnými sviatkami. Preto sme ich tam svätili. Medzitým sme si pozreli niektoré miesta, predovšetkým Calubachianovu záhradu.^[385] Videli sme v nej vodovod vedený zo zámku a obdivuhodné perspektívy:^[386] tmavú komoru, v ktorej sa na bielom papieri ukazovali obrázky kvetov a ľudí; v skle priloženom na otvor ďalšie sklo, vybrúsené do samých trojuholníkov, ktoré ukazovalo z jedného groša viaceré, takisto jedného človeka ako mnohých ľudí; ďalšie trojuholníkovité sklo, ktoré ukazovalo štvornásobne celú záhradu, zlatú a čudesne vymaľovanú, rozprestierajúcu sa až k oblohe; slnečné hodiny v tôni, na ktorých jeden slnečný lúč ukazoval hodiny; nesmierne veľkú veternú dosku, ktorou hore pohyboval vietor atď.

Dňa 11. júna (čiže v tretí svätodušný sviatok) sme sa vybrali z Tübingenu do Stuttgartu,^[387] ktorý je vzdialený od Tübingenu šesť hodín cesty či tri míle. Prišli sme tam nasledujúceho dňa. Pred bránou sme museli takmer dve hodiny čakať, kým nás vpustili dnu. Keď sme vošli do mesta, zabočili sme do útulku pre duchovných. Pretože tam nebol generál (superintendent), dali nám zadarmo stravu len jeden deň. Tu sme navštívili pána Kesslera, Uhra, ktorého prijali na dvore za hlavného tajomníka. Preukázal nám veľkú láskavosť. U iných sme veru veľkú láskavosť nezakúsili. Mesto je pomerne rozsiahle. Leží medzi vŕškami. Vyniká vinohradmi. Preteká ním rieka, ale malá, stojatá, a z toho dôvodu špinavá. Preto sa i stalo, že za niekoľko kusov vypratej bielizne sme zaplatili viac, než za čo by sme ju boli mohli predať.

Dňa 13. júna sme sa po raňajkách pohli zo Stuttgartu. Bol deň Tobiáša. Jeho pamiatku sme si uctili v akejsi dedine. Mali tam veľa vína, takže miera či holba červeného sa predávala za dva cisárske grajciare.

Okolo štvrtej hodiny popoludní sme prišli do slávneho cisárskeho mesta Esslingenu, ktoré je od Stuttgartu vzdialené dve hodiny cesty. Keď sme dostali od radného pána peniaze na cestu, prešli sme cez mesto a ešte toho istého dňa sme sa o hodinu dostali do dediny Zell, kde sme strávili noc.

Nasledujúceho dňa sme prišli napoludnie do mesta Göppingenu,^[388] pri ktorom sú medokýše a kúpele. Kráčali sme proti prúdu rieky a všade sme videli množstvo rýb. Nazdávali sme sa, že sa naobedujeme za neveľký peniaz. V krčme na predmestí sme si teda dali pripraviť ryby, ale boli sme prekvapení, lebo upravené a upečené boli nad očakávanie drahé. Zaplatili sme za ne jeden florén. Nikdy sme veru drahšie neobedovali za svoje peniaze.

Keď sme stadiaľ odchádzali, zastihla nás veľká búrka, ktorá nás prenasledovala na poliach i lúkach. Bola taká veľká, že prudká víchrica vyvracala z koreňov stromy. Nemohli sme veru pokračovať v ceste, kým neprestala.

Potom sme v daždi a blate prišli do luteránskej dediny, kde sme sa zasa po prvý raz od Tübingenu napili piva.

Stadiaľto boli štyri míle do Ulmu. My sme však odbočili naľavo do inej dediny — pápeženeckej, ktorá ležala pod veľkým vrchom. Vystúpili sme na ten vrch a videli sme z neho veľa miest a dedín.

Potom sme prišli do mesta Böhmenkirchu, kde nie je voda. Prenocovali sme v krčme s nejakými italskými sluhami.

Ďalej sme prešli cez údolia medzi lesmi do luteránskeho mesta ansbachského kniežaťa, ktoré sa volá Heidenheim.

Stadiaľ sme prišli do Nattheimu. Po ceste nás sprevádzal dedinčan, ktorý nás tam zaviedol cez vrch a tmavý les. V nattheimskej krčme boli kniežací poľovníci. Posilnili sme sa a znova sme šli cez les, ktorý oplýval jahodami. Keď sme ho prešli, odpočinuli sme si pri kaplnke na poli.

Potom sme cez polia prišli k mestu Neresheimu.^[389] Na blízkom vŕšku leží kláštor podobný zámku. Keď sme obchádzali mesto, pripojila sa k nám nejaká žena, ktorá niesla hrnce. Odporúčala nám domy, v ktorých možno dostať za lacnejšiu cenu mestské ubytovanie.

Stadiaľ sme znova vošli do akýchsi hustých lesov. Prechádzali sme cez ne až do večera. Keď sme z nich mali vyjsť, našli sme v dutine stromu vtáčikov štebotáčikov. Vystúpil som k nim, aby som ľahšie pozoroval krajinu.

V podvečer 15. júna sme prišli do dediny, ktorá ležala na rovine pri Nördlingene a volala sa Utz. Hostinec bol však taký neútulný, že sme boli nútení ísť do najbližšej luteránskej krčmy, kde sme strávili noc. Vôbec sme však nespali pre hromy a blesky, ktoré vtedy vo Schwäbisch Halle zasiahli a vypálili stotridsať domov. Veľa ľudí sa zadusilo.

Nasledujúceho dňa — to jest 16. júna (bola vtedy nedeľa Najsvätejšej Trojice) — sme prišli do Nördlingenu.

Dňa 17. júna sme odišli z Nördlingenu a ráno sme prišli do Oettingenu, kde sa nachádza kniežacie sídlo. Mesto je vzdialené od Nördlingenu dve míle. V jeho strede bývajú židia.

Z Oettingenu sme prišli za tmy do Gunzenhausenu, ktorý je vzdialený od Oettingenu tri míle. Spali sme za mestom v krčme, kde oficieri prezerali pasy.

Nasledujúceho dňa sme prešli cez Schwabach, ktorý je vzdialený štyri míle od Gunzenhausenu, ale len dve míle od Norimbergu. Noc sme strávili vyše Schwabachu, a to v krčme, ktorú vtedy stavali zo štvorhranných kameňov. Bola vzdialená jednu míľu od Norimbergu. Ráno sme stadiaľ odišli do Norimbergu.

Dňa 22. júna sme odišli na koči z Norimbergu a po desiatich míľach sme prišli do mesta Pegnitzu.

Stadiaľ sme sa uberali do mesta Creussenu (1 míľa) a napokon do Bayreuthu (1 míľa), kde sídli brandenburský knieža.

Potom sme šli do mesta Hofu (vzdialené šesť míľ od Bayreuthu) a Gery (9 míľ), kde je pochovaný Teofil Perlicius.^[390]

Dňa 27. júna (bol sviatok Petra a Pavla) sme napokon prišli z Gery do Lipska (7 míľ).

Zaplatili sme za jeden exemplár v papieri grošík, za pozlátenie väzby uprostred knižky a za papier tri groše, za iné po groši. Veľa láskavosti nám preukázal kníhviazač Andrej Knobloch.

V auguste sme sa vybrali na cestu z Wittenbergu do Hamburgu. Kočišovi sme zaplatili jedenásť ríšskych florénov.

Z Wittenbergu sme šli do Havelbergu (8 míľ). Je tam množstvo výborných rýb. Tamojší ctihodný pán duchovný nám dal osem groší. Stadiaľ sme prišli do mesta Perlebergu, ktoré je vzdialené od Havelbergu sedem míľ.

Z Perlebergu sme sa pobrali do Wittenburgu (8 míľ), kde môjho druha prijal veľmi láskavo ctihodný pán duchovný, statočný človek. Dal mu osem groší a sľúbil konať peňažnú zbierku. Keď sme mu poslali z Hamburgu knižočku, zaslal nasledujúceho roku zozbierané peniaze (8 ríšskych florénov) až do Vratislavi.

Potom sme šli do Bergedorfu (5 míľ), kde je rektorom pán Murgaš.^[391] S ním sme si konečne odskočili do Hamburgu, kde sme mali peňažnú zbierku.

Potom sme šli zasa do Hamburgu, kde nás podrobili prísnej skúške ohľadne moru. Tu sme sa ubytovali u krajana Pavla Wolffarta,^[392] ale na začiatku nám nežičil osud. Keď sme však navštívili Altonu, mesto veľmi blízko Hamburgu, zakúsili sme súcit mnohých ľudí. V tom čase zomrel v Hamburgu ctihodný pán Ján Hadík. Bol pochovaný v hrobke pána Rentzela v chráme sv. Kataríny. V chrámovej veži sv. Mikuláša je zvonový cimbal. Nachádza sa tu aj burza — miesto, kde sa schádzajú kupci.

Z Hamburgu sme sa vracali rýchlou poštou s postiliónom,^[393] ktorému sme zaplatili po sedem ríšskych florénov.

Za dva dni a dve noci sme prišli do Berlína (38 míľ). Do mesta nás však nevpustili.

Prešli sme okolo mesta po piesčitých miestach a na druhej strane sme nasadli na voz, a tak sme šťastlivo prišli do Wittenbergu.

Z Wittenbergu sme sa viezli verejným povozom do Drážďan, ale dnu nás nepustili. Preto sme sa z Altstadtu preplavili v loďke cez Labe do predmestia, kde sme zašli ku vdove po pánu Sebastiánovi Fabriciovi,^[394] vyhnancovi. A pretože sme sľúbili exempláre knižky^[395] po žene, ktorú sme tajne vyslali do mesta, dostali sme nejaký milodar.

V deň pred sv. Martinom sme prišli šťastlivo z Drážďan do Zittau. Svojich domácich som už našiel v novom byte. Bol u nich pán Peter Sextius,^[396] vyhnanec, s ktorým sa potom pán Simonides vrátil do Vratislavi.