ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Halle pri Sále je mesto veľké, ale neúhľadné a chudobné. Domy sú bezmála všetky drevené, hoc na viac poschodí zbudované. Vystaví sa totiž z dreva klietka a rebrá sa vyplnia jednou tehlou. Také budovisko nie je pravda pevné, ale je suché. Steny zdnuka vylepené sú farebným papierom. Ulice a námestia vydláždené sú ostrými kameňmi, po ktorých chodiť nenáleží k príjemnostiam. V uliciach zarazí ťa tu i tam taký smrad, že si len nos zapcháš a zutekáš.

Celé mesto je očadené sadzou z rašeliny (torfy), ktorá sa tam všeobecne potrebuje. Sú to zhnité korene pravekých bylín. Vyzerajú ako čierna zem. Nachádzajú sa veľké, rozsiahle ložiská pod zemou. Odtiaľ sa dobývajú a potom sa spravia z nich tehly ako u nás na Dolnej zemi z lajna. Je to ale potom i dačo lajnu podobné. Koptí sa mnohým čiernym dymom, prachom a smradom. A predsa sa i varí pri rašeline. Kamenné uhlie potrebuje sa len pobočne, drevo veľmi zriedka.

Nachádza sa tam i solivar, ktorý majú od nepamäti výlučne v moci takrečení Halóri, potomkovia to vyhynutých Slovanov. Nemci ich ušetrili pri opanovaní zeme a ponechali im varenie soli bezpochyby preto, že sa do toho najlepšie rozumeli. I teraz ešte delia sa od ostatného obyvateľstva rúchom. Ženia sa a vydávajú najradšej medzi sebou.

Židia nedelia sa ničím od ostatného obyvateľstva. Hoc ich je dosť, nepoznáš, či dajeden sa v meste nachádza.

Mešťania žijú o tenkej strave, pretože sú obremenení daňami. Musia i oni hodne platiť, aby udržali v platnosti vysokoparnosť vlády pruskej, ktorá tiež chce byť za každú cenu vládou svetovou. Šatia sa doma dosť chatrne, len na ulicu vychádzajú v skvoste. Remeselníci vykonávajú bez prekážky v nedeľu i tie najhrmotnejšíe práce. I na poli pracuje, kto chce. Učení kazatelia čítajú svoje kázne pred veľmi riedkym poslucháčstvom.

Pracuje sa však len dopoludnia. Odpoludnia, ak je pekný a teplý deň, vytrhne všetko v skvoste do verejných záhrad a na iné miesta zábavy, kde si zapijú a zajedia pri hudbe. To činia často i v deň všedný. Nemci majú radi spoločenský život.

K pohrebom nepotrebujú služobníkov cirkevných nikdy. Mŕtvy sa vynesie v tichosti bez všetkého spevu, najviac ak pri trúchlej hudbe. Dakedy je sprievod veľký, a predsa tam žiadneho farára nevidieť, žiadneho bečania nepočuť, tým menej dáke pohrebné kázne, ktoré u nás toľko drahého času ničomne odnímajú farárom.

Pri tom všetkom nachádza tam drahne prívržencov vzdychave, hlavovesné, pokútne pobožnostkárstvo, takrečený pietizmus, ^[3]Za mojich čias pestoval ho profesor teológie Tholluck, vydržiaval kazdý týždeň nočné schôdzky. Na jednej bol som prítomný zo zvedavosti. Vycivený rečník hovoril o samých diabloch ako nás na pekelnej riečici opálajú. To znak, že filozofické Nemecko chová ešte drahnú zásobu stredovekej viery.

Akúsi aristokraciu tvoria v meste dobre platení univerzitní profesori. Mnohí z nich majú pekné domy. Okrem profesorstva zapodieva sa každý súčasne spisovateľstvom a viac sa stará o toto než o katedru. Ak sa málo buršov hlási k oznámeným prednáškam, nedrží ich, lebo že sa to neodplatí, že za ten čas viac zarobí doma perom. Za prednášky totiž akademici platia. Len jednu alebo dve je povinný držať každý profesor zadarmo; a tie bývajú najlichejšie. Slobodným slovom žiaden nikdy neprednáša; každý len číta, čo si napísal doma.

Spisovateľstvo odplatí sa tam znamenite. Profesor Tholluck kúpil si za jednu malú modlitebnú knižočku pekný dom. Robí sa na spôsob remesla, na objednanie. Príde nakladateľ a objedná si dielo také a také, za toľko a toľko toliarov. Tak napísal profesor Rückert za tri roky históriu Poľska za 30 000 toliarov. Ani sa mu nesnívalo o Poľsku, keď mu nakladateľ učinil to ponúknutie. Až vtedy počal potom zháňať naspech materiál a vyhotovil dielo, kedy a aké sa žiadalo na trh. Odtiaľ potom také množstvo diel povrchných, lichých, nezrelých v nemeckej literatúre.

Burši, pripravujúci sa k zvláštnemu povolaniu, požívajú tú najväčšiu slobodu. Nikto sa na to netáže, či prednášky navštevujú, či nie. Nech len dal sa zapísať a kolégium zaplatil, hoci potom ani raz nebol na prednáške, profesor mu zapíše do svedectva, že počúval to a to. Pokroky i tak do svedectva sa nezaznačujú. A múdre. Často výtečník v škole, sprosták v živote, a naopak. Závisí všetko od ďalšieho pokračovania.

Pretože všetci sa cvičia v zbroji, ba nejeden koná i skutočnú službu vojenskú, teda sú medzi nimi mnohé súboje. Nachádzajú sa celí Don Quijotovia, ktorí chodia z univerzity na univerzitu, vyzývajúc, kto sa s nimi chce rúbať.

Žijú podelení na landsmanšafty. A tu logajú pri častých schôdzkach pivo až do zmätenia zmyslov.

Pre Uhrov nachádzajú sa i v Halle i po iných nemeckých univerzitách mnohé štipendiá, založené uhorskými pánmi, ktorí tam po reformácii študovali. Tieto štipendiá nájdu tam prišlí ako slepé kura zrno. Lebo nikto im to doma nepovedal, kde majú čo hľadať. Mal by sa vyhotoviť úplný zoznam takýchto základín a malo by sa to zdeliť bohoslovcom, ktorí teraz už len sami navštevujú zahraničné školy.

Pridalo by sa tiež dať neskúseným mladíkom dáku úpravu straniva štúdií, ako činia sedmohradskí Nemci. Naši mladíci volia si naverímboha prednášky, a to časom veľmi divne.

Tak i ja, ako kazateľ, nevzal som žiadne, môjmu stavu primerané kolégium, lež študoval som gréckych klasikov a učil som sa reč anglickú, kvôli môjmu spisovateľstvu. Čítal som však najviac doma, lebo učbári nezodpovedali môjmu očakávaniu.

A burší ešte menej. Nemal som s nimi obcovania žiadneho.