Zlatý fond > Diela > Vlastný životopis


E-mail (povinné):

Stiahnite si Vlastný životopis ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Jonáš Záborský:
Vlastný životopis

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 162 čitateľov

12 Katolizovanie

V takomto súžení navštívil ma najbližší sused, katolícky farár pekľanský a archidiakon šarišský, Andrej Kalás, muž slabej učenosti, ale spôsobný praktikus a horlivý katolík, ako bývali starí. Návštevu som mu prirodzene navrátil a bol som potom, vidiac zvláštnu blahosklonnosť, viac ráz u neho.

Medzi rečami narážal vždy na biedne a úkorné postavenie duchovenstva evanjelického a naposledok riekol doprosta, aby som učinil nesnádzam svojim koniec vstúpením do cirkvi katolíckej.

Odpovedal som, že bohatstva nie som žiadostivý, na štrapácie a skromné živobytie že som privykol od detstva.

„To je pekné,“ on nato, „ale znám váš talent a viem, že by ste ho rád upotrebil na prospech nášho slovenského národa. A hľa, to vám v cirkvi evanjelickej nebude možno. Zosedľačíte, gazdovstvo a denné starosti udusia vo vás všetky myšlienky a snahy vyššie. Ale v katolíckej cirkvi dá sa vám čas, spôsob a príležitosť.“

„Ako?“ tážem sa zadivený.„Veď viem, že katolíctvo bolo vždy a je Slovanstvu vražedné.“

„Ešteže čo?“ pokrútil starec hlavou. „Veď práve evanjelici tu sa považujú za osadu nemeckú, tam sa besnia za maďarizmus. Vy daktorí horlivci nie ste celé evanjelictvo; ba ste len nepatrná, prenasledovaná stránka. Tu hľa! Čítali ste toto?“ vytiahol jedno číslo Jelenkoru, kde môj zlostný spolužiak Kramárčik, učbár v Rožňave, kladie v obžalobu pod menom Szatócsa všetkých panslávov, menovite i mňa. „Či teraz vidíte,“ riekol, vidiac moju zmätenosť, „čo vás v evanjelictve očakáva? Zachovajte sa národu v lone cirkvi katolíckej. Tu sa vám zaopatrí nielen čas a pohodlie k prácam literárnym, lež i príležitosť pôsobiť pre národ prakticky. V krátkom čase budete v semeništi profesorom, a vtedy budete mať mládež v rukách. V Rankovciach ste perla na smetišti a svieca pod šafľom. Vy ste k dačomu vyššiemu povolaný od boha než k sedľačeniu v odľahlej dedine medzi sprostačou.“

„Bojím sa,“ namietal som, „že potom inakšie reči počujem, keď raz budem tam. Máme mnoho príkladov nešťastných prestúpencov, spokojného za novších časov ani jedného. Rumy bol bez otázky učený muž; a predsa ani vy neboli ste spokojní s ním, ani on s vami.“

„Rumy bol,“ odvetil Kalás, „príčudlivý muž. Sprvu, netajím, budete musieť trochu zápasiť s nedôverou: ale bezúhonné spravovanie rozplaší ju skoro. Nemožno, aby nepožíval dôveru, kto dôvery hoden jest. Vyrazte teda prach na nešťastní Rankovce. Sám boh volá vás odtiaľ tou nehodou, ktorú takú hroznú na vás dopustil.“

Všetky reči Kalásove siahali do živého a mali na mňa tým väčší účinok, že predišli udalosti, ktoré mi akoby vyznačovali cestu tú na ktorú ma navádzal. Bývalý môj prednosta Lendtner pustil ešte v Pozdišovciach zvesť o mojom katolizovaní pre daktoré pred ním vyslovené mienky. Moji farníci v Rankovciach pozastavovali sa nad mojimi slobodne prednášanými kázňami, keď všetci predchodcovia len čítali v žobráckom tóne, a hovorili: „To celý katolícky plebán.“ Potom z Rankoviec bol som povolaný na odporúčanie Jána Jesenského na próbu do turčianskych Necpál. Pri voľbe hovoril o mne ľud: „To je zeman, nech ide na svoju kúriu.“ Toto ma prinútilo myslieť, že už môj zemiansky pôvod bude na prekážke každému postupu v cirkvi evanjelickej, kde nezemania úrady cirkevné osobujú si výlučne pre seba. Pri zbehu takých mnohých pohnútok zaliali ma slzy.

Kalás hovoril ďalej: „Viem, čo vás zdržuje; nemôžete sa odhodlať pre bezženstvo.“

„Na to som odhodlaný dávno,“ povedám ja, „lebo nechcem množiť biedu chudobnej rodiny. Národ je mojou ženou i rodinou. Pretože preň vyvolil som i tento stav duchovný, prinesiem mu ešte i túto obeť, obeť dobrého mena,“ riekol som, podajúc Kalásovi ruku.

„A neučiníte tým násilie svojmu presvedčeniu?“ tázal sa neočakávaným úspechom zarazený Kalás.

„Nie,“ hovorím. „Takým svedomím môžem vždy byť katolíckym ako evanjelickým sväteníkom.“

To bol prvý výjav tej smutnohry, ktorá ma akoby do stredu medzi zem a nebo postavila; pri ktorej som stratil pôdu pod nohami tak, že ma potom ani tam nebolo, ani tu. To bola obeť nedovolená, ktorú nikdy nemal som priniesť nevďačnému národu.

Keď sa to roznieslo, pribehol môj sused a kolega Ján Bálint z Opinej. Vynaložil všetku výrečnosť, aby ma zdržal od nebezpečného kroku: ale jeho reči pôsobili opačne. Z nich som videl, že cesty moje už sú zjavné, a uzatváral som z toho, že návratu už niet; podľa toho som sa osvedčil.

Senior Adam Hlovík odpísal mi na oznámenie, že faru zanechávam, pichľavý list. Z neho som videl, ako si budú vykladať môj krok i najlepší priatelia.

Od farníkov odobral som sa 6. februára 1842 v rozvalinách vyhoreného chrámu. Preniklo ma hlboko, keď sa tisli mužovia i ženy bozkávať mi ruky, a len trpkejšími učinilo skúsenosti, ktoré ma očakávali v Košiciach.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.