Zlatý fond > Diela > Vlastný životopis


E-mail (povinné):

Stiahnite si Vlastný životopis ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Jonáš Záborský:
Vlastný životopis

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 162 čitateľov

21. Štúr a Hurban v Košiciach

Za ním prišiel ako na dohovor Ramberg s hŕstkou cisárskych.

S ním prišli aj slovenskí dobrovoľníci, asi 800 chlapov v obecnom sedliackom rúchu pod velením Bloudkovým. Tento Čech bol tuším predstavený zboru vládou nikdy nedôverujúcou Slovákom.

Po ich príchode sedel som pri večeri, keď mi zvestoval mládenec, že akýsi pán na bielom koni stojí pred vrátami a žiada hovoriť so mnou. „Či to nebude Štúr?“ pomyslím si a bežím. Ale noc bola taká tmavá, že ničoho nemohol som rozoznať. Len to som vybadal, že jazdci sú dvaja a že stojí okolo nich viac ľudí.

„Jonáš! Či ma nepoznáš?“ ozve sa mne dobre známy hlas.

„Nemám šťastia,“ odpovedám s úzkosťou. Lebo ľudí obkľučujúcich Štúra držal som za košických honfíkov, ktorí mi na ulici hrozili prebodnutím. Myslel som, že ho úmyselne priviedli ku mne, aby boli svedkami môjho stretnutia s ním.

Štúr sa zasmeje, vysloví svoje meno a žiada odo mňa hospodu. „To, reku, musíš pýtať od farára. Ja nie som pánom v dome.“ A ako som i mohol povedať ináč? Veď šlo i o stajňu pre koňa.

Ale Štúr cítil sa tým náramne urazený. Skočiac zo svojho sivka, nepodal mi ani ruku, lež tázal sa, kde ten plebán.

Vybehne s veľkým hrmotom šable hore schodmi, vojde s čiapkou na hlave a žiada pánovite hospodu. Plebán, ktorý by za svet nebol vzal slovo slovenské do nemeckej svojej papule, táže sa ho po latinsky, po nemecky, po maďarsky, Čo chce? Ale môj Štúr vždy len po slovensky a prechádza sa po chyži s pohvizdovaním, takže plebán musel naposledok zavolať tlmočníka. Neprešlo potom jedného dna, kďe by tento výjav nebol pri stole spomínal.

Ale žiadosť Štúrovu vyplnil. Kázal mu otvoriť hosťovskú chyžku, a to práve po boku mojej, takže nás len jedna tenušká stena delila.

Počul som ten spev, do ktorého sa hneď oddal s Mikulášom Dohnánym, svojím historiografom, [8]a divil som sa, ako v takých okolnostiach človek spievať môže, zvlášť taký národný hrdina.

Štúr nevedel, že sme susedia, a ja, obkľúčený aj v dome samom vyzvedačmi, zradnými kolegami, neopovážil som sa vojsť k nemu, lež striehol som, keď vyjde na ambit, a vkyvol som ho okolo polnoci do mojej chyže.

Tu som mu vysvetlil svoju chladnosť, ale videl som, že to nič neprospeje. Hovoril cez zuby, v tóne nie dôvernom. Pri tom všetkom vymenili sme vospolok myšlienky naše, hoc každý z nás zostal pri svojom. Ja som bol tej mienky, že Slováci, pomáhajúc krajinu uhorskú podbiť, občiansky stratia mnoho, národne nevyhrajú nič. Lebo že zvíťazivší Nemci alebo ponechajú v Uhrách maďarčinu, alebo vtisnú nám všetkým nemčinu. Štúr oproti tomu myslel, že vláda, hoc nám akou macochou bola dosiaľ, teraz Slovanstvu do náručia vrhnúť sa musí, keď ju i Maďar, i Talian, i Nemec zradil.

Tri nepríjemné dni strávil potom Štúr na fare. Lebo plebán nikdy ho nepozval, ako činil všetkým oficierom, k stolu. Musel si dať sám variť a jesť vo svojej chyžke. Mne nebolo možno odstrániť toto poníženie. Miesto toho vručil som Dohnánymu desať valut. zlatých, nevediac, že Štúr je dobre zaopatrený Milošovými dukátmi.

Keď prešli na druhú hospodu, dostavil sa i Hurban, ale mňa nenavštívil. Dohnány oproti tomu bol ešte raz u mňa v noci; a predsa som hneď ráno dostal až z predmestia priateľskú výstrahu. Tak bedlivá bola stráž nado mnou!

Štúrovi a Hurbanovi šlo práve o život v maďarónskych Košiciach, ako som sa dozvedel neskoršie. Kupeckí subjekti raďili sa o ich usmrtení v noci. Ale nemali dosť guráže.

O tom naši hrdinovia nemali ani tušenia. Skúsili však, že tu nedá sa vykonať, čo tam pod Tatrami. Štúr oznámil, že bude držať ako regimentský rečník v kasíne reč. Z mesta nedostavil sa na ňu nikto okrem dvoch úmyselne na prezvedy vyslaných. Len richtári a boženíci z okolitých obcí zišli sa na rozkaz. Štúr sa vynasnažoval dokázať im, že vláda vždy chcela uvoľniť sedliakov, ale páni že sa protivili. Ako tomu rozumeli, to som poznal, stretnúc ich za mestom, keď už odchádzali domov. „Odkiaľ?“ tážem sa. „Z kázne.“ „O čom znela?“ „Že keby sme mohli dáko ulapiť toho Kossutha,“ mrdli plecom a pošli ďalej.

Po odchode Rambergovom odobrali sa i Štúr a Hurban v dobre pouzavieranom koči na Horné Uhry, spechajúc do Olomouca, nástojiť na vylúčení Slovenska z Maďárie.

V Prešove skúsil silu svojej výrečnosti Hurban. Musel ale svoju reč predbežne prečítať kráľovskému komisárovi Péchymu; a tento sa mu osvedčil s vyhrožovaním, že ho dá zatknúť, ak povie jedno slovo viac. Všetko bolo len forsírované, za vlasy ťahané, neprirodzené. Nemci aj dobré služby prijímali od Slovákov s opovržením. Nemohli to nevidieť neboráci; ale rátali na tú nutnosť vlády vrhnúť sa do náručia Slovanom.

Čoskoro potom odišiel do Prešova i Bloudek s biednymi slovenskými dobrovoľníkmi. Boli to Hurbanom a Štúrom zohnaní ľudia, najviac už ženáči. Sťažovali si, že sa najali len na šesť týždňov a teraz že ich nechcú pustiť. O národnom dakom zápale ani reči. Lapili zbroj za cisára. V Košiciach ich prezývali drotármi.

Mesto toto prechádzalo teraz ako lopta z ruky do ruky, pričom vždy robili sa komédie so zástavami na veži a Te Deumami v chráme. Maďarskí stoliční úradníci prchli zakaždým s príchodom Nemcov, s Maďarmi sa navracali. Farárom posielali sa obežníky od kapitulného vikára, hneď aby napomínali ľud k vernosti oproti zákonnému panovníkovi, hneď aby mu ohnusili čím najviac vierolomný habsburský dom. Obe bojujúce stránky posielali im prehlásenia s vyhrožovaním šibenicami, takže len v tom mohli si voliť, od koho chcú byť obesení. Kapitula ospravedlnila Kossuthovo slovo, že duchovenstvo tam bude chváliť boha „in dulci jubilo“, kde zazrie víťazstvo. Do Debrecína posielala svoje schválenie republiky, cisárskym generálom dávala obedy. Tú istú politiku zachovávali aj židia. Slúžili s jednakou vernosťou obidvom stránkam ako dodavači aj ako vyzvedači a koristili z obidvoch.



[8] Mikuláš Dohnány (1824 — 1852), účastník slovenského povstania po boku Ľ. Štúra a J, M. Hurbana, napísal Históriu povstania slovenského z roku 1848 (Skalica 1850).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.