ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvým mojím učiteľom bol v Záborí muž, ktorý v lete pásaval dedinské voly, v zime učieval deti. Ale pri domácom cvičení naučil som sa do roka čítať a písať po slovensky, po latinsky a maďarsky.

Na druhý rok dali ma už do hornojasenskej školy, kde sa počali pedagogické nezmysly so mnou vystrájať. Rechtor mi hneď pri príchode vručil latinsky písanú latinskú gramatiku. Musel som sa hneď učiť s ukrutným namáhaním, quot sunt partes orationis ^[1]bez toho, žeby mi bol jedným slovom vysvetlil, čo sa učím, alebo žeby som bol slovíčko z toho rozumel. Latinčina bola vtedy to, čo je teraz pre slovenských chlapcov maďarčina. Netáž sa, čo sa učíš, len sa uč.

Vychodil som v Jasene len rok. Potom vychválil ktosi pred rodičmi učiteľa v Záturčí ako výtečného profesora. Dali ma teda k nemu. Ale môj „profesor“ tiež nič iného nevedel, ako vykázať z Donáta, toto sa naučíš, a potom za každú chybu pamäti hrozne prútovať. V prúte ležalo celé jeho pedagogické umenie, ktoré tým ukrutnejsie vykonával, že bol súčasne znamenitý korheľ.

Z tejto sparťanskej výchovy šiel som po roku za bratom do Niecpál, kde vtedy bolo akési biedne podgymnázium, tak gazdovlive usporiadané, že jeden jediný profesor učil všetko, k tomu ešte i školu dievčenskú. I tu po dva roky zase len tie nerozumné latinky.

Tento istý nevďačný predmet vzal mi štyri roky aj v Gemeri, kde vtedy stávalo 3/4 gymnázia pri dvoch profesoroch. Lebo čo tam prednášalo reálne, to vskutku tiež nič reálne nebolo. Učil som sa zemepis, ale mapy som nevidel. Učil som sa akúsi históriu Uhorska, ale to bolo len bezduché vypočítanie kráľov a rokov. Učil som sa adíciu, subtrakciu atď. na bilióny a kvadrilióny, ale to by som si nebol vedel porátať, čo príde za 18 mechov otrúb po 18 grošov. Učil som sa akýsi prírodopis, ale nikdy nám ani len obrázok neukázali, nieto nerasty, byliny, živočíchy in natura. Nebolo to nič iného ako pustý slovník latinských a maďarských mien. Celé učenie cez celý rok bolo len hotovenie sa ku skúške. Škrabák svoj prírodopis dokončil obyčajne už v polroku a za polroka trvala potom príprava ku skúške. Všetci sme vyrukovali do stredu a jeden examenoval, keď pán profesor na katedre driemali. Za každé zo slovníka vynechané slovo examinátor pac prútom po pleci! Opitý Bakay mával obyčajne svrab, teda jeho zaneprázdnenie na katedre bývalo toto: vopchal nikdy nechybujúcu palicu do nohavíc a drhol sa cez celú hodinu.

Súkromne sme sa vzdelávali na mravoch sedliackych parobkov. Bo celý Gemer je samá sedľač.

Na charakter pôsobilo prospešné signum linguae, ^[2]povrhol peniaz na okno a zutekal.

Môj starší brat dokončil v Gemeri rétoriku a potom pošiel k pluhu. Ja som prešiel r. 1829 do Kežmarku.

Tu už všetko bolo nekonečne lepšie, i učbári, i zaopatrenie školy, i súkromný obchod. Z profesorov jediný Mihálik bol podobný gemerským. Protivník mechanického učenia padol do opačnej chyby. Žiakom nedal svoje prednášky ani opísať, ani ich nepridržoval k tomu, aby si zaopatrili dáke tlačené dielo, len vždy a vždy nepretržite hovoril, v čom bol naozaj majstrom. Pilnejší žiaci čítali pri tom romány, divadelné hry, ostatní všetečili nudili sa, robili nezdoby. Často prešla celá hodina len samým harušením a nadávaním mien. Dakto napr. zahvízdol. Tu poto započalo sa vyšetrovanie. Mihálik, popoludní obyčajne opitý, v odeve nešvárny, prišiel ku každému: „Ty si zahvízdol.“ „Ja nie.“ „Teda si somár.“ Tak prešiel všetkých. Ostatnú časť hodiny vyplnilo nadávanie mien. Znal ich viac ako kofa. U neho sme nikdy nevedeli, ani len čo je to vlastne za vedu, ktorú sa učíme. A prednášal vedy najdôležitejšie: matematiku, fyziku logiku, metafyziku, prírodopis, áno i teológiu. Tejto bol jediným profesorom a prednášal ju tak neopatrne cynicky, že zaplavil horné Uhry za mnohé roky svojho úradovania najošemetnejšími neznabohmi.

Ja som tiež bol jeden z tých, ktorého prevrátenosť Mihálikova zviedla na bludné cesty. Naučiac sa pri veľkej pilnosti skoro po nemecky, čítal som Schillera a Goetheho; na prednášky Mihálikove chodil som ako na posiedky.

To bolo zle, ale predsa lepšie, než čo činili veľmi mnohí. Podelení na skupiny, na Liptákov, Turčanov, Gemerčanov atď., trávili celé dni a noci vysedávaním, fajčením, kartami a pijatikami. Ja som sa vzďaľoval takýchto spolkov; preto som platil za netovarišského osoblivca.

Žil som o alumnii a strave z domu pri biednej ináč podpore. Až vtedy mi odľahlo, keď som dostal stozlatové štipendium Roth-Telekovské, čo vtedy mnoho znamenalo.