ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V slovenských našich Tatrách, tam, kde sa mi už na silné plecia nebo opiera a ony sokorcami a končúrmi svojimi hore vyššej a vyššej sa vypínajú, akoby tam v nebi tajomstvá božie vyčítať chceli, postavou svojou ukazujú plemenu svojmu, že len povýšením sa nad nízku každodennosť a večným pohliadaním do neba nekonečných božích tajomstiev sa ich piesne uskutočnia. V lone týchto majestatičných velikánov v tichej dolinke leží jedna dedinka, neveľká síce, ale položením svojím taká vábivá, že kto sa raz z nej na tie velikánske Tatry z jednej strany a z druhej po tom krásnom rozloženom poli podíval, nemal by väčšej žiadosti, ako v tej tichej a osamotenej dedinke žiť až do konca.

Na prostriedku asi tejto dedinky sa rozkladá dvorec priestranný, zo všetkých strán parkanom ohradený. Kto doňho vstúpi, hneď pozná, že tam musí byť nie síce veľké, ale predsa pekné hospodárstvo. Dom s čistotnými dvoma izbami a s komorou padne prichádzajúcemu do dvora najskôr do očí. Za komorou chlievy, ďalej pluhy, vozy ťažšie a ľahšie rozostavené a triesla o parkan poopierané. Poznať, že v hospodárstve ani ovce nechýbajú.

Ale čože to tam teraz tak ticho? Starý hospodár nerád dáva zaháľať vozom s pluhom na dvore. Aj čeliadku najradšej vidí, keď sa po odbavenej poľnej robote okolo dvora dačím zaoberá. A teraz tam nevidieť ani živej duše okrem Mateja, ktorého hneď zo stodoly seno a ovos, hneď zo studne vodu do chlieva nosiť vídať. Tak to tam vyzerá, akoby bol dáky sviatok. A to časté chodenie Mateja ukazuje, že musí byť mnoho hosťov v dome.

Sviatočne vyzerá na dvore. Ale ešte sviatočnejšie v chyži. Za vrchstola si zasadol starý hospodár Janko Podhorský, muž neďaleko sedemdesiatich, ale pritom, trebárs mu už na hlave vlasy akoby sniežkom popadnuté obeleli, silný a bystrý, takže keby na to prišlo, aj od zeme by si ešte zaskočil. Podľa neho a okolo stola sedí asi desať mladých, sviatočne poobliekaných šarvancov a na druhom konci naproti starému Podhorskému sedí jeho vnuk, mladý Janko Podhorský aj s dvoma mladšími bratmi. Starý sedí vážne, ako domový hospodár, s tvárou vyjasnenou síce, ale sa akýmsi zamysleným zdá byť, lebo on celkom proti svojej obyčaji ani rozprávku nezačne, ani na otázky obšírnejšie neodpovedá. Mladý Janko len kedy-tedy slovo prehodí. Aj to len tak, akoby sa mu myšlienky, v ktorých zamorený sedel, pretrhovať nechcelo. Namiesto toho však mladší šuhajci živý vedú rozhovor, chutne si ujedajú z predložených, hojných a chutných jedál a upíjajúc a zdravkajúc si hriatym, ktorým ich domáci hospodár a mladý Janko, trebárs obaja tak zamyslení, často ponúkať predsa nezabúdajú.

Mladého Janka matka sa pod kochom varením zaoberá a jedlá na stôl prináša a mladých tak úprimne ponúka, že by jej odoprieť a nevziať si aj nejednému ťažko padlo. A keď si všetci pobrali, popozerá si po nich a srdce sa jej až tak teší, že môže tak hodných priateľov svojho Janka uctiť. Ale keď sa pozrie na svojho Janka, to ju hneď slzy zalejú, odvráti sa a plače a fiká o koch oprená, až jej tak srdce usedáva.

Konečne sa začal rozhovor, ktorý všetkých zaujímal. Starý Podhorský si nalial hriateho do skleničky a vážnym hlasom takto začal:

„No, keď ste si už tak umienili a sa už aj celkom vystrojili na toho Turka, nechže vám už len Otec nebeský pomáha a pri dobrom zdraví vás zdržuje, aby ste nebezpečenstvo, ktoré nám všetkým hrozí, šťastne premohli a potom sa zdraví domov navrátili. A jestli vám pán boh tak prisúdil tam vo vojne zahynúť, lebo ktože proti tomu môže, čo raz pán boh umienil, jeho vôľa je svätá, nech vás posilňuje, aby ste smelým duchom a so slávou aj pre vás, aj pre vašu rodinu za vlasť našu a za sväté náboženstvo padli.“

Všetci v najväčšej tichosti a vážne poslúchali pripitie domáceho hospodára. A keď skončil, všetci sa uklonili a hlasno vyvolali:

„Nech pán boh uslyší! Nech pán boh uslyší!“

Keď starý Podhorský dopil, nalial zas nanovo a radom podával skleničku mladým ochrancom vlasti a každý z nich zazdravkal. Jeden:

„Nech pán boh zdržuje pri dobrom zdraví domáceho hospodára!“

Druhý:

„Nech pán boh dopraje pani matke dožiť sa Jankovej slávy!“

Tretí:

„Nech pán boh požehná každého statočného ochrancu vlasti a Turka aj so Zápoľom nech čert schytí!“ Atď.

A Janko zazdravkal:

„Nech nám pán boh všetkým pomáha svedomite naše povinnosti plniť!“ a zakaždým sa ozvalo spoločné:

„Nech pán boh uslyší!“

Na toto všetko sa dívala Jankova matka, stojac o koch oprená, a všetko počula. A keď dokončili, takto začala:

„Ach, deti moje, deti, ver’ ste mi hodné. Ach, ktože by sa vo vás nepotešil? Ale, deti moje,“ hovorila ďalej fikajúc, „či sa ešte ozaj dakedy uvidíte? Ach, syn môj drahý, neuvidím ja viacej teba, lebo mi ty tam zahynieš a neprídeš si materi, keď sa plačom za tebou umorí, ani oči zatlačiť, ani ju do hrobu odprevadiť, ani v hrobe na truhlu hŕstku zeme hodiť. Och, drahý môj, drahý môj,“ pokračovala, na krk sa mu hodiac, a tisnúc ho k sebe, „už ti je aj otec v zemi, aj ty mi tam zahynieš. Ktože sa bude o mňa v mojej starobe starať? Ach, ktože tieto dve siroty, ktorým si ty mal byť opatrovateľom, opatrí? — Ach, syn môj, syn môj —“ a ďalej nemohla od plaču.

Janko chcel dačo prehovoriť a matku potešiť, ale ho slzy zaliali a slová mu z jazyka skĺznuť sa nechceli.

Tento smutný výpuk materinskej lásky všetkým srdcia prerazil. A všetci sa zamlčali, až sa starý Podhorský vzmužil a nevestu rozplakanú takto potešoval:

„Upokoj sa, dievka moja, upokoj. Veď to veru aj mne ťažko padne takú pomoc pri hospodárstve stratiť. Lebo darmo je to, už je domáci len domáci a na cudzieho sa človek spustiť nemôže. Za cudzím keby človek naveky sám chodil. A mne je to veru už priťažko aj na poli okolo robotníkov behať, aj doma dozerať, aby sa hospodárstvo aké-také nerozsypalo, a moje opustené deti na žobrácku palicu neprišli. — Veď som si ja to často myslel,“ pokračoval po krátkej prestávke ďalej, „že si Janka čochvíľa oženíme, že ho budem ku hospodárstvu priúčať, aby potom, keď ja oči zatvorím, lebo som ja ver’ už len starý, alebo jestli ma pán boh ešte bude zdržovať, keď sa ja nebudem môcť hýbať, nemusel som sa na psotu mojich detí dívať. — Ale čože robiť? — Mňa pán boh azda ešte len začas pri živote zachová a dobrí ľudia ani opustených neopustia. Ale tu nám je nebezpečenstvo väčšie predo dvermi. Veď je to hrôza!“ začal horliť, „čo tí Turci robia. Veď je to taká pliaga ako tí psohlavci. Nedávno bolo počuť, že sú v Belehrade, no — ale vždy ešte neišlo o našu kožu, ale teraz, ako počujem, sa už hor vlečú. A keď tí aj u nás tak začnú hospodáriť, ako tam hospodária, tak nielenže z nášho hospodárstva nič nebude, ale nám aj kostoly aj naše domy nad hlavami pozapaľujú a nás pobijú. Nech som dobrým, keby som bol mladší, ešte by som si sám šabľu pripásal, alebo kosu alebo cepy uchytil a tak by som mlátil to pľuháctvo turecké von z krajiny, že by sa len tak prášilo!“

Tu sa všetci nad rozhorlením starého Podhorského rozveselili a rozosmiali. I pripili mu na zdravie. Len úbohá matka sa nepotešila.

„Ach, veď je to škoda,“ hovorila, „takýchto krásnych mládencov vo kvete ich mladosti ta na hotovú smrť poslať. Veď —“

Vtom jej starý skočil do reči:

„Čert po kráse! A že sú mladí, práve to dobre. Nemajú ešte ani ženy ani deti. Sú silní, ohniví, spôsobní. A až sa takýchto dobrá hŕstka zoberie, aj čerta, nielen Turka posekajú. A čo keby sme sa my starí vybrali? Nás by Turci ako makovice pozrážali a potom by prišli hor a naše opustené ženy a deti by vo vlastných domoch piekli alebo zviazaných za koňmi, sám pán boh vie, kde vliekli, a čo ja viem, akých hnusností a ukrutností sa podopúšťali.“

„Pravda, pravda, pán otec,“ ozvalo sa pár hlasov, až sa z nich mladý Ostriansky k týmto slovám vzmohol:

„Pravda, my sme ešte mladí a nemáme nič čo stratiť krem nášho života. Ale strata táto nášho života bude vykúpením sto a sto druhejších životov. Medzitým tam zhynúť nemusíme. Pán boh nás bude opatrovať, lebo za jeho sväté náboženstvo budeme bojovať.“

„Tak je!“ vykríkol Janko. „Pán boh nás bude opatrovať, lebo on svojich verných nikdy neopúšťa. To je naša svätá povinnosť za náboženstvo, národ a vlasť, keď na to príde, aj život náš položiť. Tieto sväté veci teraz od nás požadujú ochranu a my sme povinovatí, keď v nich žijeme, za ne aj umierať. Keď náš Spasiteľ za svoje učenie vedel život položiť — a bol Syn boží — prečože by sme my, chatrní človiečkovia, za to isté učenie svoju pravicu, a keď na to príde, aj svoj život neobetovali? Boh nám káže a my jeho vôľu plniť musíme. A keď v službe vôle božej zhynieme, boh nás oslávi a vás, drahí naši, poteší a vynahradí vám stratu túto tisícnásobne. Nech sa stane jeho svätá vôľa.“

Tieto slová stavili na chvíľu prúdy materinských sĺz. Potom sa starý zas ozval:

„Chlapci, tajdite, povedzte Matejovi, aby kone zubadil.“ A mladší Jankov brat vyšiel zarmútený nevoľky von z izby. — „Čo sa vlečie, neutečie a čo sa má stať, nech sa stane. Tie reči sa len sporia a čas uteká a — ešte by sme sa tu naostatok všetci poplakali. A vojakom sa nesvedčí plakať.“

Ešte si trochu pohovorili a potom, keď už na dvore dupot čakajúcich koní počuli, poskákali šuhajci od stola, poďakovali sa za uctenie a šable si popripasovali. Janko si šabľu pripásal, vzal pár pištolí, vyniesol von a do sedla položil.

„No, zbohom ostávajte,“ povie Ostriansky.

„No, no,“ prechytí mu starý Podhorský, „veď vás azda len vyprevadíme aspoň za dedinu. Chlapci, sadnite si na kone aj s Matejom a druhé veďte. My pôjdeme vedno peši za vami.“

Takto sa vybrali mladí ozbrojenci sprevádzaní celou Jankovou rodinou, ku ktorej sa mnoho susedov a známych pripojilo, lebo Podhorského dom celá dedina rada videla. Šli tichým krokom, jedni celkom mlčky, zamyslení, druhí v rozhovore o Turkoch, o krásnych mládencoch, o divokosti vojny atď. Janko šiel s matkou rozplakanou a tešil ju, ako len mohol. Starý Podhradský s mladými viedol rozhovor a mladí Jankovi bratia s Matejom si hrdo jazdili popredku.

Tak išli dobrý kus aj za dedinou až na kopec, kde sa už rozlúčiť mali.

„Drahí moji,“ povie starý, „raz sa predsa rozlúčiť musíme, čo by sme vás ako ďaleko odprevádzali. Takto si len bolesť rozmnožujeme, lebo lúčenie len rozťahujeme. Vy teda v mene božom pôjdete a my sa vrátime. Nech vás teda pán boh sprevádza šťastlivo a po vykonanej povinnosti nech vás zdravých domov sprevodí. — Janko, syn môj, ty tajdeš položiť život na kocku. A ktozná ako sa ti kocka obráti. Ja som starý, jednou nohou už v hrobe a neviem, kedy sa mi hodina priblíži. Ktozná, či sa dakedy vidíme. Syn môj! Aj tam, kde ideš, dokáž svojím správaním, že si nie síce bohatých, ale statočných rodičov syn. A chráň sa naveky toho, čo by ti z hodnosti ľudskej aj to najmenšie utrhnúť mohlo, aby som, keď sa vrátiš, jestli mne a tebe pán boh toho šťastia dožiť dopraje, v tebe môjho hodného vnuka privítať a objať mohol. Moje a božie požehnanie ťa sprevádzaj po cestách spravodlivých. Pánboh vám buď všetkým na pomoci!“

Úbohý starec už ďalej nemohol, lebo ho slzy zaliali. Matka neborká nemohla viacej prehovoriť ako:

„Moje modlitby ťa budú sprevádzať“ a „zbohom!“. Plakala, dobre sa jej srdce nepuklo. A syna si k sebe tlačila a pustiť sa ho nemohla. Janko so zaslzeným okom objal matku a prehovoril k nej:

„Boh vaše modlitby vyslyší.“ A k otcovi: „Zachovám vaše napomenutia.“ Ustískal si konečne bratov a vysadol na koňa. A keď sadal na koňa, ešte mu Matej svoje želanie dodal:

„Janko, nech vás Otec nebeský požehná, aby ste sa zdraví domov vrátili.“

Na kone posadali aj všetci ostatní a keď ešte raz „zbohom“ vypovedali, poklonili sa, pohli kone a šli v mene božom.

Šli často rukami kývajúc a sprievod celý im kývanie vracal a tak dlho ich očami a prianím sprevádzal, až sa mu za kopcom z očí stratili. Ešte sa aj potom dlho ta na tú stranu dívali, až sa konečne obrátili a v rozličných rozhovoroch domov ku práci pobrali.

*

Naši bojovníci šli a šli len dobrú chvíľu v hlbokom mlčaní a ticho šli akoby Jankovo zamyslenie pretrhnúť ľutovali. Napokon prehovoril Ostriansky:

„Janko, čo si taký zamyslený? Rozveseľ sa! Čo ti z toho zamyslenia. Veď si tým len bolesť rozmnožuješ a so smútkom, nech som dobrý, Turkovi nič neurobíme.“

„No, len ho ty nechaj,“ ozve sa Dolinský, „veď mu to prejde. Nech len Turka uvidí a trúby s bubnami a delami mu za ušami zahrmia. Vyjasní aj on svoju tvár a tak ti bude rúbať ako ktorýkoľvek z nás, čo sme sa ani nezamysleli a čo sme si s vojnou neraz už do očí popozerali. Ja ho dobre znám. On sa rád bavieva v krajoch nadzemských mládeneckej svojej mysle. Veď to nezaškodí, keď je k tomu čas, za hodinku aj posmútiť, aby potom duch bol za roky čerstvý a ku všetkému hotový.“

„Dobre si povedal,“ odpovie Janko, „že nezaškodí na hodinku aj posmútiť, keď je na to čas, aby potom duch bol tým jarejší. Moje zamyslenie si však nemáte vykladať na strach pred Turkom alebo pred smrťou. Je to mne samému nepochopený cit, ktorý teraz v mojich prsiach hneď plameňom vrie a hneď zas slabosťou sa rozlieva. Zanechal som svojich drahých, ktorí odo mňa svoju pomoc čakali, svoje rodinné kraje, v ktorých som sa od mala tešieval a vyletel som do sveta širokého z úzkych hraníc mojej rodiny. Pole stojí predo mnou otvorené, na ktorom mám to dočiahnuť, po čom som odjakživa túžieval — pole plné slávy. Ej, veru som si nie jeden a nie dva razy žiadal na toto pole kročiť, keď som sa pri východe slnka díval, ako nad vypnutými Tatrami orly bystrým letom hore do oblakov sa vynášajú, tam smelým a slobodným letom si poletujú a mračná silným krídlom rozrážajú. Tak som si žiadal k nim vyletieť, s nimi tam lietať a mračná rozrážať. A tu sa mi, hľa, moja žiadosť vyplnila. Letíme ako tie orly vysoko letom slobodným do mračien tureckých, aby sme ich rozrážali a preč ta zahnali z nášho jasného neba.“

„Pán boh nám pomáhaj!“ Takto prejal reč Černiansky, „ale to tam, nech som dobrý, bude pekný kus práce, lebo to mračno má tu druhé, málo odchodnejšie od seba, čo ho z ďalekých tých dolných krajov hore pritiahlo a vše ďalej a ďalej priťahuje.“

„Veď je to tá kliatba nášho úbohého kraja,“ chytro vykukol Dolinský, „že tu v našom lone máme zradcu, čo len našu záhubu chce, trebárs sa tak stavia, akoby naše dobro chcel napomáhať a trebárs nám tu i tu aj mastné motúžteky cez ústa popreťahuje. Ale či on naozaj naše dobro chce? Rád by ja toho videl, čo by mi to dokázal. On sa na našej záhube sám chce povýšiť a nič viac. Lenže my to pridobre vieme. — A tu ti nám ešte tú ohavu tureckú na krk zavolal a všade ju napomáha ešte viac ako nás. A preto dobre máme, ľudia nás budú požehnávať a boh nám bude pomáhať, že sme sa od neho odtrhli a s cisárom sa spojili aj proti nemu aj proti jeho psohlavcom!“

Zatým ďalej viedol vlastenecký rozhovor Janko Ladanský asi takto:

„Cisár Ferdinand sa nášmu vicekráľovi Zápoľovi prislabý zdá byť. Preto si on myslí, že môže robiť, čo sa mu len páči. A pamätajte, jestli bude mať dákeho pangarta, ešte nám aj toho bude chcieť strčiť, aby sme si ho za kráľa vzali. Len by dák nie, ešte by mohol horší satanáš z neho vyrásť, ako je sám otec a my by sme ho vlastným duší spasením museli kŕmiť. Ach, pekné on má plány. Ale si predsa nedôveruje cisárovi sa oprieť. Cíti svoju slabosť, a preto si volá Turkov na pomoc, čo mu celé kraje plienia, ľudí zabíjajú, ba po ňom samom pachtia, za nástroj ho majú svojej divokosti, čo on ale v zaslepenosti svojej nevidí. Chce naše dobro, sa hovorí, je k svojim poddaným ako otec láskavý. Pekná dobrota, pekný otec! Je to dobrota, keď si poddaných dá mučiť a sám ich mučí? Je to otec, ktorý keď mu Turci pozotínané nevinné hlavy donesú, sa raduje, až mu tak srdce skáče? — No, ale dočkaj, príde na psa mráz!“

„Hovorí sa aj to tu i tu,“ pokračoval Janko, „že napomáha nové reformované náboženstvo, čo sa ho naši kňazi ta do Nemeckej chodia učiť. Ale ja mu neverím. Veď sme počuli, čo urobil v Sedmohradskej s priateľmi nového vyznania, ako ich trápil, všetkého imania pozbavoval, z krajiny vyháňal. Kto sa raz proti nám takto ukázal, tomu my viacej nesmieme veriť, ani teraz, keď nám všeličo sľubuje a taký dobrý sa k nám ukazuje. Šťastní sme, že mu neveríme, že jeho podlosť vidíme a to presvedčenie o samých sebe máme, že my, keď na to príde, tak budeme vedieť zastávať naše spasiteľné vyznanie proti ktorýmkoľvek prenasledovníkom ako vlasť proti Zápoľovi a Turkovi. Lebo verte mi, nám v tomto ohľade ani cisár nepomôže, ani vicekráľ, ale my, my sami, v nás samých si musíme obrancov a vo svojich hľadať.“

„To aj budeme!“ ozvalo sa pár silných hlasov. „Len skorej do tábora!“

„Do tábora!“ zahučali hory, akoby prisvedčením svojím mladých zapálencov v úmysle upevniť chceli.

„Do tábora!“ vykríkol Lehotský, „a to do nášho! Nech si so Zápoľom sám Ferdinand porozpráva. Veď ho on aj s jeho pekelnými žiadosťami skrotí a my rozrieďme trochu ten kúr tureckého opoju, aby mu ich tak veľmi nerozpaľoval. Do nášho tábora!“

„Do nášho tábora!“ zopakovali hory poznovu.

Takýto zapálený rozhovor viedli naši bojovníci, trebárs ešte mladí, ale úsudok predsa pravdivý o veciach a záležitostiach vlasteneckých vynášajúc, až sa naraz pri jednej dedinke videli. Vošli do nej, dačo medzi sebou pohovorili, rukami si na rozličné strany poukazovali, a ako si poukazovali, tak sa na každú z tých strán po jednom rozpŕchli. O chvíľu sa navrátili aj s novými ozbrojenými mládencami. A keď sa všetci zišli, pošli zas ďalej rozprávajúc a spievajúc, až sa tak hory ohlasovali.

Takto šli ďalej a ďalej a na počte im zo dňa na deň prirastalo. Lebo nebolo tej dediny a mestečka, kde by sa im viac-menej nebolo pripojilo, takže sa ich hajno už celému pluku podobalo.

Čím ďalej šli, tým sa väčšmi sporili, lebo už aj na celé pešie aj na koňoch, ba práve aj s delami zaopatrené pluky, ktoré sa s nimi spojili, natrafovali, takže sa to vojsko mladých dobrovoľníkov poriadnej, všetkými potrebnými vecami zaopatrenej armáde podobalo. Len dvoje sa im zdalo chybovať, a síce dobrý, na poli bitky skúsený, smelý a odvážlivý vodca, čo by ich na poli smrti k životu a na poli potupenia a otrockého poníženia k sláve svojej a národnej bol vedel viesť a na cvičenosti, ktorá by spojená s posvätným zápalom za náboženstvo a svoju rodinu, zhovädilosť fanatizmu obratne a silnými ranami bola vstave porážať.

Ale ani na tom im dlho nechybelo. Lebo sotvaže mladí slovenskí orlovia z výšin tatranských na široké nížiny Dunaja zleteli, všetkým potrebným sa zaopatrili. Za vodcu bol hodný Borivoj zvolený, muž to mladý, z mladého vojska akoby vyrastený, v sláve len pre slávu žiť navyknutý, pritom však nad ostatných bratov ničím sa nepovyšujúci a tak, že kebys’ sa mu do hrdinskej tváre a očí, toho zrkadla veľkého ducha, ktoré sa hovoriť zdali „ja som pán“, nebol podíval ani by si ho od ostatných bratov nebol mohol rozoznať. Muž to železnej prísnosti a pritom ako vlastný brat k bratom svojim láskavý, muž v práci neunavený, v boji neprestrašený. Slovom, bol to výkvet slovenský, na poli bitky vykvitnutý. A čo sa cvičenosti dotýče, ten zápal za vec, za ktorú na pole vytiahli, neunavenosť a vtip z prirodzenej obratnosti bystrých a zdravých slovenských mládencov si v krátkom čase utvoril, takže sa to milá vec bola dívať na nich, ako mečom obratne ťali, alebo z pištole v najtuhšom behu do cieľa hádzať, alebo v radoch kráčať, do jedného sa naučili.

Pre poriadok zvolili si vojenských úradníkov z väčšej čiastky takých, čo sa už predtým boli vyznačili a čo sa s vojnou a hrmotom diel a bubnov tak boli zoznámili ako s hudbou tatranských hromov. Janko sa ešte síce ničím tak zvláštnym nevyznačil, lebo ešte nemal kedy a kde. Aj do vojny len prvý raz išiel. Ale pretože si ho všetci neznámi, sami nevedeli preč’, viacej ako druhých vážili pri ňom zápal za spoločné túžby a ducha zbudeného videli, povýšili ho jednohlasne za poručíka. Janko svojim ušiam nechcel veriť. Ale keď vodca k nemu prehovoril:

„Janko Podhorský! Dôvera bratov vám hodnosť poručíka prisudzuje, ako takému mládencovi, o ktorom pevne verí, že hodnosť túto zasluhuje a hodným sa jej stane. Spoločné naše nešťastie a spoločná sláva, ktorá nás, jestli zvíťazíme, očakáva, nech vám dodáva sily a odhodlanosti k úradu, na ktorý vás dôvera bratov povyšuje.“

Keď toto vodca k nemu prehovoril, rozumel, že to vskutku on je, ktorého bratia povyšujú. Neborák, takouto neočakávanou hodnosťou, ktorú ani netušil, prekvapený v prvých okamženiach ani sám seba nepoznal. Hľadal slová na zaďakovanie, ale nadarmo. Až mu predsa kedysi tieto slová z jazyka sa skĺzli:

„Bratia! Našej svätej veci zasvätené moje skutky a celý život nech dokáže, nakoľko som dôveru vašu zaslúžil.“

Nato sa v celom vojsku ozvalo:

„Sláva mu!“

Bola to jedna z tých statočných duší, čo pri plnení povinnosti, skromnosti svojej a oddanosti niektorej svätej veci nehľadia na odmenu, ani s akousi netrpezlivosťou na uznanie nečakajú, ani po povýšení netúžia, ale v povedomí vyplnenej povinnosti najsladšiu spokojnosť, odmenu a povýšenie nachádzajú.

Takto usporiadané vo vodcovej vôli ako papršleky v slnku spojené vojsko podobalo sa jednému silnému mužovi, mužovi jedného citu, jednej mysle a jednej vôle. Piesňami a povesťami vojenskými rozpálení, piesňami a povesťami bezbožnosť tureckú a Zápoľovu oplakávajúcimi a vyprávajúcimi rozvzteklení hrozne netrpezlivo čakali okamženie, ktoré, ako sa ich mladej mysli, čo všetky ťažkosti veľkých skutkov predstaviť si nezná, ale zápalom nekonečným zavedená v sebe len všemohúcnosť vtelesnenú vidí, zazdalo, jedným silným razom aj Turkov aj Zápoľu zdrúzga a vyženie. Presvedčení o svätosti svojej veci, prejatí dôverou vo svojho vodcu a v samých seba, rozdráždení bohaprázdnosťou Zápoľovou a zhovädilosťou tureckou, hnaní túžbami po boji leteli orli slovenskí dolu brehmi dunajskými, leteli neustále od rána do večera a keď si nocou aj s koníkmi poodfukovali, zas od nového rána do nového večera, až sa konečne na poliach vacovských široko rozkrútili a naraz zastali.

*

Nad Budínskym zámkom sa polmesiac ligoce. Slnko celou silou uprelo naň svoje pablesky, akoby ho spáliť chcelo a nevie, že on jeho pablesky od seba všetky odstreľuje a odstrelenými len tým viacej potlačených zraky slepí. A pod polmesiacom sa rozchvieva konský chvost. — — — Vietor doň celým svojím hnevom fučí, akoby ho celým svetom chcel rozniesť a nevie, že ho tým len väčšmi rozfukuje a že rozfúkaný tým väčší sa zdá byť a tým ukrutnejšie šibe krem toho ubiedené a zarmútené srdcia.

V Budínskom zámku sa rozložil Soliman so Zápoľom. A po budínskom meste aj po celom okolí rozlialo sa turecké vojsko ako povodeň.

V Budínskom zámku vo veľkej, drahými pokrovmi vykladanej palote sedí na drahom pokrovci so zloženými pod sebou nakríž nohami hrozný Soliman v celej slávy a sily svojej velikosti, pyšne si spod drahého, drahými kameňmi vykladaného turbana, veľkými a prenikavými očami iskriac a spopod čiernych hustých fúzikov zvoľna si pofukujúc. A pred ním stojí v kniežacom obleku Zápoľa pokorne s výrazom akejsi netrpezlivosti a zvedavosti na tvári.

Ticho v palote ako v hrobe. Ten sa do nových plánov zamyslel a celý sa v nich stratil, nemajúc žiadneho ohľadu na prítomnosť Zápoľovu. Bol to okrem toho len poddaný sluha, od jeho slova závisiaci. Tento sa zas neodvážil pretrhovať myšlienky veľkého svojho patróna a pána, čakajúc, až on sám dačo začne:

„Sláva ti, Allah! — Budín je môj!“ naraz vykríkol Soliman. „Budín je môj a pevne verím, že požehnáš meč tvojho verného služobníka, že mu pomôžeš tvoju slávu od jedného mora ku brehom druhého rozniesť, aby sa celý svet pred tebou pokoril. Budín je môj!“ S obrátenou k Zápoľovi tvárou ďalej hrdo hovoril: „Budín je môj, mocné knieža. A tento môj Budín oddávam vám, aby ste ním vládli ako s imaním odo mňa vám daným, pamätlivý na vďačnosť k vášmu obrancovi. Budín vám tu aj s hŕstkou vojska zanechám, lebo hneď zajtra ponesiem moju zástavu ta do toho cisárskeho hniezda. Viedeň sa mi musí pokoriť!“

„Kto sa oprie vášmu víťaznému ramenu, víťazný cisár?!“ líškajúc sa neistým akýmsi hlasom prehovoril Zápoľa. „Ani viedenskí Nemci nebudú odchodnejší od budínskych. Veď ráčite znať, že títo zarazení povesťou vašich víťazstiev, vodcu zviazali a vašej velikosti ho do rúk so sebou aj so zámkom vydali. Viedenčania sa svojim vlastným bratom neodrodia. Nech len začujú dunenie vašich všemohúcich diel. Ostatne velikú milosť vašej velikosti zaväzujem sa mojou vernou službou odmeniť a dokázaním môjho verného prívrženstva.“

Kto vie, ako dlho by bol ešte uhorský vicekráľ tureckému sultánovi ako svojmu osudnému pánovi chválospevy vyspevoval a svoju oddanosť sľuboval, keby Soliman rečami čas mariť nenavyknutý otrokovi znak príchodu a Zápoľovi odchodu nebol dal.

V hlbokých sa teda poklonách Zápoľa odobral a v pätách za ním vkročil dnu otrok, čelom o zem uderil a k zemi zohnutou tvárou čakal pánov rozkaz.

„V tom okamžení nech sa mi dostaví Hassan Baša!“ Pán rozkázal a otrok, ako mu bolo rozkázané, vyplnil.

Kročila do paloty veľká, silná, divoká postava, nízko sa zohla a čakala rozkazy. Sultán sa z pokrovca zodvihol a takto v krátkosti odbavil prišlého:

„Hassan môj verný, zajtra nech je k pochodu všetko hotové. Ja pôjdem pravým brehom Dunaja s jednou čiastkou môjho víťazného vojska a ty ľavým s druhou. Čo na ceste popadneš, zaujmeš a našej moci pokoríš a čo by sa ti protivilo, stroskoceš a so zemou zrovnáš. Nech všetko, čo je na svete, uzná svojho pána! Pod viedenskými násypmi sa vidíme. Allah ťa požehnaj!“

„Stane sa, veľký pane!“ odpovedal Hassan a so založenými nakríž cez prsia rukami sa hlboko poklonil a vyšiel.

V tichej samote zostal veľký Soliman, zmraštil čelo, spustil obrvy na oči, silné kotúče dymu vypúšťal a do nových myšlienok a plánov sa zabral.

Noc čierna ako sadza a tma ako v rohu rozložila sa aj nad Budínom aj nad Vacovom. Tam mesto mnohými lampami osvetlené a hrmotom vojenských príprav oživené o noci ani neznalo. Tuto tábor ticho a bezpečne odpočíva rozostavenými vartami otočený pri slabom preblkovaní ohníčkov už-už hasnúcich. Naraz sa varty poohlasujú a vo vodcovom šiatri sa mládenci začnú hemžiť, živo rozprávať a zbrojou poštrkovať. Bol to jeden úskok z Budína, čo ich tak pobúril, ktorý sa o úmysle a strojbe Turkov dozvedel, náhodou sa sem do tábora dostal a všetko čo a jak rozpovedal.

„Tento statočný človek,“ začal Borivoj k zhromaždeným mládencom hovoriť, keď úskok dopovedal, „povedá, že sa Soliman zajtra pohne do Viedne, že pravým brehom Dunaja sám pôjde a ľavým že pošle Hassana s jednou čiastkou svojho vojska. O nás ešte nič nevie a ani nesmie zvedieť. Celému Solimanovmu vojsku, ktoré do pol druha sto tisíc chlapov k víťazstvu navyknutých číta, sa my oprieť nemôžeme, ale Hassana s polovicou na prach zotrieme. Len teraz tak musíme vec usporiadať, aby sa rozdvojené turecké vojsko nespojilo. A preto najlepšie bude, keď sa my naraz pohneme, hor ďalej do hôr sa utiahneme a Hassanovi slobodný priechod do jeho záhuby otvoríme. Na novohradských rovinách okolo Fiľakova, kde krem toho cisárovo vojsko leží, ho dočkáme. A potom, keď tohoto znivočíme, poletíme pod Viedeň cisárovi na pomoc.“

„Dobre bude!“ vykríkli zhromaždení a zaštrkotali šabľami.

„Tak teda na kone!“ dokončil Borivoj krátku, ale dostatočnú radu. A v krátkom čase z celého tábora nezostalo nič, len zhasínajúce a kde aj tu slabo ešte preblkujúce ohníky. Keď sa pohli, počuli streľbu diel ako pod zemou dunčať. Bol to znak pochodu pre Turkov zo zámku Budínskeho.

„No len chytro, no len chytro!“ zvolal Borivoj, „za hory, aby o nás Soliman nezvedel, lebo by nám nielen plány mohol pokaziť, ale ešte aj čosi horšieho vykázať. Za hory!“

„Za hory!“ zahučalo táborom a mladí šuhajci leteli cez hory, za hory ako mladí orli — — —

*

Soliman so svojím oddielom vojska strmým krokom napredoval pravým brehom Dunaja, až k prostriedku asi mesiaca septembra pod viedenskými múrmi polmesiacmi svojimi zasvietil, plieniac a zaujímajúc cestou všetko, čo okom zahliadol, uchom začul a mečom začiahol. O odpore silnejšom, ktorý by ho bol mohol v ceste zastaviť, ani slychu a menšie zmizli pred ním ako pleva pred vetrom.

Medzitým však, čo sa mu tak šťastne viedlo, slávou svojho víťazného vojska zaslepený ani netušil, že by druhá, Hassanovi zverená čiastka na znamenitejší odpor a tým menej na nešťastie mohla natrafiť.

Ale Hassan nešťastne schodil.

Skadiaľ šiel Soliman, všade sa za ním ozýval plač a nariekanie, všade zdomácnela bieda a žobrač. Ale kadiaľ šiel Hassan, nebolo plaču a nariekania, lebo ho nemal kto viesť. Nebolo vidieť biedy a chudoby, lebo sa nemala na kom objaviť. Tak sa celý ten pekný, ľudnatý, úrodný kraj zriadil. On a jeho vojsko podobalo sa divokej, krvou nenasýtenej, zboreninami miest a dedín neuspokojenej stohlavej potvore, ktorá skadiaľ zašla, plameňom a požiarom miest a dedín si cestu ľudskými telami vykladanú a ľudskou nevinnou krvou zalievanú osvecovala, pred ktorou hrôza letela a za ktorou smrť a nivoč zostávala. Ľudia pred touto potvorou ako kedy pred psohlavcami do hôr utekali a tam v podzemných dierach čakali, až ponad nich s celou svojou búrou prehrmí. A nikto sa neopovážil naproti sa postaviť, lebo vedel, že toto odváženie sa stojí život.

A o tomto všetkom počuli a toto všetko sčiastky aj videli mladí bojovníci slovenskí. Už hrozne netrpezlivo čakali znamenie útoku, už aj na Borivoja homrali a len ťažko sa mu pošťastilo od unáhlenia sa ich zadržať.

Borivoj došiel konečne s vojskom svojím pod Fiľakovo a zrozumel sa s vojskom cisárovým, čo bolo v zámku. Na Fiľakovo zamieril aj Hassan so svojou zberbou, čo akonáhle Borivoj spozoroval, niektorú čiastku vojska vzal so sebou a do zámku stiahol a druhú pod správou Janka Podhorského vyslal do hôr s tým rozkazom, aby keď Hassan na zámok udrie a proti nemu sa zo zámku vojsko vyrojí, on z druhého boku ho obišiel, nečakane silným úderom prepadol a do zmätku priviedol.

Tmavá noc prikryla širokými svojimi krídlami právosti a neprávosti ľudské. A keď po tmavej noci brieždiť sa začínalo, zablysli sa požiare dedín okolo Fiľakova. Znak to, že tam Turci nocovali a že ich už viac nepotrebujú. Bezpochyby sa tešia na dobrý odpočinok vo Fiľakove.

V zámku sa k osudnej bitke všetko hotuje. Už je hotová. Zďaleka pozdravili Turci Fiľakovo delami a bombami. Neďaleko odpovedalo Fiľakovo Turkom delami a bombami. Ale sa bližšie k zámku Turci dostať nemohli, lebo sa vojsko von vyrojilo na slobodné pole, aby tam lebo padlo, lebo moc Hassanovu naskrze zlomilo a zámok sebou oslonilo. Zahučali delá, schrapšťali ručnice a gule aj guľky aj na jedno aj na druhé vojsko ako príval sa zosypali a zahučali a kadiaľ sa zosypali, naraz celé rady pokryli zem. Ale nedlho dali do seba strieľať ako do mŕtvych cieľov naši mladí šuhajci. Vychytili šable, popichali kone a ako krupobitie udreli na Turkov. Teraz ešte len nastalo mäsiarenie z obidvoch strán. Krv sa liala potokom a hlavy padali ako klasy v čas žatvy. Hrozná stojí bitka a víťazstvo sa ani na jednu, ani na druhú stranu nekloní.

Tak stoja v krvavom zápase dve vojská takmer do poludnia. Až naraz, kde sa vezme, tu sa vezme, priletí Janko Podhorský s čerstvou hŕstkou odhodlaného silného vojska letom bystrým ako mladý orol, ktorý letí pre prvú, ale istú korisť. Turkom za chrbát zaskočí, ich obkolí a krupobitím oloveným obsype. Sám letí ta, kde najväčšie nebezpečenstvo. Pustí rameno slobodne, naširoko a kde len mečom zájde, všade padá pred ním všetko, akoby jeho pohľad zniesť nemohlo. Strašný zmätok sa stane naraz vo vojsku tureckom a strašný krik strhne.

„Allah! Allah!“ preráža celý hluk vojny. Naraz Turci začnú pole bitky opúšťať a s „Allah!“ v úteku pomoc a život hľadať. Naši šuhajci, len čo sa od cisárskeho fiľakovského vojska oddelili a do poriadku uviedli, zanechali pole krvavej bitky a schytili sa v pätách za nimi, dňom za nimi, nocou za nimi, rúbajúc, čo len pod šabľu dostali.

„Never koňovi, ani keď zdochýna,“ bolo ich heslo a s tým heslom sa hnali za pobitými už takmer celkom Turkami.

Janko Podhorský, čo sa tak víťazsky pri Fiľakove ukázal, rástol zo dňa na deň na sile a nevedel dosť pomstu svoju nasýtiť, nevedel dosť silu svoju ukázať, nevedel sa dosť narúbať.

Už sa do Tatier dostali roztrúsení a vše viac a viac sa tratiaci Turci. Práve letel za nimi cez jedno tiché a teraz pobúrené mestečko hodný Janko Podhorský aj s dakoľko kamarátmi, keď mu naraz pred očami mestečko na jednom konci vzbĺkne. Chcel ta letieť, ale ho nové zjavisko zarazilo. Nad potôčkom z bieleho domčeka vybehlo zostrašené krásnej, len ľaknutím čosi pomútenej tváre a postavy dievčatko a volá naňho:

„Preboha, statočný mládenec, pomoc! Tamhľa ten pohan chce náš úbohý dom podpáliť.“

Janko touto neobyčajnou krásou v neobyčajnom výjave prekvapený nevedel, čo má skorej urobiť. Naraz ale vytrhne pištoľ zo sedla, namieri a v okamžení ležal Turek na zemi, ktorý horiacu fakľu už pod strechou držal. A ako vystrelil, zadíval sa zas v nemom zadivení na krásne, ďakujúce mu dievčatko, ktoré ako kvietok na slniečku s pomíjajúcim strachom, nevídanou krásou tam pred jeho očami zakvitlo. A tak by sa ktovie ako dlho bol díval, keby ho krik za potôčkom nebol, sám pánbohvie z akých marení, vytrhol. Tam za potôčkom dakoľko Turkov jedného z kamarátov popadli, zviazali a do ohňa hodiť chceli. Sotvaže tento krik dopočul a ušli. Keď kamaráta svojho vyslobodil, obzrel sa ešte raz na krásnu, pred bielym domčekom stojacu a za ním sa dívajúcu dievčinu pohľadom jemu akýmsi neobyčajným. Pichol koňa a ďalej letel.

Turci sa v Tatrách stratili a o Hassanovi ani slychu. Niektorí hovorili, že vraj s dakoľko vojakmi umkol a kratšou cestou do Solimanovho tábora pod Viedeň utekal, aby mu dal správu o svojom nešťastí. Ako sa stalo, tak sa stalo, dosť na tom, že on tam bol a že naši mladí šuhajci celé jeho vojsko na prach zotreli.

Tak sa to stáva takým dolnozemským, po rovinách cválať naučeným paripám, keď do našich Tatier prídu. Tam oni naisto nohy vylámu.

Borivoj zabral roztratené vojsko a ponáhľal sa pod Viedeň cisárovi na pomoc. Ale jeho pomoci už nebolo treba, lebo len čo sa Soliman o skaze Hassanovej a o približovaní sa silného vojska mladých Tatrancov dozvedel, nechal Viedeň tak a utekal do Budína k Zápoľovi a z Budína do svojej vlasti. Tak tedy naši víťazi prišli po hostine. Ale predsa darmo neprišli, lebo si prišli aspoň pre pochvalu cisárovu.

Už by sa boli mohli aj domov do pokoja ku prácam rozísť. Ale dobre vedeli, že Soliman porážku túto tak nenechá. Rozišli sa teda len na čas s tým sľubom, že sa každý, keď bude potreba vyhľadávať, na koňa posadí a na Turka poletí.

Jankovi Podhorskému, na úrad zástavníka za statočné a víťazské jeho sa držanie povýšenému, bolo naložené novými mládencami štrbiny vojska doplniť. Rozišli sa teda všetci na čas do domu, len Janko išiel po práci krajinskej vlasteneckej.

V Tatrách slovenských, tam, kde Hassanovho divého vojska ostatky zhynuli, leží tiché mestečko. Tichým mestečkom smutný potok pretekáva. Nad smutným potokom sa biely domček vypína a za bielym domčekom sa rozkladá pekná, slovenskými starovekými lipami otočená záhradka. V pekne, starovekými lipami otočenej záhradke na zelenom, pažiťovom sedadle sedí párik krásnych mladých ľudí v sladkom, ako z tvárí vidieť, objatí. Dievčatko krásne, ako by ho namaľoval, napolo sedí, napolo na zvinutom okolo nej šuhajovom ramene spočíva. Jej tmavé očko hravo sa usmieva, po ružových perách nevinnej radosti úsmech poletuje a po celej tvári sa jej akási nadzemská žiara rozliala, takže bys’ sa, hľadiac do nej, nazdal, že nebeská zora v nej zakvitla alebo že sa nebo pred zrakmi tvojimi otvorilo a neznal by si si tenkrát nič inšie vinšovať,^[1] ako že by ten anjel na teba aspoň raz sa usmial a hravým očkom aspoň raz hodil. Šuhaj, čo vedľa nej v celej mládeneckej svojej sile a kráse ako vytiahnutý javor sedel a silným ramenom k horúcim prsiam ju vinul, si to ani vtedy nevinšoval a ona ani oka z neho nespustí, ani z krásnych líc lahodný úsmech pred ním nesplaší, len sa usmieva naňho v nevýslovnej akejsi radosti a len sa mu díva do iskriaceho, v jej očiach zatopeného zraku a do vyjasnenej, machom mládenectva ľahko porastnutej tvári. — Ej, veru by ti, šuhajko, nejeden mládenec závidel, keby ťa takto videl. Ej, veru by, dievčatko, nie jednu panenku srdce zabolelo, keby ťa v náručí toho šuhaja zazrelo.

Šuhaj, ešte trochu nahnutý, sa dobre ani nevystrel, akoby dievčatku bol čosi do uška šeptal. Nešeptal on do uška, lebo čo a načože by šeptal, keď ho v záhrade nahlas hovoriaceho nemal kto počuť okrem krásneho dievčatka. Ej, nešeptal on do uška, nešeptal, ale si s dievčatkom sladkým prvým poľúbením čistú svoju lásku vyslovoval.

Bol to mladý Janko Podhorský s krásnou Aničkou, ktorej krása ho voňahdy, keď prestrašená o pomoc ho prosila, tak zarazila a prejala.

Janko od toho zjavenia časom zamyslený chodieval a samotu si obľúbil. Do tovarišstiev priateľských už tak často nechodil, a keď aj prišiel, nechal sa ostatných veseliť a on sa radšej s krásnymi akýmisi obrazmi mysle svojej bavil. Čudne prichádzala táto jeho premena aj jeho kamarátom. Často ho v tichosti považovali, často sa ho aj spytovali, čo by mu bolo. Ale sa od neho nič dozvedieť nemohli. Hádali, tušili, ale uhádnuť a vytušiť nič isté neznali. Pri celej ale tejto jeho premene v súkromnosti sa on nezmenil na poli verejného života. Kde mu povinnosť akúsi prácu nakladala, tam on bol vždycky ten, ktorý aj predtým ochotný, neunavený, nepremenený. Biely domček nad potôčkom a krásne pod ním dievčatko boli predmety, na ktorých on tak často myseľ svoju pásol a ktoré ho tak čarovne k sebe priťahovali. Tak by bol rád ten domček a to krásne dievčatko ešte raz vidieť.

A Anička, keď on ta cez potok k obrane svojho kamaráta prešvihol, aj keď mestom na vranom koníku letel, aj keď sa už medzi domami stratil, dlho, dlho sa za ním dívala a oči z tej strany ani odvrátiť nemohla. A keď hluk vojny cez mestečko prehrmel, vídavala ho často, v tichej komôrke sediac, ako letí na vranom koníku za Turkami, ako ich rúbe. A v tom obraze akúsi, jej samej nepojatú radosť a rozkoš cítila. Často, keď v mysli svojej do ríš obrazových zablúdila, tak si srdečne vinšovala, aby poznovu Turci prihrmeli a ona trebárs v bolestiach strachu toho krásneho šuhaja mohla o pomoc prosiť a aspoň ešte raz vidieť.

A tu sa im, hľa, spoločné túžby vyplnili. Janko, chodiac po povinnosti, keď novších tovarišov zbieral, prišiel aj do tichého mestečka a navštívil aj biely domček. Prišiel a navštívil aj viac ráz, až sa s Aničkou bližšie spoznal a konečne aj do jej sladkého objatia ako milenec dostal.

V takomto sladkom objatí spočívali šťastní milenci v tichej nemote, pasúc oči na krásnych svojich tvárach a tešiac sa v sebe. Prvé poľúbenie odmenilo dlhé osvedčovanie, sľuby a prísahy. Prvým poľúbením si nevdojak jedno druhému povedali, že sa ľúbia a viacej ani sami nechceli. A že si to povedali, zabudli na reči a celkom sa v radosti a sladkom cite prvej lásky rozplynuli.

Posvätné mlčanie pretrhol konečne Janko a začal svojej milej všetky svoje osudy a premenu od toho výjavu v tureckej hrmavici rozprávať, ako sa nemohol jej obrazu striasť, ako ho čosi tajné k nej tiahlo a ako jeho láska bližším sa s ňou poznaním rástla. To samé mu so sklopenými očami a so studným červencom na tvári rozprávala aj Anička. A keď dokončila, takto k nej Janko vážnym hlasom prehovoril:

„Čím bližej som teba, drahá moja, poznával, tým som sa úplnejšie presvedčoval o tom, že tvojej vonkajšej kráse aj vnútorná ducha celkom zodpovedá. A toto presvedčenie ma zo dňa na deň viacej k tebe priťahovalo. Zvlášte ale vzbĺkol cit vo mne vtedy, keď som spozoroval, že ty na nešťastí kraja nášho a našej rodiny srdečný podiel berieš, že si nad jej nešťastím zaplačeš a nad víťazstvom naším, jej obrancov, sa srdečne potešíš. Toto ma zvlášte k tebe viaže, lebo sa aj v dačom vyššom, svätom, večne trvajúcom zrovnávame.“

„Ach, milenký môj,“ odpovedala Anička, „čo mám inšie robiť? Kraju nášmu a rodine som tiež tak ako aj ty zaviazaná slúžiť. Ale tú službu konať, ktorú ty konáš, čo by som ako chcela, nemôžem, ale by sa mi ani nesvedčilo. Teším sa teda aspoň a plačem, keď rúbať, boriť a stavať nemôžem. Teším sa vo vás a zvlášte v tebe, hodný víťaz, žehnám ťa a modlím sa za prospech tvojich počínaní. Ľúbim v tebe peknú tvoju, hrdú, nad každodennosť povýšenú postavu. Ale, milenký môj, zahorela som k tebe láskou zvlášte pre velikosť a statočnosť ducha tvojho.“

„Tak sa teda,“ dodal Janko, „obaja nie pre časnosť túto vonkajšiu, ale preto, čo je v nás večné, so sebou sa zrovnávajúce, ľúbime. A láska táto tak dlho bude trvať, ako dlho obaja večnosti tejto vernými zostaneme.“

Takýto asi rozhovor viedli Janko a Anička pri prvom zjavení si lásky. Bol to rozhovor, nad ktorým sa snáď nejeden z dnešných milencov a nejedna z dnešných mileniek zadiví, lebo tu nevidí tie sladkopodvodné reči, tie bezbožne rúhavé prísady, tie mnohé kŕčovité, vysilené „ach!“ a tie krásoklamné sľuby neistej budúcnosti. Ale tak sa to časom stáva aj proti všeobecnému obyčaju výnimka. A výnimku túto práve urobil Janko s Aničkou.

Ešte by bol chcel Janko čosi svojej milej hovoriť, ale nemohol. Prvý výpuk lásky ho celého prejal. A on krem toho radšej rúbal, ako hovoril, radšej pálil plameňom svojho citu a boril, čo bolo na borenie jeho silou, ako chladnými, prekrúcanými rečami si pohrával. Preto radšej privinul svoju milú k srdcu a zaiskril očami v jej zraky, akoby svoj cit bol v chladných slovách rozprskoval. A po ohnivom tomto pritisnutí schytil sa ako jeleň.

„Povinnosť mi káže odísť. Zbohom! Spomni si časom na mňa,“ povedal a na čakajúceho koníka sa vyšvihol.

„Boh ťa sprevádzaj,“ odpovedala Anička, „po cestách tvojich. Ja sa budem za teba, môj milenký, a za tvojich bratov šťastie modliť. Boh ťa sprevádzaj a po vykonanej povinnosti príď svoju Aničku v jej zarmútenej samote potešiť. Boh ti pomáhaj, môj milý — — “ ústočká mimovoľne šepotali a zaslzené očká ho sprevádzali aj potom ešte, keď medzi domami raz sa zelené pero za jeho kalpakom zachvelo.

Keď sa už dosť na tú stranu, skiaď Janko preletel, nadívala, odišla Anička do tichej komôrky a zabrala sa do hlbokých myšlienok a v hlbokých myšlienkach zabraná tešievala sa na nový jeho príchod.

Janko však letel z dediny na dedinu, z mesta do mesta, zbierajúc nových kamarátov pod svoju zástavu. Chýry doletúvali, že je strašný Soliman už v Budíne a že zas proti cisárovi sa vyberá. Nový strach sa celou krajinou rozniesol. Povesti o bezbožnej zhovädilosti tureckej sa u ubezpečených akosi Tatrancov obnovili a čerstvými strašnými farbami zatiahli a piesne vojenské po Tatrách sa ozvali. Nikdy ešte snáď nebolo v Tatrách také vzbúrenie ako teraz. O ničom inšom sa neradilo ako o výprave na Turkov, nič inšie sa nerobilo ako prípravy k vojne. Starci mládencov povzbudzovali, mládenci zbroj pripravovali, šable brúsili, sa v zbroji cvičili. Ba aj malé deti sa najradšej už len na vojakov a na vojnu hrali a tak sa niekedy zo žartu naozaj posekali, že zvlášť tí, čo na Turkov hrali, po hre za celé dni s poviazanými hlavami oddychovať si museli.

Pri takomto vzbúrení a pri takomto zápale za vojnu nieto divu, že Janko pri svojej k tomu neunavenosti a horlivosti omnoho väčšie vojsko, ako bolo to predošlé, v krátkom čase zobral. K nemu prišli všetci z predošlej vojny pozostalí kamaráti a Borivoj tiež pripálil. Poriadky vojenské boli urobené a cesta rovno na Kiseg, ku ktorému, ako povesť niesla, Soliman s divokým a velikým akýmsi vojskom tiahol, zamierili.

Cesta ich viedla cez tiché mestečko. Tam trochu zastali a Janko príležitosť túto užil. Zaskočil aspoň na okamženie do bieleho domčeka vidieť svoju milú, s ňou sa potešiť a — snáď aj naveky sa odobrať, lebo vedieť nemohol, či sa kedy vráti.

Anička práve oblôčkom čosi zvedavo vyzerala, keď Janko do izby vkročil. Bol to krok známy pre jej uško. Trhla sa strmo nazad a letela milému v ústrety.

„Jak sa máš, milá moja? Čo robievaš? Nie ti je smutno? Nezabudla si ešte na mňa?“ sa spytoval jedno po druhom Janko, akoby všetko naraz bol chcel zvedieť.

„Jak sa mám, milý môj? Ako opustená sirota. Smutno je holubičke, keď ju drahý holúbok zanechal, ešte ale smutnejšie dievčatku, keď milý k nemu neprichádza. Kvietok usychá, keď ho rosička neovlaží. Vädne aj srdiečko, keď ho drahý nepoteší. Ach, milenký môj. Smutno mi, smutno bolo bez teba. Ach, milý môj, už som pre našu lásku aj trpieť musela.“

„Trpieť?“ zvedavo sa spytoval Janko. „Čo trpieť, od koho trpieť? Pre našu lásku trpieť? Vysvetli mi túto hádanku.“

„Nežiadaj, milý, aby ti všetko rozpovedala. Maj na tom dosť, keď ti poviem, že ma už aj nemilosrdne nútili.“

„Nútili, nemilosrdne nútili,“ opakoval zamyslený Janko hlasom tichým, preťahovaným.

„Nútili, nútili, ale nič zo mňa nevynútili, len čo ma darmo natrápili. Lebo čože ja z toho môžem, že moje srdce k tým, ktorým ma nasilu chceli dať, žiadnej náklonnosti necíti a cítiť nemôže. Láska sa vynútiť nedá, ale sa len tam zapáli, kde sa dve seberovné duše nájdu a poznajú. Ver mi, drahý môj, že by už pri toľkom trápení rada bola poslúchla, len aby sa trápenia bola mohla sprostiť, ale som nemohla. Zľakla som sa tej myšlienky, že dákemu každodennému telesu v službu sa vydať musím. Nie, nie, to som urobiť nemohla, lebo by sa bola zaživa pochovala. Bože môj, prečo sú nie všetci takí ako ty, môj milenký? Veru by sa nebola dala trápiť, ale by sa rada bola podvolila s tou myšlienkou, že aj tam hodného, statočného, moju lásku zasluhujúceho muža život budem osladzovať. Ach, bože môj, prečože si ty len sám taký na svete? Asnáď by sa trápiť nemusela. Ale rada trpím a hrdá som pritom na tvoju prajnosť a náklonnosť, milenký môj, ku mne.“

„Prečo si ty len sama taká na svete, radšej povedz, drahá moja,“ hovoril Janko. „Lebo keby si sama taká nebola, ale každodennosti sa rovnala, neľakala by si sa tej myšlienky, ktorú si práve pripomenula, lebo by si v nej žiadne hrôzy nevidela. Ostatne, drahá moja,“ pokračoval odhodlaným hlasom, „nezaväzuj si so mnou svet tak, ako ti ho ja nezaväzujem a zaväzovať nechcem. Urob si podľa svojej najlepšej vôle a nepohrdni šťastím, keď sa ti samo ponúkne. V tomto a aj to najmenšie obmedzovať by som si za hriech pokladal. Buď slobodná, ako aj ja slobodný som a slobodným chcem zostať, lebo jestli by som si obmedzil slobodný let činnosti, prestal by som byť tým, ktorým som.“

„A tak by som ťa, milenký,“ pretrhla mu Anička, „aj sotva viacej ľúbila.“

„A ja by som sa ti aj sotva viacej smel na oči ukázať,“ pokračoval Janko, vinúc Aničku k sebe. „Zostaňme teda tak ako sme. Ty svoja a ja svoj. A v tejto slobode ty moja a ja tvoj. A ostatné nechajme vôli božej.“

Vtom na ulici bubny zahrmeli. Janko chcel ešte čosi hovoriť, ale ho rachot bubnov do iných myšlienok preložil. Schytil sa a tieto slová mu z jazyka splynuli:

„Hodina udrela, už musím, povinnosť ma volá. Tajdem na pole života a smrti a kto zná, čo mňa tam očakáva. Pamiatka tvoja ma bude posilňovať a odhodlanosti mi dodávať. Jestli v tomto odhodlanom svätom boji padnem, spomeň si časom na mňa, spomeň si, keď budeš v náručí šťastného miláčika spočívať, že si už mala jedného, ktorý ťa tak horúco miloval, ktorý ale slávne zahynul v boji za sväté veci. Zbohom!“

„Nie, nie, milenký môj,“ dodala Anička trasúcim sa hlasom, túliac sa k nemu, akoby sa ho pustiť nechcela. „Nie, ty mi tam zahynúť nesmieš. Ja sa budem za teba modliť, modliť sa budem s celou skrúšenosťou, s akou sa len možno človeku modliť a boh moje skrúšené modlitby počuje. Nie, ty mi nezahynieš, ale oslávený sa mi zas do náručia horúceho navrátiš. Pán boh ťa, milenký môj, opatruj!“

Napokon ju k sebe pritisol a ona odvisla na jeho horúcich perách. Schytil sa silným krokom, vyšiel von, vyšvihol sa na koníka, ešte raz jej ruku podal, pichol koňa a v hemžiacom sa vojsku sa stratil.

So zaslzenými očami ho vyzerala Anička, až sa jej ešte raz objavil na čele vojska v radoch postaveného so zástavou v hrsti. Tak šikovne sedel na koni, akoby mu z hrsti bola vyrástla. Jeho postava a držanie nad všetkých ostatných povýšené, nový, silnejší plameň lásky v jej srdci zapálili, lebo len teraz videla, ako je on nad všetkých ostatných povýšený.

Zástava široká sa rozvinula a na nej orol rozprestrel svoje krídla široko, slobodne. Vojsko sa pohlo a rozletelo sa ako ten orol mestom, poľom slobodne, široko-ďaleko a letelo, množstvo kopcov, lesov a potokov rodinných aj cudzích za sebou zanechávajúc.

*

Pod Kisegom strašná bitka stojí. Soliman s nepočtovaným vojskom zaplavil celé okolie kisegské. Táboru konca-kraja nedohliadneš. Tak sa rozlialo to vojsko ako more široko-ďaleko a len v prostriedku ako samotný ostrov hrdo a smelo sa vypína pevnosť kisegská a nad ňou orol cisársky silne strepotal krídlami a široko ich rozprestrel, akoby svojim chcel ukázať, ako v tureckom mori počínať si majú.

Delá turecké ani hrmieť neprestávajú a zo zámku sa ustavične kúri a rachotí. K ručnému boju ešte neprišlo, trebárs Solimanovi pod Kisegom už neraz slnko zišlo a zapadlo, lebo hrdinský Jurišič za lepšie uznal najskôr zo zámku trochu rozriediť turecké zberby a bes ich skrotiť a potom ako tam v tom mori v najväčšom jeho vzbúrení ako kamienčok otonúť.

Solimanovo vojsko začína rednúť, lebo Jurišič delovú streľbu znamenite vedel usporiadať. A tým sa Soliman tým väčšmi rozpaľuje a srdí. Často už aj vykrikoval v svojom jede:

„Ešte sa mi tá krtica v tej krtine opovažuje tak dlho protiviť a nepoddáva sa. Čo by sa mi aj poddal, neprijmem viacej jeho sa poddanie, ale musím rozhádzať to mravenisko, že kameň na kameni nezostane. A jeho, toho všetečného červa aj s jeho mravcami jedným dlapnutím nohy rozmliaždim!“ — Poznať, že víťazný Soliman už netrpezlivo niesol bránenie sa Kisega a hynutie svojho ľudu.

Ale kisegským levom už tiež akosi divno prichádzalo, lebo pevnosť nepretrhnutou streľbou bola už až veľmi popretrhovaná. Turci sa už urobenými dierami aj dnu driapať opovažovali. A pomoci žiadnej nenadchodilo.

Slnko krvavé v krvavých zorách na nebi vzišlo. V týchto krvavých zorách robil Soliman k rozhodnému, ako si myslel, útoku prípravy a už svoj úmysel aj strašnou streľbou oznamovať začal. Vtom na strane polnočnej zbroj sa zaligotala, veľké vojsko sa začernelo a nad nimi cisársky orol krídla rozopäl. Bolo to vojsko mladých slovenských dobrovoľníkov, ktorí sotvaže velenie sa tureckého mora na pevnosť zazreli, schytili sa ako orly tatranské na krídla a silnou ranou na Turkov udreli. Bitka sa strhla krvavá, v ktorej Soliman, vidiac svoje plány potrhané, dlho vydržať nemohol. Hegol sa teda naspäť.

Borivoj sa so svojimi tiež trochu utiahol, tábor rozložil a pripravený k novému, krvavejšiemu boju netrpezlivo čakal ráno. S novým ránom nový, za dňa strašnejší boj nastával a nepretrhnute deň po dni trval.

Napokon nastala ostatná bitka. Jurišič z pevnosti neustále pálil a Borivoj so svojimi rúbal nemilosrdne. Janko so zástavou letel ta, kde najväčšie hromady zazrel a smelí šuhajci za ním a okolo neho rúbali do Turkov ako do kapusty. Takým prospechom osmelený Janko takmer o svoju slávu prišiel. Naraz sa vráti so zástavou medzi Turkov, tí ho obhŕknu a začnú mu násilne zástavu z rúk driapať. Už porisko v rukách nemohol udržať, lebo mu ho vydriapali, chytil teda samú zástavu a v strachu, že mu aj to ešte vydriapu, oddrapil ju od poriska, pár krokov nazad uskočil, vytrhol šabľu, zástavu na ňu priviazal, vystrčil:

„Za mnou, bratia!“ vykríkol a zas sa medzi Turkov hnal. Zmätení šuhajci, lebo zástavu nevideli, keď ju raz zhliadli, novou silou sa zúfalí hnali za zástavou, stelúc si mŕtvymi telami cestu.

Bol to boj zúfalý slepého hovädského fanatizmu s čistým horúcim zápalom za sväté veci. Boj na smrť a život.

Dvojaký oheň pálil Solimana. Jeden sa naňho sypal z pevnosti a druhý vrel vo vnútornostiach jeho vojska. A tento dvojaký oheň zniesť nemohol. Ustúpil teda, tábor na vozy zhabal a zamieril cestu do Štajerska celý rozbesnený.

Na ceste poslal Hassana s dvadsiatimi tisícami do Rakús a on medzitým na Štajersko a okolné krajiny svoj jed vylieval, plieniac a pustošiac, čo len popadol. A keď sa dosť naplienil, vrátil sa do svojej vlasti.

Hassan práve tak schodil ako predtým. Lebo naši šuhajci ho všade stopovali, až celé jeho vojsko tak ako predošlé vysekali.

Po odtiahnutí Solimana cisár Ferdinand s vicekráľom Zápoľom pokoj urobil, najskôr len na tri mesiace, potom, ako sa hovorí, na večnosť. Ferdinand sa pokojom týmto videl byť ubezpečený, ale Zápoľa s tým, čo mu Ferdinand popustil, nebol spokojný. S Turkami potajomne držal a všetkými spôsobmi tak bil, aby svojím potomstvom trón uhorský obsadil. Aký to bol pokoj, budúcnosť ukáže.

Keď naši šuhajci povinnosť svoju vykonali, takto k nim statočný Borivoj prehovoril:

„Bratia! Turek je už zahnatý a jeho bes naším statočným bojom na dobrý čas skrotený. Krem toho aj cisár so Zápoľom už pokoj urobil, o ktorom pokoji síce nevieme, ako dlho bude trvať, lebo Zápoľovi veriť nesmieme, ale predsa úfať sa môžeme, že týmto pokojom uspokojený aspoň za čas s Turkami držať prestane a potom, dá boh, že ho čert schytí. My teda sa už môžeme v mene božom po svojich rozísť a po našich Tatrách rozletieť, aby sme si po ťažkej práci oddýchli. Naveky ale musíme pamätovať na to, že krajinské práce sú nám prednejšie ako domáce, boj za sväté veci prvší ako práca domáca. Rozídeme sa teda s tým sľubom, že jestli by sa Turci ešte zdvihnúť a do našej krajiny vrátiť opovážili, alebo Zápoľa búriť začal, kosy a pluhy odhodíme a ostré meče pochytíme.“

„Sláva mu! Sláva mu!“ vykríkli šuhajci, pretrhnúc mu reč na znak prisvedčenia.

„Všetkých vás,“ pokračoval po utíšenom kriku Borivoj, „čo ste tu so mnou za sväté naše veci bojovali, menom týchto svätých vecí požehnávam a všetkým vám ďakujem. Zvlášte ale prijmite moje vďaky vy, statočný Janko Podhorský, vy silný lev, vy odvážlivý bojovník, vy neprestrašený obranca svätej našej zástavy, vy slávny posvätenec našej svätej veci. A vy padlí, úbohí bratia, prijmite našu vďačnosť. My slávu vašu roznesieme široko-ďaleko. Vašou slávou bude uspávať matka svoje dieťa, vaša sláva naplní domácnosť aj polia, vašu slávu budú rozhlasovať Tatry svojimi ohlasmi. Všetkých by vás, drahí moji, čo ste tu prítomní pri rozlúčení tomto, všetkých by vás chcel zbozkávať, všetkých k srdcu svojmu pritisnúť, ale nemožno. Zbozkávam vás teda všetkých v zástave vašej a pritisnem vás všetkých k sebe v jej ochrancovi.“

A tu vzal zástavu, bozkal ju, privinul k sebe Janka Podhorského a horúco ho k srdcu svojmu pritisol objatím dlhým, slávnym. Vtom trúby zavreskli, bubny zrachotili, delá zahrmeli, ručnice schrapšťali a hlučné „sláva! sláva! sláva!“ sa celým okolím roznieslo.

Po takomto slávnom rozlúčení rozišli sa na rozličné strany a zvoľna sa poberali s ovesenými hlavami každý svojou cestou.

Janko so všetkými tými kamarátmi, s ktorými sa z domu vybral, sa domov vracal, lebo boli všetci takí šťastní, že sa celí, trebárs aj hodne poznačení, domov navrátiť mohli. Šli známymi dedinami, mestečkami a ľud k nim s radostným vykrikovaním vybehúval, zastavoval ich, vítal, chválil, ďakoval im a radosti ani konca ani kraja byť nechcelo.

Čím ďalej šli, tým sa im Tatry velebnejšie a vyššie vypínali. Už aj tichú dedinku pod samými Tatrami, Jankovo to rodisko, zazreli.

Práve sa slnko za hory bolo prevážilo a len sokorce tatranské ešte osvecovalo, keď do dedinky vchádzali. Starý Podhorský robil poriadky po dvore a bratia Jankovi už hodne podrastnutí aj s Matejom pri studni statok napájali. Vtom kone pred bránou zadupocú a naraz zastanú. Chlapci sa najprv popozerali, kto to, čo to. Naraz sa schytili a o závod bežali bránu otvoriť. Brána sa rozletela a do dvora vstúpili mladí, oslávení šuhajci s mladým domácim hospodárom. Starého neboráka slzy radosti zaliali a nevedel viac povedať, ako:

„No, keď ste už len tu!“ Podal všetkým rad-radom ruku a úprimne ich privítal. Potom sa obrátil k chlapcom. „Chlapci, zažeňte statok do chlieva a ty, Matej, opatri kone. Veď týchto šuhajcov dneska už ďalej nepustíme.“ S tým ich uviedol do izby.

Jankova matka bola pod kochom s varením večere pre čeliadku tak zaneprázdnená, že ani nevedela, čo sa na dvore robí. Naraz sa dvere roztvoria a dvermi vstúpi jej Janko so svojimi kamarátmi. Neborke, ako ho zazrela, naraz tanier z ruky vypadol.

„Jaj, Janko môj!“ vykríkla a na krk sa mu hodila. Tisla ho k sebe, bozkávala a bola celá bez seba.

„No len ho už pusť!“ skríkol starý. „Veď ti je už tu, môžeš sa s ním natešiť, koľko len chceš. Nech zo seba zhádže tie pletky a urobí si pohodlie, veď je už doma a okrem toho sa ich dosť navláčil. Aj vy, priatelia moji, dolu s tými škrablicami. Veď sa tu s Turkami rúbať nebudete. A ty, nevesta, urob pre šuhajcov dobrú večeru, zohrej hriateho. Na vojne nerobia hostiny a po dlhej ceste sa im dobre zíde.“

Šuhajci sa pousmievali, šable odpásali a mentiečky pozhadzovali.

„No, posaďte sa, pozapaľujte si z tohoto môjho domášneho. Chlapci, fajky sem. Či máte aj sami? No pozapaľujte si a rozprávajte nám dačo, ako sa vám tam vodilo.“ Takto sa starý rozhovoril celkom omladnutý.

Všetci pozapaľovali, posadali za stôl a začali široko-ďaleko rozprávať celé svoje osudy. A keď o statočnom správaní Jankovom hovorili, starý aj ušami aj ústami počúval. Zvoľna si dym spopod nosa podfukuje. Vše „hm“ len tak pre seba prehodil, hlavou pokyvoval a až tak mladol od radosti. Janko medzitým vyšiel na dvor, poobzeral všetko a keď sa vrátil, šiel k matke a tešil sa s ňou do svojej a jej dobrej vôle.

Prišla večera. Makové rezance, údené klobásy a buchty (šišky) nechýbali. Hriate okrem toho svietilo na stole. Naši milí si veru chutne ujedali a upíjali, lebo už dávno takéto večere nemali. A keď sa už do chuti najedli, začali zdravkať. Domáci hospodár najskôr pripil všetkým na zdravie a za ním všetci radom pripíjali domácemu hospodárovi, domácej gazdinej atď. Až konečne Dolinský vzal skleničku a takto pripil:

„No, Janko, nechže pán boh dá tej tvojej ruke aj ďalej ešte sily, aby si tých Turkov hodne mohol česať a tú tvoju šablicu nech len dobre prioceľuje. A keď sa ti tá poderie, nech ti požehná druhú, ešte lepšiu.“

„Čo, šabľu?“ náhle sa zamiešala matka. „Načože by mu už bola? Veď sa jej už dosť navláčil. Hodnú nevestu a dobrú gazdinú. To, to by mu a nám teraz bolo treba.“

„Čože? Nevestu by mu bolo treba?“ vykríkli rozosmiati všetci. „Neviem, čo by s ňou robil. Vojakovi treba šabľu a nie nevestu. Šabľa je jeho nevesta.“

„Veď je tak. Vojakovi treba šabľu. Ale môj Janko je už viacej nie vojakom, vojakom už bol a teraz bude gazdom a gazdovi treba gazdinú. Lebo, duše moje, zle je to samotnej pri takom hospodárstve. Veď by sa mne veru aj pomoc už dobre zišla.“

„Veru je to raz tak,“ sa ozve starý. „Nevestu v dome treba. A veď čože by sa bez ženy mal len tak bitangovať? Ešte by o ňom ľudia pľuhavé reči narobili, lebo je u nás psí ľud. A to nechcem, aby moje potomstvo do planého chýru prišlo. Nech sa tak drží, ako sa na statočného človeka svedčí.“

Týmito slovami sa všetci akosi zarazili a zahanbili. Potom len tak sticha prehovoril Ostriansky.

„Počuješ, Janko, veď teba chcú oženiť. Či si si už dáku prehliadol? Ale čo by si sa tam ženil. Či ti je nie lepšie na slobode ako vtáčkovi? O, veď Turci, nemysli si, že už viacej neprídu. Ani sa nenazdáš, len keď raz prihrmia. My sa vychytíme zas ako teraz a preslávime sa zas nanovo. A ty musíš doma zostať, lebo ťa žena nepustí.“

Janko len počúval, počúval, akoby sa to jeho ani nebolo týkalo. Menil sa v tvári, nepokojne sa obzeral, pokašliaval, až tu naraz prišiel aj naňho rad hovoriť. Prehovoril teda takto:

„Znám ja to dobre, že Turci na večnosť neodišli, ale že je to len také utíšenie, ako keď sa po Tatrách mračná roztiahnu, v tajomnom tichu nad nimi zavisnú a v nich už hromy križovať začínajú. Znám, že je to utíšenie, aby za ním tým väčšia búrka vybuchnúť mohla. Znám, že ešte aj Zápoľa nové pletky začne, a znám, že nám zas šable bude treba chytať. Ale nebojte sa, trebárs sa aj ožením, ja zostanem tým, ktorým som bol dosiaľ. Keď vojna zahrmí, budem vojakom takým ako aj vy, čo sa, ako vidieť, ženiť nestrojíte. Nebojte sa, silnejší som ja, ako že by som sa dal jednej žene od svätých povinností odviesť. Nebojte sa, bratia, žena ma neodučí rúbať, ani mi srdce víťazné z pŕs nevytrhne a so zajačím neprečaruje.“

„No, veď uvidíme. Veď my síce dobre známe, kto si a čo si. Ale ťa predsa bude škoda,“ prehovorili s akousi nevôľou šuhajci.

„Ale nás na svadbu zavoláš a mne azda len dáš hodnosť družbovskú,“ spytoval sa po chvíli Ostriansky s úsmechom.

„To ťa nechybí,“ odpovedal Janko. „Práve som ťa chcel o to žiadať.“

„Ľa, tu máš, už ti aj poriadky robia a ešte ani nevesty nemajú, ani o čase, kedy bude svadba, nevedia,“ rozosmiaty vykríkol Dolinský.

„Kedy bude svadba?“ ohlásila sa matka. „Čo najskôr. Veď v dedine a na vidieku jesto dosť hodných dievčeniec a Janko ver ktorúkoľvek dostane, nech si len vyberie. Naraz na nedeľu môžu ísť ohnisko obzerať a na druhú s ručníkom.“

„O nevestu sa ja sám postarám,“ povedal Janko. „Myslím, že mi aj v tom necháte po vôli.“

„Rob si, synok, ako chceš. Len hľaď, aby si dobrú gazdinú dostal,“ dodal otec. „A jestli už máš dakde prehliadnuto, zavolaj si starých svatov, sváka Podhájskeho, kmotra Dobrovodského alebo, čo ja viem, koho chceš. Veď ti ver každý rád pôjde s ručníkom.“

„Borivoja, Borivoja,“ vykríkli všetci, „ten bude dobrý, trebárs je ešte mladý. Keď sa náš zástavník žení, kamarát mu je družbom a my sa s ním svadbovať máme. Nech bude náš vodca starejším. Veď on príde, len mu oznám.“

„Tak teda,“ ukončil Janko, „príďte, bratia moji, na druhú nedeľu pôjdeme s ručníkom.“

Už bolo všetko hotovo. Šuhajci po dlhej ceste a bolo už krem toho aj neskoro do noci, začali aj požmurkovať. Ešte si raz ponalievali a ľahli si na odpočinok.

Ráno, takmer ešte pred svitom sa vychytili aj svojich domácich potešiť. A Janko so starým otcom aj s materou robili prípravy k vohľadom.

Medzi prípravami prišla ako nespodievane druhá nedeľa. Šuhajci sa všetci zišli. Aj Borivoj prišiel.

Z Podhorského dvorca vychádza Dolinský na bystrom koníku, zástavu v ruke nesie a hrdo si vedie. Za ním Janko s Ostrianskym a ešte osem šuhajcov nasleduje. Tenké košieľky sa na nich len tak belejú, perá za klobúčikmi jarabejú a koňom na kantároch stužky a ručníky vietor rozovieva. Za nimi na štyroch vraných koňoch dvanásť muzikantov sa vezie a tak vyťahuje, že sa celá dedina len tak ohlasuje. A za muzikantmi na peknom kočíku tiež na štyroch vezie sa Borivoj so svákom Podhájskym v sviatočných mentiečkach poobliekaní.

Ako začali zo dvora vychádzať a muzika zahučala, zbehlo sa množstvo z dediny zvlášte ženičiek na diváky — trochu oči popásať.

„Ach, bude to svadba,“ vzdychla si Mara susedova.

„Jaj, bude, jaj, bude,“ prisvedčila jej Ilka Karasová. „Ešte len s ručníčkom idú, a už koľko ľudí, aká slávnosť. — Ach, verže ti, milý bože, vyťahujú tí muzikanti.“

„Ale že si on tuto z dediny nevzal,“ s akýmsi poľutovaním povedala kmotra Benčíková.

„Škoda by ho bolo, aby si mal dáku planú gazdinú vziať. A škoda by bolo toho pekného gazdovstva.“

„Veď stryná Kata, čo tam bola v nedeľu ohnisko obzerať,“ dodala chytro susedova Mara, „rozprávala. Či ste nepočuli? Ako ju tam prijali, ako ju uhostili. Nevedela sa vám tých ľudí dosť nachváliť. A ona — to vám má byť len samá dobrota. Nevinné nebožiatko ako anjel. A krása akási neslýchaná. Variť vám vraj tak vie ako ktorákoľvek kuchárka. Do roboty ako oheň. Že sa im vraj ani dobre neukázala, naveky si vedela okolo domu nájsť robotu. A že sa jej aj otec akosi veľmi dobre má.“

„Že — ale naozaj? Kata ti to rozprávala?“ spytovala sa Hana z druhej izby.

„Tak ver! Veď by som Vám azda ani nevravela, keby som od samej Katy nebola počula.“

„No, nechže mu len pán boh dá mnoho šťastia, požehnania a stáleho zdravia,“ vinšovali Jankovi ženičky. A keď celý ten ohľadný sprievod za dedinu pošiel, začali sa rozchádzať, všeličo medzi sebou sa zhovárajúc.

Vohľači leteli ako šarkani. Muzikanti hrali, mladí šuhajci spievali, strieľali a starí svatovia sa všeličo medzi sebou zhovárali, až naraz pred bielym domčekom nad potôčkom zastali. Ako pozosadali, vošli všetci dnu — starí svatovia s Jankom popredku a ostatní za nimi. Všetci klobúky krem Janka dolu pobrali, pekne sa poklonili a Borivoj ako pytač takto začal:

„Pán boh vám daj dobrý deň, domáci hospodár, aj domácej hospodárke, aj vašej dcére.“

Otec: „Pán boh nebeský daj aj vám, pán boh daj. Vitajte u nás.“

Borivoj: „Ako sa mávate? Či ste ta dobre zdraví?“

Otec: „Ta sme, ďakujeme vám za opýtanie, len tak pomaličky z božej vôle. Čože to k nám takýchto neobyčajných hosťov prinieslo?“

Borivoj: „Vôľa božia. Tomuto, hľa, poctivému mládencovi,“ ukazuje na Janka, „pomohol pán boh v bázni božej dožiť veku, v ktorom by už aj spoločnicu života potreboval, a počul vašu dcéru chváliť. Prišiel teda vás pekne prosiť, či by ste mu ju za manželku nedali.“

Otec: „Tak, mhm, teda tak? No, bože môj, a čo ja viem. Nuž a či sa vy dvaja poznáte? Či ty, dievka moja, toho poctivého mládenca poznáš?“

Anička so sklopenými k zemi očami a so studným červencom na tvári, mrviac v ruke zásterku, odpovedala:

„Poznám.“

Borivoj: „A vy, Janko, či túto krásnu pannu poznáte?“ Jankovi sa oči zaiskrili a s lahodným úsmevom odpovedal:

„Poznám.“

Otec: „No veď uvidíme. Anička, vyjdi málo von do komory.“ —

Anička vybehla von. — „No a čože takto? Či by sa mojej dievke krivda nestala, keby som ju tomuto poctivému šuhajovi dal? Lebo ho ja nepoznám.“

Borivoj: „Oj, o to sa nebojte ani mak. Do lepších rúk vašu dcéru ani dať nemôžete. On sa volá Janko Podhorský. Veď ste azda jeho otca aj poznali, ale neborák už zomrel, pán boh mu daj slávu večnú. Pochádza z poctivého a dobre sa majúceho domu. Teraz žije pri svojom starom otcovi, ktorý má svoj pekný dom s veľkým dvorom, záhradami, veľkými roľami a lúkami, má svojich pekných osem koní. Veď ich môžete aj vidieť. Na nich sme sa doviezli. Má aj peňazí zgazdovaných a ešte je k tomu aj od panstva odkúpený, nemusí vám panštinovať. Či je to nie dosť? A toto všetko Janko so svojimi dvoma bratmi po ňom zdedí. Aj teraz to len tak ako svoje považuje. A tomuto, hľa, všetkému bude vaša dcéra gazdinou. A ešte krem toho jej sľubuje päťsto zlatých a od vás nežiada nič krom vašej dcéry, lebo načože by mu bolo, keď sám toho dosť má až nazbyt.“

Otec: „No, no. Veď veru ani ja svoju dcéru s prázdnou hrsťou z domu nevystrčím, lebo by sa mi ani nesvedčilo, keď mi tiež dačo pán boh požehnal.“

Borivoj: „Pred krátkym časom bol na vojne a tam so mnou bojoval, nadobudol si slávy a veľkého mena, zaslúžený je o vlasť a svoju rodinu.“

Otec: „No, to sa všetko dobre dá počúvať. To sa mi samému páči. Ja neviem, duše moje, čo moja dievka na to povie. Ja by som pristal, jestli ona pristane. Ale ja s ním bývať nebudem. Spýtajte sa teda jej samej. Anička! Poď dnu, poď!“

— Anička začervenená vošla zdĺhavým krokom do izby. — „Tohoto poctivého mládenca, dievka moja, títo statoční ľudia chvália, že je statočný a že sa aj dobre má. A on by ťa rád za svoju manželku. Ty sa teda s ním poznáš. Nuž a či máš dáko znamenie od neho?“

Anička ukázala strieborný prstienčok na prste.

Borivoj: „A vy, Janko? Či máte dačo od tejto poctivej panny?“

A Jankovi zablyskol podobne strieborný prstienčok na malom prste.

Otec: „Nuž teda, dievka moja, títo ľudia by chceli tvoju vôľu poznať. Či teda pôjdeš za tohoto mládenca?“

Anička sa začervenala, zakryla tvár zásterkou a sticha odpovedala:

„Pôjdem.“

Borivoj: „A vy, Janko, či túto krásnu panenku chcete za svoju manželku?“

A on výrazne odpovedal:

„Chcem.“

Otec: „Už je to teda raz vôľa božia. A keď je tak, ja proti tomu nič nemám, ale vás obidvoch otcovsky požehnávam a božieho požehnania vám vinšujem.“

Janko Aničku horúco k sebe pritisol a ona sa k nemu tak úprimne, tak srdečne pritúlila, ako len vrelá, čistá láska dopustiť môže. Potom sa schytila, vybehla von a doniesla jeden pekný, vlastnou rukou vyšívaný ručníček, v ňom orechy, oriešky, jabĺčka a sušené slivky a Jankovi podala. Janko sa poďakoval a jej tiež jeden krásny hodvábny ručník podal.

Vtom muzika zahučala, šuhajci sa dali do tanca, spevu a Janko aj starejší zberali z voza a do izby nosili dary pre pána otca a pre pani matku. Koláče, pivo aj hriate postavili na stôl a všetkých rad radom ponúkali. Pani matka prihotovila dobrý obed a hodne uhostila svojho budúceho zaťa aj so svatmi a s kamarátmi. A keď sa hodne nahostili, trochu Aničku v tanci pozvŕtali, posadali na kone a pobrali sa domov s muzikou, spevom, výskaním a streľbou.

Nasledovali ohlášky a po ohláškach samá svadba.

Družba všetku rodinu a všetkých známych z dediny aj z vidieka povolal. Keď sa už deň sobáša približoval a hostia sa zišli, posadali mladí na kone aj s družbom aj s mladým zaťom a starší so ženami a so starými svatmi asi na desať vozov. Muzikantov na jeden osobitný voz posadili, nabrali sebou koláčov, pečene, hriateho, piva a pohli sa v mene božom v takom poriadku, ako voňahdy keď išli s ručníkom. Muzika zahučala a ženičky so skleničkami alebo s krčiažkami v rukách zdravkajúc, upíjajúc a ponúkajúc každého, koho stretli, začali spievať, dobre sa im hrdlá nepopukali. Parobci na koňoch si podobne vyspevovali, výskali a strieľali, akoby sa s Turkami bili.

Keď k bielemu domčeku dochádzali, vyšla im muzika aj s rodinou Aničkinou v ústrety a radostne ich privítala. Keď už došli, poschádzali dolu a vošli do izby. Domáci hospodár hosťov úctivo privítal a odporúčal zvlášte mladého zaťa a jeho starejšieho (pýtača) svojmu starejšiemu (oddávačovi), ktorý jeho miesto zastával a vo všetkom poriadok viedol, aby sa im v dačom krivda nestala.

„No len, veď sa o to už postaráme, aby bolo všetko vo svojom poriadku,“ odpovedal vážne starejší.

Po takomto uvítaní nasledoval obed. Gágoriky s kuracinou a krúpy s hovädzinou, kapusta s bravčovinou, všelijaké pečene, koláče šlo jedno za druhým. Víno, pivo, hriate svietilo v plných skleniciach a džbánkoch na stole a každý si mohol podľa svojej vôle z čohokoľvek nalievať a brať, koľko sa mu ľúbilo. Žiadnemu sa krivda nesmela stať a každý sa mohol najesť a napiť do vôle.

A keď sa do dobrej vôle najedli, napili, vymetali stoly na dvor, muzika zahučala a začali tancovať, až sa tak kúrilo. Košele by bol mohol na nich žmýkať. A tak tancovali, spievali a veselili sa až takmer do bieleho dňa. Potom si trochu podriemali, ktorému sa kde ušlo. Na druhý deň asi o deviatej, keď pytač Aničku ešte raz od pána otca a od pani matky vypýtal, šli na sobáš.

Aničku po samom predku v sviatočnom mentieku s partou na hlave a s rozmarínovým vencom na parte viedol družba Ostriansky. Za ňou nasledovali v čistom bielom, červenými stužtičkami pretkávanom obleku družičky, medzi ktorými sa Anička tak ako v peknom pierci krásna ružička jasala. Potom nasledoval Janko s Borivojom a tak ostatná rodina a známi.

Po sobáši si málo zajedli, položili mladej nevestinu ládu aj periny na voz. Anička sa s plačom od rodičov odobrala, za vychovanie pekne poďakovala a družičky aj so širokou ju von vyviedli na voz, na ktorom mala svoje veno, posadili a aj samy tam ju potešovať zostali.

Borivoj sa menom Jankovým za nevestu a za uctenie poďakoval a všetci vyšli za nevestou von. Jedni posadali na vozy, druhí na kone a šli. Dolinský popredku so zástavou a ostatní vo svojom poriadku za ním spievajúc, výskajúc a strieľajúc.

Vtiahli slávne do mladého zaťovho dvora so spevom:

Zosadli z vozov, z koní a dnu sa pobrali. Mladá nevesta šla popredku s družičkami a so širokou. Pri dverách zastali, lebo ich našli zatvorené a len keď zaspievali:

Dvere sa otvorili a starý Podhorský aj s Jankovou matkou pekne privítali mladú nevestu a prijali ju už ako za svoju od širokej a od oddávača. Pekne privítali aj všetkých ostatných hosťov a začali ich za prikryté stoly usadzovať.

Jestli u nevestiných rodičov bola hostina, u Podhorského bola celá trakta, lebo starý mnoho si dal na tom záležať, aby jeho vnukovi svadbu ďaleko-široko ešte aj o mnoho rokov spomínali. Zabil jalovicu, tri bravce, množstvo husí, kačíc, kohútov a sliepok. Dal doniesť tri sudy dobrého vína, päť sudov piva, hriateho dal narobiť a matka aj s rodinkou napiekla koláčov, že by ich bol mohol na vozy brať.

Za vrchstola zasadol starejší Borivoj, podľa neho z jednej strany mladý zať s klobúkom a mladá nevesta s partou a rozmarínovým vencom na hlave, ďalej široká a družičky; z druhej nevestina a zaťova prednejšia a bližšia rodina a tak ďalej všetko svojím poriadkom. Skôr ale ako by sa jedla boli dotkli, zaspievali pobožnú pieseň, starejší vážnym hlasom prehovoril vedľa Písma svätého o božom ustanovení stavu manželského, pospomínal Evu a Adama, a čo ja viem koho ešte k tomu, pomodlil sa a len keď dokončil, začali družba a druhí mládenci z Jankovej rodiny jedlá a nápoje na stôl nosiť, dobre sa nepretrhli, a ponúkať, dobre si jazyky nepodrali. Ostriansky bol za družbu zrodený. Pri každom jedle, čo na stôl doniesol, vedel pekné veršíky povedať, že sa hostia až tak divili a nevedeli jeho šikovnosť vynachváliť.

Po skvostnej trakte vymetali stoly na dvor, len jeden v kúte, kde mladí so starejším sedeli, nechali, dvanásť muzikantov sa postavilo na svoje, v druhom kúte pripravené miesto, začali hrať, až všetko nohami len tak preberalo. Ale sa žiaden do tanca neodvážil, kým družba mladú nevestu od starejšieho pekne nevypýtal a nevyviedol. Predstúpil teda pred starejšieho, pekne sa poklonil a takto si ju vyprosil:

„Nemajte mi za zlé ani za pahnosť, že som vstúpil pred vašu milosť. Tak vás pekne prosím a žiadam, aby ste mi túto mladú nevestu na pár tancov prepustili.“

Starý svat vážne odpovedal:

„S dovolením, s dovolením, len nech sa jej nič nestane, lebo ty budeš za ňu zodpovedať.“

Družba sa usmial, pojal mladú nevestu za rúčku, vyviedol na prostriedok a začal ju vykrúcať. Hneď ju pustil a každý osobitne cifroval, drobčil a zvŕtal sa. Hneď ju za rúčku ulapil a pozerajúc si s ňou s lahodným úsmechom do očí ďalej sa niesli voľnejším krokom po izbe. Hneď ju obidvoma rukami okolo prehnutého drieku zľahka oblapil. Ona mu na plecia ruky položila, pousmievali sa jeden druhému do očí, vysoko ju vyhodil, ona od neho odskočila a zas osamote cifrovali; hneď pľaskol dlaňami a ona sa ako vrtielka na jednom mieste zavrtela; hneď zas skočil k nej a vykrútil ju aj na druhú stranu, aby ich vraj nemátalo. Anička si v tom tak krásne, tak ľahko počínala, že sa ani zeme nôžkami dotýkať nezdala. A prítomní sa všetci na ňu zadívali, dobre im oči nepovyskakovali.

Keď družba už takto nevestu vykrútil, vypýtal od starejšieho aj mladého zaťa. On si zaviedol zas mladú nevestu a potom sa začal tanec a veselie bez konca a kraja. Jankovi kamaráti chodili jeden po druhom k muzikantom, rozkazovali si, ktorému sa aká páčila a dvadsiatniky len tak brnkali do basov. Tancovali, až tak tieklo z nich. Nebožiatko Anička a družičky, mali sa tie! Ešte tie odjakživa neboli v takom škripci. Úbožiatka už len tak ukľakovali ako kuriatka, ale parobci na to nič nedbali, len vykrikovali:

„Janko, veď si nás ty dosť nazvŕtal pri Fiľakove a pri Kisegu a čo ja viem kde. Teraz my aspoň tvoju nevestu musíme vykrútiť.“

Druhý zas:

„Aj v pekle raz býva hostina,“ a pochytili jedni nevestu, druhí družičky a krepčili, až sa tak kúrilo. Ostrianskemu museli zo salaša doviesť gajdoša, aby mu od zeme zagajdoval, lebo sa od zeme, ako hovoril, najlepšie pri gajdách vyskakuje. Bola to svadba, akej svet jak svetom nebolo, ani viacej nebude.

Bolo už neskoro po polnoci. Mladá s mladým už za stolom sedeli a družba videl, že by už čas bol odpočinku. Predstúpil teda pred starejšieho a žiadal ho, aby prepustil mladú, lebo že je už ustatá a odpočinok mladým ľuďom potrebný.

„S dovolením, s dovolením pod tou výmienkou, že mi ju zas s týmto zeleným vencom a s partou navrátiš,“ odpovedal starejší. S tým ju pojal za ruku a vyviedol do komory. Družičky sa za ňou pobrali a partu jej začali snímať spievajúc:

Takto spievali pri snímaní party družičky a Aničku slzy zaliali. Pozobliekali ju a uložili.

Po chvíli prišiel družba zas pre mladého, že prosí holubička svojho holúbka a že už smutne za ním v komôrke hrkúta.

Starejší zas „s dovolením, s dovolením“, odpovedal a prepustil mladého.

S tým sa všetci začali rozchádzať. Poukladali sa, ktorý kde mohol, na stoly, na lavice, na vozy, na šop atď., aby aspoň oči oklamali.

Keď ráno svitlo, pošli muzikanti po dedine hajnom vyhúdať. O chvíľu sa hostia poschádzali a posadali za stoly. Družba priviedol mladú nevestu, ale už pod čepcom. Ako ju ľudia zazreli, až tak zhíkli a oči na ňu len tak vyvaľovali. Bezpochyby, že ešte takú mladú nevestu nevideli. A starejší celý zadivený vykríkol:

„Čo je to, družba, či to tak statoční ľudia robia? Veď som ti ju ja pod vencom prepustil a ty mi ju pod čepcom vraciaš!“

„Veď je tak,“ odpovedal tento. „Divná moc božia. Ale čože ja z toho môžem. Mladý zať ju mal pod svojou opaterou. A keď jej on dopustil veniec zelený z hlavy sňať, ja z toho nemôžem.“

Dosť mu starejší dohováral, ale sa on zo všetkého vedel vymotať, všetku vinu na mladého zaťa skladajúc.

„Nemal si zveriť na capa záhradu,“ ukončil starejší hádku hlasom prísnym. „Na druhý raz si lepšie pozoruj.“

„Nože, no,“ dodal ešte družba so smiechom.

A zas tým nastala nová trakta aj nová veselosť. Takto trvalo deň po deň a nikomu ani na myseľ neprišlo, že by sa všetko toto raz skončiť malo.

Až ti tu raz na štvrtý deň príde kaša na stôl. Družičky začali koláče rozdávať a kuchárka si prišla s vareškou v ruke od hosťov za ustávanie odmenu prosiť. Teraz len svitlo svadobníkom v očiach, lebo videli, že veru už koniec má byť. Na to si ešte trochu pospievali, potancovali a začali sa pomaly rozchádzať, spievajúc: