ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stepnaté okolie v Galád^[136] za Jordánom, v úzadí s lahodnými vŕškami, pokrytými tu-tam listnatými lesy. Vľavo v neveľkej diaľke riečište Jordánu s pobrežím porasteným oleandrovým krovím; na kuse pobrežia palmový háj, poniže brod cez rieku; za touto obrysy pohoria v Judsku a Samárii. Vpravo odľahlejšie, spomedzi olivového stromovia, dovidieť niekoľko chalúp z Betabary. V prostriedku spredu u rozcestia, vedúceho na brod jordánsky a južným smerom do Hesbonu, odokrytá studňa; okolo nej nádoby na vodu.

Dvaja starci z ľudu (s nádobami na vodu, kyvkajúc prichodia z Betabary); za nimi starena.

Len si pomaličky, Sáro! Pomaly. — My ťa už počkáme. — Úbohá vdovica, opustený ani ten kriak na púšti. — Nuž, i tvoja čeliadka, Šimone, sa tak rozutekala, a nechajú ťa samého badkať po vodu, akže nechceš odkapať smädom?

Ale posúď si, tiež. Ani neviem, ký beťah ich tak rozprášil naraz: či zvedavosť, či posadlosť? Ako keď hodíš kameňom do kŕdľa hrebúcich slepíc! Čo len mali v rukách, či to kosu, či šidlo alebo vreteno, všetko šmarili stranou a hybaj, ozlomkrky ako bez duše: nemilobohu mrhať deň, ledaže rozvidnil sa nad nami. Ani čo by nebolo dosť roboty pre nich či to na poli, či okolo domu, nie: napriek mojim varovaniam, zákazu, ba hromženiu šutrujú sa ti za tým odpoly nahým, vychudlým, zdivočelým strašiakom. A videl si, bezmála celá Betabara sa vyhrnula za ním; no a z okolia koľké zástupy! Ozajstný nával-príval… Inu, blázni za bláznom!

Spievali ,Z hlbokosti volám k Tebe…‘ až sa tak rozliehalo. Temer som sa im ozval: ,Duša moja očakáva Pána väčšmi, než strážnici úsvit…‘ (K starene práve došlej.) Sadni si tu u studne, Sáro; oddýchni si —

Au, otče Abraháme, moje hnáty — Veru si odpočiniem, Kube, odpočiniem; tak, tak — Au, ale potom s krčahom vodičky ako? Porozlievam ja, rozlejem ten nápoj boží do kvapky, do kvapôčky…

Neboj sa, Sáro; ja ti ju odnesiem.

Len kde budú? Čajsi u tutejšieho brodu; lebo tam je v Jordáne pláňa, v ktorej nielen že sa dá náležite vyčľapkať, ale komu ľúbo, hneď nadobre i utopiť sa. Bodajže! Bodaj… Či nedovidíš odtiaľto, Jakube?

Ej, nie, braček; už je tiež po mojom zraku. Iba sluch ešte ako-tak zbaví, a veru i počujem špľachot-pleskot, ako keď rozvodnený Jordán zhučí. — Divné to časy žijeme, Šimone, divné, a divejú, planejú kamdiaľ väčšmi. Samý zmätok, rozvrat v národe; lebo čo ich vyvoláva, nespokojnosť vzrastá ani burina. Nedávno bol som v Hebrone^[137] na trhu, a tu som mal príležitosť pozorovať, ako vrie ti to v celom Judstve.

Pravdaže! Lebo či nespáchal dostatočnú príčinu k tomu Pilát, keď povraždil hŕbu Galilejcov? Ech, prekliate jarmo cudzinské, Kube! To predovšetkým — ako žehrem neraz — pôvod našich nerestí: nové zajatie babylonské!… Nech nie ono, uvidel by si, ako by syn ľudu, ani spod opätku uskočený prút, znova si vystrel hlavu, a ozvali by sa zas radovánky počas striže, žní, oberačiek, sviatkov pod zeleným!…^[138] Ba nového Gideona^[139] keby tak v ľude chcel zobudiť Hospodin!

Ale, vidíš, Šime, i v Galilei^[140] vrie to, vraj, ešte väčšmi. Čože povieš na to?

To tiež máš akoby na dlani, načiarané vrážmi, mozoľmi: potlačovanie pospolitosti zhora i zo všetkých strán, útisk, zderstvo, preťažujúce dane… Uver mi, synku, i ja ich už ledvúčičko znášam. Akiste po chvíli budeme sa priahať sami ku pluhu, vydobyť zo zeme okruštek chleba, keďže nechce z neba padať v podobe manny —

Čože teba, Šimone, hrubému gazdovi? Ale mne, chuďasovi…

Au, a mne, najubiedenejšej stvore na svete!

K tomu máš i synov ani levov; tí už utiahnu čo aké jarmo.

Nuž a ty nie dievky sťa levice? A priskočia ti na pomoc i budúci zaťovia: koľko to potom párov!?

Neposmievaj sa, Šimone. Bolí ma doteraz: môj posledný volček je tam — onedlho var’ i oslík —

Au, a moja dobrodejka kozička!

A potom hádam i pozemok —

Au, a môj ostredoček s jedinou olivôčkou! Beda-prebeda, čo si počnem?

A počul si? Zháňajú zas na roboty; už je na poriadke Betonim^[141] — stavia sa, vraj, v Betsaide^[142] letohrádok kráľovský, akási čudná veža v Gamale;^[143] zámok Jabes^[144] sa rozširuje a čo ja viem…

Ešte i tá ťarcha na naše plecia!?

Au, čo to, čo to? Nedočula som —

Veru, ledaže si stačil z poľa zobrať, tu máš: rob znova ako otrok, potomku vymanencov z Egypta, z Babylonu; pretŕhaj sa, ak sa nemáč čím vykúpiť —

Ty máš, Šime, ty máš! Nejeden ti závidí — ja nie, ach, nie…

Máš-nemáš, ako sa vezme… Nuž, ťažko doľahla na nás ruka Hospodinova, ťažko! Ani na pobožného Jóba.^[145]

Ale či my toho i nezasluhujeme v úplnej miere, Šimone? Synov som vychoval a vyvýšil; oni však odhodili sa ma. Predsa vôl pozná hospodára svojho a osol jasle svojich pánov; ale Izrael ho nezná, ľud môj neporozumieva…, či sa to nehodí do litierky na nás? Och, čo v nás prímiešku z pohanstva! Sme zisku lovci, modlári mamony; zákona priestupníci na každom kroku, neposlušní v každej chvíli ustanoveniam veľkého Mojžiša, hluchí pre hromovité výstrahy prorocké; v slove nestáli, vrtkaví v dobrých úmysloch, pri vykonávaní povinností leňosi, nesvorní ešte u domáceho ohnišťa; vôbec hriešni každým pohnutím srdca, zmyselní, márniví, pažraví, chlipní, nečistí —

Hop! Odfúkni si, Kube, veď navyčitoval si toho už rúči lajster. Tož vari by nebol od veci hen Jochananov kúpeľ: čo, ty betabarský nemilosrdný sudca a či kňažko? Voda predsa všetko zmyje!

Skorej ohnivý, Šimone: plamenný kúpeľ súžby; tá skúška, akou sa tríbi a prepaľuje kov —

Tak prečo sa sťažuješ na mrcha časy, há? Trp ako svrček, a mlčky prechádzaj sa po zakúrenej peci, ani dajeden z oných mládencov Danielových…^[146] Nech prikladajú ti do onej po polienci, nech!

Napraviť sa nám treba, Šimone, od hlavy po päty: tým, čo na výšine panujú, i tým, čo hrdlujú na doline; všetkým, všetkým, aby bolo lepšie s nami. A — nabok s fígli, sýty Šimone — či nie toto káže a ohlasuje Jochanan?

Ľaľaď, vari ideš si stať tiež medzi jeho nasledovníkov? Tak sponáhľaj sa k nemu, kým ešte dolie Jordán; chytro, chytro, človiečku! A nezabudni, číms’ mi podlžen; rozumel si? I s úročkami… na zlaté teliatko, hahaha!

Nezabudnem, neboj sa; no ale si ma tým ani nezmýlil, aby som nevyslovil, čo myslím: áno, Šimone, Jochanan je akiste prorok; azda Eliáš^[147] sám; môž’ byť zasľúbený, očakávaný Mesiáš!^[148]

Ó, že Mesiáš? Kde, Jakube, kde?… Au, pomôž, že doleziem k nohám jeho! Ratuj nás, Mesiáši, ratuj!

Netáraj, Kube. Kdeže ti ten má korunu na hlavu, kde kráľovstvo, vojenskú moc i všetku sveta nádheru a slávu? Slýchaš o tom? Ani vo sne; tedy nemäť. — Radšej ber sa ku studni a potom — do roboty, z ktorej žiješ! — Kameň odvalený; sem ten hák: ja naťahám, a ty ma pridrž.

Nie, Šimone, ja navážim, a ty podkladaj nádoby.

I moju nádobku, au, i moju…

Akože, Sáro. A hľa, i tu sú akési, odbehnuté nebodaj tiež akousi čeliadkou… A teraz, načierajúc, i zaspievam ti, Šimone, starú studničnú pieseň, trebárs chripkým, trasľavým hlasom: ,Zovri, studnico! — Prespevujte o nej! — Studnico, ktorú vŕtali kniežatá; ktorú vykopali predáci ľudu i so zákonodarcom, vykopali berlami svojimi —‘ tak. Čistá, čŕstva to voda, akoby len z prameňa praotcovho Jakubovho… Nenapijeme sa jej?… Na úžitok!…

Dvaja šuhaji (jeden s pastierskou palicou, druhý oleandrový prút v ruke, pribehnú od Jordánu).

Ťuj! Sťa ovce, tak ich vykúpal: a teraz sa otriasajú, vysúšajú… hehehe! A chlap je, silák, čo hneď i chudáň; len tak pochytí cez poly a čľup, do hlbiny, hehehe! Vtom ten dusený krik od strachu, ostych… potom lalot naliatych úst; vlasov chumáče, že by si ich mohol žmýkať… hehehe! Strýčkovia, mali by ste ísť pozrieť. Hodno je.

Veru, dačo takého ste akživ nevideli, bárako ste starí. Podívanie — no, nikdy podobného čuda! Hihihi… Najprvej jeho samého modlitba s vyplešteným zrakom vozvysok. (— Zázrak, ako sa vám vypäl vtedy, nad všetky strapaté viechy! A tvár zbelela mu ani plátno…) Potom zamočenie do prúdu po tri razy a zas dlhočizná modlitba, bzukajúca a hmýriaca po perách ani čmele… a to má byť krst. Nože, choďte, bežte podívať sa, lebo sa už zbierajú a rozlezú kade-tade. Friško, strýčkovia! Nohy na plecia —

Iďte, šialenci!

Ba prútom po vás, bezbožníci, hodne rezným —

Takýmto, šak? Keby som vám ho požičal! Poľahlo, strýčku!

Poďme, Kube, domov. Óvi! Moje právo s Mattatom!^[149] Či ideš?

Dobre. — Len si pomaly, Sáro! Nádobu s vodou nájdeš na prahu, alebo radšej v tôni tej svojej premilej olivôčky. (Obaja starci odídu.)

Au, ďakujem ti, Kube; au, akože zájdem?… (Odíde.)

Tá topelica od Jericha^[150] takto zdýmala, keď ju vysadil na breh, sťa dáke rybča. Ej, tisíc, rád by som bol takým zurvalcom —

A ostatní z tých strán ju potom odniesť museli: — za merindu^[151] na cestu, na moj’ kušu!

Aha, brachu, toto tu ich nádoby: džbán Juditin, s venčekom, pravdaže jej!

A tento zas s badôčkami^[152] Magdalénin, istá dovedená vec! Poznám ho… Čo s nimi, kamarátku? Škoda, že niet naporúdzi aspoň za chlp bľušťu;^[153] ním bych jej ho ovil, že keď by si džbán potom vyložila na hlavu a postupovala po lúčine domov, bola by na pohľad sťa kráčajúci bobkový stromec… krásna, utešená, ani kráľovná!… Alebo ver’ naplňme im ich vodou.

Toho nezaslúžili! I jedna i druhá iba pokrivujú gambami na nás, trebárs Abnerov syn — ako už ja — hoden by bol i úsmechu; hoden mäkkého pozoru sladkej reči, stisku ruky, ba hodne viacej!… Radšej hoďme hrnce do studne.

Ej, zabili by sa, potopili, a ja už Magdušku si neoškodím.

Tak zaberme so sebou chraniač!^[154] Nech načierajú, ako vedia; aspoň keď prídu naprázdno domov, budú mať čo slúchať od nahnevaných matier: a túto hrmavičku rád doprajem Judke. — Ale či ich vidíš? Ako splašené gazely^[155] utekajú nazad. Popadni hák a — vnohy!… Ta ku píšťalke, potešiteľke svojej, za kŕdľom bielych ovečiek uždi^[156] na zelené grúne!… (Pohvizdujúc si, uskočia v úzadie.)

Dve dievčiny (pritrielia od Jordánu).

Joj, chytro načrime vody! A domov s ňou… Čo mi povie mať? Ale kde hák?

Kde? — Pozri len hen, pasáci Abnerov a Medadov, ako sa nám posmievajú; Medadov otŕča chraniač ponad hlavu, a oba vyskakujú ani čapy — rehocú sa, dráždia nás. — Tí šibali! Naničhodníci! Loptoši!… Chlape! Chlape! Prinesieš ho sem zaraz!… Počkaj, ostrihám ti ovcu alebo… Ale poďme za nimi a vydrime im ho! Sem ten prút, že im oči povytínam — nebojím sa takých ani desiatich!

(Od Jordánu počuť spev žalmu.)

Keby sme ich dohonili; ale horký. — A, Bože, i od rieky sa už pohnul zástup… Čo robiť? Hej, dajte nám hák, prosím vás… A hľa, akiste moja mať alebo tvoja; hrozí sa! Joj, mlynec doma ani zrnka nezomlel ešte dneska…

A u nás podnože ani nezívli… Ba naša mať to, naša! Potriasa hlavou… Ej, moc času sme zameškali, Magdo, len teraz vidím; a ešte ten kolodej^[157] Abnerov nás zabaví, lebo to on navliekol… Chlape! Chlape! — No, máš čas, žes’ ho dohonil, máš čas!… Teraz už skoro naň džbánky, jedno za druhým, Magdušo! Ako sa ti ruky chvejú — no, bude… Ó, veď je ten svet vzrušený! Celý sa krúti i so mnou; nestrachuj sa, nepadnem do nej… Počuješ ten spev? Ako sa ozýva naokolo; zdá sa, sťa vetierok on to zavieva stepnými trávinami, pohybuje krovinami u Jordánu, hájom — v šumot rozvráva rieku, v blbot i studeň túto — vrchy akoby nadvyšuje, rozširuje údolia, že dovidíš až k Jerichu, jak uchádza húf, kým jeho blíženec tiahne sem, ním poháňaný…

Tak prenikavý je, že cítiš ho a osŕkaš každým vláknom; a tak silný — až uchvacuje, akoby sa prúdom valil tiež z dajakého ohromného prameňa a unášal ťa kamsi so sebou po kúsku srdca, po strapci duše… Ale, ľaď, zas otáľame; i tí tak velebiaci pokrstenci už sú tu. — Poďme, Judito, poďme, bárs zdržiava to akosi, vábi, priťahuje…

(Odídu. Malá prestávka.)

Ján (Jochanan) Krstiteľ, Ján a Ondrej a iní učeníci so zástupom (prichádzajú od Jordánu, dospevujúc posledné verše poďakovacieho žalmu).

Láskavý môj pane! Ja už dlhšie sprevádzam ťa po pustatinách jordánskych, pokajaný i pokrstený tebou, a s celou zaujatosťou nasluchujem tvojim horlivým kázňam, tvojim dojímavým a presvedčivým rečiam. Tak počul som tu-tam, čo si riekol farizejom; čo naložil si colníkom, žoldnierom a iným či už chúlostivcom alebo prepiatcom povolania svojho. I prosím ťa, povedz i nám, až rozídeme sa každý svojou stranou: čo máme robiť?

Kto má dvoje šiat, daj nemajúcemu žiadnych, a kto má pokrmy, vykonaj to isté.

Ó, tak prijmi, pane, tieto nepatrné darčeky: jačmenný bochník, trochu pražmy —^[159]

Syrček — i rybočku —

A tu odiedzku, grobovatú^[160] síce — pastiersku kapsicu; koberček za podušku —

Sieť rybársku, osť —

I od nás čokoľvek! — Od nás všetko, čo len máme!…

(Zástup sa zväčša porozchodí.)

Celý húfec ich je, a všetko v obradných úboroch. Nápisy len tak sa im jašú na slnci, a ako vykračujú, v podolky zahybujú sa im široké sukne; podistým hodnostári jeruzalemskí. — Len čo tu chcú? Ó, drahý pane, k tebe idú najskorej: kajúcnici, hľa, už i z vyšších! Šľachta, kňazi — poteš sa!

Horkýže tam! Poslúchaj len: do zvady prešli, dohadujú sa a s akou prudkosťou —

Hádam o prednosť, kto má prvý pokoriť sa pokajaním a tak pristúpiť ku krstu?

Skôr, milý učeníku, o štebeľ na rebríku tohoto sveta. Kto je už hodne hore, dotíska sa predsa ešte vždy vyššie, prekážajúc postup sokovi každým možným spôsobom.

A teraz, ľaď, ako naskočili jeden na druhého, škrečia, pľujú. — Ten onomu šliapol na plášť; onen zdvihol kršu,^[163] hrozí, zahnal sa… Ten nadtož, obrátiac kvaku;^[164] sťa kohúty na smetisku!…

No, pekní hodnostári, vskutku! Veď to by zrovna háveď v ohradách sionských —

Už Jeremiáš^[165] vyriekol súd: Od prorokov jeruzalemských vyšla poškvrna na celú túto zem.

Konečne sa dográmorili.^[166] Ale, ako hrnú sem, gánia ešte vždy a zdúvajú sa — čajs’ k novému výbuchu… Zúriví nenávistníci! A či sa pretvária? Vtedy zas úlisné šelmy…

Viacerí kňazi a leviti^[167] (so sviatočnosťou).

Ný — fuj, hanba —

(podobne): Ný, posmech, fuj —

Koho hľadáte? Čo chcete?

Prichádzame ako poslanci od Vysokej rady jeruzalemskej a hľadáme Jochanana, syna Zachariášovho, s dotazom, aký uložené nám k nemu upraviť, a s odpoveďou jeho vrátiť sa potom do zboru vznešeného kňazstva.

Ja som, ktorého hľadáte. Upravte svoj dotaz.

Či je pravda, že si ty Kristus?

Nie som.

Tedy —?

Mne patrí slovo — (K Jánovi Krstiteľovi.) Tedy kto? Eliáš si asnáď?

Nie som.

Nu, plášť by si bol už na zemi utarmoniť musel;^[168] vidíš, veliká škoda —

Tak, podľa tvojho zovňajška súdiac, si hádam onen bedujúci prorok?

Ani ten.

Nuž tak kto si? Povedz nám otvorene.

Ja som hlas volajúceho na púšti:^[169] Spravte cestu Hospodinovu; ako povedal Izaiáš prorok. Áno: každé údolie bude vyplnené, a každý vrch a pahrbok bude ponížený; i budú krivé veci vyprostené, a ostré cesty budú hladké; a uzrie —

Hahaha, a nie si aj onen anjel Malachiášov? Avšak čudný by to zjav anjelský, dopopuku potvorný —

Akýsi chlpatý cap, chachacha… Inu, Azazel na púšti —

Prečo tedy krstíš, keď nie si Kristus, ani Eliáš, ani onen prorok?

Ja krstím vodou, ale uprostred vás stojí, ktorého vy neznáte; a toto je ten, ktorý po mne príduc, predišiel mňa; na jehož obuvi ja nie som hoden rozviazať remienka. Ten, silnejší odo mňa, vás krstiť bude Duchom svätým a ohňom; lebo príde s vejačkou v ruke, aby vyčistil humno svoje: a tu zhromaždí pšenicu do obilnice a plevy spáli ohňom neuhasiteľným…

Koho to myslíš? Lebo my takého medzi sebou netušíme. Či má dosadnúť na trón Šalamúnov a v čej osobe? Alebo je vari ním už onen v Iturei^[170] a v Trachonitis,^[171] a či skorej ten v mladistvej, zlatostrechej Tiberiade,^[172] v ktorého krajinách práve znepokojuješ ľudí? Och, veľký Jochanane, poukáž nám naňho prstom, a ak máš pravdu, že Juda a Izrael pozdravia v ňom svojho kráľa-osloboditeľa, uznáme ťa za proroka mocnejšieho od všetkých prorokov našich!

Pravdaže uznáme, akože!…

Podchytáva ťa, majstre; neodpovedaj mu!

Nechaj ho, sladký Jáne môj, nech vytrčí svoje pazúriky; von chcú mu z pošví. — (K náčelnému kňazovi.) Pokušiteľ si, prikladáš na blčiacu vatru; ale vedzte; ani jeden z tých nenie ním!

Herodes však pripravuje sa hodne k tomu: zapudil manželku-cudzinku —

Preboha, tú dobrú kráľovnú, matku ľudu?

Trebárs; a vzal si za ženu našskú dcéru, vnučku veľkého Heroda, Herodiadu —

Tak urobil? On, ktorý používal i mojich rád, dopytujúc sa na zákon a spravodlivosť? On tedy púhy lícomerník už i vtedy, falošník, klamár!? — Nuž, nie bezzákladná povesť to predsa, pomluva?…

Čo si trúfaš o nás, he? Náš stav — náš dôstoj; služba u zákona —

Ó, mierni sa, dobrý môj pane!

Brate, pravda je vždy drsnatá, príkra —

Zle urobil — pošetile urobil — zločin spáchal: tak rozsudzuje moje svedomie… Káram, zatracujem ho preto! Lebo čo spojil Boh, on rozorval svojvoľne, násilnícky; narušiac sľub manželský; i je bohorúhavý drzec, smilník! A ona mrzká cudzoložnica, neviestka: druhá Ahola a Aholiba v jednej osobe!^[173]

Hm, ortieľ, o akom by sa nám ani nebolo snívalo; ostrý háčik — ale

(mnúc si ruky, ohliadne sa po spoluvyslancoch)

prichádza vhod —

Ou, ako vhod!

Aj, vhod!

No i inak prestupuje zákon, ako žaloby slýcham: uchyľuje sa zas od miery spravodlivosti, nad prechmaty vyšších-mocných a zažmurujúc oči; ako dáky faraón ľud priaha znova do stavania mu palácov; páše prepych, márnotratí, hýri ani Sardanapal,^[174] uberajúc-užierajúc chudobe… A predsa: ,Beda tomu, kto stavia dom svoj s útiskom, a paláce svoje s krivdou; ktorý blížneho svojho v službu podrobuje darmo!…‘

Jochanan, nuž, totam je odpoveď tvoja do Jeruzalema a toto odkaz tým v Tiberiade?

To.

A v Tiberiade tým bol by si to vstave i zopakovať zoči-voči?

Vstave, ako onen neohrozený muž pred Achabom a Jezabelou —

Burič si, odbojník, velezradca! Viď následky. — Skončili sme.

(Poslanstvo odíde.)

Plemeno jašterčie…

Ach, samá zášť a podlosť —

Zákerníci! Lotri! — Ó, keby vzkypeli vlny jordánske a pohltili ich do jedného!…

To, to! — Trest zápäť na bezbožníkov! — Pokuta Eliášova!…

(Odídu.)

Filip s niekoľkými sluhami: onedlho kráľovná Tamar, Zamira a niekoľkí sprievodcovia.

Toť je studňa so znamenitou vodou. Naberte jej na ďalšiu cestu, naplniac nádoby, aké vám len stoja k službe. Chytro spusť ten džbán! Ponor ho hlboko a tak vytiahni — obratne! rezko! — nech načriem do čaše a zanesiem jej milosti kráľovnej, až omdlievajúcej od smädu. Skoro! Skoro!

Koľme zblbotala — a predsa čistá ani krištáľ — a chlad až zaráža z nej.

A vidno, berú z nej zhusta; i tam, hľa, húf podistým ňou bol sa zaopatriť… Ale, pane, jej milosť kráľovná neverí dočkať, hľa, pobrala sa sem sama —

Vidíte, nemotoráci!… Priam, milostivá kráľovná! Priam — Óvi, že sama si sa musela ustávať; odpusť nešikovnosť… Tu je čaša najčerstvejšej, že až sa perlí —

Nič to, Filipe; no bolo mi už neznesiteľno. Daj, prosím — (Napije sa.) Výborná voda! Výborná. — Ďakujem; cele ma zotavila. Nenadarmo je nezmieriteľnou nepriateľkou ohňa.

Na zdravie ti, kráľovná! Nuž, prepáčiš mi láskave, že kvôli nej hodne odbočili sme z karavánskej cesty?

Milerada, Filipe. Požehnaná to studňa, zasluhujúca všetkej šetrnosti ľudskej, opatery i ochrany —

Človek by myslel: cisterna len — a ono najdôkladnejší prameň. I ty, Zamiro?… Nože, načrite a podajte!

Ďakujem; tiež som zasmädla veľmi. Márne všetky ovociny a lahôdky: niet nad pohár vody; ach, sem ho!

Hej, každému poslúžte, kto zo sprievodcov žízni; nie tak skoro natrafí na podobne dobrý nápoj. Len jej naberte splna, do všetkých pytľov, a odneste hneď na stanovište; a ty, milý stotníku, dbaj na to, aby ju náležite popratali medzi noše a vaky na veľblúdoch… Ver mi, drahá kráľovná: naširoko-ďaleko niet lepšej vody; poznám ju oddávna zo svojich ciest, i dľa možnosti nikdy som jej neobišiel.

(Sluhovia i poniektorí sprievodcovia s nádobami vzdialia sa.)

Vyviera iste zhlboka, ani cit zo srdca človekovho: lenže ten, ovšem, nie vždy sladký, nie vždy osviežujúci; a keď horký, to… ech, trpezlivosť —

Áno, ona prinesie hasidlo na každú záhu… No, kde sme to vlastne, Filipe? Utešená krajina —

V južnom Galád, blízko Hesbonu. Len pár dní ešte, kráľovná na juh cez Moabsko^[175] a Gebal,^[176] a budeš šťastlive u cieľa.

Viac, Filipe, než pár dní, koľkosi viac! Mýliš sa.

Oj, viacej!

Ale aj odpusť mi láskave, keďže som ťa odbehol neraz: tak pokým si odpočívala v okolí Karnaimu,^[177] v Edrei,^[178] v Bozre…^[179] Veď nezaháľal som ani vtedy, ale pracoval, ako sa nazdávam, vo spoločnom záujme našom. Išlo mi o to: predne dozrieť svojich ľudí, ako účinkujú? Či sa držia mojich úprav a neľutujú prostriedkov, im v hojnosti poskytnutých, čo sa týka pripravenia svojho času vypuknúť majúcej vzbury, ako i zozbierania k nášmu cieľu pomocnej sily vojenskej? (Lebo Herodes si darmo bláha, že priviedol ma i o všetku hmotnú moc, ňouž čeliť som mu vstave, oj nie!…) A tu s výsledkom pozorovania som úplne spokojný. — Ďalej náladu ľudu bolo mi vyzvedieť: ako sa totiž chová pod panstvovaním Herodesa od okamihu jeho podlého výčinu? A tu tiež len potešiteľné znamenia vytknúť môžem: — ľud, áno, pamätlivý toho žive, a od tých čias akoby náročky kamdiaľ väčšmi utiskovaný a zdieraný (— och, bezpochyby premárnili už mne odobraté imanie!…), ľud i sám chystá sa zhodiť omínajúce ho jarmo, všade sa rozčuľuje a žehre; tu i tu vypovedal už i poslušnosť, odoprel dane, roboty a službu vojennú, zahnal colníkov-mýtnikov. žoldnierov odzbrojil… a na šťastie rímske posádky sú napospol slabé. Menovite v Galilei došlo to akiste k výtržnostiam skutočného povstania, lebo Herodes, ako hodnoverne viem, nanáhle opustil Tiberiadu — zahniezdil sa na tvrdzi u Arbely:^[180] no čosi-kamsi i stadiaľ ubzikol pod štít rímsky v Dekapoli…^[181] i bohvie, kde sa potuluje teraz? Či nie v daktorom zo svojich opevnených brlohov? Veruže len strach pred pohoršeným národom preháňa ho takto, a či i zlé svedomie?

To už sotva, Filipe, sotva —

A pováž si, kráľovná, v Galilei udanlive Chuza má byť hlavným nosičom toho búrlivého ruchu —

Ach, manželka jeho, tá dobrosrdečná Johana, iste často rozpomína sa ešte na mňa —

Konečne chcel som poznať pôsobenie Jochananovo, zabŕdnuc tu-tam nepozorovane medzi jeho poslucháčstvo. Tento muž, a či už prorok je, milostivá kráľovná, mimovoľne pracuje nám po chuti: ľud ním poučený pokorí sa síce, no i zápäť povedome vyprostí šiju, očakávajúc s istotou akéhosi vykupiteľa. A tento záchvat rovnobežne s oným ruchom badať i na tomto vidieku. Práve hodlám znova k Jochananovi — bo tu kdesi sa zdržuje. Ó, človek ten predstavuje pre nás neoceniteľnú moc! — Bože, keby tak zasiahol rukami do supieho hniezda Herodovho a vytrhol mi čím skôr z neho moje úbohé dieťa! — Hej, k nemu idem… Nuž, takto, hľa, kráľovná, som trávieval čas, uchýliac sa vše od teba; áno, od Damašku počnúc až sem zháňam sa po spôsoboch pomoci, podpory, akou poslúžiť chcem tvojmu slávnemu otcovi, až zavíta ako anjel-zhubca… A predsa, láskavá kráľovná, tak ťažko mi ťa opustiť; snáď neuzriem tvojej milostivej tváre nikdy viacej, nikdy —

Ale aspoň na stanovište odprevadím ťa ešte, drahá kráľovná; beztak mám tam ešte jedno-druhé zariadiť. Moju milú paripu nech podrží si tvoj ochranca pozatým, udatný Omru, keďže sa mu tak zapáčila; a ostatné veci zas tvoji verní služobníci nech majú na pamiatku. Mne je dosť nateraz rúcho kajúcnické… Však do borby na život a na smrť čím skorej, ó, do borby!…

(Odídu.)

Púšť v Judsku poblíž jordánskeho údolia, v úzadí s výmoľovitým korytom suchej riečky Enon. Vľavo bralistý výbežok judského pohoria, sprerývaný rozsadlinami. Po nebi ženú oblaky.

Ján Krstiteľ; onedlho hlúčik učeníkov a nasledovníkov (prichvátavších od Jordánu).

(zamyslený sedí na balvane pri bralisku; krátka prestávka).

Ako, majstre? Ty tu dumáš, a za ten čas odoráva ti iný —

A po koľkej brázde, ajaj! Čochvíľa zajme celý záhon —

Veru tak. Ten, ktorý bol s tebou za Jordánom, keď si ho pokrstil, a ktorému tak okázale vydal si svedectvo o tom, on, hľa, krstí ti tiež skrze svojich učeníkov —

A všetko prívalom sa hrnie k nemu, až žiaľ na to pozerať. — Človeka by temer popadla závisť —

Tak je, majstre! Tak je! — Ubýva nás!

Ej, redneme navidomoči, pokým jeho zástup hustne, ani tie mračná na nebi…

A darmo zavracal som kŕdeľ sem, nedajbože! — Ale ktože nevyhyboval by nehostinnej púšti?

A mali sme ti hádku so Židmi, ktorí do hrdla tvrdili, že tvoj krst neočisťuje tak, ako ten jeho; och, to už popudiť musí!…

Mlčte, krátkozrakí…

(Zahrmí.)

Počujete výstražné pohrozenie z výšin? — Ach, komu z výšin tých nebolo dané, odkiaľže by vzal čo i len omrvinku nadelenia na tomto svete? Ten jarok tam, ktorý po odstavení žlebov nebeských naplní sa prúdom vôd, zhučí, avšak i rýchlo zbehne a opäť je ložiskom neužitočného kamenca, márne rozďavujúc po vlahe svoje vyprahlé, brežné pery; toť, obraz môjho nepatrného života… Áno, moje skropenie vodou je leda krstom pokánia na odpustenie hriechov; kdežto krst onoho je pomazanie Duchom svätým k znovuzrodeniu na duchu…

(Rachot hromu.)

Hľa potvrdenie a úder pečate plamennej!…

Ach, majstre, nastáva búrka. — Tma na zemi i na nebi —

Hrozná búrka, nesená hviždiacim víchrom…

A hen lejak už bičuje hory po temenách. Hrmot a otrasy na strach!

A celé údolie jordánske, ha, ako v ohni —

Och, poďme sa ukryť, majstre! — Tam do jaskýň toho čierneho skaliska!…

Hej, hej! — Utekajme! — Pohroma ani v súdny deň! — Do zahynutia!…

Pomodlime sa: — Hospodine, pane nebies i zeme, ktorý v moci svojej ohlasuješ sa nám ohnivým jazykom hromu, nám biednym tvorom, kľačiacim pred tebou s bázňou a trasením: ó, ozývaj sa bez prestania i v našom vedomí a svedomí, aby sme boli pokorní duchom, nepochybne a neohrozene vyznávali zjavenú nám pravdu tvoju a zo všetkých síl pracovali na rozširovaní jej, tvojho to nepremenného svetla, v temnostiach a nezrovnalostiach sveta tohoto. Ó, horúca vďaka ti, dobrotivý Bože, žes’ bezpečne previedol nás plačlivým pokánia údolím, zavarujúc nás od zablúdenia v zápač pochyby, na trasovisko zúfalstva, a z kroka na krok poľahčujúc nám na dedičnom i nadobytom bremene našom. Avšak prosíme ťa aj ponížene: ráč zavŕšiť dielo nápravy pri nás až po závierok, a odvracajúc vpravo pokušenie a vľavo nástrahy diabolské, pozdvihuj nás postupne i konečne vznes na slnečné výšiny milosti svojej: kde preporodení, zmladení spodobáme sa nepoškvrnenému obrazu tvojmu. Toť, sme tiež poklesli, že nedovideli sme k vysokej vôli tvojej: ó, premiň nám to, a skláňaj sa láskave zavše k obzoru rozumu nášho! — Nadovšetko však stvor nám srdce čisté, ktoré neotvára náruživostiam, trebárs búchajúcim na dvere, ani lichotivým zvodom, zľahka ťukajúcim na okno jeho. Tak nás uprav, ó, Otče všelásky, silných vierou a obveselených nádejou, na cestu spravodlivosti, i poháňaj nás po nej: ať čím prv zájdeme k tomu, ktorého si poslal k nášmu spaseniu. Áno, s radosťou prijmeme svedectvo jeho, aby sme spečatili to, že si ty Boh pravdomluvný. Lebo ten, ktorého si ty poslal, slovo tvoje hovorí, lebo nie podľa miery dávaš ducha jemu. Ty, Otec, miluješ ho ako Syna a všetko dal si do rúk jeho. A kto verí v Syna, má život večný; ale kto je neveriaci Synovi, neuzrie života, ale hnev boží zostáva na ňom. Amen. A tak (povstane a zodvihne ruky):

(Húfec, vyjma niekoľkých prívržencov, odíde.)

Ó, poslúchneme, pane, poslúchneme bez predlenia. Len prosíme ťa ešte, ráč požehnať nám i osobite každému na cestu životnú —

Aké je tvoje zamestnanie?

Som rybár.

Nu, Bože daj, abys’, rozostavujúc sieť svoju, vždy s hojnejšou korisťou ju vyťahoval; tak poctive uživoval si svojeť a štedre nadeľoval núdznym… až on povýši ťa na rybára, že do neviditeľnej siete svojej loviť budeš namiesto rýb duše ľudské! — A ty čo si?

Som látač obuvi, opravovateľ sandálov —

Tak Hospodin dopomáhaj ti k tomu, abys’, opraviac obuv, zároveň napravil i na spôsobe živobytia tých, ktorí ju nosiť majú! — A tvoje povolanie je čo?

Stanárstvo, pane.

Boh tedy ustanov, aby tebou zhotovené stany boli útulkami bratskej znášanlivosti a lásky, i aby sa čím diaľ, tým viacej spodobali onomu stánku úmluvy vo svätyni Hospodinovej!… A vy, trojička vždy jednomyseľná?

My sme roľníci a i tesárime popritom.

Ó, krásne zamestnanie: zo zeme matky vydobývať chlieb vozdajší, ovšem, ako rozkaz znie, v potu tvári!… Pán, ktorý tak rozkázal, on učiň aj, aby váš pot nikdy nevychádzal nadarmo: až dospejete k vydobývaniu chleba, ako žnivo zrejúceho na nebesách… Nuž, a ty čím sa zapodievaš?

Ja som vinár, môj pane.

Ale i nazarejčík^[184] pritom, čo? Tak, synku, tak — I dopraj ti Boh, aby tvojej opatere zverené révy rodili bohate i zdarne, a ty mokom ich aby si obveseľoval opravdu skormútených na mysli, nie pijakov, nie labužníkov a vilnecov!… Až on zaradí ťa medzi pestúnov vinice svojej, že spod lisu pohnútok dáš vytekať nadšenia muštu a z tohoto vyvrieť a vyjasniť sa rýdzemu vínu ducha!… A ty, letitý mužu, kto si? Videl som, ako si prvej odišiel s tamtými i zase si sa vrátil. Prečo? Máš niečo na srdci? Nepokajal si sa až na dno jeho patočiny?^[185] Hovor úprimne.

Pane, som kupec z Galiley, s bydliskom v Seforis; vlastne býval som tam —

Kupec? Och, už Ozeáš^[186] prorok sťažoval sa: vraj, Izrael kramárom je, v ktorého ruke sú vážky falošné; rád ukracuje, aby sám zbohatol, nazháňal si imania… Varuj sa toho! — A ďalej?

Ó, prenikavý vyspytateľu nerestí ľudských, snáď i sám hádaš, kto som ešte? Aj počuť si musel o nešťastníkovi Filipovi, ktorého Herodes kráľ nemilosrdne pripravil o ženu, o jedinú dcéru, o majetok, vlasť, česť: o všetko!

Tys’ to, poľutovaniahodný človeče? Ty, zahrnutý krivdami rukou kráľovskou? Súcítim tak hlboko s tebou, ako splna som zatratil i zatracujem onoho zločinca! Temer by mi tiež zaplakať prišlo: „Preklínanie a lži a vraždy, a zlodejstvo i cudzoložstvo vzrástlo až na vrch…“ A predsa čo hľadáš vo veľkej biede svojej u mňa slabého? Lebo sútrpnosť nájdeš kdekoľvek. — Vari si žiadaš potešenia? Avšak i útechy prameň objavil som vám všetkým, prameň výdatný, nikdy nevysychajúci —

Pane, ty pohybuješ vôľou národa ako víchor hladinou morskou —

Čo s tým chceš? Aký to prechovávaš úmysel?

Och, ako krt pokrývam sa a ryjem… podhrebám zanovité korene, udržujúce na výši košatý strom mojej krivdy; a pri podkopnej práci tej vetrím, dychtím, stonem po pomoci… Podryť, vyvrátiť, povaliť ho, ó, pomôž mi, pane, i ty! Ty pokoriteľu pýchy, zloby kárateľu, lekáru úrazov, zmiluj sa nado mnou!

Jak? Mám snáď s Joelom^[187] zvolať: Skujte motyky svoje na meče a srpy svoje v oštepy; ten, ktorý je mdlý, nech povie: udatný som… či tak? Pamätaj, Filipe: pomsta Bohu!

Lež moje decko, pane? Či ono musí zahynúť?… Nerozumieš bôľu otcovskému?

Tí cherubovia, sediaci strážou na úmluve, tí sú i s ním; na pokyn onoho pomazaného v zvrchovanom čase ratujú ti ho… Dúfaj! Zbohom všetci —

Drahý majstre náš! Dopusť, že ťa aspoň kúsoček odprevadíme, kam mieniš ísť; alebo ráč nás ty odprevadiť, pokiaľ za dobré uznáš. — Ale pozri len ta! Tlupa rovnoodencov v blýskavej zbroji zaberá sem. — Akiste stíhajú niekoho. (K Filipovi.) Či nie teba, pane? Ó, uteč! Hen v skalisku pohľadaj úkryt, chytro!…

O mňa sa ty neboj; práve v spoločnosti majstrovej som najbezpečnejší. — Áno, ozbrojení herodiáni sú to, akých, chodiac za tebou, vzácny majstre, už niekoľko čiat som spozoroval: poľujú na pohlavárov pobúreného ľudu a plnia nimi žaláre perejské… A, hľa, i na územie judské opovážili sa vtrhnúť, bezpochyby v porozumení s ničomnou vládou jeruzalemskou. Tak utekajúci Herodes vystiera svoje zločinné ruky, ometajúc, ohŕňajúc sa pred dotieravým nebezpečenstvom; ale márne sa ohrádza, márne!…

Ach, poďme, majstre! Vyhnime im —

Čisté svedomie pevne zotrvá na stanovisku svojom vo všetkých okolnostiach. Počkajte!

Niekoľko vojakov s dôstojníkom v čele.

Ostatní zostaňte tam v zálohe. — Hľadáme Jochanana, s prímením ,krstiteľ‘. (K Jánovi Krstiteľovi.) Po opise súdiac, nebodaj ty budeš on.

Áno, ten som.

Teší ma, že konečne sme ťa dopadli. Podľa toho, ako náš najmilostivejší veliteľ, kráľ Herodes, prechádza sa z hradu na hrad, z jeho rozkazu schodili sme temer všetky končiny jordánske, aby sme ťa vyhľadali a nájdeného istotne doprevadili k nemu. Chvalabohu, že si už raz tu!

A čo chce odo mňa kráľ?

Ako mne známo, žiada si tvojej rady; lebo si, vraj, múdry a prozreteľný ako prorok —

On mojej rady? A teraz po tom všetkom, čo vykonal? Prečo, načo?

To už kráľova vec, ako zas tvoja poddanská povinnosť je ho poslúchnuť. Ostatne i poprosiť ťa dal, aby si bol taký láskavý a bez odkladu dostavil sa k nemu. Tedy prepusť týchto a ty poď s nami.

Majstre, bojíme sa o teba; hľaď sa vyhovoriť —

Buďte pokojní. — (K dôstojníkovi.) A kde mešká kráľ?

Týmto časom dolu na juhu, na hrade Makor.

Už až tam? Len nedávno dlel v Jabes —

A ešte nedávnejšie v Ramot. Nu, ako orol preletá si zo skaliska na skalisko —

Skorej kaňúr, naháňaný kŕdľom operencov…

Makor. — Pamätáš sa, majstre, na onú pošmúrnu tvrdzu za Slaným morom, oproti lahodným poliam v Engedi?

Až ta zavieva ich balzamický vzduch; nuž milý príbytok to takže —

Áno, majstre, akoby sa bol kabonil ohromný oblak! Desné sídlo. — Hádam bydlisko príšer —

Nenadarmo vraví povesť, že ho sami čierni ďasi vybudovali! Nebodaj samo ich sitno!

Nepotrebuješ opakovať. — — Čo stratené, azda s božou pomocou dá sa ešte nájsť a zachrániť; čo skazené, napraviť, nemocné uzdraviť… Áno, idem; stúpajte vopred.

My s tebou len; tak nám bolo uložené —

Kráľ pozná ma, že nikdy som nezrušil slova; i teraz dostojím mu. Iďte popredku! (Tlupa vojakov sa vzdiali.)

Ó, majstre, nechoď, nechoď, preboha! Zle prejdeš. — Sieť rozostavili na tvoju záhubu!

Osídla ti nastrojili!

Postavili na teba klepec, pascu osudnú!…

Číra nástraha to pre teba! — Úklad, podvod! — Lesť! — Nie rada: zrada! — Nechoď! Nechoď!…

Ó, choď, pane! Choď, kam zve ťa povolanie tvoje… Tvojej posvätnej osobe ani kráľ nemôže ublížiť; ty porazíš ho k zemi jedným mohutným slovom svojím!… Ó, staň sa oným spásnym cherubínom môjmu dieťaťu! Choď, choď!

Nechoď, nechoď!

Idem; musím ísť. — Rozíďme sa; vy iďte k nemu, k božskému majstrovi, a povedzte mu môj pokorný pozdrav — môj odkaz oznámte mu, že verím v jeho nebeské poslanie: na plnomoc Bohom mu udelenú, podľa ktorej on zakladá kráľovstvo božie na zemi… Blaze vám, členom jeho! Iďte —

Pane, nepustíme ťa samého! Ty rozhodni, kto má z nás k nemu, kto s tebou; alebo idúcky privoľ zlosovať o to…

Akokoľvek, ja s tebou idem! — I ja! — Ja tiež! — Ja podobne!…

Ó, i ja, i ja! — Bože, daj sa mi zhliadnuť s mojím dieťaťom! — Rýchle, pane, rýchle! (Odídu.)