E-mail (povinné):

Ján Červeň:
Z denníka

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 49 čitateľov


 

Z denníka

Hetín dňa 11. februára 1935

Tento denník začínam písať ako sextán Štátneho reálneho gymnázia v Nových Zámkoch. Chcem, aby som si zachoval na dobu môjho štúdia čo najživšiu spomienku. Veď sú to najkrajšie roky života!

* * *

O literatúre a tvorbe

V utorok 26. februára 1935

Čas sa dnes zase zhoršil. Poobede a podvečer pršalo. Väčšinu dňa som trávil písaním novely, ktorú som už dokončil a pokrstil „Strážca“.

* * *

V pondelok dňa 29. apríla 1935

Chcem spáchať akýsi literárny hriech, nuž nad tým hryziem pero. Má to byť akási humoreska, no ešte neviem, čo s tým. Chcel by som sa pokúsiť už aj niečo poslať na uverejnenie, najlepšie by bolo do „Rozvoja“. Len dvoch vecí sa bojím: redakčného koša a toho, že by ma niekto pod pseudonymom poznal, lebo by som nijako nechcel debutovať pod pravým menom.

* * *

V piatok 24. mája 1935

Pred dvoma dňami uplynulo päťdesiat rokov, čo zomrel veľký Francúz — básnik a človek, môj najmilší románopisec Victor Hugo. Vie zaujať celým svojím dielom, ktorého originalitu by sme ťažko chceli inde hľadať. V jeho hrdinovi sa sústreďuje náplň doby. Duševný boj vie rozpútať do najdramatickejších momentov, ktoré sledujú veľmi nerovnú krivku, z jedného extrému do druhého. Hugov hrdina je svedomím básnika samého. Hugo vytvoril gigantov, ako bol sám.

* * *

V nedeľu dňa 2. júna 1935

Porovnávam si, čo som robieval v nedeľu minulých rokov. A ani sa na to dobre neviem rozpamätať, ale zdá sa mi, že som bol uzavretejší a že zorný uhol, ktorým som sa na svet díval, bol oveľa užší. Vtedy som nedeľné odpoludnie trávieval doma, čítaval som alebo som sa hrával na lúkach. Býval som bezstarostný, nevedel som mnoho o svete, mne stačil ten, čo ma obklopoval. Z kníh, ktoré som čítal, vanul ku mne vysnený svet, na ktorý som nemohol nazerať realisticky. Všetko bol len sen. A ten sa stratil, keď som sa stále viac približoval ku správnemu porozumeniu toho, čo bolo okolo mňa. Začalo ma priťahovať všetko, čo mi bolo dosiaľ neznáme. Začínala ma zaujímať literatúra, čítal som noviny. Popri literatúre som v novinách našiel svojho druhého koníčka: šport. Je to ostatne všeobecný úkaz u terajšej mládeže, ktorá hľadá boj a hru.

* * *

V stredu 28. augusta 1935

Pripadá mi to podivné: mali sme v rodine spisovateľa, buditeľa, písal knižky, poviedky, povesti. Bolo a je to stále mojím ideálom. Spisovateľ je v mojich očiach niečo, čo sa vymyká z rámca všednosti, skrýva v sebe krásu a veľkosť i slávu. Spisovateľ môže byť šťastný, tvorí. Nedávno som čítal, že šťastie človeka spočíva v tvorení…

* * *

V sobotu 2. novembra 1935

Napísal som dnes jednu poviedku. Cez leto som s pokusmi takéhoto rázu celkom prestal. Zato jeseň a nadchádzajúca zima je oveľa vhodnejšia na literárne experimenty. No skrývam sa s tým. Tak to musí byť! Človek chce byť prekvapením literárnej sezóny, nuž — musí sa skrývať, inakšie by to nebolo prekvapenie.

* * *

V piatok 8. novembra 1935

Chytil som sa zas do poviedky. Chcem aspoň dve poslať do Rozvoja. Ktovie, či kôš nie je hladný?

Začínam veselú, zo života študentského. To som ešte nerobil.

* * *

V nedeľu 26. januára 1936

Ja som zaiste veľmi poddajným človekom. Totiž rád na seba priberám to, čo sa mi na druhom páči. Vezmem literatúru a s ňou i moje pseudovýtvory (ktoré však v kútiku srdca mám za niečo krásne — matky milujú i chyby svojich detí). Robím takto: Prečítam niečo. Hm, dobrý smer, páči sa mi. Napríklad Arbes a jeho romantické poviedky. Neviem, či by to, čo som vtedy nahodil, keď som si z neho čosi čítal, nazval niekto romanetom. Dej, že mu nikto nerozumel, keď som ho doma predniesol, strašný, že zapôsobil. Ale veď je to staromódne! — hovorím si, keď mám za sebou akýsi moderný román, zahlbujúci sa do sociálnej a mravnej biedy. Nasleduje niekoľko stručných a triezvych viet so strašným koncom. Arbesovo romaneto zmizlo, neviem kam.

Teraz chystám „väčšiu prácu“, ktorá by v knihe nerobila viac ako desať stránok, a rozkladám si pred sebou program čisto realistický — lebo čítam Flaubertovu Madame Bovary. Hodlám však rozhodiť akýsi realistický romantizmus, z Dumasa sa totiž učím vytvárať napínavé zápletky.

* * *

V sobotu 7. marca 1936

Pracujem s lenivou opatrnosťou, vyčkávajúc pravú chvíľu a nevtláčajúc si pero medzi prsty. A tak deň čo deň vypučí nový konárik, ktorý má vyrásť na strome, ktorý by som chcel mať čo najkošatejší. Ani si nenamáham obrazotvornosť, pretože sa bojím veľmi umelých momentov a pretože nič, čo má tvoriť moju novelu (ak ju len dokončím, lebo človek nevie), nechcem zhutniť do nezdravej hustoty. Predovšetkým priehľadnosť, čistota, jas každučkej idey, ktorá sa zjaví. A nič nezabíjať zbytočnou napätosťou, ktorá ľahko prechádza do sfér, kde sa všetko roztrhne a rozletí na tisíc kusov!

Pomaly, ale isto kráčať k rozuzleniu, ktoré musí nechať zvíťaziť určitú konkrétnosť. Lebo písať bez akéhokoľvek skrytého resumé, zjavne však hovoriaceho a musiaceho hovoriť z tejto okolnosti ako z tamtej, je nepísať vôbec…

* * *

V stredu 25. januára 1936

Na moje literárne svety zabúdam a i keď sa na ne snažím myslieť a hľadať niečo nové, chytro mi miznú z obzoru. Či tu neplatí v istom zmysle pravidlo — Inter arma silent musae?!

* * *

V stredu 5. apríla 1936

Teda: Nepoznáte krásu, ak nemáte pre ňu zrak (F. V. Kříž).

Krása.

Či vieme čím je? Vieme o nej jedno: dáva nám samu seba a touto obeťou nás robí šťastných. Každá obeť, i táto, skrýva v sebe mravne zafarbenú podstatu. Na krásu máme teda hľadieť z tohto stanoviska.

Pochopená krása je sama osebe mravná, ale tie kroky, ktorých sme si nad iné dobre vedomí, sú nemravné. Krása zle chápaná nie je viac krásou.

Ba ešte viac: Ak nám chýba to krásne, o čom sme presvedčení, že to potrebujeme, nedostáva sa nám tých mravných produktov, ktoré krása so sebou prináša. Náš charakter žije v atmosfére zbavenej akýchkoľvek morálnych kladov. Časom sa nám stáva tento stav samozrejmosťou. Nesnažíme sa, aby sme sa z neho odpútali. Každú cestu, ktorá by k tomuto odpútaniu viedla, už dopredu podceňujeme, ba jej neveríme.

Či chápeme v tomto okamžiku, že odvrhujeme od seba svoje šťastie? Prestávame mu veriť, ničíme ho a vytvárame si okolo seba okruh, v ktorom nie je nič. Niekto mimovoľne pokladá túto cestu za pravú. Tú cestu, ktorá znamená neveriť. Je to možné? Je to možné vtedy, keď k tomu, aby sme boli šťastní, treba predovšetkým schopnosť viery v šťastie?

Bolo by však málo prijať krásu. Bol by to iba povrchný fyzický úkon, ľahko schopný podľahnúť vonkajším zmenám. Až po vnútornej očiste seba samého môžem poznať to krásne, čo som prijal. Tu znovu zaznieva morálny tón, ktorý sme už zachytili. Hľadať krásu je čosi, čo dýcha zo snaženia každého z nás. Aby sme dosiahli tento cieľ, je vložené do našej duše svetlo — svedomie. Jedine to nám môže zachovať onú normatívnu morálku, ktorá platí dnes, a zajtra nie.

* * *

Vo štvrtok 4. júna 1936

Som veľmi húževnatým čitateľom. Nech by sa mi hlava mala rozpučiť, nie tak sama od seba, ako od toho, čo čítam, musím a musím prísť na poslednú stránku. Je len pár výnimiek.

V sekunde či tercii som čítal „Bez dogmatu“ od Sienkiewicza. To boli muky! Priznám sa, že by som si teraz tento denník rád prečítal. Mohlo by to byť celkom obstojné.

Pred pár dňami som dokončil Ewersovho „Čarodejovho učňa“. Veľmi zaujímavá vec. Nič svetoborné, no predsa čosi celkom nové. Z naturalistických póz sa autor dostáva do mystických, niekedy až faustovsky zafarbených meditácií… Náboženské šalenie je jednou z najsilnejších partií knihy. V tom, že dáva niečo nové, čo by sa dalo nazvať utopistickým. Ale nie utopistickým do budúcnosti. Utopistickým do hĺbky.

Som pred dokončením „Vojny a mieru“. Všetkého mnoho škodí. Darmo — som tým unavený. Rozhodne preto, že som si mohol bezprostredne postaviť vedľa seba modernú skratku a starú rozvláčnosť. Skvelý je spôsob Tolstého filozofovania. Jasnosť, názornosť, presnosť. Toto zas postrádam všade inde.

* * *

V utorok 12. septembra 1939

… So Stendhalom som teraz na besede. Nič som od neho dosiaľ nečítal, nepoznám jeho podobu, ale vidí sa mi, že mi je akosi podobný. Kult energie, metódy — také blízke mi je to. Ibaže — on ma predbehol o kus. Ja viem na energiu iba myslieť, kým on sa ňou ozbrojil: pracoval, žil s ňou.

* * *

1. novembra 1939

Mečiar: Najskôr vraví: Rozložte mi hocijakú štúrovskú báseň!

V dobe plnej heroizmu naraz mi prišlo na um Mor ho! Vravel som všeličo. Všimol som si, že Mečiar si želá zdôrazniť práve ten heroizmus. Myslím, že je veľmi citovým kritikom. Veď ako inak mohol napísať báseň o matkiných rukách. Nezapôsobilo na neho moje tvrdenie (podľa Vlčka), že Mor ho! je historická nepravda. Argumentoval: a čo chcel básňou dosiahnuť? Sebavedomie. Kapituloval som. Lebo ho dosiahol, to sebavedomie. Historická pravda je tu celkom vedľajšia vec… Mňa samého to potešilo.

… Ako sa dívam na slovenskú novelu? Neviem prečo, Kukučína som odsúdil. A vôbec — musel som dakoho odsúdiť. Vidí sa mi, že sa Mečiarovi páčila moja smelosť. Kamarát Jašek je bezchybná vec. Zapáčil sa mu môj názor, ktorý som vyslovil pri Kamarátovi Jaškovi; že inšpiráciu nenachádza autor len v reálnom každodennom živote, ale — a často najmä — v knihách, v tom, čo čítal. V knihách sa naučí byť človek spisovateľom. Prikývol.

… Dnes je Všechsvätých. Boli sme na vojenskom cintoríne. Ľudia stáli na murovaných hroboch: len aby videli ligotavé trúby, pripravené na smútočný pochod.

Bol som smutný v duši. Smrť musí byť hrozným nepriateľom…

Bol taký čas… Chladno a olovo na nebi. Truhlu tiež niekedy zalievajú olovom. I my sme v truhle. Keby na uliciach nebolo toľko ľudí, ktorí by sa zaiste obzerali za mnou, zvolal by som: Beda! Volám v duchu… Azda Shakespearovu veselohru Koniec všetko napraví? Áno, budem čítať. Veď ten génius je tiež už mŕtvy, a predsa vie rozosmiať.

* * *

V pondelok 20. novembra 1939

Po tieto dni dokončievam referát o Shakespearovi. Bolo dobré preštudovať si toho človeka, ku ktorému mám s Hugom veľkú úctu. Udivuje ako Čapek svojím R. U. R. Napadlo mi písať o ňom poviedku. O začiatku jeho života, a nič o tom, čo napísal. Vidíte, že ma Shakespeare zaujíma ako obyčajný človek. Predstavujem si ho dokonca ako v mnohom zlého, lajdáckeho mladíka. Tak sa mi najlepšie páči, tak sa v ňom kochám. Je oveľa redší ako Hamlet; aspoň kým sa nestal geniálnym básnikom.

* * *

V sobotu 2. decembra 1939

Včera na seminári sme sa dotkli Čapka. Mne bol veľmi blízky a rád som ho čítal, ak som sa chcel nadchnúť pre vtipného človeka. Ale Mráz povedal, že Čapek nie je takým dobrým spisovateľom, akoby sa zdalo podľa jeho svetovej slávy. To bolo nesmierne zaujímavé! Brezina vstal a pýtal sa na príčinu. Mráz povedal, že Čapek je príliš intelektuálny na umelca.

Nuž áno: bol cizelovaný ako jemný kus zlatníckeho umenia. Bolo v ňom veľa amerického. V anglosaskom svete bol známy ako dobrý rodinný priateľ. Česi boli vlastne najzápadnejší západ, hoci sídlili len v strede Európy. To ich aj zahubilo. Ak západ teraz zvíťazí, bude ich víťazstvo nesmierne veľké. Prestane byť aj Čapek príliš cifrovaný. Ak čítam Sinclaira Lewisa, mám tiež ten podivný pocit. Len neviem, či v tom mám hľadať akúsi chybu. No Lewis je celkom iný. Žije v amerických drobnostiach, v tovare s Made in USA, ktorý vás zaujíma, lebo je nám cudzí. Ale je skutočný! Čapkov tovar je hádam dačo podobné, ale s tým rozdielom, že sa vyrobil len v jeho hlave: Made in Čapek. Ak majú v Amerike krásne gumové a kaučukové bábiky, otáčacie dvere, patentné kancelárske zariadenie, Čapek má robota, duchaplný hmyz, vec Makropulos, Rómea a Júliu zbavených shakespearovského kúzla: a to si všetko sám vymyslel. Áno, pravdu má Mráz: myslel ako inžinier, ktorý chce skonštruovať stroj. Lewisov americký človek nepotreboval žiadne premýšľanie. Ale Ameriku si Čapek musel vymyslieť sám, vyhútať, poskladať. A ľudia, čo vznikli, nemali z ľudského nič, len tú geniálnu duchaplnosť a vtip Čapkov.

V Anglických listoch je Čapek Lewisom, vieme prečo: zvláštny svet Čapek našiel a on sám ho krásne ukázal. Inde bol pragmatickým duchom.

Čapka budú radi čítať mladí, lebo na nich vie zapôsobiť hladká a ligotavá vec, ktorá sa vydarila. Mráz sa zdá príliš skúseným a — beda! — práve takým intelektuálnym ako ten, ktorému túto vlastnosť vyčítal. Čapek je nesmierne inteligentný. Ale je príliš vzdialený od ľudí. Reymont je im blízko, aj Lewis. Tu visí tá jediná otázka vo vzduchu, či dokonalý rozum, ktorý vedie ruky k dokonalému dielu, tvoria dohromady umenie? Mne sa zdá, že Baudelairove básne vznikli v hlave básnika, a nie v srdci. A iste je strašne veľa ľudí na svete, ktorí si svoje diela umelecké vymysleli a kritika a knihy a tzv. teoretici pridali k tomu srdce, cit, fluidum, ktoré sa pohybuje sem a ta, chvenie duševnej atmosféry, tranz a ešte veľa rekvizít. Možno sa stalo, že tieto veci vyvolala svojím nesmiernym hlukom v umelcoch, ktorí sa len dodatočne spamätali a uvedomili si, že ak má ísť človek na premiéru vo večernom úbore, tak má ísť ku tvoreniu vo vytržení.

* * *

V nedeľu 3. decembra 1939

Pojem krásna: ťažký problém. Myslím, že krása sa rada ošúcha. Mne sa vidia byť filmové herečky spred desiatich rokov už škaredé, ale to asi nie je umelecká krása. Barokový kostol je krásny, i Vergiliova báseň, hoci dnes už tak nik netvorí. Čo je to? Nezval mi nie je taký krásny ako Vrchlický, ani Smrek ako Hviezdoslav. Prečo je niečo vôbec krásne? Lebo milujeme. Láska je túha po kráse. Túžime po tom, čo nemáme.

… Všetko smeruje k rozhodnému popretiu toho, čo nám je z umenia vrodené a tzv. „božské“. A teraz ako definovať ten latentný prvok? Ten je vrodený, ako je nám vrodená duša. Myslím si, že jeho kvalitu, t. j. špeciálne zafarbenie pre niektoré umenie, získame až tu, v živote. Nemožno tu dosť zdôrazniť to, čo každý jeden z nás v živote získa, získavame temer všetko. Vrodený je nám len život a duša; a k duši patrí intelekt a latentný prvok. Ako je to s nami na začiatku žitia? Ťažko súdiť a zisťovať. Povedalo sa, že sa všeobecne rodíme s latentným prvkom ešte bez zafarbenia (alebo arómy). Náš intelekt, s ktorým sa rodíme tiež, má rôznu intenzitu (tu azda pôsobia isté dedičné znaky a súvislosť s fyzickým stavom); túto intenzitu (ako stroj) môžeme potom využiť alebo nie. Ak by niekto chcel pracovať s intelektom istej intenzity, ktorá mu nebola daná, stroskotá. Niekedy sa tiež vykladá táto okolnosť nedostatkom talentu; môže byť, ale musíme si uvedomiť, že talent je povahy čisto intelektuálnej a že sa zakladá výlučne na intenzite intelektu. Ak je intelekt povahy rozumovej, aká je povaha onoho latentného prvku? Týmto latentným prvkom je vyvolaný istý duševný stav, nad ktorým nemáme moc vládnuť: t. j. nemôžeme si ho privolať ani odohnať len a len pomocou vôle a rozumu. A práve tento duševný stav je „umeniatvorný“.

Láska a práca — to je šťastie.

* * *

V utorok 5. decembra 1939

Jano Brezina mi povedal, že vývin poézie je vývin formy. Neviem, či forma je len vecou rozumu. Ale zdá sa mi, že je celkom iste vecou inteligencie (u jednotlivcov inteligencia, ako som to pochopil, je onen zjavný intelektuálny prvok, lebo súhlasí s ním vo všetkých bodoch). Tak sa potom forma poézie stáva vždy novou a novou v uskutočňovaní, ktorého rozpätie a novosť určuje inteligencia. Ale rozum je podstatou inteligencie. (Ona je schopnosť v pravý čas správne používať rozum.) Niečo záhadne básnického a kvázi citového nemôže byť východiskom k básnickej forme, t. j. nemôžu byť nimi isté momenty, o ktorých sa tradujú rozprávky, že v nich vznikajú vrcholné diela, lebo ak by to bolo tak, unášala by nás „chvíľa“, „inšpirácia“, „duch“, „magická básnická sila“ atď., a my by sme len sledovali ich hlas.

… Filozofia je myslenie v myslení a poézia na rozdiel od novín alebo úradných tlačív je myslenie v cítení. Pravda, je tu cítenie, ale vedie ho myslenie. (Nie je to myslenie o cítení). Ak raz objavím v sebe latentný prvok umeleckého zafarbenia, toto cítenie sa nesie istým smerom. Neutrálni ľudia cítia len pre seba, lebo nemôžu inak; ľudia tzv. umeleckí cítia už pre tú formu, ktorú si prv uvedomili a do ktorej vtesnajú materiál pocitov. A to sa deje rozumovou cestou.

* * *

Vo štvrtok 7. decembra 1939

Človek s podpriemernou inteligenciou môže byť len podpriemerným umelcom.

* * *

V sobotu 9. decembra 1939

Práve dnes som v Laroussovi čítal oznamy istej francúzskej školy, kde sa vraj učí spisovateľstvo. V poetike by to zaiste vysmiali. Tak teda štýl. To je forma.

Veľkí umelci sú všetci veľmi inteligentní. Ale je tu ešte obrazotvornosť. Čo je to? Nedá sa riadiť a evokovať. Deti majú veľkú obrazotvornosť. To preto, že ich mozgy nie sú preplnené vecami, ktoré každý dospelý musí v sebe obligátne držať. Mám ja obrazotvornosť? Myslím, že nie; kedysi som ju mal bohatšiu. Viem logickejšie myslieť ako kedysi. Ale myslím, že by som fantastické dobrodružstvá nevedel opisovať, ani vymyslieť. Isté momenty povzbudzujú obrazotvornosť. Napr. zima, večer, tma, ak ležím v posteli a vonku fičí vietor; alebo ak pozorujem svetelné šľahy po stene, ak tancujú v rudej žiare ako úle alebo zlé jazyky; zistil som, že obrazotvornosť prebieha veľmi často v minulosti. V takýchto chvíľach, keď moja obrazotvornosť stúpa do vrcholných polôh, uzriem pred sebou cintorín, na ktorom odpočíva moja nebohá matka, alebo uzriem svet, akoby ona v ňom bola ešte živá. Moje detstvo mi pripadá také voňavé a také krásne! Akási nedefinovateľná ľútosť mi stíska hrdlo.

Príliš mnoho obraznosti škodí. Slnko robí svet natoľko krásnym, že si všímame len jeho vonkajšie formy a naša obrazotvornosť nemá čas podávať nám svoje plody… Romantizmus je forma obraznosti. Realizmus nie. Ale moderná obraznosť je trochu iná, ako bývala, aspoň iná v tvorbe. Dnešný umelec je v stvárnení obraznosti celkom verný. Podvedomie je tiež obraznosť; taká, aká je. Preto je ľahké napísať surrealistickú báseň. Obraznosť nikdy nič nevysvetľuje. Obrazy nespája legendami. Krásne je preto umenie, ktoré necháva uhádnuť spojenia medzi jednotlivými scénami obraznosti, ale nie je umením to umenie, ktoré necháva hádať spojenia, ktoré neexistujú.

* * *

27. januára 1940

Snenie

Bludište krétske tys’ hlboké
Ja hoc bez nite motám sa v ňom
radosť beží za mnou s poslušným psom
nehavká a žiarovky namontovali so storočím
spíker volá za mnou mojím menom
vankúš mäkký spinkal v kúte
potkan na ňom snil o druhých labyrintoch
dovolil sniť aj mne a pomerili sme sa
píšťaľky vŕbové ukúval som
a temnou Krétou nezbedníkom stal sa
kolobežkou prevrátil som bustu
neviem Koho lež viem že je veľký
Maríne hladkám slovenské vrkoče
niekedy nemám len papuče
len papuče a na Krétu dostanem sa
aeroplán je hlúpa maličkosť
vigneta minulá na opäť plnej fľaške
ak slnko v maske
prestane hrať karneval
Dnes som pánom paláca
na Kréte

* * *

V utorok 30. januára 1940

Chápem už Stendhalovu vášeň energie: i Fichteho s jeho napredovaním, aktívnosťou, zavrhovaním lenivosti. Nie, človek azda nesmie toľko myslieť ako konať, t. j. musí konať vždy, i vtedy, ak je myšlienka príjemná.

Nie je nič, ak konám, čo je mojou tzv. povinnosťou; všetko je v tom, čo konám nad povinnosť…

* * *

15. apríla 1940

Cyrano je najkrajší človek na svete. Ten škaredník jeden! Cyrano je najlepšia divadelná hra na svete. Pri čítaní poslednej scény som cítil niečo v oku. Neviem, čo to bolo. V prsiach sa niečo hýbalo. Zdvihol som mihalnice a mohol som len trošku chcieť: myslím, že neviem len tak ľahko plakať, a predsa to, čo som pocítil v oku, bolo malé, slané a okrúhle ako slza. Ty krásna! Ľudia môžu byť šťastní, keď majú slzy.

Tá studená, štíhla ruka sa zdá byť bez krvi, bez spojenia so srdcom. V Cyranovi je nádherná jeho tajná láska. Nikomu neprezradiť! Robiť sa ľahostajným! Nezištným! Hrdinským bez toho, aby druhí o hrdinskosti vedeli!

* * *

27. mája 1940

Čo treba našej literatúre? Najskôr nech zahodí tú hroznú poéziu gatí a halien, ktorá z ľudí urobila primitívov a sympatických somárikov.

Hľadať netradičné formy: pestré, romantické, drsné, preniknuté nervozitou, iróniou. Nenechať sa zabíjať hlúpymi lyrickými tirádami, ktoré každý jalový človek tak miluje.

V konverzáciách bude musieť prísť iný literárny spôsob hovoru, nie filozofický a nie taký, ktorý imituje skutočnosť. Dvaja autori sa mi dnes u nás páčia: Ondrejov a Figulička. Ondrejov svojou nenútenosťou, ktorá nie je prízemná, ale umelecky prepracovaná, a Figulička svojou intelektuálnou a literátskou rafinovanosťou.

* * *

Vo štvrtok 20. júna 1940

Nedávno som čítal Papiniho článok o „neľudskej“ literatúre a v mnohom som mu dával za pravdu. Umenie je mocné a obrovské, ale kým je človek mladý, musí počúvať hlas krvi. A ak sa do krvi primieša trochu kolínskej vodičky, treba zavrieť oči.

Ona je ešte vždy veľmi mocná. Naozaj!

* * *

V utorok 25. júna 1940

A ešte o literatúre: Nemám rád tézovitú literatúru. Každá téza v nej je len zbytočným balastom, zbytočnou bradou na tvári doby. Na tézy máme parlament a katedry. Každý, kto tvorí krásnu literatúru, bude predovšetkým umelcom. Umenie je večné a nezmeniteľné, tézy sa kyvocú v búrkach ako steblá trstiny. Všetky tézy a úmysly sa vyparia desaťročiami a ak kniha nebude umelecká, nebude nijaká. Treba, aby sa literatúra stala len umením a nič viac alebo menej. Treba, aby sa literatúra stala rozkošou z rozprávania, a nie knižnicou lexikónov bez abecedného poriadku. To bude veľká literatúra, prvý raz veľká literatúra na Slovensku. Potom sa staneme svetovými, a potom nás budú obdivovať a prekladať a čítať.

* * *

V pondelok 7. októbra 1940

Schopnosť umelecky tvoriť je veľká podráždenosť pre umelecké formy. Lebo každé umenie je nadovšetko forma. Tak ako nás uráža falošný tón vtedy, ak máme sluch, tak nám robí radosť objav nového vyjadrenia sa, ak sme umelcami. Je to všetko cit, ako sa mi vidí.

Niekedy je podráždenosť menšia. Vtedy si márne sadám nad hárok čistého papiera, nenapíšem nič. Inokedy je však podráždenie také veľké, že napríklad aj vtedy, keď už usínam, dostanem myšlienku, ktorú potme napíšem na kus papiera, ktorý leží pri posteli. Píšem len vtedy, keď cítim, že musím. Všetko, čo napíšem v okamžiku násilného tvorenia, je zlé a treba to zahodiť.

O sebe a o svete

V pondelok dňa 18. marca 1935

Slnce sa na nás usmievalo zas celý deň z čistej azúrovej oblohy žiariacej zlatými lúčmi. Odpoludnia som si myslel, že sa pôjdem trochu pozrieť von do toho krásne sa rozvíjajúceho jara. Ale kdeže! Načo sme dnes mali latinu! Kettner nám navalil z Vergília aspoň dvadsať veršov (iste preto, že sme dnes zase zlomili lavicu, toho roku už tretiu!). A teraz choď do prírody! Človeku ten Vergílius už ide na nervy, veď nech som huncút, ak nie je v každom riadku trebárs aj päť slovíčok! Či len z toho listovania v slovníku nebolia hnáty na prstoch?! A ešte i písať, k tomu preklad, keď nemáš po ruke bakter! Ako keby si hodinu drevo pílil, taký máš ten život študentský — život veselý!

* * *

V piatok 26. apríla 1935

Dnes spomíname… Veľkého Nóra a veľkého priateľa Slovákov — Bjørnstjerne Bjørnsona. Minulo 25 rokov od jeho smrti. 26. apríla 1910 vypustil v Paríži svoju šľachetnú dušu, ktorá sa nás jediná odvážila zastať pred celým svetom. Nás utláčaných. On ukázal celému svetu nemožné pomery Slovákov v Rakúsko-Uhorsku. On bol i prorokom. Básnici bývajú prorokmi. On vedel, že súženie raz musí mať koniec. Vlial do nás oheň dôvery v budúcnosť, pomáhal vytrvať. Patrí mu naša vďaka a nehynúca spomienka.

* * *

V sobotu dňa 4. mája 1935

Spomíname Štefánika. Už šestnásť rokov. Hvezdár dosiahol svoju hviezdu, po ktorej toľko túžil a za ktorú toľko pracoval, za cenu života. Toho života, ktorého by teraz bolo tak treba, práve dnes, v dobe sociálnych nezhôd, keď sa i národnostná otázka začína ukazovať na obzore stále ostrejšie. S mladou generáciou prichádzajú nové názory, s ktorými sa bude musieť vážne počítať. Aj keď hádam do určitej miery situácia nie je taká vážna vo všeobecnosti, ako tu poznamenávam, okolie, v ktorom žijem, má silné pochopenie pre otázky rázu národnostného, hoci sa v určitých smeroch prepína, súc plné mladistvého nadšenia a idealizmu, ktorý sa neohliada po objektívnosti a správnom posudzovaní veci. O sebe môžem povedať, že presvedčením patrím asi k menej radikálnemu krídlu, zatiaľ čo moji spolužiaci väčšinou sa zdajú byť, aspoň podľa slov, veľmi radikálni. Sám chcem byť vzdialený akémukoľvek extrému, pričom však nijako netúžim po polovičatosti.

* * *

V piatok 6. septembra 1935

Začína sa škola… Starosti, povinnosti, radosti ešte takmer necítiť. Len medzi starými kamarátmi si človek neuvedomuje, že už jednou nohou vstúpil do života, skutočného a ťažkého. Prázdniny a škola! Dva také rôzne pojmy, znamenajúce dva také extrémy. Život sa mi zdá nesmierne smutný. Okenné tabule sú šedé, klepe na ne dážď. Šedivosť sa vkráda aj dovnútra a dobýja sa i do duše. Veľký pesimizmus. Všetka radosť hádam zmizla s jasným augustovým slniečkom. Čítam, ale nechápem. Neviem sa sústrediť. Litery mi skáču pred očami. Hľadám útechu. Nechce prísť. Trieda, profesori sa mi zdajú byť takí cudzí, niečo neznáme, zlé je to pre mňa. Je to strach malého chlapca pred zlým kantorom? Nachádzam v sebe mnoho pesimizmu. Chvíľami sa zdá, že mizne, ale predsa je tu.

* * *

15. októbra 1935

Začínam už štvrtý zošit. Keď si ich raz budem otvárať, dúfam, že mi povedia, ako som raz žil a ako som sa vyvíjal. I v pomerne malom časovom intervale sa dá týmto spôsobom krásne pozorovať štýl a forma napísaného. Už to samo osebe povie mnoho, povie i to, čo treba a čo nie. A hlavnou vecou musí byť: Bližšie k tomu najlepšiemu!

* * *

V stredu 13. novembra 1935

Predošlé zošity — väčšinou šport; písal som to preto, že ma to bavilo. Potom futbal redol a redol, až ho v mojom denníku nebolo badať. Zazdal sa mi nehodný, aby sa tlačil medzi mojimi subjektívnymi stavmi, avšak nie preto, že by som stratil oň záujem. Okrem toho inou dôležitou okolnosťou sa stalo to, že sa snažím stále hlbšie a hlbšie vnikať do seba samého. A tu pomaly začínam nachádzať ten pravý materiál do zápisníka.

* * *

V utorok 24. decembra 1935

Včera bol úplne jasný deň. Bola v ňom určitá prirodzenosť. Šero, ktoré sa díva z okien dnes, všetko tlmí, pridržiava prst pri ústach, aby bolo ticho. Veľmi som náchylný na rozmýšľanie. Celkom zvláštny a nepochopiteľný deň. Romantické tajomstvá skrýva v zákulisí. Ale „romantický“ — to nie je priliehavý výraz. To je príliš priblížené skutočnosti. A to, čo sa dnes žije, je veľmi abstrahovaná skutočnosť a realizovaná fikcia…

* * *

V stredu 29. januára 1936

Sedím sám pri lampe, tikot hodín padá na mňa ako ťažké údery kladiva na nákovu, z ktorej sršia iskry.

Pripomínam si, až neviem ako — vytváram si sám pre seba tajomné ovzdušie — iba preto sa divím životu. Môže byť ešte niečo bohatšie?!

* * *

Vo štvrtok 30. januára 1936

Boli sme na „Jánošíkovi“. Hoci neuplynul ešte ani týždeň od premiéry, už je slávny. Ten bol v skutočnosti slávny už vtedy, keď ho začali filmovať. Je to dielo čistého slovenského ducha, hoci technikou prispeli z Prahy.

* * *

V nedeľu 16. februára 1936

Celý február už živorím nachladnutý… Priemerná hustota vreckoviek na jedno vrecko dosahuje enormné numerá, ktoré len dokazujú slabú náturu.

Tu je daromná každá veselá fráza. To je skutočnosť, ktorá sa mi v diaľke črtá v čo najtmavších obrysoch. A v diaľke zahalená slabým závojom, akým si pokrýva nevesta svoje vlasy, je posteľ, na ktorej sa umiera. Smrť v mladom veku. Prichádza znáhla; preto znáhla, lebo sa bojíme pozrieť v tú stranu, ktorá otvára jej príchod. Pozri! Predsa len nevidíš! Preto, lebo neveríš, že vidíš. Je to vlastne klam? Odkrývaš všetko, nič ti v tom nevie zabrániť. Dotýkaš sa… Cítiš chlad. A klam. Nie klam! Sila, moc. Tá ti odreže ruku, ktorá cítila. Ten prst, čo cítil bezprostredný dotyk, leží teraz zaliaty krvou a mŕtvy a viac ti nepovie, čo poznal.

Ja prechádzam už i cez to, ja obetujem i druhú ruku — tú mi však nikto neberie, tú si ani nedám. Škrípem zubami, kvapôčka krvi sa mi usadí na prehryznutej pere, a predsa len nie. Vydržím všetko. Rútim sa do sfér, kde už nič necítiť. Kde necítiť hltavú žiaru slnka, ani zožieravý chlad pólu.

* * *

V stredu 10. júna 1936

Bolí ma hlava. Musím byť bledý. To preto „musím“, lebo sa mi nie ani tak hnusí (to som totiž chcel napísať), ako že som si zakázal dívať sa do zrkadla. Myslím, že je vedľajšou vecou vedieť, ako vyzeráme. Možno som až žltý! Mne býva niekedy tak smutno, keď mi povedia, že som bledý. Prečo nemôžem byť červený aj ja?

* * *

V piatok 8. septembra 1939

Po niekoľkých rokoch opäť pokračujem. Náhle ma to chytilo a márne som sa vzpieral.

* * *

23. novembra 1939

Po nociach ma sprevádzali vidiny modrých kosatcov a orgovánových kríkov. Chýlilo sa k jeseni a záhrada pustla. I vo mne bolo pusto. Spomienky boleli; láska bolela tiež. Veľmi, väčšmi ako hocičo iné. Nemohol som pozrieť na ten dom, ktorý bol opustený, bez veľkého a smutného obrazu lásky, ktorý mi neznáme božstvo neustále ponúkalo.

A vracia sa to opäť. Temer sa bojím času, ktorý príde. Lebo čas oddeľuje a láme stonky kvetov. Opäť čierne vlasy, rozumné oči a krásne ústa. Sú podobné. Neviem: to azda láska ich urobila podobnými. A v ich reči, ktorá prýšti iba z rozumu, sú celkom jednaké. Nemôžem nič viac doložiť. Krásna a zlá vec.

* * *

19. decembra 1939

Odvykli sme hovoriť o dôstojných veciach. Noviny, rádio, zvukové žurnály, všetko rozpráva nám rozprávočky o kanónoch, vojakoch a krížnikoch. Mŕtvoly a výbuchy, letecké útoky sú ako chlieb náš každodenný. Pred dvoma mesiacmi zúrila vojna v Poľsku. Celkom blízko nás a sami z nej sme skúsili málo. Potom sa začal tanec nad betónovými líniami na Západe, na mori a vo vzduchu. Potom Fínsko. Toto nie je ľudstvo. Právo silnejšieho nie je právo.

… Slovensko musí žiť dôstojne a slobodne. Žiadna kolónia. Boli sme ňou už pre Maďarov, pre Čechov, nesmieme sa na ňu zvrhnúť pre Nemcov. Ja som rád, keď o nás niekto pekne myslí, hovorí, ale som ešte radšej, keď s nami pekne zaobchádza. Chceme mať vždy viac a viac. Chceme byť ľuďmi, a nie klietkou zaujímavých živočíchov v strednej Európe. Treba jasne uvažovať!

* * *

22. decembra 1939

Láska značí istý nedostatok. Ak túžime po peniazoch, milujeme ich. Lenže niekto túži po peniazoch len platonicky, nie konkrétne — t. j. všetci malí ľudia. Silní milujú peniaze svojím spôsobom a získavajú ich. Láska k žene prichádza, keď je žena vzdialená. Ak vidím jej tvár, jej ruky, ak počujem jej hlas, láska sa pomaly, temer nebadateľne mení na radosť. Je aj táto radosť láskou? Ona dokazuje, že milujeme. Keď sa opäť vzdialime, radosť mizne a vracia sa túžba, t. j. prirodzený vývin ide späť: a to je bolesť lásky. Áno, láska je bolesť.

* * *

V utorok 26. decembra 1939

Láska je bolesť; život je boj proti bolesti. Láska vedie ku dvom východiskam: k jej uskutočneniu — a potom prináša šťastie, alebo k jej neuskutočneniu, t. j. k nešťastiu (bolesti). Okolnosti sú často také, že bezohľadnej láske sa postavia do cesty prekážky, ktoré sú ešte bezohľadnejšie. A kto by si chcel rozbiť hlavu pre strieborný obláčik? Láska musí zvíťaziť alebo ustúpiť. Ale nemôže zvíťaziť tam, kde by doniesla zárodok porážky. Ústup bolí v prvých hodinách, ale potom chváli sám seba ako múdreho. V tomto ústupe je však niečo väčšieho. Ak víťazstvo lásky býva ligotavé, víťazstvo človeka nad sebou samým býva plné.

* * *

V pondelok 22. januára 1940

Len vzácni ľudia zachovávajú tajomstvá a vedia mlčať, ako to napísal akýsi N. E. Vreč v Novom slove; ja nie som vzácny človek.

* * *

20. februára 1940

A opäť je tu jar. Slnko slepí oči, aj modré tiene na ohlodaných závejoch. Úlomky blativej vody šibú cez rozjasaný vzduch. Nebo je zase také vysoké, ako býva v lete, v máji. Je radosť a život. Teraz žijem rád. Čo sa to prebudilo? Akási sila.

* * *

13. marca 1940

Na Severe podpísali mier. Vykríkol som od radosti. Vypukla vo mne široká ľudská solidarita a láska k dôstojnosti. Je také pekné, keď ľudia sú ľuďmi. Teda pokoj! … Kedy príde medzi všetkých, aby sme mohli byť básnikmi a robotníkmi v božej kultúre a civilizácii sveta?

* * *

19. mája 1940

Prší, prší, až je to hrozné. Lebo mňa vždy zavalí tá istá depresia, ak prší. Najmä, keď myslím na čerešňovú princeznú. Vtedy mi je do plaču. Ten pocit, ktorý vzniká kdesi v hrudi, je veľmi zlý: zvieranie svalov, nával krvi a nesmierna ľútosť za čímsi mŕtvym. Tento veľký deň padlých a lásky! Ach, teraz práve padol jeden mladík, skoro ešte chlapec. Strelili ho, a on nemal čas ani vydýchnuť. Práve povedali: Vörvarts nach Frankreich! Čo bude s nami, ľudia?

* * *

25. mája 1940

Dnes som napísal na vinetu toho zošita slovo Abnégation, t. j. odriekanie sa. Človek musí byť dnes pevný, aby nijaké nešťastie neprijal ako nešťastie. Treba zniesť aj veľké údery osudu a na to sa treba pripraviť.

* * *

V sobotu 17. augusta 1940

Pozdvihol som oči k nebu. Vošiel do kostola, omočil som si prsty do svätenej vody. Pred bočným oltárom kľačala stará žena a prežehnávala sa. Aj ja som prosil Boha, aby som nebol slabý. Na ulici som stretol komponistu Pašku. Je to plavý, myslím si, aj dobrý chlapec. Povedal mi s podaním ruky pár slov. A doložil: — Si dnes veľmi bledý a žltý? Stalo sa ti niečo? Cítiš sa dobre? Ale mne bolo dobre. Nečakal som, žeby som mohol vyzerať zle. Čo povedať? Som chorý? Nie, veď sa cítim byť veľmi zdravý. Je to vari klam?

Aj svoju dušu som považoval za zdravú. Je aj tá prežratá žltou bledosťou rozkladu? Božemôj, to by bolo hrozné!

* * *

V nedeľu 25. augusta 1940

Je krásne slnečné odpoludnie. Som sám doma. Okná otvorené; vidím len modro a zlato. Som opustený a trocha smutný. Neviem, čo mi chýba. Necítim sa chorý, a predsa je smrť akosi blízko. Je taký čas ľútosti.

* * *

V stredu 25. septembra 1940

Schopenhauer vraví, že to, čo sme, omnoho viac prispieva k nášmu šťastiu ako to, čo máme. A predsa ľudia tisíc ráz viac námahy venujú získavaniu bohatstva ako duševného vzdelania.

Prečo? Zaiste preto, že márnivosť ľudská je všemohúca vládkyňa citov. Zatiaľ čo si každý hlupák myslí o sebe, že je ten najmúdrejší, najduchaplnejší a že preto nepotrebuje už viac vzdelávanie, domnieva sa, že k úplnému šťastiu potrebuje už len bohatstvo. A to je obrazom spoločnosti, lebo väčšina ľudí je podpriemerných. Sú to jedinci, ktorým záleží jedine na zovňajších okolnostiach: lesku, bohatstve, kým hodnoty vnútorné, nehmatateľné, ktoré však tvoria pravé bohatstvo, zdajú sa im tak málo dôležité, že o nich len povrchne súdia.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.