Zlatý fond > Diela > Dva slnečné dni


E-mail (povinné):

Ján Červeň:
Dva slnečné dni

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 44 čitateľov



  • 1
  • 2
  • Zmenšiť
 

1

Dážď, ktorý trval celý včerajší deň, prestal. Sliepky sa otrepávali na podstení, pod oblohou krúžili jastraby.

Keď tabule v oblokoch horskej chaty zahoreli obrazmi slnka, vystúpil Pavol spomedzi smrekov. Na zelenej vyrezávanej verande bolo niekoľko ľudí. Smiali sa a spievali.

Dievča, ktoré malo červenú stužku vo vlasoch, sa zľaklo. Pavol si sadol na štýlovú slovenskú stoličku z ťažkého dreva, čím sa jej celkom priblížil. Nevyzeral dobre. Starý pútnik, ktorého ošúchali mnohé svety a časy, nemôže vyzerať dobre. Videl jej strach, a preto povedal s úsmevom:

— Nebojte sa, neublížim vám!

Prišli mu na um všetky krásne ženy, ktoré kedy videl: na severe alebo na juhu, Angličianky i Talianky; v ťahavých hmlách i v modrastých tieňoch. Uvedomil si aj krásu sakurových princezien, a predsa sa mu táto zdala zázračnou.

Pokračoval:

— Kedysi bývalo mojím zvykom biť sa za hlúpe vavríny kapricióznych žien. Preto som bol odvážny ako diabol a rozumie sa samo sebou — i dotieravý. Ale odvtedy bolo veľa dažďov. Všetky moje fakle pohasli. Preto vás prosím, nebojte sa ma!

Pohla ústami. Boli to jej prvé slová:

— Božemôj, veď ste ešte nie taký starý!

Na to on povedal:

— Máte pravdu. Nie som vôbec starý, ale nie som ani mladý. Lebo ak je niečo v nás, čo nás robí mladých, to je naša duša. A moja je bledá ako chorý človek, ku ktorému už privolali kňaza.

Jej mihalnice sa zatriasli v nedôvere. Pavol sa usmial:

— Nemyslite si, že toto hovorievam všade, kde si sadnem a kde nájdem príležitosť na rozhovor! Pravda, Bourgetov Greslou sa kedysi súcitom prebíjal k láske. Ja som dnes na to už príliš hrdý, a najmä ustatý. Neviete si ani dobre predstaviť, aké únavné cesty som vykonal. Poznám dobre ľudí, mnoho som s nimi obcoval a poznám aj ich lásku. Netúžim po inom, len po tom, aby ste mi dôverovali. Že sa to nezrovnáva s mojou hrdosťou? Ale áno, áno! Nie je to služba mne, verte mi! Je to taká malá pozornosť voči vám. Nechcem vám pokaziť tých niekoľko chvíľ, ktoré strávim pri vašom stole. Chápete?

— Aký ste zábavný!

— To mi mnohí vravievali, najmä ženy, ktoré mi verili, že ich milujem. Ale vám som povedal, že všetky fakle už pohasli, a to značí — koniec. Užil som si života na dva životy, nazhromaždil som kopu vavrínov, ktoré dnes šuštia suchými listami. Zajtra ich hodím všetky do ohňa, aby mi nezostala ani pamiatka.

Povedala žartovne:

— A ja sa vás predsa bojím!

On žartovne odvetil:

— To je groteskné! Chcel som dosiahnuť pravý opak. Nemyslite si, že nehovorím pravdu! Preto sa nebojte! Verte mi! Môžete ma považovať za hlupáka i za smiešneho človeka a môžete mi dať svoju mienku najavo. Ale nedovolím, aby ste ma pokladali za podvodníka!

Smiala sa otvorene:

— Treba vám veriť. Verím vám.

Keď sa konečne takto spriatelili, odišli na Bralo, aby videli kraj pod sebou ako na dlani. Bralo je veľmi vysoká a pochmúrna skala, ktorá neustále mlčí nad krajinou a rozráža severné vetry. Hmly a oblaky leteli po daždi ďaleko za údolie. Po obdĺžnikoch polí a lúk, po fľakoch lesov, na úbočiach hôr kĺzali sa tiene. Vedľa striebornej jazvy Váhu škriabal sa čierny červík. Nepomerne veľký oblak dymu stúpal za ním k nebu. Na štetkách borovíc sa tu a tam zachytil chuchvalček ružovej vaty, celkom riedkej. Zvyšky hmiel. Pavol s Katarínou (to bolo meno dievčaťa s červenou stužkou a s nedôverčivým pohľadom) pozorovali kozy. Driapali sa po úzkych sedlách skál hore k nim.

Katarína zavolala na malého bieleho capa:

— Poď sem, Benjamín, tu som! Buď odvážny!

Pavol poznamenal:

— Aké čudné meno ste mu dali!

— Je taký chutný! V chate ho máme všetci radi. Je to všetečné kozľa, milé a inteligentné.

Benjamín sa dostal až ku Kataríne, ktorá ho hladkala a prihovárala sa mu nezmyselnými slovíčkami. Pravda, smiali sa.

Po chvíli, keď sa už kozľa necítilo dobre v jej rukách, postavila ho na mach a povedala mu s nevôľou:

— A teraz môžeš ísť! Nechcem ťa už, falošník!

Capík poskočil a nasledoval staré kozy.

— Je nevďačný, nevie si vážiť láskavosti, — povedala Katarína a myslela na ľudí, ktorí bývajú tiež takí.




Ján Červeň

— autor humoresiek a krátkych próz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.