ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za vlády Ferdinanda I. sa protestantizmus v Uhorsku v priebehu vojny s prudko napredujúcimi Turkami a ich chránencom, protikráľom Zápoľom, veľmi rýchlo rozšíril. Za slobodomyseľnej Maximiliánovej vlády, ktorá všetkým jeho poddaným poskytla naozaj plnú slobodu svedomia a vyznania, sa natoľko upevnil a skonsolidoval, že v čase, keď nastúpil na trón kráľ Rudolf, s malými výnimkami všetci magnáti, veľké množstvo strednej šľachty, kráľovské slobodné mestá a široká masa vidieckeho obyvateľstva boli protestanti. Tak sa stalo, že si privlastnili staré kostoly a usporiadali ich podľa nového rítu. Súčasne s tým vybudovali početné latinské alebo stredné školy, ktoré čoskoro dosiahli veľký rozkvet a chýrečnosť. Rímskokatolícki biskupi a preláti sa len s námahou a s veľkým vypätím síl bránili vo svojich mestách a na svojich majetkoch proti šíriacemu sa novému učeniu.^[23]

Po Maximiliánovej smrti sa jezuiti domnievali, že obdobie vlády kráľa Rudolfa — od roku 1576 do roku 1608 — je vhodné na to, aby v Uhorsku násilím nastolili protireformáciu. Kráľ im bol veľmi naklonený, žil vtedy v Prahe, úplne ponorený do tajomstva alchýmie a astrológie.

Najprv sa jezuiti usilovali o to, aby odobrali protestantom staré kostoly, čo sa, pravda, mohlo stať iba vojenskou silou; a vojenskú pomoc na to im ochotne poskytovali cisársko-kráľovskí velitelia.

Tak sa aj stalo roku 1606, že cisársko-kráľovský generál gróf Belgiojoso vojenskou mocou odobral evanjelikom v Levoči kostol, čo spôsobilo naozaj veľké rozhorčenie a zatrpknutosť medzi protestantmi v Hornom Uhorsku. Také isté násilné rozhodnutia v Sedmohradsku a v potiskej krajine boli prvou príčinou nasledujúcej bocskayovskej náboženskej vojny.

Štefan Bocskay, narodený roku 1558, ako reformovaný evanjelik a úhlavný nepriateľ jezuitov nahovoril svojho príbuzného, knieža Žigmunda Báthoryho na to, aby vyhnal jezuitov zo Sedmohradska. Keď ich opäť zavolal naspäť kardinál Ondrej Báthory, aby začali tuho prenasledovať protestantov v Sedmohradsku, utiahol sa Bocskay na svoj majer v Bihárskej stolici. No aj na týchto jeho majetkoch cisársko-kráľovské vojsko bezohľadne utlačovalo jeho spoluvercov. Skoro nato sa vydal Bocskay osobne do Prahy, aby sa požaloval kráľovi. No nielen vôbec nič nedosiahol, ale ešte bol urážlivým spôsobom odmietnutý. A keď potom roku 1604 na bratislavskom sneme boli na radu arcikniežaťa obnovené staré prísne zákony proti protestantom, vzbĺkol hnev na najvyššiu mieru: protestanti siahli po zbrani a Štefan Bocskay sa im postavil na čelo. Pod jeho zástavy sa stavali najviac obyvatelia hajdúskych miest. S ich pomocou na hlavu porazil cisárskeho vojvodcu Jána Jakuba Barbiána, grófa Belgiojosu pri Diósegu v Bihárskej stolici, takže ten len horko-ťažko ušiel so svojou manželkou na Spiš, prenasledovaný po celej ceste hajdúchmi, kým nenašiel útulok na Spišskom hrade u grófa Krištofa Turzu.

Cisársky generál Basta síce skoro nato porazil pri Ožďanoch bocskayovských kapitánov Tarjána a Blasiusa Németha, no sám Bocskay s hlavnou armádou prenikol víťazne ku Košiciam, kde ho prijímali obyvatelia s veľkým nadšením. Generál Basta, tlačený zo všetkých strán, musel sa stiahnuť až po Bratislavu.

V tom čase podnikli bocskayovskí kapitáni, posilnení insurgentskou šľachtou a vidieckym ľudom, vojenskú výpravu proti Muránskemu zámku, ktorého majiteľom bol vtedy gróf Roththal. Ten získal hrad kúpou od kráľovského fiškusa na konci 16. storočia. Aj napriek tomu uhorská vysoká šľachta bola voči nemu ako cudzincovi nepriateľsky naladená a pokladala túto jeho akvizíciu za ozajstnú urážku krajinských zákonov. Ešte roku 1608 na krajinskom sneme bola roththalovská kúpa Muránskeho zámku zaradená medzi krajinské ponosy.

Cisárski generáli pre významné postavenie Muránskeho zámku posilnili jeho posádku, a keď bocskayovskí velitelia zistili, že by túto skalnú pevnosť prepadom a útokom nedobyli, rozhodli sa, že ju obľahnú a posádku vyhladujú.

Gróf Roththal v najvyššej biede a núdzi vyprosil si pomoc od cisárskych veliteľov, a tak sem pritiahol z Liptova generál Fridrich Kollonicz, aby oslobodil obľahnutú pevnosť. Obliehatelia sa museli napokon stiahnuť a odísť. Hrad zostal potom až do konca bocskayovskej vojny v moci kráľovských vojsk.

Štefan Bocskay, posilnený tureckými pomocnými zbormi, tiahol medzitým s početnou armádou až do Bratislavy a dobyl takmer celé Horné Uhorsko. Jeho najvýznamnejšími veliteľmi boli Juraj Széchy, Štefan Illyésházy, Žigmund Forgách a Ondrej Ostrosith. — Turci a Tatári spustošili na tejto vojenskej výprave Rakúsko, Moravu a Štajersko.

Roku 1605 zvolal Bocskay krajinský snem do Szerencsa a tu bol vymenovaný za knieža Uhorska a Sedmohradska. Súčasne zložil prísahu, že bude verne ochraňovať krajinské zákony, slobody a šľachtické prerogatívy. Potom sa vydal na pozvanie vezíra Muhammada do Budína, kde mu tento vysoký turecký veliteľ odovzdal korunu, darovanú mu sultánom, a ostatné korunovačné odznaky a chcel ho aj slávnostne vyhlásiť za uhorského kráľa.

Bocskay prijal sultánove dary a odovzdal ich do opatery svojmu najlepšiemu priateľovi Széchymu,^[24] no preukázal sa natoľko skromným, že vyhlásil, že pokým žije legitimný kráľ Uhorska, nemá byť korunovaný druhý.

14. júna 1606 došlo konečne k chýrečnej viedenskej zmluve, ktorú sprostredkovali bocskayovskí splnomocnenci Štefan Illyésházy a Juraj Széchy s arcikniežaťom, neskorším kráľom Matejom. Zmluva bola po ratifikácii kráľom Rudolfom a kniežaťom Bocskayom zapísaná medzi krajinské zákony.

O krátky čas po mierovej zmluve zomrel Štefan Bocskay v Košiciach koncom decembra 1606 v päťdesiatom roku svojho života, bez dedičov. Na jeho sekretára Michala Kátaya padlo podozrenie, že ho otrávil. Rozhnevaní hajdúsi ho 27. januára 1607 usmrtili na hlavnom košickom námestí.

Bocskayovské poklady si rozdelili medzi seba jeho vojvodcovia, a veľmi sa obohatil najmä Juraj Széchy, ktorý bol prítomný pri Bocskayovej smrti.

Juraj Széchy, až dosiaľ majiteľ Rimavskej Seči a Blžského hradu (Balogh), okolo roku 1620 kúpil od grófa Roththala za 100 000 florénov hrady Ľupču a Muráň a býval od tých čias na Muráni.