E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
O Michale

Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Simona Veselková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 8 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Bože môj drahý, koľko premien stane sa to do roka na tomto svete — ba za malý krátky deň! Dnes chlapi ešte spolu smejú a zhovárajú sa na ceste, ženy zas pred kostolom jedna druhú ohovárajú a zajtra len keď leží jeden alebo druhý z nich na doske.

„Nuž ale tak to býva,“ hovorieva o tom stryná Brezinovie, „tak to býva! Ľudia sú pyšní, a keby ich pán boh nezavrátil, nazdali by sa, že niet nad nimi pána. Takto, keď nie iného, aspoň smrti sa boja. Ale najlepšie je to byť vždy hotovým odobrať sa z tejto zeme.“ A stryná pobožne vzdychla a pozrela hore, k povale.

„Ale hej… ale hej!“ prisviedčala jej nevesta. „Nič sme sem nedoniesli — ani nič odtiaľto neodnesieme. Všetko na tejto zemi je len márnosť. Čo sa ako trápiš, čo koľko nazháňaš, všetko tu musíš nechať — všetko, do ihly!“

„Veru všetko… veru všetko,“ a stará stryná pokyvuje hlavou, že je celkom uzrozumená so svojou nevestou. Ale neveste je ešte málo, že len povrchne jej uznajú pravdu. Ona by chcela, keby stará dľa toho aj žiť chcela. Na príklad, keby tak otvorila v sypárni truhlu a povykladala z nej tie kusy plátna, čo od rokov a rokov ta naukladala. Alebo keby otvorila ten veľký uzol, v ktorom — hm — bude veru hodne tej márnosti svetskej. Nuž ale testiná nechce tomu rozumieť. Nemá toľko vnímavosti, aby si nevestinu múdru radu bližšie k srdcu a potom k truhle pripustila. Hja, staroba nie blázon! Tá prikvačí nielen telo, ale oslabí aj ducha a vnímavosť…

Stryná Brezinovie, keď začne o niečom hovoriť, neprestane hockde, v polovici — bez všetkého spôsobu. Keď dačo múdreho povie, hneď uvedie i príklady, aby ju poslucháčky dobre rozumeli. Tak aj dnes vytkla si, že objasní, čo to tá márnosť. Ale to nejde len tak z rukáva vysypať; musí si najprv všetko rozmyslieť a poslucháčky dôkladne pripraviť. Aby videli, že ide vážne hovoriť, prihladila si vlasy, napravila čepiec, pritúžila na ňom čierny hodvábny náčelník so širokou mašľou, oprela nohy o nízky stolček, ruky do lona, oprúc sa nimi o kolená. Susedy, sediace vôkol nej na laviciach, hľadeli sa tiež pripraviť na vážnu rozpravu. Znali dobre stryninu obyčaj. Stará, vidiac, že všetko je už hotové, pokračovala:

„Veru všetko márnosť!… Ale nemyslite, že len plátno a peniaze, čo si zhonobujeme na staré dni,“ a pozrela s horkou výčitkou na nevestu, „ale aj krása. Ženy moje, krása… tá vám najskôr pominie. Keby ste boli videli mňa! Ale čože — vy to nepamätáte — kdeže by aj! Aká som bola pekná! Líca mi len tak kvitli ako pivónie — mládenci lipli za mnou ako osy za sladkými hruškami — vrstovnice mi závideli. A ono čo! O krátky čas dostala som sypanice — a orapavela som vám. Ľudia sa smiali na mne, že mi vraj čerti hrach na tvári mlátili. Hej, veru — ja som podstúpila! Vrstovnice mi už nezávideli; nemali mi čo — mládenci prestali za mnou chodiť. Mať mi prestala kupovať šatky a čepce — že sa aj tak nikdy nevydám. Brat mi deň po deň letel k hlave, že či ma bude vždy obchodiť v svojom dome, ak len tak starou dievkou zostanem. Vrstovnice sa do jednej povydávali — ja som len v parte čakala a čakala. Iba raz — sama neviem ako — keď prišiel pytač! Vydala som sa, ako tie druhé — a bolo mi veru vždy dobre. Môj nebohý muž — nech mu dá boh veselé zmŕtvychvstanie — ten ma vždy na rukách nosil; zagazdovali sme sa pomaly a dobre nám bolo, i našim deťom. A tie druhé? — Bože môj, i hladkú tvár mali, i natreli sa veru dosť biedy, i nazávideli sa mi. Im ešte skôr opadali ruže že mne. Nuž povedzte, či krása je nie márnosť?“

„Veru márnosť… veru márnosť,“ pokyvovali susedy. Stryná s úľubou prešla po nich svojimi živými očami, tešiac sa, že jej reč všetky odobrujú. No ešte nebola pri samej veci. Ešte jasnejšie chcela vysvetliť, čo tu márnosť — lebo jej minulosť už málokto znal v dedine — tá patrila už histórii: preto vkročila v prítomnosť.

„Alebo pozrite na Evu Kostrubovie! Idem dnes do kostola sadnem do lavice: tu predo mnou sedí Eva, oblečená akoby len toť bola zo sobáša prišla. Na hlave ani šatky, len široký čepiec, obelasený. Na ňom podvíka, riedka a vyšívaná, akej ani u mladuchy ľahko nevidíš. Dolu chrbtom jej viseli stužky z čepca. Na hrdle kvetastá olejkovaná šatka a červený živôtik. No všetko, všetko len tak jarabelo sa na nej. Nuž povážte si len, povážte, stvory moje, ale ste to kedy videli? No, reku, stvorička moja — myslím sebe — ty si chytro zložila pokoru za mužom. Muž ešte ani dobre nezastydne, a ona dáva sa už na takéto márnosti svetské! Pamätajte len, pamätajte; ja budem hniť a vy budete žiť — ale uvidíte, že tá nepochodí dobre. Ale ani to by ešte nebolo toľko, nech by sa tam vyobliekala, ako chcela — pre mňa si veru môže i rohy postaviť na hlavu — ale ako vám to pozeralo pesničky! Nech pán boh chráni, každé numero osebe! Ak sa neobzrela pri každej pesničke desať ráz, to ani raz! A to vám tak vykrúcala tú hlavu… joj — ba veru dobre sa človeku dačo nestane! Oči jej pobehali po celej pavlači: kde len aký chlap, každého musela vidieť. Hej, veru sme my tak nerobili! I ja mala som sa do čoho poobliekať. Už mi dvadsať rokov v zemi hnije; povedzte, či ste ma len raz videli pozrieť krivým okom na daktorého chlapa. No, povedzte! Ja som ešte podnes nezložila pokory za ním. Pokorujem i dnes a budem až do smrti.“

Ženy jej prisvedčili hlavami, len nevesta usmiala sa pohŕdavo.

„Čože by ste to povedali, mamo! Veď vy ste už stará žena. Vám by ani nesvedčilo bez pokory chodiť. Eva je ešte mladá. Bože môj, ešte nemá ani päťadvadsať rokov, a už by sa mala zababušiť do čierneho a chodiť pomedzi svet ako zadubená! Teraz jej je tri svety, nechže sa tam oblieka. A že za mužskými pozerá — to je veru nie pravda. Keď človek v tom božom chráme to numero pozerá, veru musí sa dobre prizrieť, by si potom pesničku našiel. Ja sama pozriem vše i dva i tri razy — ale zato mi nik nevyhodil na oči, že za chlapmi sliedim.“

„A ono ktože ho vie — čo pozeráš. Tam pri tabuľkách ti sedí Jano, nuž ktovie — ktovie?“

„Nuž dobre,“ priznala sa nevesta, začervenajúc sa ako ruža, „dobre; ale mi nik nevyhodil ešte na oči, že —“

„Hja, to je celkom iné — to sa nemôže tak hore brať. Ty si môžeš pozerať na svojho muža, koľko len chceš. Ale Eva… vdovica! Má var na pavlači muža? Ani muža, ani brata, a predsa očima sliedi, kde by, kde by nemala. A preto ja povedám, že tá nepochodí dobre. Ale sa jej var dobre nestalo, keď si ju vzal nebohý Kostrub? Nemala ničoho nič, bola chudobná ako kostolná myš. Mať ju nemala čím vypraviť, kde by sa bola podela? A tu neprišla do hotového? Kedyže by bola mohla mäso doma jesť, kedyže by si bola mohla navariť mastných pirohov? Pri Kostrubovi jej len tak tiekla omasta, čo jej muž vypásol. On sebe navaril v hrnčíčku húb, čo si za kravami do kapsičky nazbieral, a jej kázal, aby si uvarila dačo lepšieho. A teraz ledva sa zem zavrela za ním, Evin rozum už ktovie kade lieta! Pamätajte, ja budem na božom súde a vy v ľudskom blude, ale budete ešte spomínať moje reči — že som mala pravdu. Oj — každý tiež nebude taký, ako bol nebohý Kostrub. I nahladuje sa pri ňom — nieto ešte že by si osebe varila!“

„Ach, mohol jej nedávať osebe variť — nik mu nekázal. Eva by sa bola i húb najedla, tak ako i on. Ale načo ju tak naučil? On bol vdovec, obstarný človek, mohol byť len rád, že má takú hodnú ženu. A tak by to malo byť, každý chlap mal by ešte i to miesto ofúknuť, kde si má jeho žena sadnúť. Ale takto… takto! My sa im za podnož dávame… dáme si i skálie na vrchhlave tĺcť — potom nie div, že je svet taký prevrátený. Chlap si myslí, že je bohviečo — a žena len rob a hrdluj na takých… takých… trúdov!“

Jedna suseda zatákla rozhorlenú nevestu:

„Ach, dievčička… ty len čuš! Čože ti tiež chybí? Len vtáčie mlieko! Máš všetkých vecí dosť — čo ti len srdce zažiada. A veru ani na muža nemôžeš sa žalovať, veď zachodí s tebou, ani s medovou pannou. Ale keby si mala takého ako ja!… Hej — ja veru viem, čo je to zlý muž.“

Stryná zlobne pozrela na nevestu:

„Ale dajte jej pokoj. Nevie, čo má od dobroty robiť. Tára, že by to ani na steny nepopísal. Evu zastávať… to je daromná vec! Čo je raz mrzko, to je mrzko! Ktorá žena za svojím mužom ani len rok nevládze pokorovať, to je nie žena. Ktorá pri smrteľnej posteli mužovej už na iných myslí… fuj — fuj — hanba… posmech!“

Nevestu začalo rozoberať. Tvár rozpálila sa jej, oči iskrili: testiná jej do živého došla:

„Už aspoň len povedzte, na koho myslí, za kým chodí… Ja neviem, čo vám len urobila!“

„A veru chodí. Pravda, som ju za ním chodiť nevidela… ale s ním keď smiechoty robila. Chodí… chodí… opravdive chodí!“

Nevesta zvedavo pozrela na susedu, ktorá toto tvrdila, i opýtala sa jej:

„Nuž dobre. Už len aspoň povedzte, za kým chodí, aby sme vedeli.“

„A veru za Janom Pecúchovie.“

Nevesta sa rozosmiala:

„Ha-ha-ha! Nuž ale za tým dreveným Janom? Cha-cha-cha! Za Pecú-ú-chom! Iba ak by sa jej rozum čistil, aby ona za takým… takým — odľudom chodila. Veď ten ani nepozrie na ňu: a čo by bola zlatá! Hocijaká stará dievka neotrie sa oň; nieto Eva — peňažitá osoba. A za kraviara! Teraz je svet taký, že chce, čo raz to vyššie. Nuž len Eva by chcela zomrieť kraviarkou? Ó-ó-ó!“

„Var sa gazdovský syn ulakomí na ňu? Ohó — hejk hore na mieste!“ A starej strynej klopty na čepci sa v povetrí mihali, bola rozhnevaná.

Eva Kostrubovie ani sa nenazdala, ako sa druhé o ňu starajú. Bezstarostne skladala sviatočné šaty, aby ich uložila do truhly až do budúcej nedele. Tu i tu šibla okom i na ulicu, lebo zvedavosť — to bolo vždy jej slabou stránkou. Nebohý muž nie že by ju bol preto káral — lebo starí ľudia neradi vidia živých, zvedavých ľudí — ale ešte ju vše pochválil, že mu vie rozprávať o všetkom, čo sa v dedine stalo. On nedbal, nech hovorila, čo len chcela — len nech hovorila; pri jej štebote a smiechu cítil sa, že omladol. Keď pozrel do tej vysmiatej, veselej tváre — akoby len polovica rokov tlačila jeho plecia.

„Veď dobre, nechže sa smeje — veď je ešte mladá,“ pomyslel si starý Kostrub. „Načože som ju vzal, len nato, aby mi bolo akomak veselšie. Čo mi je z domu, keď všetky kúty na mňa majú vrčať? Lepšie jedna hodinka takáto veselá že celé roky osebe — bez ženy.“

A Kostrub mal aj pravdu. Jeho mladá žena obveselila celý, predtým tak pustý dom. Kostrubova mať, starena už vo vysokom veku, hoci nemala veľmi rada nevestu, predsa musela sa mnoho ráz pri nej obveseliť.

Kostrub v takéto chvíle sa blažene usmieval a sám sebe vravel: „Ej, Jano… Jano! Ale je za žena! Čo by ti len povedala tvoja Dora, keby teraz sem prišla nazrieť!“

No Dora neprišla; bola tam, odkiaľ ešte nikto neprišiel naštíviť svojich milých. A čo by bola aj prišla, nebola by sa na svojho Kostruba nahnevala. Bola by odobrila všetko, čokoľvek urobil, lebo ho rada videla.

A tak Eva bola za Kostrubom spokojná, nechybelo jej nič, mala všetkého dosť. Jej muž nielen od pasenia dostával hodný zôsyp a plat, ale i rozumom vedel hodne zarobiť. Keď gazdinám v jeseni bol dáky groš treba, vzali pol štvrtníka ovsa a predali začo-zato kraviarovi. Zbožia pribývalo, skrine sa plnili a povala uhýňala sa pod ich tiažou. Na jar išlo zbožie na trh za pekný groš. Tak, nevediac ani ako, každú zimu vyrobil ešte viac než cez leto na pasovisku. Peniaze šli medzi svet, interesy rástli, kraviar bol bohatým človekom. Pred samou smrťou chytila sa ho pýcha — kúpil si dom i s pekným sadom a dvorom, aby žena po jeho smrti nemusela sa z jednej hospody prevláčať na druhú.

Nuž a Eva? Tej sa to páčilo. Bože môj — akoby aj nie! Chudobná hofierova dcéra stane sa domkárkou — a to peňažitou domkárkou.

Ale muž nielen že jej kúpil pekný dom a dvor, ale i do truhly jej kupoval mnoho. Tu tlačenia na oplecko, tu stužku do čepca: a kto by to vyrátal všetko, čím jej nabíjal truhlice!

A nielen to. On prijal do svojho domu i jej otca a ako pravý syn staral sa oň. Nuž či nemá dosť príčin želieť za takým mužom?

Bolo by jej bývalo ešte dobre, keby jej susedy boli pokoj dali. Ale tie ju vždy ohovárali. Zvlášte totka Brezinovie. No veď aj mala prečo ju ohovárať — načo jej vstúpila toľme do cesty, taká hocijaká kraviarka? Kým Kostrub neodkúpil ten dom i dvor, Brezinovie husi chodili sa naň pásavať. Ako ich stryná ráno vyhnala, nemusela sa ani ozrieť o ne, pásli sa na pažiti v susednom dvore až do božieho večera. Ale najtiaž to prísť Eve! Čo stariga raz vošla do dvora, to ju Eva zakaždým metliu vyhnala. Starý Kostrub jej dohováral: „Ale dievčička, daj tej husi pokoj; čo sa ty na kolomaž rozleješ, tá ti nebude už inde. Hus je veľmi priečne stvorenie. Pre tú pažiť ty veru budeš gazdovať; jest mi tu bože — nebude z nej dva batohy sena. A ani krava to nebude chcieť žrať. Nechaj, daj si so starou Brezinovie pokoj. Vieš, že keď sa tá do dakoho zahryzie, nedá mu viac nikdy pokoja.“

Ale Eva nedala si povedať. Ona, z chudobného domu bola veľmi pyšná na pažiť vo svojom dvore. Každý chudobný človek je taký, keď k dačomu príde; chce razom zbohatnúť a z každého stebla vziať osoh. Preto na svoje málo-neveľa vždy drží viac než boháč na svoje polia a lúky. Keď mu jeden kríž zamokne alebo batoh trávy zhynie — ide sa pominúť starosťou, že čo to bude, ako to vygazduje. Tak aj Eva, rozžialená nad svojou krivdou, začala zalamovať rukami: „O všetko tu prídeme. Najprv nám spasú dvor. Už nielen Brezinovie husi sem chodia, ale aj statok z celej dediny sa v ňom stavuje, keď ide z poľa. A keď už vo dvore nič nebude, zájdu nám do sadu. Ovocinu ti oblotrujú a trávu ti pred vlastnými očima zožnú.“

Starý Kostrub jej nepovedal ani slova, len sám sebe ju pochvaľoval: „Ale je za žena! Budeže z nej gazdiná! Vykreše sa z nej ešte lepšia gazdiná že nebohá Dora. Nechže si len gazduje, veď to všetko len jej zostane.“ A od tých čias len sa vše usmial, keď ju videl pred domom s metlou stáť a odháňať statok, ktorý, idúc do poľa, chcel sa na pažiti trochu obživiť.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.