ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano ledva dočkal, kým vyjde do horice na pašu. Čary, ktoré boli v kapse jeho, zdali sa mu pokladom, dávno túženým a teraz nájdeným pokladom. Duša jeho triasla sa, dychtiac po ukojení dávno udusovanej pomsty. Bol by zvýskol radosťou že ten okamžik už tu — keby nebol hanbil sa tak vážnych, nemých tvárí. Len ten okamih prežiť — zarezať rováš a mať potom v srdci opäť pokoj. Ved posledným časom miera trpezlivosti bola preplnená — k starým urážkam pripojili sa nové. Tie prvé namierené boli proti nemu ako proti človeku — tieto ako proti služobníkovi obecnému. Jestli všetky urážky len bez pomsty nechá — ktovie, či už zajtra nezadá mu novú ranu a nenapadne ho z inej celkom strany. A že je to ona — len ona, o tom niet pochyby. Niet v dedine človeka, ktorý by sa hneval naňho okrem nej. Teda ona — ona!

S najväčším hnevom chytil Evinu kravu a vytrhol jej chlp srsti z chvosta. Priviazal kravu o smrčok a bil, čo mu sila stačila. Zviera hádzalo sa pod údermi — no znášalo nemo jeho nehodné nakladanie. Hlava, zvlášte pysk zniesol najviac úderov. Krava zadychčala sa, boky zimnične napínali sa jej, na hubu sadol studený pot. No konečne pocítil i on, že už dosť. Ruka mu oťažela, v pleci cítil bôľ. Odviazaná krava medzi čriedu zamiešala sa, akoby tam hľadala ochranu pred svojím pastierom. Hlavou hádzala sem-tam, no bôľ nemožno z nej zhodiť.

Jano s trpko-sladkým pocitom ukojenej pomsty pozeral za ňou, máčajúc si dlaňou ustaté rameno.

„Hej — ale som ti dal! Viem, že ťa večer nevidím vo dvore s metlou. Budeš v izbe sedieť so zaviazanými ústy. A ani nebudeš vedieť, čo máš povedať, keď sa ťa budú spytovať, čo ti je, čo sa ti stalo.“

Ľahol si do tône a voľkal si v nej. No myseľ jeho opäť zaletela do dediny k bielemu domku, vôkol ktorého chodieva mladá nevesta s metlou. Hej, pol čriedy by dal za to, keby ju potajomky mohol vidieť. No nemožno — nemožno. Treba dočkať do večera. Ach, keby už bol večer. Ale tie hodiny sa vlečú ako slimák. Roboty nemá, keby si ukrátil čas. Črieda je ticho — bojí sa výprasku. Jano musí zaháľať.

Sotva slnce zapadlo, gazdovia hrnú sa z poľa domov poodrážať statok, zvlášte kravy. Ak by neprišla, aby ju za horúca pohľadali. Čo sa minulý deň stalo — každého mrzí, a kraviara ľutujú, že pred samým rozsadzom sa mu toto robí.

Ale i Jano zmúdrel. Ako kŕdeľ spúšťal sa do dediny, predbehol ho a počítal, či mu zas nechybí daktorá. Všetky boli tam, do jednej. So smelou tvárou kráčal za čriedou ako generál. Bol si istý, že dnes nestane sa mu nič takého ako minulé dva večery.

Pred Eviným domom pukol. No radosť jeho opadla, vidiac ju s metlou pri mládzi stáť — so zdravou tvárou. A ten jej úsmev! Odporný — potuteľný! A ten pohľad, taký významný, akoby vravel:

„Všetko viem — všetko! Nebojím sa ťa!“

Jano skrútil tatarec a nekráčal už pyšno, lež vliekol sa ako žobrák za svojou čriedou. Ani strynej Brezinovie si nevšimol, len keď prišla k nemu:

„Jano — Jano: čo to zas robíš? Krava nám neprišla.“

„Zas ma bláznom robíte — i ráno i teraz. Nate — tu sú vám!“ a hodil jej čary k nohám.

„Tak sa odsluhuje, tak! Druhý raz ti poradím!“

„Už takej rady nepotrebujem. Nie.“

„Ale krava — krava! Každý deň po samom predku príde, pred vrátmi zabúja a vojde si pekne do maštale. Dnes len oči otváram, keď som jej nepočula zabújať. Hneď som si myslela, žes’ ju dakde v kapse nechal.“

„A čo by ju mal nechávať. Ešte vyše dediny som ich počítal. Bolo ich sto i sedemdesiat. Musí byť len v dedine kdesi.“

„Veď dobre, len ju zahorúca pohľadať. Dobre!“

Brezinovci, koľko ich len bolo, i s kraviarom, bežali po dedine, hľadajúc kravu — ale nenašli jej. Celá dedina bola na nohách; každý očakával, čo to bude. Brezina šiel hneď k richtárovi — o krátky čas už behal hajtman po dedine, zháňajúc boženíkov.

Indy boženíci nešli hneď k richtárovi, obšklbali sa najprv pol hodiny; každý chce ukázať svetu, ako mu je úrad ľahostajný, že i doma jest roboty vyše práva. No dnes nedávajú na to nič. Sotva hajtman vytiahol k domu — už kráčajú k richtárovi. Tam za vrchstolom sedí hlava obce, po jeho boku notáriuš a ostatní úradskí dľa hodnosti a veku. Keď už všetci zasadli, pán richtár sám pozatváral obloky a dvere, aby dáko iní, nepovolaní nepočuli, o čom sa ide hovoriť. No dverce na kuchyni, sotva ich privrel — už odchýlili sa. Za nimi stojí pani richtárka. Nie že by chcela počúvať — to nech pán boh chráni — ale chce mať v kuchyni prievan, aby oheň nezhasol. Hej — neborák — prievan!

Pán richtár zbadal, čo sa stalo s dverci; no mlčal. Hajtman, sediac cele pri nich, za povinnosť si držal prižmúriť oči — zadriemal. Ostatní, v očakávaní noviny, neboli by var zbadali ani to, keby im bol dakto rukávy z halien poodrezával. Pán richtár vážnym hlasom oslovil zídených.

„Všetci viete, čo sa robí v našej obci. Takáto peleš nerobí sa nikde na svete! Po chvíli nedá sa vám nik ani na richtárstvo! Bol by aj blázon! Ale dobre, keď ste vy takí hlavaji — nech ide richtárska palica z dom na dom. Nech ide od vyšného konca.“

Prítomní si pri tejto vyhrážke vzdychli. Každého plece uhlo sa, akoby už tlačilo naň richtárske bremä. Notáriuš sa oblizol a pomyslel si: „Keby som len na vyšnom konci býval. Nedožijem, kým na mňa príde.“ A smutno pozrel do zrkadla, kde vlasy zabeleli sa mu.

Pán richtár pokračoval:

„Aká obec, takí aj služobníci. Ani kraviara nemáte, ako svedčí. Starý, skúsený umrel; tento nerozumie sa animak do remesla.“

Jano, ktorý pri peci sedel, zahnieždil sa, akoby mu bolo tesno. Potom sa ozval:

„Veď som ja všetky kravy dohnal, ešte som ich vyše dediny počítal — a boli všetky, do nohy. Ale ja neviem, čo sa to robí?“

„Hm — veď i ja povedám, že nevieš, že si neskúsený,“ odpovedal mu pán richtár, „ale starý Kostrub už by bol na koreň tejto veci prišiel. Lebo ten vedel…“

„A ktože ma naučí? Čo ma nenaučíte, keď viete?“

„A si sa koho pýtal? Veď chodíš zadebnovaný ako dáky sud. Var sa pritrizníš komu? Prejdeš popri človeku a nepovieš ani bielo, ani čierno.“

„No, už je darmo,“ ozval sa jeden prísažný, „keď si on nevie rady, musíme mu pomôcť my.“

„Veď i ja to chcem; preto som vás dal zavolať.“

Druhý boženík hneď radil:

„Dobre. Pôjdeme z domu na dom všetci, tak ako sme. Prekutáme všetky maštale a ovčiarne — lebo taký nesvedomitý človek nezaprie cudziu kravu do maštale, ale ktovie do akých kútov — a musíme ju nájsť. Veď var len neuletela. To len ktosi odráža, aby sa požil z mlieka.“

„Ale i kraviar je trochu vina. Čo neženie statok rezko, aby sa mu nerozliezal?“

„Ja som tomu nie vina, ale notáriuš. Raz ma tak vyklial, že čo ženiem toľme ten statok. Že čo nepostojím pred každým dvorom a nepozriem, či už vyhnali. Ja som ho slúchol — postál som… a tu takto…“

Pán richtár pozrel prísno na notáriuša.

„Ale nepovedám? Tak je to, každý len rozkazovať, a nik nechce slúchať. Už som ti dávno povedal.“

Boženíci prisviedčali:

„Veru — veru, do toho sa nemiešať.“

Notáriuš bol odsúdený, vina naň zvalená, on potupený pred celým výborom. Vzbĺkol hnevom a skočil proti Janovi:

„Ale som ti kázal i to, aby si s každou starou babou drkotal? Ty veď si už celkom zbabený — len ti čepiec…“

Janovi zaťali sa päste a tvár krvou podliala sa mu, akoby bol dostal na každé líce po zauchu. On, vojak — a babou! Hí, hrmen…

V tomto rozhodnom okamihu, keď všetky oči obrátili sa k nemu, otvoria sa kuchynské dvere i vstúpi pani richtárka. Nemohla už v kuchyni zdržať — tak ju ožihalo — hja, ten prievan, ten prievan! Hneď proti notáriušovi:

„A s kýmže drkoce vždy? A nie s vašou ženou? Veď vždy ho zastaví a melie mu tým besným jazykom. Veď ho celého slaninou obložila — a maslom.“

Boženíci sedeli ako na tŕni — bolo im sparno. Notáriuš chytal klobúk a zas pero — nevedel si pomôcť. Konečne sa ozval:

„Chlapi — poďme domov. Nechajme ženy tuná, nech sa radia. Čo im bude chybieť na rozume, nech si doložia jazykom. Ja sa veru so ženami nejdem radiť, ani vadiť.“

„Vidíš ho, čo ti povie. Nejde sa radiť so ženami — keď si nevie pomôcť!“

Notáriuš, stojac, obrátil sa k nej: „Ja s vami nemám nič. Na také reči je takáto odpoveď…“ a urobil rukami posunok, ako keď niekoho vyhadzujú z izby.

Jano zastal richtárku:

„Ba tu každý môže hovoriť, a pani richtárka mala pravdu.“

Ona by ho bola hneď objala, tak sa jej ten človek zapáčil. Pán richtár vstal, obrátil sa k žene, ale nie s takou tvrdosťou ako k výboru:

„Choď — nestar sa do nás; to nie tvoja robota.“

Úradskí i s kraviarom pobrali sa po dedine hľadať stratenú kravu. Prekutali všetky dvory, maštale a ovčiarne s veľkou horlivosťou. Tak prišiel sprievod aj k Evinmu domu. Kraviar tu si mnoho sľuboval. On vošiel hneď do maštale — no tu niet ničoho, len došibaná krava. I teraz sa nepokojne hádže, poznajúc svojho tyrana. Otvoril aj ovčiareň, ba vošiel i do humna. Eva sa mu usmiala. Richtár ho chcel vyhovoriť pred ňou, rieknúc:

„To všade tak hľadáme. My vieme, žes‘ ju ty neodrazila, ale to pre druhých.“

Všetci boli už na ceste, vtom notáriuš zavolá ešte na Jana: „Pozri aj do rezačky.“ Jano, prekvapený, že mu to samému na um nezišlo, otvoril rezačku, no i tá bola prázdna. Richtár, chcejúc na notáriušovi urobiť posmešok, riekol Janovi: „Pozri aj do sadu, ak by ju bola o hrušku zaviazala.“ A Jano akiste vošiel i do sadu, lebo zadné vráta na humne zavŕzgali. No so zronenou tvárou vrátil sa k ostatným. No pán richtár bol dnes veľmi veselý: či že videl pred sebou mladú, peknú vdovicu, a či že videl pokoreného a smutného notáriuša — no bol veselý, i povedal Janovi: „No a neišiel by si jej i do komory pozrieť — možno, tam ju bude mať, pod perinou.“

Boženíci sa zasmiali, i Janovi poletoval úsmev vôkol úst. Eva zbledla. Vnútorným rozčúlením triasli sa jej ústa. Zdalo sa, že sa hnevá. Pán richtár sa zľakol, že ju popudil, i — potľapkal ju po pleci. „No, var by si sa najedovala! Ó — ó! Jest tu žartu! No — no!“

A jeden mladý boženík, šelma, začal jej vyspevovať: „Chodí pavúk po stene…“

Boženíci sa zasmiali, i Eva.

Úrad schodil celú obec, len u Brezinov nebol. Veď aj načo by bol ta šiel? Kravy nikde nebolo.

Nazad idúc, vošli k richtárovi — Brezina ich častoval. Všetci boli veselí, len Jano mal zavesenú hlavu. Rozmýšľal, čo sa to ide s ním robiť. I kravu jej vyšibal — i nestalo sa jej nič. A predsa, kto je toho pôvodcom — ak nie ona?

Pán richtár mu ponúkol skleničku a povedal:

„Jano, vypi, potúž sa a choď za kravou — aj vy, Brezina.“

Jano vzdorovite pohodil hlavou.

„A ja nejdem. Čo budem darmo krpce drať? Keď som kravy do dediny vháňal, boli všetky.“

„No, už to nevrav. My sme prekutali všetky dvory a stavy; boli sme aj v sadoch — a nikde jej nebolo. Musel si ich zle čítať.“

„Ja, veru,“ prisvedčili boženíci, „človek pri čítaní ľahko sa pomýli.“

„No, ja som sa nepomýlil: ale neviem, ako je to.“

„Len vypi, azda ti zíde na um.“

Jano vypil raz i dva a vyšiel na most. Už bola po dedine tma, len ešte kde-tu svietili. No Jano nešiel hore — ale dolu dedinou. Zastal pred Eviným domom. Vyšiel pod stenu, pozrel oblokom, ha, sedí pri stole a pára perie. Podíde k dverám, ale už závora je na nich zatisnutá. Pobúcha na oblok. Eva sa strhne, vidiac v obloku chlapskú tvár.

Jano poklepe ešte raz na obločnej table, ktorá v ráme slabo osadená, zbrnčala. Eva predesená skríkne: „Ktože to?“

Hrubý, mocný hlas ozve sa jej:

„Ja.“

„A kto je to ten ja?“

„Nuž ja — len otvor.“

„Keď nepovieš, kto si — neotvorím.“

„Ja som, Jano.“

„Jano? A čí?“

„Čí? Nuž Pecúchovie — kraviar. Len ma pusť.“

Eva sa zamračila:

„A čože chcete?“

„Len ma pusť — poviem ti.“

Eva ho nepustila. Otvoriac oblok, spýtala sa ho:

„No, čo chcete?“

Jano sa nervózne uškeril. Zle jej padlo na tú premenenú tvár pozrieť. Poznala, že je podnapitý, nesvojský.

„Nemôžeš mi tykať? Ved som ja nie richtár — len kraviar.“

„No, poviete, čo chcete? Či ma chcete mať za blázna? Akože vám majú kravy domov trafiť, keď ani sami neviete?“

„Kravy? Tie trafili! Ktosi ich odrazil — alebo sa poprepadúvali. Pusť ma: poradíš mi, čo mám robiť.“

„Falošnica? Dajte falošnici pokoj. Už ste raz obanovali… Choďte spať!“

„Eva — Evka! Prosím ťa…“

„Choďte… choďte… Ja neviem, čo…“ a zatvorila oblok. Jano zabúchal naň a zúrivo zakričal:

„Otvor!“

„Ja idem na ratu volať, čo tu chcete?“

„I ja idem na ratu volať, že sa mi kravy večer tratia a nad ránom vychodia. Poraď mi.“

„Dobre, poradím vám; choďte do poľa, hľadajte ju, a nemátajte popod obloky.“

„Veď to — hľadať! Hľadať — ale ako? To mi poraď — ako hľadať. To je tá vec, ako hľadať?“

„A ja var viem? Ja neviem. Keď ste kraviar, skôr môžte vedieť. Ja neviem.“

„Ty že nevieš? Nuž a za Kostrubom si darmo bola? Nenaučila si sa nič od neho? Hej, to bol veru kraviar! Tomu nerobilo sa veru takto ako mne. Ten vedel! Ale ja — sprosták, neviem nič… ľudia ma neradi vidia… Eh,“ a pohodil mrzute rukou.

„Nuž ako vás budú radi vidieť, keď trápite statok ako kat. Moja krava tiež nič nežerie, čo je taká zbitá. Boky a hlava — samý samučký vráž. Oko jej tiež slzí: akiste jej nadobro vytečie. No, už tak skatovať — to je hriech, pán boh vás skára.“

Jano chcel oddialiť podozrenie, že kravu z povery bil. I, pretvárajúc sa za surovca, hrubým hlasom odvetil:

„A čo by ju nevyšibal — keď sliedi kade-tade?“

„Ale ja mám tvár čistú, avšak?… Oj, tak strigy nebijú!“

„Čo strigy? Aké strigy? Kde strigy?“ A Jano zažmurkal, lebo nevládal vydržať ostrý pohľad Evin, ktorý až do najtmavšieho kútika jeho srdce prenikol.

Eva mu neodpovedala, len divo, strašne zarehotala sa mu. Janovi akoby mravce po chrbte chodili. Bál sa jej a pomyslel si: „Zlá ženská… planá ženská! No! Všetko vie!“

„Ani úst nepreťali ste mi, ani oko mi nevytieklo… Hja — to treba inakšie; to nie len tak strigy biť. Teraz sa berte, lebo urečiem vás — ústa vám opuchnú.“

„Kto jej toto porozprával — jaj!“ a Jano vliezol si prsty medzi vlasy a šklbal si ich. Potom chlácholive pozrel do jej tváre a riekol:

„Nieže, nie. Už viac nebudem biť. Ani kravy, ani nikoho. A teraz mi poraď!“

Eva trochu rozmýšľala, potom určito povedala: „Nie, dnes nie. Dnes by ste to nepochopili, viete? Zajtra — keď poženiete kravy…“ a pričapla mu pred samým nosom oblok.

Jano ohmatal si ústa, či mu ešte neopuchli, i tvár, či niet na nej vrážov. Potom obrátil sa a šiel domov, mumlajúc ako v polosne: „Planá žena — zlá žena! Nech pán boh chráni!“